Rytmus mladych, Tvoriva skola, Odovzdajme svoje skusenosti, Strieborny Hron, Opat vsetko zacina, Rozpravkove vretienko, Wickova hviezda - to su nazvy projektov, ktore ma pocas svojho kratkeho, zhruba dvojrocneho posobenia za sebou obcianske zdruzenie INAK (iniciativa, napaditost, alternativa, kreativita).
Uz samotne poeticke nazvy jednotlivych podujati napovedaju, ze v tomto obcianskom zdruzeni pracuju entuziasti, prevazne pedagogovia, rodicia a vychovavatelia, ale aj milovnici kultury, historie naroda i regionu, ktorych cielom je vniest do nasej sucasnej reality, neraz tvrdej a trpkej, cosi pekne, povznasajuce, povzbudive, oslobodzujuce. Cosi ako teple pohladenie, vludne slovo v prepotrebnej chvili, aby sme aspon na okamih zabudli, co nas trapi a uvedomili si, ze na svete su aj ine hodnoty, nielen nemilosrdna, drava honba za peniazmi a mocou.
Obcianske zdruzenie INAK si vytycilo naozaj uslachtile ciele so sirokou posobnostou. Svoju pozornost zameriava na malickeho skolkara, pokracuje ziakmi zakladnych a strednych skol a ma tendenciu prostrednictvom mladeze oslovit aj dospelych. Clensku zakladnu tvori zatial vyse polstovky osobnosti, ktore sa usiluju podchytit vsetky tvorive sily nasho regionu, upozornuju na hodnoty okolo nas - minule i pritomne. Obracaju pozornost na duchovny potencial obyvatelstva nasho regionu, usiluju sa podchytit ho, poukazat nan, vyzdvihnut ho a v tom najpozitivnejsom slova zmysle ho aj vyuzit. Ich ciele a usilia mi velmi pripominaju skautske hnutie, take rozsirene a oblubene v davnom case mojej mladosti. Ba ak som sa odvazila prirovnavat ich k niecomu, co tu uz raz bolo, prichadzaju mi na rozum osvietenci z predminuleho storocia, aj ked si plne uvedomujem, ze akekolvek prirovnavania maju svoje nedostatky. Predsa nikdy sa neda dvakrat vstupit do tej istej rieky. Svoje konanie vzdy prisposobujeme okolnostiam, v ktorych prave zijeme. Ony nam vtlacaju svoju neopakovatelnu pecat.
Zdoraznujem, ze INAK je zdruzenie absolutne nepoliticke a dobrovolne. Pravo na zivot a materialnu podporu tych, co si to mozu dovolit, mu doposial zaistili uz tie aktivity, z ktorych niektore som vymenovala na zaciatku.
Obcianske zdruzenie INAK uvadza vo svojich zakladnych materialoch, ze je regionalnym zdruzenim, pretoze jeho clenovia pochadzaju z celeho Horehronia. No ked vezmeme do uvahy napr. projekt Rozpravkove vretienko, hned nam udrie do oci, ze usilie tohto zdruzenia daleko prekrocilo hranice svojho regionu. Rozpravkove vretienko bola totiz sutazou trinastich okresov z Banskobystrickeho kraja s obrovskym mnozstvom sutaziacich. Bolo to naozaj grandiozne podujatie. Kto si z pritomnych divakov uvedomil, kolko trpezlivosti a mravcej prace vynalozili organizatori, aby v konecnej faze vsetko vyznelo ako treba, kolko zo svojho volneho casu museli ukrojit ucitelia, aby svojich zverencov naucili umeniu prednesu, kym s nimi nacvicili potrebne gesta, postoje, intenzitu hlasu, kym ich naucili najprv vnutorne sa stotoznit s textom, aby potom prednes bol co mozno na najvyssej urovni, kolko usilia to vyzadovalo od samotnych ziakov - recitatorov, musi sklonit hlavu s opravdivou uctou, ze taketo cosi dokazu slabo plateni ucitelia a ziaci tych skol, ktorym zateka strecha, chyba uhlie na vykurenie tried.
Kratko spomeniem este aspon posledne samostatne podujatie zo zaciatku oktobra, Wickovu hviezdu konanu na pocest breznianskeho rodaka JUDr. Vojtecha Wicka. Pocut spievat niektorych solistov, ziakov zakladnych skol o hviezde, co spadla na balkon, ale aj skupinky, bol naozaj nevsedny zazitok, ktory vysoko hodnotim nielen preto, ze skolaci sa na javisku spravali suverenne - zlati boli aj ti, na ktorych sa trochu podpisala trema, nezname prostredie mestskeho domu kultury, mikrofony. Ocenujem odvahu, ktorou mladi ucastnici za pomoci svojich pedagogov toto vsetko prekonavali. Suverennost pohybovania sa ,,na doskach, ktore znamenaju svet", na ociach verejnosti, sebakritickost, uspornost gesta, inteligencia v spravani sa - to su hodnoty, ktore sa nasim mladym velmi zidu v dalsom zivote, nehovoriac ani o spravnom sebavedomi.
Uz aj len pre toto, pre iniciovanie, resp. zastresovanie podobnych podujati obcianskemu zdruzeniu INAK naozaj fandim. Je len logicke, ze nachadza pochopenie nielen u Miestneho odboru Matice slovenskej, Mestskeho kulturneho strediska, odboru skolstva, mladeze a telesnej kultury Okresneho uradu v Brezne, ale aj u vyssich organov.

