Zivot a dielo Jana Bottu iste poznaju dnesni absolventi zakladnych a strednych skol. Vedia, ze to bol velky basnik slovenskeho literarneho romantizmu. Ze sa narodil vo Vysnom Skalniku pod bajnym Maginhradom v roku 1829. Do nizsieho gymnazia chodil v Ozdanoch a vyssieho v Levoci, v Pesti vystudoval zememeracstvo (mernictvo). Vacsinu zivota prezil v rodnom Gemeri. Pracoval aj v Banskej Stiavnici, v Turci a v Banskej Bystrici. Tu ako 52-rocny v roku 1881 zomrel a je tu na evanjelickom cintorine aj pochovany.
Kazdy iste pozna Bottovu krasnu basen Smrt Janosikova a nejeden z nas vie z nej aspon tie najkrajsie verse naspamat (Hori ohnik, hori na Kralovej holi. Ktoze ho nakladol? Dvanasti sokoli...)
Nas, Bottovych krajanov, iste najviac bude zaujimat z jeho zivota to, co sa tyka jeho pobytu a ucinkovania v okoli Brezna v 50. az 70. rokoch 19. storocia, od roku 1853 az do predcasnej smrti.
V lete roku 1853 s priatelom Pavlom Dobsinskym, evanjelickym breznianskym fararom a slavnym slovenskym rozpravkarom, navstivil v Hornej Lehote Sama Chalupku. Botto unho nechal viacero basni na posudenie, ale toho sa nikdy nedockal.
V roku 1870 sa Botto prestahoval natrvalo do Banskej Bystrice a byval v Lazovnej ulici. V tomto roku kamasoval (kamasacia – scelovanie pozemkov) strme svahy horehronskeho, hornolehotskeho chotara, rovno nad dedinskym cintorinom. Tu sa znovu pracovne stretava so Samom Chalupkom, lebo pan farar bol tiez ucastny na kamasacii cirkevneho majetku. K slovu o literarnej tvorbe a poezii sa vtedy dvaja basnici veru ani nedostali. Nebolo casu a veru ani chuti. Chlebove zalezitosti oboch prebijali akekolvek zaiskrenia poezie.
V roku 1873 hodrussky priatel Pavol Hecko prvy raz v casopise Orol tatransky v seriali Slovenski basnici pise o Bottovi toto: “Jan Botto nebasnil mnoho, ale je skvely poeticky talent, plny citu, pravdy, zivota a krasnych obrazov. Keby viac pisal, dohonil by nezadlho prveho poetu Sturovej skoly. Jeho romance a balady su po Samovi Chalupkovi najpodarenejsie a v ohlade tomto predcil aj Sladkovica. Skoda, ze nemal dosial dostatok casu venovat sa prozam poetickym.” Na toto Botto reagoval: “Mas pravdu, priatel Hecko. Ale ci mozno pisat, ked casto nemam ani co zuvat...? Novych vacsich prac uz niet, len dake skvarky, jedna tu a druha tam, ze do takych sa mi ani kopat nechce. A plany do buducnosti? Teraz nerobim nic. Citam... a robim stavitelske studie a plany na “kastiele” pre breznianske potkany: vulgo – kanalizaciu Venezie, Burgundie, Sicilie a Sardinie breznianskej. Cosi mam aj na Myte robit podjesen.”
Nuz takto sa aj Brezno pricinilo o zmiernenie existencnych tazkosti nasho vynikajuceho poeta. Studentom, najma tohtorocnym maturantom vrelo odporucam precitat si knihu Pavla Vongreja Sudny den basne. Budu o Janovi Bottovi vediet viac, ako im bude treba vediet.

43.

Tuzila po smrti ako po jedinej istote v zradnom svete.
Z vlaku sa pobrala rovno domov. Na stanicnu krcmu sa ani neobzrela. Namaha a napatie dnesneho dna ju nacisto vycerpali. Nechcela uz ani Ivanu ani alkohol, len spat, lezat bez pohybu na posteli a citit sa ako v hrobe.
Mozno umrie uz v noci. Umrie, a ziva dusa o tom nebude vediet. Na navstevu k nej nechodi nik. Dvere bytu zamkne a zamknute ostanu mnoho dni.
Potom si azda niekto z obyvatelov bloku spomenie, ze Etelu akosi nevidno, zozvedavie, kde sa mohla podiet.
Mozno v robote pride niekomu na um, ze Etela vymeskava zmeny. Mozno Joza Kokiho zacne trapit, co je s Etelou, ked nekope vedla neho.
Mozno svagor Dominik bude chciet vediet, ci uz zabudla na Ivanu a pride sa jej opytat. Mozno pride sama Ivana a vlastnym klucom otvori dvere Etelinho bytu.
Najde ju vyzlecenu zo vsetkych trapeni a zialov.
Strhne sa rozruch, novina sa rozsiri po meste rychlostou blesku:
Poculi ste? Tu Ciganku Etelu, co si prisvojila biele dieta, vraj nasli mrtvu v zamknutom byte.
Ale nejaky zlomyselnik istotne vyrukuje s poznamkou:
Skoda, ze sa v poslednom case tak spijala.
A iny, dobromyselnejsi, odpovie:
Vravia, ze od zialu. Jej chovanica sa hanbila za nu, lebo bola Ciganka.
Etela sa vyzlieka, saty pozorne uklada na belasy vahan.
Uprace riad, pozameta dlazku.
Zhasne svetlo, lahne si a cele hodiny pozera do ciernej tmy.

---

O tretej podla telefonickeho dohovoru bola Ivana v Petrovej izbe. Prisla zmrznuta, lebo vonku poriadne pritahovalo. Ohrievala sa pri peci.
Peter ju pozoroval s neosobnym zaujmom a myslel si: Ako ospatnela.
Ivanina skrehnuta tvar sa mu zdala zubozena, drobna, oci bez lesku, podmalovane tmavymi kruhmi. Nebolo mu velmi mile, ze prisla. Chcel sa ist polyzovat, na kopcoch krasne svietilo slnce, bol by trochu ohorel. Nenavrhoval jej, aby sla s nim. Chcel byt sam. Otravoval sa s nou uz dost dlho, dufal, ze zbada, ako sa nasilu nuti nebyt voci nej prilis velkym grobianom, ale ona nic. Keby bol tusil, ze bude az taka vytrvala... Zle urobil, ze sa nerozhodol hned po tej nestastnej zabave.
Predpokladal, ze cim milsi bude k nej, tym rychlejsie ju bude mat z krku. Sadol si, potlapkal dlanou po kolene, akoby privolaval psicka, bez opravdiveho zaujmu sa dotkol perami jej lica. Objala ho obidvoma rukami, oslovovala ho milacik, snazila sa, aby prejavil radost z jej prichodu, z jej pritomnosti, zo skutocnosti, ze mu je taka oddana.
Predstieral, ze sa jej to podarilo, lebo sa bal, aby sa jej prepiata neha nakoniec nepremenila na slzy. Vlastne bola so svojou precitlivenostou dost neprijemna. Uvedomil si to od onej zabavy uz neraz. Dobrodruzstvo jej prebudzania, co ho spociatku vabilo, uz pominulo, a prikro sladke prejavy, ktorymi ho div nezadusila, ho uz nedojimali. Tuzil po partnerke, ktora berie lasku ako sport.
- Ty moj najdrahsi, - povedala a on nasilne preglgal v hrdle slinu, nutil sa do usmevu a isiel na nu podfukom:
- Pojdeme na ten autobus o stvrtej spolu, dobre? Ty sa dostanes skor domov do internatu, oddychnes si, lebo zle vyzeras, a ja sa trochu pri mesiaciku polyzujem.
Pozrela na hodinky, ukazovali pat minut po pol. Oci jej zvlhli, ustami posklbalo.
- Myslela som – chcela som sa s tebou pozhovarat – som taka opustena.
Netrpezlivo pokrcil plecami, ponad nu sa naciahol za cigaretou:
- Pozhovarat sa mozeme inokedy – ked bude prsat.
- Ale – ja myslim – mali by sme sa nejako dohovorit – o nasej buducnosti, - vyhrklo z nej.
Peter chladne poznamenal:
- O nasej buducnosti? Nebud smiesna. Nijakej nasej buducnosti nebude.
Ivana urobila prudky pohyb:
- Co to hovoris? – vykrikla bolestne. Vsetka potlacovana uzkost poslednych tyzdnov bola utajena v tom vykriku. – Ty si sa este nezmieril s tym, ze ma vychovala Ciganka? Tebe je fuk, ze som od nej odisla, aby si nemal pricinu hanbit sa? Zabudol si, ako si mi vravieval – ze budem tvojou kralovnou, ak budem sama chciet, ze niet pre teba vacsieho stastia, ako byt so mnou? Ty si ma nechces vziat za zenu?
Tak – a teraz Peter pochopil, ze nastal jeho pravy okamih! Len ju nelutovat! Za tych niekolko tyzdnov sa pokusal zvyknut si na myslienku, ze je zapletena s Ciganmi a ze mu to neprekaza. Ale nedalo sa. Prekaza mu, ze je ciganska chovanica. Aj keby si ju – bozeuchovaj – vzal, vzdy by mu to prekazalo. Aj keby s nou isiel hoci na samy kraj sveta, kde ich nik nepozna – prekazalo by mu to. Jemu samemu by to prekazalo. Hanbil by sa za nu. Podcenoval by ju. Pozna sa. Nechce klamat ani seba ani ju.
- Moja mila, - povedal neprirodzene sladko, - ja ti branit nebudem, ak chces, vydaj sa, hoci dnes, lenze nie za mna.
Este vzdy jej to nestacilo. Este stale sa pokusala zachranit volaco, coho uz vlastne davno nebolo. Zopala ruky:
- Preboha ta prosim, Peter!
Bola hotova klaknut pred nim, urobit cokolvek, len aby si ho udrzala. Ale Peter ju odstrcil naozaj nahnevany:
- Chod doparoma aj so svojou neodbytnostou. Ako ti mam povedat, ze ta uz nechcem, rozumies, nechcem, aby si to konecne pochopila? Zunovala si sa mi, pocujes? Divim sa ti. Na Ciganku si az privelmi vytrvala.
Do Ivany ani keby bol hrom udrel. Ostala bleda sta papier. Oci postupne odzrkadlovali pocity, ktore nou zmietali: Nechcem ta. Ved vari tie iste slova ona povedala Etele? Aj Etelu tie slova vtedy tak zaboleli, ako bolia teraz ju? Aj vtedy, aj teraz bola laska nimi smrtelne urazena.
Prilozila si dlane na lica. V nevypovedatelnom zufalstve vladala zasepkat len jeho meno. Aj Etela vtedy vladala zasepkat len jej meno. Peter vsak nelutostne pokracoval:
- No ano – co sa cudujes? Cakala si insie? Chcel som s tebou skoncit hned vtedy po zabave – uprosila si ma. Myslel som si, mozno mas pravdu, ked nebudem nahnevany, inak ta budem posudzovat. Chyba je aj na mojej strane. Teraz je vsak neskoro nieco lutovat. Je koniec, moja mila.

