4. MAJ 2004 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

h0418a.jpg (15328 bytes) Vzacne obrazky

Hoci je tato fotografia z Jelsavy, nasla sa v Brezne. Nie je nahodou v pruhovanych dresoch breznianska futbalova jedenastka z 30. rokov 20. storocia?

 

Tri pribehy

V Brezne od roku 1265 (prva pisomna zbierka o meste) sa do povedomia obyvatelov dostali viacere vyznamne osobnosti, ktore vynikli v mnohych odvetviach spolocenskeho zivota. Stretavame sa s nimi v encyklopediach, knihach, zbornikoch... a sem – tam sa o niektorej osobnosti objavi spomienka aj v novinach Horehronie.
Riadky, ktore prave citate, su z casopisu Historicka revue (rocnik Xlll., c. 5). Prinasa material o tom, ako cudzinci objavovali Horne Uhorsko. Docitame sa, ze v roku 1883 podnikol Ferdinand Fiederich “duchovnu cestu” po trase Fatra – Matra – Tatra. Cestopisne postrehy mu vysli tlacou len v roku 1863. V nasom regione navstivil Bansku Bystricu (K. Kuzmanyho) a v Brezne bol jeho hostitelom evanjelicky farar Jan Chalupka. Zvlastnostou je to, ze Fiederich spoznal v Chalupkovi rektora kezmarskeho lycea. Cestovatel Chalupku (srdecne ho prijal) priradil “k najvyznamnejsim notabilitam, vynikajucim osobnostiam, slovanskeho kmena v Uhorsku.” Zazlieval mu ale “slovanicizmus” podobne ako “bratovi Kollarovi v Pesti”. A zaujimave je aj to, ze Fiedrich do svojej cestopisnej knihy zahrnul i obsah prvych dvoch dejstiev z Kocurkova...
Saga rodu Slobodovcov ma svoje korene na Liptove (Vrbica). Znama je takmer po celom Slovensku. Z jej slavy sa aspon omrvinka dostala do Brezna a tak, ze...
Ondrej Stodola, garbiar chyrecny v Liptovskom Mikulasi, vyrobky z remena predaval i po jarmokoch. V roku 1858 prisli Stodolovci aj na predvianocny jarmok do Brezna. Ondrejova zena Anna ponukala jarmocnikom krpce a koze, trebars bola v pozehnanom stave. Na spiatocnej ceste cez Certovicu do Mikulasa Stodolovcov zastihla snehova vichrica. Napokon dostali sa do Boce, kde boli nuteni prenocovat. Syn Aurel Boleslav v lone matky prezil onu krusnu cestu. Narodil sa o pat mesiacov neskor, 10. maja 1859 v Liptovskom Mikulasi. (Historicka revue, c. 5, rocnik XlV)
Hana Zelinova, znama slovenska spisovatelka, uz nie je medzi nami. Zostali nam jej literarne diela, jej usmevy, rozhovory... Obsah jedneho stretnutia, rozhovoru, v skratenej forme uvadzame.
Na chodbe Ceskoslovenskeho rozhlasu v Bratislave stretli sa dve zeny. Hana Zelinova vychadzala z kancelarie hlavneho dramaturga a spisovatela Luda Zubka. Druha zena, Elena Holeczyova z Brezna, neista, vystrasena caka na chodbe. “Prosim vas, aky je?” spytuje sa Holeczyova. “Kto?” “On”, povedala a bradou naznacila na kancelariu. “Vysoky, stihly a velmi mily”, dostala odpoved. “Myslim, aky je k autorom. Ja mu totiz nesiem svoju prvu rozhlasovu hru. Ci ma nevysmeje... Hra ma nazov Danse amourense”.
Hru Zubek zaradil do vysielania a... Hana Zelinova s Elenou Holeczyovou sa stali priatelkami natolko, ze v jeseni roku 1976, ked mal Zelinovej brat patdesiatku, Holeczyova poskytla darcek. Bola to cipka, ktora znazornovala dve spievajuce Vaztianky.

Zelinova prezila Holeczyovu o dvadsatjeden rokov.

