Gustava Kazimira Zechentera – Laskomerskeho, okresneho bansko-lesneho lekara, ktory v Brezne posobil v rokoch 1853 – 1868 viaceri pozname len z jeho literarneho diela. Pri citani sa ocitneme v 19. storoci. Jeho literarne postavy su zaujimave z hladiska charakteroveho, robotneho, denneho zivota, socialneho pohladu na ludi, s ktorymi sa ako lekar stretaval.
Prostrednictvom jeho literarnych crt, noviel, poviedociek vycitime, ze mal zmysel pre priatelstvo, humorne i vazne scenky zo zivota, ale bol aj vnimavym pozorovatelom prirody.
Ziveho pamatnika niet, preto nam Zechentera v nasom meste pripomina pamatna tabula, prilezitostne spomienkove oslavy. Ved slova su na to, aby vysvetlovali nase myslienky, dajme tomu, aj o Laskomerskom, lebo Breznania nan nezabudaju, aj ked roky 1867 – 1868 mracna nad mestom “vestili”, ze patnast rokov by i stacilo na jednom mieste.
Zechenter pritiahol ma natolko, ze pri listovani jeho Vlastneho zivotopisu raz sa ocitnem na Ciernom Hrone pri lesnikovi Markusovi alebo fararovi Kudelkovi, aby som ako tien tiahol za Bozenou Nemcovou do Hornej Lehoty, k Samovi Chalupkovi...
Obdivujem Laskomerskeho pamat, pohotovost v pisani dennych zazitkov, vo vymene listov s priatelmi... Chodim s nim na polovacky, zbieram “sutriky” (kamene), napchavam si fajocku s jeho literarnym Dohanom... Ist s nim na priatelsku navstevu, to je smiech, vtipy, pecienka, vino... Zial, nestretol som sa s rucne pisanymi “lajstrami” receptov. No, svet sa nezruti, lebo recepty mozu nam dnes nahradit zaujimave i “stiplave” perlicky. Uvedme niektore z doliny C. Hrona. Citajme s Laskomerskym.
“Na Jozefa boli sme fararovi Kudelkovi na Balogu blahozelat na mena. Ako vzdy, zabava bola i teraz hlucna, vesela. Napokon dal nam navarit caju, ale zavarit z omylu pochytili miesto caju horku datelinu, a napokon pan farar miesto vina ochutnal z pohara ocot; zmrastiac tvar s pohorsenim vykrikol: “Oj, ebattati!” (psia krv – druh nadavky). Cez noc napadlo snehu a 1. aprila dokonale zamrzlo.”
Zechenter – Laskomersky vo Vlastnom zivotopise uvadza, ze po prichode do Brezna, okrem pacientov v lekarskom obvode, chcel spoznat pralesovite hory z jednej i druhej strany Kamenistej doliny. Raz pri takej ture tretiu noc..., nocovali sme na Zaklukach, kde byvali v byvalom ovciarskom majeri dvaja horari a kde v zimnom case pri hojnom snehu niekedy aj dva tyzdne nemohli vyjst dolu medzi ludi. Vyhlad zo Zakluk na Polanu, Dumbier bol utesene krasny.”
V C. Balogu – Krame posobil lesny (horar) Jozef Markus. Velmi dobry priatel pan doktora Laskomerskeho. Zazili spolu v ciernobalockych horach vela – vela prihod. Zechenterovo dielo Polovacka na mevedov je venovane Markusovi a...
Vari dva dni pred Markusovou smrtou bol pan doktor vysetrit, aj rozlucit sa, priatela vo Zvolene. Povolal ho z Kremnice Markusov syn Jozef (knaz v Lubietovej). Doktor skonstatoval srdcovu nemoc, silny zaduch a... “tento silny vyvrat bol tou chorobou zotaty vo Zvolene 27. oktobra 1869...”
Aj po tretikrat zostanme v blizkosti Klenovskeho Vepra – na Tlstom javore. Tam zaviedol prazskeho hosta, aby tento videl ctihodnych horskych velikanov – javorov a na Sedmaku lezal staty jasen. Priemer jeho sa rovnal Laskomerskeho vysky (180 cm). Udajne si jasena s lesnikom zjednal brezniansky stolar, ale... “predsa ho nechal stat. A potom ho zrobili sedliaci z Ceskeho Brezova (rodisko B. Tablica) na dreveny, po trhoch okolia roznasany riad, ktoreho dorabanim sa zapodievaju...”
Este hodnu chvilu by sme si mohli s Laskomerskym citat o Handelcoch, napriklad ako na Pustom hasili poziar: najprv vidlami zeny, potom vodou ohen, na Janosovke zas si “chlapik” zlomil nize kolena nohu. Po osetreni mal aspon styridsat dni pokojne lezat, ale on o styri dni stal pri kozube, zapekal si fajku, a tak...
Aj pred niekolkymi rokmi Zechenterov Zivotopis a v nom chvaly na tmave balocke hory, rozhodla sa skupinka turistov prekrokovat hreben Zakluk, Obrubovanca. Na Tlstom javore neobdivuje hrube javore, jasene, ale v tichu postoji pri hroboch, ktore tam vyrastli v case SNP, aby si ta skupinka ludi na Kriznom rozbalila batozky a pochvalila krasny den. V tej chvale nebolo zavisti, lebo sme pookriali na dusi s tym, ze este mame co obdivovat v tej nasej prirode.

(sg)

42.

Etela spomaluje kroky, nohy jej slabnu, kolena sa podlamuju. Diva sa na internat prazdnym pohladom. Hadam ho ani dobre nevidi. Mari sa jej, ze vrasta do zeme, ze sa obloha nizi, stromy hrozivo naklanaju, hradska, na ktorej stoji, sa prevaluje zboka nabok sta vratka plt na burlivej vode.
Zastane tesne vedla branicky, chyti sa jej pevne, aby premohla zavrat. Chcela by pokojne porozmyslat, ako sa Ivane prihovori, ale myslienky sa jej nedaju stvarnit. Su ako z tvrdej vyschnutej hliny, nemozno ich modelovat. Rozsypaju sa jej v mozgu ako piesok, rozliezaju sta mravce.
Vrat sa, Ivanka, domov, ku mne, som velmi chora, mozno coskoro umriem. Srdce je huncut. Nemozno sa s nim zahravat. Za sedemnast rokov si bola svetlom mojich dni, mojou radostou – pozhovej este nejaky cas.
Spaja v duchu zdrapy tychto slov, ale pery ich nechcu vyslovit. Cela je ustata, telo ma ako handra, srdce sa namahavo napina. Hlava, chvilami lahka ako balon, plava na pavucine utkanej z matozneho mesacneho svitu.
Najradsej by si lahla do snehu a nikdy viac nevstala...
Ked znovu otvori oci, lezi vo vratnikovej izbicke na pohovke. Spamatuva sa. Pocuva rozpravanie vratnika, dievcat a spravkyne, ako ju nasli pri plote zamdletu, priniesli dnu a kriesili. Zapina si uvolnene saty, obzera sa dookola, mala izbicka je plna ludi, ale ktosi stale chyba. Najdolezitejsej osoby nevidno.
Preco nie je pri nej Ivana? Eva vysvetluje, Ivana neprisla popoludni do roboty, Ivana telefonovala s Petrom, mala sa s nim stretnut o tretej na obvyklom mieste.
Etele sa znova zakruti hlava. Zbytocne teda chodila do internatu. Zbytocne bolo napatie, dusevny boj, rozhodnutie prva podniknut kroky na zmierenie. Zbytocne.
Akoze to povedal Berky?
Pobal si veci a chod, je koniec.
Etela uz nedufala v nic.
Dakuje za pomoc a chysta sa na spiatocnu cestu domov, do pustoty svojho bytu, na osamele arestantske lozko za skrinami.

---

Uz len zriedkakedy chodievali po nabrezi. Peter sa teraz s Ivanou stretaval radsej v izbicke pod trinastimi schodmi. Tam ho aspon nik s nou nevidel.
A Ivane bolo jedno kde, len nech su spolu. Tesila sa kazdej odrobinke vludnosti, ktora pre nu padla z jeho stola. Vo svojej zaslepenosti, ktora nezalubenym prichodi hlupa, stale, v kazdej chvili tuzila po Petrovi. Chcela mu rozumiet, zit jeho starostami a dychat jeho dychom, chcela byt s nim zajedno tak, ako s nou chcela byt zajedno Etela. Milovala ho nesebecky, prijimala jeho rozmary s pochopenim, ktore bolo na jej vek priam neuveritelne. Svojou pokorou zivila Petrovu marnomyselnost. Nevedela, ze napomaha prirodnu silu, ktora vlasne sposobuje rozklad akejkolvek lasky. Nik jej nepovedal a vlastnymi uvahami alebo skusenostmi na to neprisla, ze muz pozera na lasku inak ako zena, muz chce dobyvat. Ked nema co, je znechuteny, znudeny, hlada coskoro dalsiu pevnost, ktoru by mohol obliehat.
Po rozhovore s Petrom na druhy den po zabave ju Eva vzala do internatu v lese. Ivana vo volnom case chodievala na dlhe prechadzky dolinou, hladala samotu, sumenie borovic ju upokojovalo svojou monotonnou hudbou. Kracala po udrziavanej horskej ceste, spriadala svoje zelene uvahy, ktorym pripisovala ohromnu hlbokomyselnost – a veru zvazovala aj svoj vztah k Petrovi. Bolo v nom cosi znepokujujuce, co este nepomenovala. Chybali jej v nom mnohe povabne prvky. Ociernovanim Etely, tej otrockej duse, a ospravedlnovanim naladoveho, ochladnuteho Petra usilovala sa vysvetlit fakt, ze ich niet.
Ked bola s Petrom, vzdy chcela vediet, kde bludi duchom a podchvilou sa ho pytala: Na co myslis? Peter to nemal rad. Mrzelo ju, ze sa nezaujimal, na co mysli ona.
Naoko bolo vsetko v poriadku. Peter bol vludny, pozorny, otvaral pred nou dvere a zdvihol vec, ktora jej vypadla, ale bol to len pekny povrch, co Ivane nestacil. Zavse, ked boli spolu a nuda sa stala az hmatatelnou, chcela sa mu hodit okolo krku a povedat: Peter, vedze ma maj trochu viac rad!
Cely vztah sa v kratkom case staval neznesitelnym, neprirodzenym – uz to zacinalo byt zjavne aj Ivane. No nepovedala si: Petrova laska zmizla. Ale: Peter je ako dieta. Na mne spociva zodpovednost.
Zodpovednost chcela niest, nevedela vsak ako. Nevedela si udrzat pochybne stastie, co jej nahodne vklzlo do ruk a teraz sa rychlo vzdalovalo, akoby bolo pochopilo, ze zabludilo.
Zo schodzok s Petrom sa vracala stiesnena. Citila sa ako vyrabovana. Jej myslienky sa coraz castejsie vracali k Etele, odovzdanej jej tak beznadejne a bezo zvysku, ako sa ona priputavala k Petrovi.
A len velmi pomaly klicil v nej poznatok, ze v kazdej takejto hlbokej a jednostrannej laske sa skryva aj kus tragedie. Zabudala plakat – plac asi pomaha len v lahsich pripadoch. Bola iba jednostaj smutna.
Jej skrehnuta pobludena dusicka podvedome a zufalo tuzila po materinskom naruci ako po jedinej istote v zradnom svete.