32.

Tanecne pary postupe pozastavali. Okolo bitkarov vznikol prazdny kruh.
Ale naraz sa do bitky zamiesali aj obidvaja Kokiovci a Gazik, niekolki dalsi Cigani, ktorych Ivana poznala len z videnia, par potrundzenych chlapikov sa priplichtilo nevedno odkial. Vo vzrusenom chumli zauradovali nielen paste, ale aj prazdne flase a stolicky.
Ivana sa pokusala Petra odviest prec. Nepoznavala ho. Nemohla pochopit, preco vyvolal roztrzku – takeho ho dosial nepoznala. Vzdy bol zdvorily, az to bolo neprirodzene a napadne v tomto malom meste, v tejto velkej dedine, kde len v poslednych rokoch zacali na okrajoch vyrastat vence novych sidlisk – kam sa vsetko, co hybalo ludmi vo vacsich priemyselnych a kulturnych centrach, dostavalo iba oneskorene a v znacne upokojenom tvare, podobne vonkajsim kruhom, ktore sa po hodeni kamena utvoria na hladine vody.
Tu si chlapi este stale radi vybavovali svoje ucty pri zabavach ruvackami. Maloktora tancovacka sa bez nich zaobisla.
Ivana sa cudovala, lebo Peter nebol odtialto a vyzeral taky inaksi. Akoze ona, neskusena, mohla vediet, ze aj v nom driemu skryte temne sily, ktore muzi akosi potrebuju z casu na cas uvolnit, aby vyskusali svoju surovu chlapskost? Co Ivana vedela o ziarlivosti?
Bitka sa pricinenim nahodnych dobrovolnikov rozrastala. Nakoniec pribehli robit poriadky esenbaci, ktorym sa podarilo vytisnut rozpalenu hrbu na dvor. Uz sa vlastne davno nevedelo, kto sa s kym mlati a preco.
Teraz sa zurivost bitkarov obratila na esenbakov: kto ich sem volal? Vytrznikom sa zdalo, ze ruvacku zavinili esenbaci. Protestovali po svojom. Zurivo mlatili strazcov poriadku, kde zaciahli.
Ivana bezala dolu. Petra zastihla vo vyklenku brany. Bol nahnevany. Pohladkala mu tvar trasucou sa rukou, rukou horucou, neznou, odprosujucou. Tuzila privolat, znovu vzkriesit medzi nimi nedavny pocit hlboko prezivaneho stastia, ze su spolu, ze maju jeden druheho. Citila nejasnu vinu za to, co sa stalo. Naozaj, nemala ist s Lojzom tancovat, ked Peter nebol tam. Mala pockat, kym sa vrati. V tme podjazdu sa vrucne tulila k nemu. Usilovala sa mu vysvetlit, ze nebolo dovodu na nijake sceny. Netusila, ze na vysvetlovacky si vybrala najneprihodnejsi cas.
- Ved som ti rozpravala, ze mama pracuje na stavbe. Bol to jej spolupracovnik.
Peter urazene mlcal. Prstami si ohmataval natrhnute obocie. Citil, ako mu na nom rastie tucna opuchlina. Vykrocil do slabo osvetlenej, prazdnej ulice. Ivana sla za nim ako tien.
- Ma tvoja mama za spolupracovnikov – Ciganov!
Z jeho slov znelo hlboke opovrhnutie. Ivana ho vybadala, ale chcela Petrovi vysvetlit, objasnit jeho omyl, preto sa opytala:
- Tak zle znasas Ciganov? Potom sa musis v nasom meste, kde je ich tolko, naozaj zle citit.
Peter zavrcal:
- Mam ich plne zuby. Clovek sa o nich potkyna na kazdom kroku. Vsade su. Vsetko zahnusuju. A ty, ak ti na mne zalezi, prestan sa s nimi bratrickovat, hoci by boli aj sto raz spolupracovnikmi tvojej mamy.
Ivana sa zatvarila potmehudsky:
- Tym chces povedat, ze ty sa neschadzas s nijakym Ciganom?
- Zamerne rozhodne nie – iba vtedy, ked sa tomu nijako nemozem vyhnut. Mam svoje skusenosti, svoj nazor na nich. Treba ich drzat od tela – vsetkych do jedneho.
Tu sa Ivana odmlcala. Akoby prave zrodena pochybnost, ci robi dobre, ked sa takto a teraz Petrovi priznava, zastavila jej dalsie slova.
Ale dnesny vecer, po samy okraj naplneny mohutnym pocitom stastia, ktory aj napriek nemilemu zakonceniu este stale v nej doznieval, naplnal ju akousi romantickou istotou viery vo vlastnu nadvladu milujucej a milovanej zeny, ktora iste dosiahne, ze Peter urobi kvoli nej ustupok vo svojich nazoroch. Rychlo jej kmitla myslou spomienka na par poslednych dni, v ktorych tak navidomoci a prudko vyrastla ich laska. Nemala sa este odkial dozvediet, coho je schopna muzska hrdost, urazena hoci len zdanlivo, strach z vysmechu prostredia, na ktorom muzom zalezi, ich casta priemernost, ich pocudovaniahodna detinskost.
Bez toho, aby si uvedomila, ake dosledky pre ich vztah moze mat jej priznanie, ticho sa spytala:
- A co ja?
Peter samozrejme nerozumel.
- Co ty?
- Aj ja som predsa Ciganka. Ci si sa to este od nikoho nedozvedel? V takom malom meste... 

Zechenter Laskomersky a jeho vztah k Matici slovenskej

Zalozenim Matice slovenskej v Martine v roku 1863 sa vzavrsilo mnohorocne usilie narodnych dejatelov o vybudovanie celoslovenskej narodnej kulturnej organizacie od Safarika, Kollara, Hamuljaka cez Kuzmanyho, revolucnych sturovcov az po dejatelov memorandoveho obdobia. Matica – srbske slovo ozancujuce pramen, zriedlo, vceli ul i vceliu kralovnu – sa stala v 19. storoci symbolom slovenskeho naroda a jeho existencie. Plnila mnozstvo roznorodych uloh. Zjednotila Slovakov rozdelenych nabozenstvom, utvorila prvy vedecky spolok, vydavala prvy vedecky casopis, utvorila prve slovenske muzeum, polozila zaklady Narodnej kniznice i archivu. Mala najvacsiu vydavatelsku cinnost zo vsetkych vtedajsich slovanskych matic. Organizaciou clenstva pokryla cele Slovensko, zasluzila sa o jazykove zjednotenie Slovakov a nadvazovanim stykov so zahranicnymi spolkami plnila aj narodno-reprezentacnu ulohu.
Pri vzniku Matice slovenskej sa stalo aj nase mesto Brezno smutne zname tym, ze dvakrat prislubilo a dvakrat zamietlo umiestnenie Matice v Brezne. Vtedajsi brezniansky obcan, lekar a spisovatel Gustav Kazimir Zechenter – Laskomersky tiez nestal bokom od snazeni naroda vytvorit Maticu slovensku, o com svedci aj jeho korespondencia s Pavlom Kuzmanym a inymi. Ked prve valne zhromazdenie voli tridsat clenov vyboru, nechyba medzi nimi ani Zechenter. V jeho memoaroch mozeme citat vetu: “Stal sa vybornikom Matice slovenskej.” Zechenter – Laskomersky vytrvalo sledoval maticnu cinnost, prispieval k jej rozvoju hmotnymi prostriedkami aj triezvym a realnym pohladom na skutocnost – jeho rady boli vzdy prakticke a fundovane. Poctivo sa zucastnoval na zasadnutiach vyboru, ale aj sledoval, ci prijate ulohy boli realizovane. “Nasou ulohou je nielen tvorit ustanovizne, ale utvorene ich do zivota uvadzat, bo inacej cenu stratia.”
12. aprila 1865 “vdacne a ochotne” prijal funkciu maticneho jednatela pre breznianske okolie. Vypracoval si prehladnu evidenciu svojich 49 clenov. Na prvom mieste uvadza Jana Cipku s 1000 zlatymi, na druhom mieste seba s upisanymi 200 zlatymi. V zrebovacej akcii zo 450 zrebov sam predal 291. Obdivuhodna je i jeho snaha rozsirovat slovenske knihy, kritizuje tlacove chyby v Maticnych letopisoch a ich distribuciu. Upozornuje aj na nedostatky pri predavani kalendarov.
V roku 1868 odchadza Zechenter z Brezna do Kremnice a navrhuje za jednatela neunavneho pracovnika Jana Cipku.
V Matici slovenskej bol Zechenter uznavanym odbornikom v oblasti prac prirodovedneho charakteru. Posudzoval ich literarnu hodnotu. Napr. horny radca c. k. risskeho geologickeho uradu vo Viedni Dionyz Stur ziada Zechentera posudit mapu, ktora na poziadanie Matice slovenskej mala vyjst vo Viedni. Kuriozitou bolo, ze autorom mapy bol sam Zechenter. Zasluzil sa aj o zriadenie vedeckeho odboru pri Matici slovenskej, odporuca a “odporucat neprestane”, aby Matica vydala slovensku “mluvnicu” a davno pripravovany a neustale odkladany slovnik, upozornuje na nutnost propagacie prirodovednych knih.
Zvlast bohata je darovatelska cinnost Zechentera. Matici daroval zbierku knih, rukopisov a autografov, zbierku prirodnin a skamenelin, zbierku minci a bankoviek a zbierku starozitnosti a etnografickych predmetov. “Zechenterov vztah k Matici slovenskej a jej cinnosti nesie pecat uprimnosti, zapalenosti a nekonciacej vytrvalosti” (z korespondencie, rukopisneho a knizneho materialu Matice slovenskej).
Zechentera – Laskomerskeho si pripomenieme v auguste este raz pri 95. vyroci jeho umrtia.
(pouzita literatura: G. K. Zechenter – Laskomersky. Zivot a dielo 1824 – 1908. Zbornik z vedec, konf. v Brezne, 1977 a Nar. kalendar 1998)

A. Prepletana

– prapravnucka Jozefa Baheryho

Nestor horehronskych a gemerskych ucitelov na prelome 19. a 20. storocia prezil roky 1874 – 1931 (az do svojej smrti) v Pohorelej. Ucitelsky chlebik zdielali aj manzelia jeho dvoch dcer – Valerie a Gizely. O manzelovi tretej z nich – Ireny Szathmaryovej zijucej v Madarsku som neziskal ziadne informacie.

Manzel Valerie, Jozef Keller, ucil v pohorelskej skole v rokoch 1906 az 1916. V case vojny bol na urcitu dobu povereny jej spravcovstvom. Vojnovy moloch si vsak neuprosne vyberal svoje obete. Jozef Keller narukoval a do Pohorelej sa z bojiska vracia s podlomenym zdravim. Prveho juna v roku 1916 umiera.

Manzel Gizely, Jozef Poloni, v rokoch 1887 – 1893 posobil ako ucitel na erarnej, neskor statnej skole v Osrbli a v rokoch 1895 – 1906 ucil v skole v Hronci. Od roku 1902 bol jej spravcom. Manzelstvo Jozefa a Gizely Poloniovcov bolo plodne. Stali sa rodicmi osmich deti – jedneho syna, ktory v utlom veku zomiera a siedmich dcer. Dcera Irena, v case vydania dokumetu, z ktoreho cerpam tieto udaje (rok 1933), zila v Brezne, Elvira, vydata za Jaroslava Cecha, zila v Radvani, Maria, vydata za Ernesta Fratera, zila v Budapesti, Gizela, vydata za Ladislava Schmidta, zila v Ladomeri, Alzbeta, vydata za Emila Slakovskeho, zila vo Zvolene, vo Zvolene zila aj Anna, vydata za Pavla Radvaniho, a Elena, vydata za Jozefa Bauca.

A prave manzelia Baucovci mali dceru Marianu, ktorej dcera Danica je dnes riaditelkou Zakladnej skoly v Pohorelej. Pani Danica Schillerova (rodena Zaluska) je teda “po praslici” prapravnuckou niekdajsieho legendarneho spravcu skoly v Pohorelej.

O pribuzenskych vztahoch svedci aj niekolko zaujimavych fotografii, ktore su vlastnictvom pani Zaluskej. Je to velka rodinna snimka s Jozefom Baherym, jeho dcerami a dalsim pribuzenstvom, na druhej je Jozef Bahery v dedinskom prostredi, obklopeny obyvatelmi Pohorelej, tretia zobrazuje Jozefa Baheryho uz mrtveho, leziaceho v otvorenej truhle.

Uz spominany dokument ma dlhoznejuci nazov: Navrh na oddanie pozostalosti uchovany vo Zvolene, dna 26. juna 1932 bez zanechania testamentu zomrelej Gizely Poloniovej, rodenej Baheryovej, niekdajsej obyvatelky v Brezne nad Hronom. V nom su uvedene evidencenje cisla nehnutelnosti a casti hory a pastvy v obci Pohorela, ktore su predmetom dedicstva. Pretoze dcery sa zriekli dedicskeho prava na tuto pozostalost, toto pravo preslo na sestry zomrelej - Valeriu a Irenu. Spoludedicmi nehnutelnosti sa na zaklade kupnej zmluvy stavaju aj obcania Pohorelej, neclenovia rodiny: Jan Pompura – Jurajov a jeho manzelka Kristina, rodena Polakova (c. d. 189), Ondrej Matus – Baxa (c. d. 514), Juraj Rochovsky – Refka (c. d. 137) a Jozef Baxu Nizneho (c. d. 137). Uvedeny dokument vydal okresny sud vo Zvolene v decembri v roku 1933. Za poskytnute informacie a dokumenty dakujem Mariane Zaluskej, Mgr. Danici Schillerovej a Mgr. Martinovi Weissovi.

Peter Navoy