(li)

 

Ako Pohorelcanka Zavadcana o kravu a peniaze pripravila

Pisal sa rok 1937. V Cervenej Skale sa konal jarmok. Vybral sa nan jeden Zavadcan kravu kupovat. Aby ho neokradli, 1550 korun si schoval na dvoch miestach kabata a nohavic.
Co cert nechcel, na jarmoku sa zoznamil s fesnou Pohorelcankou. Pobrali sa do pohostinstva, kde si Zavadcan poriadne vypil. Svojej spolocnicke rozkazoval jedlo a pitie. Platil papierovymi bankovkami, pricom drobne mince - vydavok od krcmara odoberala zenicka do svojej dobre ukrytej penazenky. Darmo Sumiacania stedreho Zavadcana varovali, alkohol ho celkom zbavil usudku. Pohorelcanka vyhlasila, ze za svojho spolocnika zodpoveda a sama ho odprevadi domov. Asi o siedmej vecer chytila Zavadcana pod pazuchy, ze vraj ho odprevadi na stanicu. Ca sa dalej stalo, nevedno. Zenicka pravdepodobne Pohorelcana pred stanicou v Cervenej Skale okradla a nasmerovala do vlaku iduceho smerom na Telgart. Chudaka bez penazi a listka sprievodcovia z vlaku vyhodili.
Plynie z toho poucenie: pri kupovani kravy majte cistu hlavu. Zavadcan ju nemal, a tak prisiel o peniaze i o kravu.

Vladimir Cupka

 

Lasky Milana Rastislava Stefanika

(k 85. vyrociu jeho tragickej smrti)