Spisovatel a katolicky knaz Stefan Petrus na Horehroni posobil viac ako dvadsat rokov. Narodil sa v Ziari nad Hronom 29. oktobra 1783. Studoval v Kremnici, Vacove, Banskej Bystrici, filozofiu v Bratislave, teologiu v Trnave. Posobil ako r. k. kaplan v Dubovej, Kremnici, od roku 1808 vo Valaskej a Slovenskej Lupci ako administrator, v Ciernom Balogu a Hornej Lehote ako farar a od roku 1831 bol dekanom slovenskolupcianskeho distriktu v Ponikach. Tam pocas cholerovej epidemie aj zomrel 17. septembra 1931.
Pocas studii v Bratislave prisiel do styku s bernolakovcami a pomahal im pri organizovani divadelnych predstaveni. V Hornej Lehote sa priatelsky stykal s evanjelickym fararom Adamom Chalupkom a poznal sa aj s jeho synom Janom. Venoval sa tu aj archeologickym vykopavkam ako neskor Samo Chalupka. V Ciernom Balogu studoval historiu tamojsieho osidlenia, zivot a zvyky drevorubacov – handelcov, ktori ako osobitna skupina neboli zatazeni poddanskymi povinnostami. Tieto poznatky zhrnul do prispevku, ktory napisal ako sucast farskej kroniky – Historia domus. Tato jeho praca sa stala znamou aj v sirsom okoli, lebo z nej Bozena Nemcova – bez udania autora – niektore casti publikovala. Bola podkladom aj pre A. Stranskeho a jeho monografiu Drevorubaci na Ciernom Hrone na rozhrani 18. a 19. storocia (1969). Sam Petrus ju vyuzil aj pri pisani svojej divadelnej hry Rajnoha. Bola to prva slovenska divadelna hra so zbojnickou tematikou. Hra vsak pre svoj rozsah – mala 325 stran – bola javiskovo tazko realizovatelna. Motivy z nej prevzal napr. Juraj Vah pre svoju hru tiez s nazvom Rajnoha, ktoru uviedlo Krajove divadlo v Trnave v roku 1961 a v roku 1962 ju hrali aj Zvolencania. V rukopise ostala aj Petrusova praca Historico-statistica parochiae-Hroncensis sciagrafia anno 1818.

A. Prepletana

Bohata uroda – dostatok vitaminov na zimu .Snimka: Stefan Vozar