21. SEPTEMBER  2004 Strana 4

wpe1.jpg (1347 bytes)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Vysla monografia o skladatelovi, ktory najkrajsie roky prezil v Brezne

Vojtech Wick a Zelena koliska

Pripomenutie utlej ,,zelenej" brozurky zacnem trochu netradicne, ale, zial, ako vidiet, cim dalej, tym naliehavejsou sucastou dnesnych recenzii - podakovanim. Nie je velmi potesujuce, ze knizna kultura (a nielen ona!) je odkazana prave uz len na sponzorov, mecenasov, dobrodincov ... A ti, chtiac - nechtiac, i rozhoduju o vydani kazdej co len hodnotnejsej publikacie. Nuz ale co?!
Aj vydanie utlej monografie o vyznamnom slovenskom hudobnom skladatelovi a pedagogovi Vojtechovi Wickovi sprevadzali spominane problemy. Ze nakoniec uzrela svetlo sveta, udialo sa zasluhou organizacneho vyboru Chalupkovho Brezna s podporou Slovenskeho hudobneho fondu a Odboroveho zvazu pracovnikov skolstva a vedy SR. Spolu s autorom Alexandrom Melicherom nacim podakovat i Horehronskemu muzeu v Brezne, osobitne Hane Peterajovej za starostlivost o pozostalost skladatela a Mestskemu kulturnemu stredisku v Brezne, ktori podporili existenciu tejto publikacie.
Prof. PhDr. Alexander Melicher, CSc., (narodeny v roku 1933), znamy hudobny pedagog a skladatel (inak prvy rektor Akademie umeni v Banskej Bystrici), zuzitkoval dlhorocne priatelstvo s Vojtechom Wickom a prispel tak k jeho nedozitym 95. narodeninam i k svojej sedemdesiatke.
Vysledne dielko, o ktorom je rec, nemohlo mat urcite iny nazov ako Zelena koliska - podla hadam najznamejsej rovnomennej Wickovej piesne, ktoru sme si zafixovali v podani Olgy Szabovej (jej melodia napriklad dodnes uvadza relaciu banskobystrickej rozhlasovej Reginy Hudobne pozdravy).
Dajme vsak uz slovo autorovi monografie Alexandrovi Melicherovi: ,,Vojtech Wick, nestor slovenskej popularnej hudby, zastava v jej vyvoji vyznamne miesto. Na skodu veci sa vsak hodnoteniu jeho tvorby nevenovala doteraz vacsia pozornost, hoci myslienka vznikla uz davnejsie, este na pode Krajskej pobocky Zvazu slovenskych skladatelov a koncertnych umelcov v Stredoslovenskom kraji, v ktorej bol Vojtech Wick clenom vedenia a treba povedat, ze velmi agilnym. Jednou z pricin bolo i to, ze zil a tvoril mimo centra a mimo uzkych kontaktov s profesionalnymi orchestrami, spevakmi, textarmi ci rozhlasom a televiziou ..."
Pocas svojho zivota Vojtech Wick (26. juna 1908, Sucany az 25. januara 1985, Brezno) napisal stovky popularnych piesni, sansonov, detskych piesni a inych hudobnych diel. Pricinil sa tak o propagaciu novych prudov v slovenskej popularnej hudbe. Hlboky zaujem o tuto tvorivu cinnost prejavil nielen poctom skladieb (v monografii ich zoznam pripomina 455 - od roku 1947 a urcite to nie su vsetky), ale predovsetkym tym, ze zanechal svoje povodne povolanie pravnika, aby sa mohol venovat iba kompozicii a pedagogickej praci v Zakladnej umeleckej skole v Brezne (1961 - 1967).
,,Hudobny skladatel Vojtech Wick, aj ked nebol breznianskym rodakom (prisiel sem pred sedemdesiatimi rokmi - v roku 1934), predsa nasiel v tomto malebnom meste, zelenej koliske medzi Nizkymi Tatrami a Slovenskym rudohorim, na brehu Hrona (bol o. i. vasnivym rybarom), svoje bydlisko, bohate tvorive obdobie a nakoniec aj miesto posledneho odpocinku na novom mestskom cintorine," spomina dalej autor monografie.
V skromnej publikacii, ktoru autor zameral na mladost, tvorive breznianske obdobie, pohlad na tvorbu a aktivity, sa docitame aj o hudobnom style skladatela, o jeho praci nad partiturou, o spolupraci s textarmi (K. Bendovou, L. Simonom, J. Pavlovicom a mnohymi inymi), o uspechoch v kosickej televiznej Zlatej brane, kde patril roky medzi najplodnejsich autorov.
,,Piesne som zacal pisat celkom nahodne. V Brezne sa po vojne poriadal ,,bal", zabavy nasledovali jedna za druhou, no program este casto dva dni pred zacatim nebol. Raz ma manzelka nahovorila, aby som napisal niekolko pesniciek, ktore by sa tam mohli zaspievat. Sama mi zlozila texty - a v tom mi pomahala aj dlhe roky neskor. Pesnicky sa pacili, povzbudilo ma to a ja som ,,vhupol" oboma nohami do komponovania. Onedlho mi prisla ponuka z rozhlasu na nahravanie, vysli nove gramoplatne, v roku 1948 som sa stal kandidatom Zvazu skladatelov ...," takto pred rokmi pospominal pan Wick, ked som ho navstivil v Brezne vo vilke na Ulici Bozeny Nemcovej cislo 20.
Nejeden z milovnikov tanecnych piesni je majitelom platni s jeho prvymi skladbami, ktore naspievali Frantisek Kristof Vesely, Tri dievcatka, Bea Littmannova, G. Hermelyova, Frantisek Zvarik ...
h0438i.jpg (12336 bytes)Poznamky o zivote a diele hudobneho skladatela Vojtecha Wicka - ako znie podtitul monografie Zelena koliska autora Alexandra Melichera - chcu v prvom rade kompletizovat pristupne dokumenty a poznatky, ktore dokresluju skladatelovu umelecku pracu. Podarilo sa to, aj ked torzovite. Vselico mozno v knizke chyba, vselico sa len naznacuje, ale aj o to islo. Predstavit umelca, ktory neunavne tvoril, hladal inspiraciu vo vztahu k prirode Horehronia, spolupracoval s pocetnou skupinou basnikov, priatelil sa s hudobnymi skladatelmi, spevakmi a hudobnou mladezou. Predstavit mimoriadne laskaveho cloveka, ktory neunavne zasvatil svoj zivot popularnej hudbe, Breznu, Horehroniu, Slovensku ...

Pavol M. Kubis

Kresba: autor
JUDr. Vojtech Wick

 

 


Spomienka na pohorelskeho kozuskara

Spracovanie kozusin, ci zhotovovanie odevnych sucasti z nich patrilo na nasom uzemi medzi najstarsie remesla. Sposob spracuvania sa menil, ale ked odev z kozusin zacal nadobudat aj ozdobny charakter, stava sa sucastou kroja, ludoveho odevu, zacina sa tejto peknej, ale tazkej robote venovat osobitna skupinka ludi - vyrobcov. Dnes uz veru velmi tazko povedat, ci ludovi vyrobcovia - kozuskari pracovali len preto, aby uzivili svoje rodiny alebo pre radost z tvorivej roboty.

Ked som pred rokmi zacinal obchadzat Horehronie, aby som zmapoval zijucich a tvoriacich majstrov ludovych remesiel, zasiel som aj do Pohorelej. Okrem navstevy majstra kovaca Matusa, som sa zoznamil aj s jednym vtedy zijucim majstrom kozuskarskeho remesla, s Frantiskom Rochovskym. Dnes uz nie je medzi nami, ale aj tak som ho predstavil vo svojej knihe Ludove remesla na Slovensku a teraz sa k nemu vraciam v spomienkach.
h0438b.jpg (14412 bytes)Vzdy, ked som ho za tie toky navstivil, nenasiel som ho inak, ako pri robote. Svoju malu izbietku premenil na malu dielnicku, ktora bola vzdy plna vone kozi. Cez okno prenikali slnecne luce, ako by aj ony boli zvedave na rodiacu sa novu krasu. Sedel na malom stolceku a v jeho mocnych a mozolnatych rukach sa mihala ihla. Byvalo zvykom, ze on aj pracoval, aj spominal. Nuz a tak, ako na kozusku pribudali farebne stehy a ozdoby, tak pribudali aj spomienky.
Spomienky na detstvo? Ake by mohli byt, ked uz od troch rokov nepoznal otca? Nuz prebijal sa s chuderkou mamkou a dvoma bratmi, ako sa dalo. Pasol kravicky, chodil do skoly, kde patril medzi najlepsich. Ale co to bolo platne, ked doma peniaze na dalsie skoly neboli. Mal stastie, lebo v tom case v Pohorelej bolo hned niekolko kozuskarskych majstrov. A u jedneho z nich, u Mateja Bodnara sa zacal ucit. Presli roky ucenia, vojenciny, zalozil si rodinu a uz sa chystal, ze zacne pracovat. Lenze prisli zle casy. Sukromnik bol ciernou ovcou - raz nebolo to, raz ono. Nuz, ak chcel uzivit rodinu, musel zacat pracovat vo fabrike. No a raz prisli za nim pracovnici bratislavskeho ULUVu s navrhom, aby zacal pracovat pre nich. Samozrejme, ze suhlasil. Po niekolkych mesiacoch uz jeho krasne kozusky obliekali Slukari, Lucniciari ci vela inych suboristov. Ked bolo najhorsie, prichadza za nim pani Kovacikova z Bratislavy, hlavne vtedy, ked bolo treba zhotovit kozusok z ineho kuta Slovenska. Vazili si ho, lebo bol presny, dosledny a vzdy mal rad len svedomitu robotu.
,,No viete, rad robim aj ine kozusky, no najradsej mam predsa len tie nase, pohorelske," rozhovoril sa a po chvilke pokracoval: ,,Je z bielej ovciny, zdobeny cervenou irchou - ,,karmazinom", ktora je prisita zelenym ci zltym ,,sirmovanim" alebo pasikom z irchy - tzv. sujtasom."
Pri kazdej mojej navsteve som sa dozvedel vzdy nieco nove. No ked som odchadzal, nikdy sa nezabudol pochvalit tym, co za ten cas vyhotovil. Len ho vzdy trapilo, ze asi nebude mat nastupcu, lebo syn Fero sa venuje viac kovu ako kozusnictvu. Nikdy nezabudnem ani na prvu moju rozlucku s nim, ked povedal: ,,Viete, cely zivot som sa riadil slovami, ktore mi stale prizvukoval moj majster a ucitel, ked hovoril: - Robit a robit je velky rozdiel. Nuz preto vzdy rob tak, aby si sa nemusel hanbit za robotu, co vysla spod tvojich ruk. - No a pokial budem zit a vladat robit, vzdy sa budem drzat tohto."
Tieto slova mi napadnu vzdy, ked zoberiem do ruk jeho fotografie. Je skoda, velka skoda, ze z nasich radov odchadzaju takito ludia - majstri svojho remesla. Medzi takychto majstrov urcite patril aj kozuskarsky majster z Pohorelej Frantisek Rochovsky.

Vojtech Majling


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT