Keby ...

Cloveka potesi, ked od niekoho pocuje, alebo si v novinach precita pochvalu na lekarsku starostlivost. Mrzi ma, ze nasa rodina takuto skusenost nema. My bohuzial na lekarov a personal Nemocnice s poliklinikou v Brezne (konkretne neurologicke oddelenie) nemozeme povedat nic dobre. Starostlivost o pacienta je tam minimalna.
Lezala tam moja starka a mala som tu moznost vidiet to. Viac-menej sa tam stara pacient o pacienta. Ona mala smolu, pretoze hned prvu noc bola v izbe sama. Osemdesiattrirocna zena (prijali ju vecer), po mozgovej prihode, za zatvorenymi dverami, v poslednej izbe, dost daleko od miestnosti lekarov a sestier, bez zvonceka. Myslim, ze vacsine ludi je jasne (skoda, ze nie personalu), ze v takom stave a veku je takmer nemozne, aby sa pacient vybral sam hoci na WC. Ale ako sa dovolat pomoci, ked nevladzete, dvere su zatvorene a o zvonceku ,,nemozete ani snivat". No a po mozgovej prihode byvaju aj problemy s rozpravanim. Ak to nechcete spravit pod seba, musite to skusit a ist sam. Ona skusila a spadla. Vyzerala ako po dopravnej nehode. Dobita - zlomena lava ruka, opuchnuta a krvou podliata tvar, koleno aj druha ruka. Nevieme, ako dlho tam lezala, ani ona sama to nevedela. Vraj ju nasli az nad ranom. Ibaze to neboli len rany na tele, ale aj na dusi. Nechcela tam byt uz ani minutu. Tak velmi chcela ist domov, kazdy den sa pytala, kedy uz pojde. Keby nebolo toho padu, mohla byt este s nami a my sme mohli mozno este par rokov obdivovat jej vitalitu a zmysel pre humor. Keby starostlivost bola taka, aku si chory clovek zasluzi. Keby, keby, keby ...
Viete, choremu cloveku nemozete vykrikovat, ze vam znizili platy a ze vas je menej a nestihate. Musite, aj ini musia, alebo sa aspon snazia a vidiet to. Trebars aj o dve poschodia nizsie v rehabilitacnom oddeleni alebo v internom. Tak preco nie u vas v neurologickom? Jedna nemocnica a take viditelne rozdiely. Vsetko je teda len a len v ludoch a ich pristupe k praci.
A este ... Viete, pan riaditel, komunikovat s ludmi (ktori sa s vami prisli slusne porozpravat) na chodbe a medzi dverami vytahu nie je slusne a uz vobec nie u cloveka na vasom poste. Za tu chvilu, ktoru sme stravili my na chodbe a vy uz jednou nohou vo vytahu, sme od vas nepoculi ani jedno slovo, ktorym by ste naznacili, ze vas mrzi, co sa stalo, ba ani tu obycajnu uprimnu sustrast.
A vy chcete, aby ludia platili za pobyt v nemocnici? A za co pan riaditel? Ked tam bude aspon standardna starostlivost - kludne!
Za vsetkych pozostalych po Amalii Daxnerovej, ktora zomrela 20. septembra,

Maria Morongova

Horehronie – kraj, ktory nikdy neoplyval ekonomickym bohatstvom, skor naopak. Ludia tu zili (a aj ziju) tazko, kazdu korunu musia v rukach dvakrat obratit, pokial ju minu. A predsa, zbytocne rozhadzujeme a miname.
Stalo sa modou, ze svoje pribytky, domy, chalupy skraslujeme roznymi farebnymi natermi. Ti, ktori na to maju, postavia vsetko od zakladov, ini len rekonstruuju. Kazdy podla svojho vkusu, respektive nevkusu. A tak nam v kraji pri Hrone, medzi Slovenskym rudohorim a Nizkymi Tatrami, vyrastaju cervene, modre, zlte a ine “roznofarebne skvosty ludovej architektury”.
Trh je presyteny farbami, pri ktorych by aj ten najziarivejsi kvet bledol od zavisti. Musim sa priznat, ze pri pohlade na nadobu s takouto farbou (cervena, modra, zelena) aj mne zaziaria oci. Ich prakticka vyuzitelnost, s ohladom na architekturu tohto kraja (a nielen jeho), je vsak obmedzena.
Kazdemu z nas sa paci nieco ine. Ak vsak nieco vkladame do uz fungujuceho (historiou potvrdeneho) celku, mali by sme brat do uvahy aj konecny efekt tohto celku. Ak natieram plot okolo domu, fasadu rodinneho domu ci chalupy, mal by som sa pozriet nalavo, napravo a porozmyslat, ci povodny zamer vsetko navokol “neznasilni”, alebo povedane nassky, ci to nebude vyzerat “ako past na oku”.
“Ohaname” sa Europu, agroturistikou, vidieckym turizmom a udrziavanim kulturnych tadicii nasho regionu, tak potom sa snazme toto vsetko vnasat aj do nasho kazdodenneho zivota. Ludova architektura je dominantou, ktoru si vsimne kazdy navstevnik, aj ten, ktory tymto regionom len prechadza.
Ak bude chciet zahranicny turista vidiet farebny svet Dysnelandu, potom urcite navstivi inu krajinu Europy.

Peter Morong

Navrat

Sedim na uboci Baby a vychutnavam pohlad na milovane hrebene a nadheru hol, vonu lesa, ktorym som prave presla a jesenne farby. Je tu moj domov a moje lasky, moja mladost, ukryta urcite niekde pod suchotom suvariny...
Vystup strmym svahom ma dost unavil. “No, ak tu je niekde tvoja mladost, tak je ukryta ozaj dobre,” – ozval sa posmevacne moj ironicky dvojnicek, moj Egusko, ako laskyplne volam svoje druhe ja. Asi preto, ze na velke Ego som sa nezmohla a ak vam to este nieco pripomina, ano presne, Egus predsa vozieval na svojom chrbte po tychto miestach Libora za jeho stratenou laskou Zunou... a tu niekde mal svoj uhliarsky zrub rysavy Tavo...
Miesta mojej madosti... ako uverit, ze je to tridsat rokov, co po tychto holiach naboso behala dievcina, cista ako horska bystrina, plna tuzob a nadeji... “No, no, uvedom si hlavne, ze ti srdce buchoce namahou a nie romantickym roztuzenim,” – kroti moj sentiment Egusko. Aj ked sa usmievam, uvedomujem si ten neurcity smutok, ktory asi padne na kazdeho, kto sa vracia po rokoch domov. Smutok po mladosti a stratenych idealoch, cierny tien tazkych chvil, ktore nas stretavaju v zivote...
Slniecko sa o mna opiera poslednymi lucmi, pomaly bude cas na navrat dolu lesom vonajucim tou tajomnou mudrostou, ktoru stretame na zaciatku jesene v case dospievania, v case urody a unaveneho uvolnenia, ked uz sme vydali vsetky sily, ked uz aj cas spomalil svoj beh, pretoze teraz uz nie je kam sa ponahlat, pretoze po jeseni prichadza uz len biely spanok, z ktoreho sa tak tazko prebudza i v predstavach, nie este v skutocnosti...
Teplo na tvari a doverne znama vona zeme prekonava aj vecne podpichovanie mojho Eguska, ktory sa ma uz uplne marne pokusa presvedcit, ze patdesiatka na krku je uz dovod byt umierneny v nadseni, ale nakoniec, ved sa nikto nediva... Hladim drsnu suvarinu a pritlacam tvar k machovej poduske zeme. A potichu dakujem Bohu, ze som sa dozila... Som doma. Nie na navsteve ci dovolenke, ktora ma po par fascinujucich dnoch vyhodi spat do viru povinnosti v dalekej cudzine – som doma. Vratila som sa – tak ako som tomu vzdy verila. Vratila som sa bezprostredne a bez planu, laska ma sem priviedla, ako uz mnohokrat predtym, a laska ma tu zadrzala, aby som naraz, v jedinej sekunde pochopila – je cas vratit sa domov...
Divam sa do udolia Hrona, na farebnu nadheru laskavej krajiny. Tam niekde sa schovava Brezno a jeho dedinky, vlacik Cierneho Balogu a hlavne ludia, co mali to stastie prezit tu cely zivot. Ach ano, stastie, verte mi. Je tisice krasnych miest vo svete, kde by clovek mohol stastne zit, i ked vsade je chlieb o dvoch korkach. Ale domov, domov je len jeden.
Pre mna je to Horehronie.

Domenica M. Anyou

...

Poznamka redakcie:

Ako je u nas zvykom, kriticky clanok sme hned odfaxovali do nemocnice. Pan riaditel nam telefonicky oznamil, ze vie, o ktory pripad ide. Uviedol, ze v den, ked ho pozostali navstivili, prave ordinoval v cievnej ambulancii, kde cakalo styridsat pacientov. Preto ich poziadal, aby napisali staznost a na jej zaklade zalezitost presetri a oznami vysledok. Ziadny podnet vsak neprisiel.