Bozena Bobakova

Clenky obcianskeho zdruzenia INAK na jednej z mnohych akcii.

Spaja ich laska k dedicstvu nasich predkov

Detsky folklorny subor Stastne detstvo posobiaci pri Mestskom kulturnom stredisku v Brezne v tomto roku oslavuje stvrtstorocnicu. Za dvadsatpat rokov z dietata vyrastie dospely clovek, zo Stastneho detstva za toto obdobie jeho umelecka veduca a choreografka Angela Cernakova vytvorila subor znamy nielen doma, ale aj v zahranici. Stare zvyky, ludove tradicie stvarnene v tancoch a hrach deti videli uz na zahranicnych festivaloch v Madarsku, Rumunsku, Anglicku, Svajciarsku, Cesku, Belgicku, Taliansku a devatkrat vo Francuzsku. Nemaly podiel na formovani suboru mali aj organizacni veduci (Lidia Kanderova, Dana Svancarova, Daniel Rakyta, Bibiana Bohacikova, Dana Goceliakova, Zdenka Stevkova), veduci detskej ludovej hudby (Igor Balogh, Ondrej Harvan, Ivan Nemky) i sucasny korepetitor Ing. Stanislav Kester.

,,Dvadsatpat rokov preslo velmi rychlo, ako ked plesne bicom. Pamatam si na zaciatky v kruzku v Zakladnej skole na Skolskej ulici v Brezne, financie vsak nestacili pokryt naroky a kruzok zanikol. Po roku ma oslovili z mestskeho osvetoveho strediska, a tak som sa ujala vedenia suboru. V duchu porovnavam, co sa odvtedy zmenilo v organizacii, v umeleckej urovni, vybavenosti krojovej, nacvikovo-priestorovej. Poznatkov je urcite ovela viac, ako ked som zacinala," spomina Angela Cernakova.

Medzi piesnou, hudbou a tancom ludoveho umenia sa pohybovala uz od malicka v rodnej Pohorelej: ,,Moji bratia tancovali v subore Kralova hola, kde ma ,,vlacili" ako dievcatko. Videli, ze mam na to. Tancovat som zacala ako stvorrocna. Prvykrat som ucinkovala v Brezne v terajsom hoteli Dumbier. Bola som nadsena, v akej velikanskej sale vystupujem. Dodnes mi ostalo v pamati, ze z tolkej nadhery, z toho vytrzenia som sa pocikala."

Tancovala v detskych suboroch a ked odisla pracovat do Slovenky v Banskej Bystrici, vyhrala konkurz do Krajskeho suboru piesni a tancov, ktory sa neskor premenoval na Urpin: ,,Bol to moj najmilsi a najkrajsi detsky a mladeznicky zivot." Z toho, co sa doma i v Urpine naucila, cerpa dodnes a rozvija svoju zalubu a obrovsku lasku k folkloru: ,,Pouzivam roznorode regionalne prvky nielen z Horehronia, ale aj z inych kutov Slovenska, v com mi velmi pomaha syn Roman a nevesta Anastazia, ktora pochadza z Presova. Koho by som mala napodobnovat, ked nie svoju rodnu dedinu? Nepaci sa mi tvrdenie, ze kradnem prvky. Ake kradnutie? Som Pohorelcanka, ktora doma nasavala vsetky tradicie. Vo folklore by nemala panovat nenavist a zavist. Kdekolvek sa stretneme, mala by nas spajat hudba, piesen a tanec nasho naroda."

Dlho ju prenasledovala myslienka dat dohromady goralsko-gemerske tradicie svojho rodiska: ,,Konecne sa mi to podarilo v podobe tanca pod nazvom Cpkre - kamizolka zelena, ktory mal premieru na piatkovom galaprograme pri prilezitosti 25. vyrocia vzniku suboru."

Stastne detstvo je vlastne stale mlade, deti odchadzaju a prichadzaju. Ich druha mama - teta Agy - ma medzi nimi dalsi domov, ktory jej vlastna rodina tolerovala a vsemozne jej pomahala. Syn a dcera ucinkovali a vyrastali v subore. Aj manzel, s ktorym sa zoznamila vdaka folkloru, isty cas hral v hudbe na akordeone. Deti uz odisli a teraz svoje prve krocky v subore robi vnucka Anna-Maria. Smutok z lucenia a radost zo stretnutia patria k jej zivotu. Vychovala mnohe talenty, spajala ich laska k spevu, tancu, do ktorych davali dusu a kus seba. Z mnohych spomina na Janka Kuceru z Valaskej, na svojho syna Romana, na Stanka Marislera, ktory dodnes ucinkuje v Lucnici a je promovanym choreografom, na bratov Peta a Lubosa Pohancanikovcov, na Zuzku Demianovu, sestry Tatianu a Silviu Rosikove, Martina Mateidesa, bratov Petra a Mateja Banikovcov a na dalsich, ktori su clenmi Mostaru.

Nove nadeje ziskava kazdorocnym konkurzom. Mrzi ju, ze dnesnym detom uz nie je folkor taky blizky: ,,Velmi to kazi sucasna moderna hudba. Deti radsej tancuju to, co je lahsie a hlucnejsie. Folklor je velmi narocny a na zabavach sa casto stava, ze ked zacne hrat ludova hudba, mladi odchadzaju z parketu."

Postazovala si aj na pretazenost niektorych deti, ked okrem folklorneho suboru navstevuju aj ine kruzky: ,,Treba, aby si vybrali jeden umelecky smer, ktoremu sa budu venovat naplno, pretoze je to na ukor kvality a deti potom nevedia, kde patria."

Nacvicovanie trikrat do tyzdna je narocne a deti su casto neposedne, zvlast v puberte. Neraz padne aj ostre slovo: ,,Neznasam, ako kazdy choreograf, ked sa deti ,,mocu". Velakrat som prisna, lebo chcem, aby to bolo na urovni. Nezalezi na tom, kolko tancov dieta tancuje, ale ako tancuje, s akou chutou, odhodlanim, srdcom. Musia pochopit, ze bez driny na nacvikoch to nejde. Chcem divakovi podat nadherne dielo, ktore vytvarame spolu s hudbou. Bez hudby nemozeme existovat, muzikanti by sa sice uzivili, ale my bez nich nie. Zainteresovani rodicia ma chapu. Ani oni to nemaju lahke. Staraju sa o kroje, peru ich, zehlia, okrem toho zahranicne zajazdy nestoja malo. Musia si utahovat opasky a setrit."

Dvadsatpat rokov, mnozstvo hodin prezitych v telocvicniach a na podiach v zivote Stastneho detstva urcite stalo za to, svedci o tom aj nejedno ocenenie. Tetu Agy a jej zverencov neustale zenie dopredu laska k vzacnemu dedicstvu po nasich predkoch, ktore zachovavaju pre potesenie dalsich generacii. Nech im to vydrzi co najdlhsie.

(ng)