23. MAREC 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0412j.jpg (20405 bytes) Vzacne obrazky

Tato fotografia Jozefa Annera spred roka 1918 sa nasla vo Valaskej. Podla menoslovu ide pravdepodobne o breznianske dievcata - Mariu Hreblayovu, Blanku Piklerovu, Jolanu Fischerovu, Adelu Brothovu, Ruzenu Friedovu, Mariu Bekyovu, Alzbetu Thomeszovu, Jozefinu Hudobovu. Nespominate si na ne?

Jarne zvyky ludu Horehronia

h0412a.jpg (15324 bytes)Zima uz zutekala v kalnych vodach potockov a potokov do Hrona. Tam hore na kopcoch bude este niekolko dni, ale tu dole, na strane, kde zasvieti tuhsie slniecko, prichadza pomaly, ale iste nova jar. Najskor zakvitnu snezienky, po nich podbel, fialky, kasky a celkom nakoniec aj pupava. Ale ta skutocna jar sa aj tu zacina len vtedy, ked sa na poliach objavi gazda, aby vyoral prvu brazdu oproti vychadzajucemu slnku, lebo tak kazal odveky zakon.
Ked uz v sadoch zastebocu prve vtaciky, na teple priedomia si sadnu aj najstarsi z nasich rodov, aby zaspominali na jar ich mladosti. Spominaju na stare casy, plne krasnych zvykov, obycajov a piesni. Spomienky tych najstarsich z nasich rodov su akoby zatvorene dvere a za nimi vela tajomneho. Nuz ale aka byvala jar nasich predkov?
“Lenivost a psota to su sestry,” vravievali nasi predkovia, preto sa hned z rana umyvali v studenej potocnej vode, len tak ich vraj moze lenivost obist. Preto, ked ludia vychadzali na svoje rolicky, nesmeli casto postavat a debatovat a pri robote sa zas casto vystierat. O takych hned starsi hovorili: “So slnkom klebetia a robota pod motykou spi.” Medzi prve jarne roboty patrilo cistenie luk a cosi neskor aj studniciek. Gazdina prisla na pole so stipkou soli, posolila zem. Uz vtedy myslela na novu urodu. Hovorilo sa, ze na jar musi byt vsetko ciste. Kedze na vacsine Horehronia prevlada hornate uzemie, prevladalo tu “motykove hospodarstvo”. Vtedy mali svoju zatvu dedinski kovaci. Hovorilo sa: “Motyka ostra – kopacka lahka.” Hovorilo sa tiez: “Dobra gazdina ma motyky ostre, dobry orac zas ostry pluh. V biednom kraji, biedna rola, na biednej roli, biedna uroda. Nuz kde panuje bieda, tam treba viac roboty” – upozornovali starsi mladsich. Gazdinky zas hovorievali: “Rolu a kravu neoklames. Kolko das – tolko sa ti vrati.” Kto robil inac, svoju lenivost vraj prezradzal. Ludia od davna hladali utechu v roznych zvykoch a poverach. Preto, ked isla gazdina prvykrat kopat na pole, niesla so sebou kusok chleba, varene vajicko, odrobinky z vianocneho stola. Tieto spolu s vajecnymi skrupinkami zakopala a odriekala: “Jedno zrnko do zeme – sto do sypky.” Tam, kde nemali konika ci kravicky, neraz vynasali hnoj na polia na vlastnych chrbtoch.
Pri robotach na poli pomahala aj mladez. Pasli husata, kravy, kozy ci ovce. Chlapci pomahali na poli a dievcata sa zas vybrali so starenkami na luky zbierat prve jarne liecive bylinky. Museli zbierat usilovne, lebo vraj ak na jar vcas zahrmelo, stratila sa aj vsetka lieciva moc.
No dvere za zimou sa tu na Horehroni velmi tazko a dlho zatvarali. Gazdovia preto pozorne sledovali mraveniska. Ked sa v nich objavil zivot, mal byt zime koniec. Vravievali vsak aj takto: “Ked sa macka ci kocur z pece taha, jar je mocna, zima nenavratna.” Este chvilku a dievky ustroja Morenu, aby ju nakoniec zapalili a do studenej vody hodili...
A znovu je tu ten cas. Aj sem na Horehronie prichadza nova jar. Dnes sme si pohovorili o zvykoch okolo jarnych prac, nabuduce si pohovorime o jarnych zvykoch spojenych so Smrtnou a Kvetnou nedelou. Ale to uz bude jar v plnom rozpuku.

Vojtech Majling

Skoda a zial

V spokojnom spanku odpocivaju. Ich mena na pomnikoch pripominaju. Cestne svoj zivot zili.
Zivot a smrt. Dve podstatne mena, spojka. Dostali ma do uzkych, aj ked na pricine bola sniva noc. V akomsi podvedomi znie mi tichy hlas. Slusny si, citatel knih a kniha, dobre vies, pre tvorcu je tym, cim je pre krasku zkradlo, jej obraz v nom.
Nocnou hodinou, ked sa pretrhol sen zasluhou autoveho mravciaka, idem k oknu presvedcit sa, kto si co z auta prisvojuje. Nikto nie je v blizkosti pisklavych zvukov, preto beriem do ruk snar, povercivost, citam: “Zrkadlo, mrtveho v nom vidiet, dobra vzrusujuca sprava.”
Odlahlo mi. Snivy hlas, dovtipil som sa, asi chcel, aby som dvoch – troch, a ci styroch literarnych autorov, ktori v mladych rokoch odisli do vecnosti, v Horehroni pripomenul. Neobycajnu ziadost patri sa splnit.
Este v ten den v tvrdych obaloch prehadzujem popisane listky a...
“V zivote su chvile, - slova z Vinsovnika”, o ktorych vieme, ze pridu, no predsa nas ich prichod prekvapi. Tym skor, ked pridu nahle, kratko po svojich styroch zivotnych krizikoch.”
Veru, okolo styridsiatky, odisli nam viaceri nadani spisovatelia. Netrvalo dlho a na kopke sa ocitlo niekolko papierikov. Plnim teda snivu ulohu. Bude heslovita.
Nemozem opomenut Bozenu Nemcovu (1820 – 1862). Mnohi pozname, citali sme jej Babicku. V roku 1855, v jesennom mesiaci september, je v Brezne. Spoznava rodiny Chalupkovcov, Zechentera – Laskomerskeho, Cipkovcov... Den pobudla v Bacuchu, den v C. Balogu (27. septembra), dalsie v Brezne a v Lehote. Liecila sa z tazkej choroby na Sliaci, ale chodila i do terenu. Ludia na Pohroni jej ucarovali. Jej zivotna sviecka dohorela 21. januara 1862 o siestej hodine rano. Tesne pred poslednym vydychom spomenula si na Slovensko.
Julius Barc – Ivan (1909 – 1953), autor viacerych divadelnych hier: Mastny hrniec, Veza, Dvaja..., proz Huslicky z javora, Usmev bolesti... Ucastnik SNP. Po jeho potlaceni ukryval sa v lesoch okolo Klenovca. Klenovcanom dakoval za zachranu, najma rodine gazdu Jana Bartu v doline Busiar. Pat rokov pred smrtou dostal Parkinsonovu chorobu. Zomrel na Vianoce (25. decembra 1953) v martinskej nemocnici. Mal len styridsatstyri rokov.
Ked umrie otec, deti su polosiroty, ked umrie matka, vtedy su celkom siroty. Sedem polosirot zanechal najstarsi brat Ludovita Stura.
Karol Stur (1811 – 1851), profesor a rektor na evanjelickom gymnaziu v Modre, tiez sa pokusal o literarnu tvorbu (Ozvena Tatry). Talent nestacil rozvit. Zanechal manzelku a deti v styridsiatke. Polosirot sa ujal jeho brat Ludovit.
Ludovit Stur (1815 – 1856) prezil brata len o jeden rok. Pricinila sa o to nestastna prihoda na Vianoce 1855. Ludovit sa vybral s puskou do modranskeho chotara. Pri sklze noh puska vystrelila. Poranila nohu. Rana sa tazko hojila a... 12. januara 1856 zraneniu podlahol. Co k tejto osobnosti pripisat. Vari len to, ze sa vo velkej miere pricinil, ze sme zostali Slovakmi a mame materinsku rec.
“Zivot bez konca” – roman Frantiska Svantnera z Bystrej. Je nam blizky. Jeho diela su zviazane s ludmi, s prirodou Nizkych Tatier, dediniek v okoli Brezna. Svantner (1912 – 1950) zomrel v prazskej nemocnici. Opat choroba zakerna, nevyliecitelna.
Vlado Bednar (1941 – 1984) patril medzi tych, ktori nas prostrednictvom humoru a satiry posuvali k dospelosti. Ako? Staci, ked si precitame jeho knihu Libero. Je obrazom sucasnej spolocnosti.
Dusan Kuzel (1940 – 1985), prislusnik generacie okolo casopisu Mlada tvorba. Autor kratkych proz, tvorca televiznych hier (Brzdna draha). Nositel Ceny I. Kraska a R. Jasika.
Rudolf Jasik (1919 – 1960), rodak z Kysuc. Jeho literarne diela: Namestie svatej Alzbety, Mrtvi nespievaju... su ako kroniky prveho slovenskeho statu a SNP. Zomrel nahle po operacii zaludka v bratislavskej nemocnici.
Peter Hrivnak (1933 – 1976), velmi talentovany spisovatel, prekladatel (sedemnast knih), vysokoskolsky pedagog, sefredaktor Mladej tvorby (po Valkovi). Infarkt myokardu, roztrhnute srdce, dna 27. decembra 1976, za pracovnym stolom.
Slovo je semeno, vyslovil Jozef Mistrik, raz padne do velmi urodnej pody, raz medzi strk, inokedy iba na cestu. Uvedene osobnosti, ale i dalsie, ako: Kazimir Bezek (44), Albin Bagin (43), Ludovit Kubani (39), Eduart Urx (39), Jan Lajciak (43), M. R. Stefanik (39), Magda Matustikova (44), Viera Markovicova – Zaturecka, vnucka A. P. Zatureckeho mala styridsattri rokov, ked zomrela...
Vsetci rozosievali slovenske slovne semena. Padli do urodnej zeme.
Skoda a zial. Zial a skoda. Zanechali nas v rokoch, v ktorych sa ludsky zivot naplno rozvija.

(li)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT