Od druhej polovice dvadsiatych rokov minuleho storocia bola Helpa vdacnym inspiracnym zdrojom mnozstva umelcov roznych zanrov, hlavne vytvarnikov. Jednym z nich je aj akademicky maliar Julius Barta. Tento prispevok sme pripravovali uz vlani k okruhlemu vyrociu a jubileu majstra, ale pre jeho pracovne zaneprazdnenie ho prinasame az teraz.

Julius Barta sa narodil 23. novembra 1922 v Parkane (Sturovo). V rokoch 1935 - 1938 studoval na gymnaziu v Novych Zamkoch, v rokoch 1938 - 1941 na gymnaziu v Ostrihome (Esztergom), maturoval v Dunajskej Strede. V rokoch 1941 - 1942 bol ziakom T. Galleho v Budapesti, v rokoch 1949 - 1950 profesora J. Mudrocha, profesora G. Malleho a profesora D. Millyho (vsetci tito umelci niekolkokrat navstivili Helpu a vo svojej tvorbe z nej cerpali). Dalsie dva roky bol posluchacom profesora J. Mudrocha na Vysokej skole vytvarnych umeni v Bratislave. Od roku 1952 vystavuje na spolocnych a individualnych vystavach doma a v zahranici. Venuje sa komornej malbe, uzitkovej grafike, ilustracnej tvorbe, vytvarnictvu a realizacii v architekture. Jeho obrazy najdeme v Slovenskej narodnej galerii v Bratislave, v galeriach v Komarne, v Novych Zamkoch, v Dunajskej Strede, v Trnave a v Juhoceskej galerii. Okrem domacich sukromnych zbierok jeho diela mozeme objavit aj v Budapesti, v Krakove, vo Varsave, v Moskve, v Alma Ate, vo Viedni, v Zürichu, v Stutgarte, v Düsseldorfe, v Londyne, v New Yorku, v Mobile, v Johanesburgu, v Seattle, v Melbourne, vo Winipegu aj vo Versailles. Za svoju tvorbu bol oceneny mnozstvom vyznamenani, napriklad v roku 1973 v celostatnej sutazi prvou cenou, v roku 1975 Cenou Cypriana Majernika, v roku 1989 statnou cenou zasluzily umelec. Majster v sucasnosti striedavo zije a tvori v Bratislave a v Radvani nad Dunajom v okrese Komarno.
Na Helpu a na Horehronie Julius Barta takto spomina:
,,Moje spomienky na Helpu a malovanie tohto krasneho Horehronia su dnes stare okolo patdesiat rokov. V tom kraji som stravil niekolko mesiacov v rokoch 1954, potom 1956 a 1957. Maloval som v trojici vybornych kamaratov, vytvarnikov, akademickych maliarov Karola Drexlera a Alexandra Szaboa. Byvali sme v chalupe jedneho drevorubaca a stravovali sme sa kde-kade, najma v miestnom hostinci. Neboli sme narocni, vsak sme mali okolo tridsiatky. Z toho obdobia sa mi nezachoval v podstate ziadny obraz, pokusim sa najst nejake skice. Obrazy krasnej krajiny, drevenic sme vacsinou predali a niektore moje platna su v roznych galeriach na Slovensku. Zial, nemam podrobnu dokumentaciu.
Z Helpy a z nasho pobytu v trojici mam niekolko - najma veselych - zazitkov. Napriklad, namaloval som jednu drevenicu, velmi charakteristicku (tusim v Sumiaci) a po niekolkych dnoch, ked som sa tam vybral dokoncit zopar detailov na nej, bola zburana.
Z Prahy prisli pozriet kraj a najma helpiansku svadbu studentky vysokej skoly vytvarnej. Samozrejme, ze sme sa s nimi zoznamili, aj trosku pokurizovali a kedze som aktivne sportoval a posilnoval, jednej z nich som navrhol, aby mi nahradila cinku. Ako som ju v leze na chrbte dvihal, posmykli sa mi ruky, dopadla mi na hrud a zlomila mi rebra. V breznianskej nemocnici sa mi primar so sestrickami smial, ze teda takyto pripad zlomenia rebier este nemali a snad ani nikdy nebudu osetrovat. Obviazany som niekolko dni v drevenici lezal a oddychoval. Domov z hory prisiel gazda - drevorubac, ruky ako lopaty a vidiac ma zubozeneho sediet na posteli, priniesol flasu rumu, plasol ma poriadne tou ,,lopatou" po chrbte so slovami: ,,Ale, pan umelec, vypite si, nebudte smutny!" Lapal som po dychu niekolko minut a videl som tusim ,,vsetkych svatych".
Velmi rad si spominam na Polomku, Sumiac, Helpu, Zavadku a ostatne dedinky od Brezna hore po Telgart. Krasne kroje, hlavne v nedelu v kostole, temperamentne tance na zabavach, no a samozrejme nezabudnutelna bola helpianska svadba (nielen pre moje zlomene rebra)."
Tolko spomienky majstra Juliusa Bartu na Helpu a Horehronie. Do dalsich rokov mu prajeme vela zdravia a tvorivych sil.

Mgr. Jozef Pupis

Siesta po obede: ,,Pani Svosova nam navarila take dobre bryndzove halusky a la Helpa, ake som odvtedy nikdy nikde nejedol!" Na snimke zlava: Karol Draxler, Alexander Szabo, Julius Barta.

Dozvieme sa o poslednych patnastich rokoch trochu inak

Ked sa uz nasi ochotnici dozili takeho uctyhodneho veku, bolo by hriechom nevydat nejaku spomienkovu publikaciu. Tak, ako to bolo pri oslavach 65. narodenin, ked Dr. Cavojsky presondoval dlhociznu tradiciu divadla v Brezne. A Chalupkovci veru nezhresili, pocinili sa a vydali jubilejny bulletin k 80. vyrociu Divadelneho suboru Jana Chalupku mesta Brezna. Nie je spracovany vedecky, skor ludsky. O tomto case by uz mal byt na svete, no je mozne, ze tlaciarne v HLPgrafik este vypluvaju posledne kusy. Ulohu zostavovatela, grafika, ilustratora a navrhara obalky na seba zobral Pavol M. Kubis. Filip Lasut, Ing. Anton Jursa a Matus Olha dodali fotograficky material. Vestnik bude nepredajny, ale ako sa hovori, kto hlada, najde. Ak teda najdete (napriklad u clenov DSJCH), docitate sa, na ktore roly a inscenacie radi spominaju, ako a s akymi pocitmi prisli medzi breznianskych ochotnikov Aldo Daxner, teta Rostarova, Lacko Vagaday, Jozko Prepletany, Sona Lackova, Peter Horvath, Tomo Jursa, Lubica Klajbanova, Maria Kotocova, Peter Muska, Ondrej Podhradsky, Lenka Sramkova ci Jan Vengrin. Dalsiu sucast tvoria blahoprajne listy od priatelov breznianskeho suboru – napriklad od riaditelky Narodneho osvetoveho centra v Bratislave Ing. Aleny Stefkovej, od veducej Domu slovenskej kultury v Bekescabe Anny Istvanovej, od uz spominaneho Ladislava Cavojskeho a inych. Prehlady zahranicnych zajazdov, inscenacii Studia mladych a chronologia premier dokumentuju, ze ani v poslednom obdobi, hoci v dlhsich casovych usekoch medzi uvedenim novych hier, amateri nevylihovali na peci. Bodku za spomienkami Slovom na zaver nakreslil organizacny veduci a zaroven clen DSJCH Ing. Anton Jursa, ktory by “popri zamestnani bez pomoci priatelov nemohol tuto funkciu vykonavat.”
Ak by som sa mohla zamiesat do hufu vinsovnikov, pozicala by som si myslienku Misa A. Kovaca (hoci mam zakazane priamo citovat z pripravovanej knizocky): “...Vase dielo, Breznania, je vyslednicou zveladovania nadania a obetavosti, spolocne zaujateho venovania sa poznavaniu i stupnovaniu zivota inych a pre inych, co bola i zostava platna deviza nielen v umeni. Hoci sa zda, ze v tejto chvili posobiace akoby v pozadi. Naopak. Nou sa zmenite aj v znak nadeje...” Pre nas mladych.

Oprava: V 45 cisle som na zaklade udajov Dr. Ladislava Cavojskeho uviedla, ze breznianski ochotnici prvy raz zahrali Chalupkovo Kocurkovo az po strnastich rokoch od jeho napisania. V divadelnych novinach z roku 2003 (vydanych pri prilezitosti oslav sedemdesiatin DSJCH) vsak Dr. Cavojsky tento fakt opravuje a udava, ze aj v Brezne, tak isto ako v Liptovskom Mikulasi, predstavili ochotnici Kocurkovo v roku 1830.

Eva Cellarova Kresba: Pavol M. Kubis