“Laska je jeden z najurcujucejsich plodov mojej duse, nesmie vsak byt ojedinelym, ani cielom. Tym moze byt jedine usilie: mravnym, aby mravnost bola prehlbena, teda intelektualnym zdokonalovanim viest v harmonii seba so zakonmi sveta.” M. R. Stefanik
Maj je mesiacom lasky a laska, ako je zname, sa nevyhybala ani velkym a vyznamnym osobnostiam. Kratky zivot Milana Rastislava Stefanika bol bohaty, naplneny pracou, bojom, cestami a vedeckymi objavmi, vyskumom, politikou, studiom, ale aj laskou – laskou nielen k rodnej dedine, k Slovensku a k jeho narodu, k Francuzsku a k astronomii, k letectvu, ale aj k zenam. Hoci vacsinou casu a energie mu zobrala vedecka praca a huzevnata a cielavedoma politicka cinnost, nezanedbaval ani damsky svet, v ktorom bol mimoriadne oblubeny. Stefanik veril, ze damsky svet ma velky vplyv na tu “silnejsiu” polovicku ludstva a pouzival inym nezname chodnicky do tohto sveta. V New Yorku a vo Washingtone sa pohyboval v kruhoch najvyssej americkej spolocnosti a skoro kazdy vecer navstevoval rozne domace vecierky a informacne konferencie – pozyvany damami, ktorym nikdy na druhy den nezabudol poslat kvety, aj ked ho to niekedy stalo aj trojmesacny plat francuzskeho dostojnika. Bol vybornym spolocnikom. Nevedel anglicky, ale svoju francuzstinu vedel tak pouzivat, ze mu rozumeli aj damy s malou znalostou tohto jazyka a rady s nim konverzovali.
S francuzskou publicistkou, majitelkou politickeho tyzdennika Lī Europe Nouvelle sa zoznamil v decembri 1913 v Parizi u pani Klary de Jouvenal. Ona ho charakterizuje takto: “Kto opise Stefanikovu nonsalantnost i tu zazracnu cinorodost, tu neskrotnu energiu i ten nakazlivy povab, tu vieru v ideal, poopravenu rozcarovanym usudkom, tu politiku velkeho stylu a ten sklon k neznej malichernosti, tu potrebu prepychu a to odvracanie sa od veci svetskych, tu sympatiu k ponizenym napriek vsetkej nedovere k ludom, to pohrdanie zenami a tu vrelost v laske, tu trpezlivost v studiu, tie meditacie o hviezdach, tu tuzbu po mucenictve...” Americky Slovak Dr. M. Getting o. i. vo svojich spomienkach na neho pise: “... za takychto intimnych rozhovorov mal som prilezitost nadhodit mu, ze roky bezia, ze je sam ako “kol v plote”, lebo on tuzil po rodinnom zivote. Ale nemal kedy poznat zensky svet doma, zavcasu odisiel a potom vo Francuzsku mal take postavenie, ze by musel mat nakladnu domacnost – a na to nemal” (v Amerike bol Stefanik v roku 1917).
Azda prvou laskou M. R. Stefanika bola – este v strednej skole – Emilia Chovanova, dcera evanjelickeho farara v Sarvasi v Bekesskej zupe. Ked tu Stefanik studoval na lyceu, byval v rodine Moravcikovcov, ktori boli rodina s Chovanovcami, a tak mal prilezitost stretavat sa s Emiliou. Tieto dve rodiny boli vzdialene spribuznene aj so Stefanikovcami, co vysvetluje v jeho korespondencii Milke obcasne oslovenie – mila pribuzna. Aj ked nie casto, pisaval jej pozdravy a listy zo Svajciarska, Prahy, z Talianska, Pariza, Taskentu... a Emilia sa nikdy nevydala. Do jeho zivota sa dostali aj ine zeny. Podla Jurika jeho prvou laskou bola Marienka Hronova, dcera F. Hrona, naddozorcu potravinovej dane, u ktoreho byval na studiach v Prahe. V Prahe mal viac lasok alebo priateliek – bola to dcera basnika Jaroslava Vrchlickeho, potom Lidka Bila, dcera profesora a riaditela prazskeho gymnazia, spisovatelka Ruzena Svobodova, ktora tvrdila, ze “jeho basnickym prejavom je cin”. Jeho prazskou laskou bola aj Maria Neumannova – Zilkova, ktora na ich spolocne chvile v Londyne spomina: “Odlozili sme na tie dva – tri dni pobytu Dr. Stefanika cely zaujem o kulturu a vedu a chodili sme po uliciach s vedomim sily a odhodlanosti prekonat vsetky prekazky. Ake krasne su okamziky velkych nadeji v zivote mladych ludi, ked si uvedomuju a premietaju zivot pod zornym uhlom vecnosti...”. “Dr. Stefanika som nikdy nepoznala zleho. Ale niekedy bol prchky pre malickost. Raz mi doniesol prsten. Pretoze som poznala jeho problematicku financnu situaciu, podotkla som: “To ste nemali robit”. A prstienok letel, skor ako som ho uzrela, do svetlika na chodbe hotela.” K prazskym priatelkam mozeme este priratat dceru profesora Vavru z cesej techniky, slecnu Ruzenku. (Stefanik v Prahe studoval sest rokov – na technike a potom na univerzite). Medzi jeho francuzske priatelky patrila Antoinette Janssenova, Yvonna Chautempsova a Helene Vacaresco, ktora v roku 1930 napisala na jeho pocest aj basen.
S generalom Dr. J. Mandausom bol M. R. Stefanik na Sibiri a ten vo svojich spomienkach na rozhovory s nim uvadza, ze svoj lubostny zivot sam Stefanik povazoval za nanajvys “cisty”.
Ako vieme, poslednou laskou Stefanikovou bola pribuzna talianskeho krala, neter kralovnej matky, markiza Guilianna Benzoniova, s ktorou sa zasnubil a svadbu planovali v polovici juna 1919. Osud vsak rozhodol inak.
Neter M. R. Stefanika pani Bustova spomina: “O ujovi Milanovi sa jeden cas hovorilo, ze stal v ceste mocichtivym panom, lebo vraj chcel byt prezidentom. Ale to nie je pravda! Zomrel dva tyzdne pred svojou svadbou. Chcel po svadbe pobudnut kratky cas doma a opat sa vratit na Tahiti. Ved si tam nechal vacsinu veci...” A dalsia neter, pani Zora Varsikova – Izakova opisuje osudny den takto: “Bolo 4. maja 1919. Prilet generala Stefanika v Bratislave je avizovany. Okolo dvanastej pocujeme motor velkeho lietadla – vybehneme na balkon a uz ho vidime. Kruzi nad Bratislavou, potom leti nazad, daleko za Dunaj, ale vracia sa. Kricime, bez istoty, skor instinktivne: “Ujo Milanko! Milanko! Len Babulka ticho, akoby pre seba: “Boze moj, Boze moj!” – a odchadza do svojej izby. Nerozumieme – divna je ta Babulka. Ja este vbehnem do jedalne ku klaviru a prehravam narychlo ujovu piesen, zharmonizovanu Schneiderom – Trnavskym Nasiel som si v sirom poli – velmi sa mi paci. Ak ma nahodou vyzvu zahrat, aby som na neblamovala. Pre Babulku maju prist z ministerstva, ze ju odprevadia na letisko. Neprichadzaju. Vytratime sa s bratom tajne a tesime sa, ze sa prvi budeme moct doma pochvalit, ze sme ho uz videli. Straz pri Fridrichovom palaci – taliansky general – nas odprevadza do diviznej nemocnice. Je tam. Okolo spoluletci – a ci hromadky obhorenych pozostatkov, prikrytych vlajkami. Tu lezi – kozena letecka helma este na hlave – legionar, letec, general, ale nie! – Nas ujo Milanko.

A jeho mile, dobre oci zavrete – navzdy.”

A. Prepletana


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT