Vzacne obrazky: Spomienkovu fotografiu malej slecny starostlivo ulozili do rodinneho albumu kuratora S. Skrovinu. Ich potomkovia vsak nevedia, o koho z pribuzenstva islo. Nepomozete vy?

(pred osemdesiatimi rokmi sa narodil Ladislav Tazky)

Dnes uz, nastastie, nie je problem ziskat informacie o zivote a diele vzacneho cloveka, zijuceho nestora a klasika slovenskej literatury Ladislava Tazkeho. Autor tridsiatky knih, romanov, noviel, scenarov a rozhlasovych hier a troch knih eseji, bohatej burcujucej a brilantnej publicistiky je z tych obdivuhodne tvorivych spisovatelov, ktori si udrziavaju vysoku umelecku narocnost.

Samotny jeho zivot, ktory sa prekryva s osudom slovenskeho naroda, je neprebernym mnozstvom literarnych, dramatickych a umeleckych diel. Cez vlastny osud pozna zivot naroda, socialnu biedu, krutost vojny na frontoch i v zajateckych lagroch, politicke vrenie a zapasy i zakulisia politiky. Vsetko, co napisal, osobne prezil, precitil, umelecky, literarne povysil a spracoval v putavych, myslienkami, laskou a poeziou nasytenych majstrovskych dielach. Je vysostne slovenskym spisovatelom, ba az “narodnym buditelom”, lebo sa ho bolestivo dotyka nebezpecny upadok narodneho povedomia Slovakov.
Jeho zivot a dielo su citatelom Horehronia a jeho priaznivcom a priatelom dostatocne zname z jeho pocetnych navstev a besied. Od roku 1989 Brezno a rodny Cierny Balog navstevuje pravidelne a rad sa stretava so svojimi citatelmi, hlavne s mladymi. A od roku 1997 je aj cestnym obcanom Brezna.
Tento rok bol pre majstra Tazkeho uspesny. Usmieva sa na nas jeho mlada tvar v kroji rodnej obce s crpakom v ruke z novej monografie Cierny Balog. Spolu s Petrom Kovacikom su hlavnymi autormi vypravnej publikacie (okrem sirokeho kolektivu dalsich prispievatelov). O monografii Horehronie uz informovalo na jar, aj ked oficialne a slavnostne jej uvedenie bolo v Bratislave 16. jula 2004.
V maji tohto roka vysla vo Viedni aj dalsia kniha Ladislava Tazkeho Wienner Blut, cize Viedenska krv. Je to vlastne druha kapitola z romanu Evanjelium catara Matusa, tyka sa Viedne a ma 250 stran. Autor v nej opisuje zazitky, ked sa ako vojnovy zajatec od novembra 1944 do aprila 1945 musel podielat na sanitnych a rekonstrukcnych pracach v rozbombardovanej Viedni. “Spavali sme na slame v tanecnej sale hotela a kazde rano nas vyhnali do prace, s lopatou som poznaval Vieden,” spomina autor. Tento jeho roman z roku 1979 je pre Rakusko cennym historickym dokumentom, pretoze opisuje verne zivot a atmosferu vtedajsej rakuskej metropoly. Viedensku krv vydalo viedenske vydavatelstvo Mandelbaum Verlag a mozno ju povazovat za literarny vstup Slovenska do Europskej unie.
Zatial ostatnou knihou Ladislava Tazkeho je publikacia pod nazvom V kralovstve zelenej bohyne. Vysla vo vydavatelstve T. R. I. Medium Bratislava (v edicii Kniznica sponzorov slovenskej literatury) a jej sponzorom je znamy narodovec Pavol Datko z Kanady. Bola slavnostne prezentovana 24. jula 2004 v Ciernom Balogu – Vydrove na oslavach Dna stromu. Obsahom su autorove studie o uhliaroch a drevorubacoch na Ciernom Hrone, ktore citatelia Horehronia mali moznost sledovat na pokracovanie v nasich novinach, vybrane novely z diel Marie a Magdaleny, Aj v nebi je luka a Host majstra certa, eseje z publikacii Amor anti moloch a Ludia nie su anjeli. Putavo zobrazene osudy “muzov lesa” vas chytia za srdce.
K osemdesiatke majstrovi Tazkemu srdecne blahozelame a prajeme mu este vela zdravia, tvoriveho elanu a spokojnosti a tesime sa na jeho najnovsiu knizku (pripravuje knihu noviel Satanovi spovednici) i na osobne stretnutie s nim mozno na tohtorocnom Chalupkovom Brezne?!
L. Tazky sa narodil 19. septembra 1924 v C. Balogu.
(Profil L. Tazkeho prevzaty z novej knizky V kralovstve zelenej bohyne).
P. S.: Jaroslav Reznik mi hadam prepaci, ze som si na nadpis prispevku vybrala jeho charakteristiku majstra Tazkeho z jeho krasnej knihy Tury do literatury.

A. Prepletana

60. SNP:

Bojova cesta vysadkovej skupiny Janosik a jej velitela Ernesta Bielika

Za prvu a jedinu ilegalnu spojku na Slovensku bol velitelovi skupiny Janosik urceny Cyril Demeter z Jasenia, ktoreho E. Bielik uz od prveho dna po zoskoku uvadza ako dalsieho deviateho clena organizatorskej skupiny. Tento majetny Jasencan, ktory sa tesne pred vypuknutim vojny vratil z USA, kde mu este zostali manzelka a syn, poskytol skupine Janosik hned od prvych hodin po jej vysadeni vsestrannu pomoc. Bol na to zrejme vopred pripraveny. Tri tyzdne pred vypuknutim SNP pomohol pri nadvazovani potrebnych kontaktov s antifasisticky orientovanymi obcanmi a cinitelmi, obstaral kontakt k ziskaniu financnych prostriedkov z odbojovych zdrojov a neskor aj vynasanie potravin do provizornych taborisk parasutistov v horach. Z nasmerovania skupiny na C. Demetera, navratilca z USA, sa da predpokladat, ze existovalo aspon urcite prepojenie a sucinnost londynskeho a moskovskeho vedenia cesko – slovenskeho zahranicneho antifasistickeho odboja. A to minimalne v poskytovani kontaktnych adries na spolahlivych antifasisticky orientovanych obcanov. Aspon v tomto sa asi neuplatnovali uz vtedy existujuce rozdielne nazory ceskoslovenskej londynskej vlady a Moskvy na organizovanie a politicke riadenie protifasistickeho odboja na Slovensku a v protektorate Cechy a Morava. O to viac, ze Jasencan Jan Becko bol ministrom exilovej ceskoslovenskej vlady v Londyne a jeho brat Alexander Becko clenom ilegalneho narodneho vyboru v Jaseni.
A tak po kontaktovani C. Demetera hned rano po nocnom zoskoku zniesli ranenu lekarku A. I. Jachinovu s pomocou partizanov z Liptova na koniec Lomnistej doliny. Tam uz cakal podla dohovoru so spojkou povoz s konmi, ktory ju tajne previezol do Jasenia do domu sestry C. Demetera Otilii vydatej za Juliusa Cibulu. Osetrovanie zranenej zeny vyzadovalo zenske ruky, a tak C. Demeter, ktory mal manzelku v USA, poveril touto ulohou rodinu svojej sestry. Zranenu lekarku vo svojom ukryte v Jaseni tajne prehliadol miestny lekar z Dubovej, ale o jej dalsie vyliecenie bez nasledkov sa postarali az lekari z nemocnice v Podbrezovej. K svojej skupine sa tato odvazna mlada lekarka baskirskej narodnosti mohla vratit az po piatich tyzdnoch liecenia.
Organizatorska skupina Janosik sa ukazala ako jedna z najaktivnejsich. Jej mimoriadny uspech bol samozrejme ovplyvneny aj tym, ze prisla do mimoriadne priazniveho a ustretoveho politicko – vojenskeho prostredia. Uz dalsi den nadviazal E. Bielik prostrednictvom C. Demetera spojenie so zandarmi v Predajnej (nacelnik Kovacik) a dohovoril sa s nimi o podavani sprav o pohybe Nemcov. Vtedy bola mensia nemecka posadka v Dubovej, pretoze produkcia pohonnych hmot z tamojsej rafinerie sa dodavala nemeckej armade. V tych dnoch sa pripravovala slovenskou armadou aj protiletecka obrana rafinerie, takze Predajna bola plna vojska. Je zaujimave, ze predajnianski zandari sa ani za tejto situacie nezdrahali pomahat E. Bielikovi. O tom svedci fakt, ze on uz druhy den po vysadeni prenocoval v Predajnej na zandarskej stanici. Pritom podla rozkazov z Bratislavy mali tito zandari robit “cistku hor od partizanov”. Podobne pri prvych kontaktoch so slovenskymi vojakmi v hostinci vo Sv. Ondreji, ktori boli tiez nasadeni na vyhladavanie partizanov v horach, uzavrel s nimi nepisanu dohodu, ze nepouziju proti sebe zbrane a ze v horach sa strielat nebude.
Potvrdilo sa, ze vtedajsia slovenska armada uz prestala byt poslusnym nastrojom fasisticky orientovanej bratislavskej vlady a prezidenta Tisa. Moznost masoveho zapojenia armady do pripravovaneho povstania bola jednoznacna. Nic na tejto situacii nezmenilo ani stanne pravo vyhlasene s platnostou od 12. augusta 1944. Uz v nasledujucich dnoch po jeho vyhlaseni prisiel za E. Bielikom do Jasenskej doliny na Kyslu kapitan Milan Polak, ktory po tomto stretnuti obstaral organizatorskej skupine nielen potrebne peniaze, ale tiez dodanie zbrani, vystroja a municie z armadnych zdrojov. Peniaze si bol E. Bielik vyzdvihnut spolu s C. Demeterom priamo v banke v B. Bystrici. Bolo to 50 000 Ks. Dovtedy disponovala skupina len na Ukrajine obdrzanym pol milionom nemeckych risskych mariek, ktore sa na Slovensku v tom case uz nedali vymenit.
O Bielikovych aktivitach sa zrejme rychle dozvedeli vsetky fungujuce zlozky ilegalneho protifasistickeho odboja v okoli Brezna i B. Bystrice. Na jasensku Kyslu prisiel za nim velitel breznianskej zandarskej stanice J. Pekar s navrhom, ze ho odvezie na stretnutie s clenmi ilegalneho narodneho vyboru v Brezne, co sa aj uskutocnilo. Po prenocovani v Brezne mu sprostredkovali kontakty so stavitelom breznianskych kasarni Cechom A. Chottom a tymi dostojnikmi z breznianskej posadky, s ktorymi sa poznal ako byvaly vojak slovenskej armady. Nakoniec sa stretol aj s velitelom breznianskej posadky majorom Sekurisom, ktory s nim bez velkeho presvedcovania dohodol vydanie pozadovaneho mnozstva vystroja a vyzbroje zo skladov v kasarnach pre potreby partizanov. Na zaklade tejto dohody vojaci vybudovali radiove spojenie s chatou na Trangoske, ku ktorej potom vyvazali autami vojensky material z breznianskych kasarni. Odtialto sa zbrane, municia a vystroj prenasali horami do provizornych taborov vsetkych organizatorskych partizanskych vysadkovych skupin vybudovanych prevazne pod hrebenmi Prasivej. Vojaci uz v tychto dnoch, dva tyzdne pred vypuknutim SNP, vo velkom pocte opustali kasarne a pridavali sa k partizanom. Obdobne sa do partizanskych skupin hlasilo stale viac civilistov z pohronskych dedin a fabrik. Znacny pocet novych partizanov pochadzal z radov mladych robotnikov zeleziarni v Podbrezovej. Robotnici zeleziarni dokonca este pred vyhlasenim povstania (26. augusta) obsadili fabriku.

Ing. Miroslav Cibula, CSc.