Vzacne obrazky: V case prvej svetovej vojny breznianske zeny pracovali ako dobrovolne sestry Cerveneho kriza v tunajsom lazarete. Boli medzi nimi A. Brozmanova (vpravo) aj pani Lübekova (sediaca vlavo). A co ostatne damy, nepoznate ich mena?

(k nedozitej sedemdesiatpatke profesora Jana Stevceka)

Pisanie sa pre profesora Stevceka postupne stalo zivotnou funkciou, ba nevyhnutnou zivotnou formou. Pisanie eseji a basni bolo aj jeho zapasom o realitu, v ktorej sa ocitol. Sam definoval esej ako intelektualnu basen. A preco sa rozhodol prave pre esej? O tom hovori: “Mna zaujala jednoducho myslienka vyjadrit sa k tym najzavaznejsim temam nasej sucasnosti – politickym i moralnym – co najlahsie. Tak lahucko, ako je to len mozne. A to dokaze iba esej... Lebo ludia uz onedlho nebudu mat cas citat siahodlhe bachanty. Budu si vyzadovat skor knizocky nez knihy, ktore by im bleskovo, v akomsi jednom tahu pera, povedali vsetko. Alebo aspon vsetko, co si mysli autor a co by si mohol mysliet citatel... Zaroven som pochopil, ze esejista sa musi vyznacovat nesmiernou komplexnostou, musi byt napojeny na vsetky mozne suradnice ludskej psychiky, a to vsetko preto, aby vedel nejakou nahlou syntezou vytvorit uceleny text, ktory je vzhladom na autora vybusny a vzhladom na citatela strucny. Pri tom vsetkom je esej zaner, ktory si vyzaduje povrchovu lahkost, ale vnutornu hlbku.”
J. Jancovic napisal, ze pre vedecke prace Jana Stevceka je priznacna elegantna lahkost. Iskra slova a lyricka energia sa zasa prejavila v jeho poezii. Milan Rufus ho nazval renesancnym modernistom a venoval mu aj basen Balada o ludskom srdci. Pri prvej basnickej zbierke Sukromne verse (1989) sa autor inspiroval blizkymi slovenskymi a francuzskymi basnikmi, ako aj krajinou detstva – rodnou mytokrajinou. Druha knizocka plna beloby – 30 clivych basni a jedna – su verse plne intimity zivota rodinneho, spolocenskeho, akademickeho i umeleckeho (1994).
V rozpati dvoch rokov vysli aj styri knizocky eseji Jana Stevceka: Fenomenologia infarktu a Sliacske meditacie v roku 1994, Tyzden v tichom dome a V pasci roku 1995. Boli vydane v nevelkom naklade a na velku skodu citatelov a obdivovatelov autora nie su velmi zname, preto vam ponukame ukazky z nich:

Fenomenologia infarktu

je prvou zbierkou eseji Jana Stevceka, v ktorej sa vyrovnava so skusenostou bezprostredneho ohrozenia zivota. Popri filozofickom a literarnom mysleni je tu bohata mozaika zivotnych osudov ludi postihnutych infarktom. Tento intelektualny dennik sa rodil na Sliaci v roku 1993:

13. septembra

Dovetok

Chce sa mi pripisat niekolko viet k tomu, co som prave docital – k svojmu denniku. Nijako by som si nezelal, aby predchadzajuci text vyznel len utesne, a teda do istej miery iluzivne. Bol by to rovnako mam ako klam. Vysledkom boja o seba a svoje zdravie by nemala byt “hudba utesitelka”, uz preto nie, ze v podstate ide, ako po kazdej hlbokej krize, o sebapoznanie. Ak mame byt len utesni k sebe samym, tak to cele nema zmysel. Treba vidiet pravdu a povahu sveta, ktory teraz, po vsetkom, zijeme. Je to svet rozpadnuty na zvycajne dojmy a zazitky, na cely ten kolobeh, ktory si neuvedomujeme a ktory by naozaj bolo mozne oznacit ako “zivot”, a iny sprevadzajuci ton, kontrapunkt, basso continuo jasnosti vedomia seba. Mozno sa uz nechceme od nicoho oslobodzovat, pretoze sme sa stali vidiacimi. Vidime pred sebou realnu moznost zaniku, jeho aktualnost, ale uz bez toho sebacitu, ktory brani nasmu zraku. Aby som to povedal obrazne, je pre nas staly den, nie noc, ktora prinasa upokojujuci spanok. A v tomto dni, v jeho svetle, sa vidime inak. Mozno sme stalym dnom trochu oslepeni, ale zvykame si nan tak, ako napriklad ludia v severnom Norsku po znacnu cast roka na nekonecne jasne nebo, bez dna a noci. Je to cosi tretie, zazitok, ktory uz nie je prekvapenim, ale druhou prirodzenostou existencie: prestupenie pasma severneho polarneho kruhu jestovania. Zrazu su nam veci jasne. Zivot bez utesnych iluzii, to je ten “druhy svet”, ku ktoremu intuitivne dospievame, ale teraz... teraz si ho uz uvedomujeme. Je to pohlad do slnka, aj ked oslepuje. Ale sme Pani svojho vedomia, nie jeho Rabi. Sme naozaj tak trochu nad sebou, ako moji krajania na vysokom vrchu. Casto sa nam uz nechce zostupit dolu a domov, z hladiny tohto poznania. Sme triezvi. A len toto poznanie oslobodzuje, pretoze nie sme v moci uzkosti a strachu. Len takato skuska “vrha” cloveka do jeho vlastnej slobody.

Toto je moje spoznanie, zisk a odkaz.

Bojova cesta vysadkovej skupiny Janosik a jej velitela Ernesta Bielika

Partizanska skupina Janosik sa uz do 16. augusta rozrastla na sestdesiat clenov a tesne pred vyhlasenim povstania 26. – 28. augusta uz mala tri oddiely, stab, rozviedku a proviantnu skupinu s celkovym stavom styristoosemdesiat muzov a zien. Prave tato partizanska jednotka zohrala vyznamnu ulohu pred vyhlasenym a po vyhlaseni SNP, a to obsadenim Ruzomberka (27. augusta), Liptovskeho Mikulasa (28. augusta), Brezna a B. Bystrice (30. augusta). Po vypuknuti SNP sa jednotka rozrastla az na tisictristo muzov a zien.
Po oslobodeni B. Bystrice presunul E. Bielik stab skupiny z Jasenskej doliny do obce Jasenie do domu C. Demetera na namesti. Do Jasenia sa postupne presunula z provizorneho lesneho tabora na Latiborskej holi cela jeho jednotka. Z jasenskeho namestia odchadzali partizani Janosikovci v prvych dnoch SNP podla rozkazov vojenskeho armadneho vedenia na povstalecke fronty. Zaciatkom septembra sa stab oddielu premiestnil do Bujakova, kde bolo zriadene aj vycvikove stredisko vsetkych partizanskych oddielov a formoval sa tu aj zaklad ceskej partizanskej skupiny urcenej pre Moravu. Bielikova organizatorska skupina takto rozsirila svoje poslanie o vojensky vycvik a zrejme i o osvetovu vychovu partizanov. Podla vzoru z vycviku ceskoslovenskeho vojska v ZSSR v Buzuluku, Jefremove a Sagadure.
Dvanasteho septembra 1944 sa velka partizanska jednotka zorganizovana vysadkovou skupinou Janosik premenovala na zaklade rozhodnutia USPH na Partizansku brigadu Janosik, ktora mala sest oddielov (rot) a vsetky pomocne sluzby, vratane vlastnej rozviedky. Pritom dovtedy uplynulo len tridsatsedem dni od jej vysadenia na Latiborsku holu. Tie dni stacili aj na vyliecenie zlomenej nohy lekarky skupiny A. I. Jachinovej, ktora sa uz mohla vratit k brigade a zapojit do organizovania zdravotnej sluzby v brigade.
Partizanska brigada Janosik ucinne pomahala prvej ceskoslovenskej povstaleckej armade na Slovensku pri zastaveni postupu Nemcov medzi Cervenou Skalou, Sumiacom a Telgartom. Tam sa na ziadost podplukovnika Goliana a velitela breznianskej posadky majora Sekurisa sustredili 3. a 4. septembra vsetky styri oddiely brigady. V dalsich dnoch sa tu odohrali tuhe boje o udrzanie Horehronia. Tieto boje a boje pri Telgarte po 21. septembri 1944 patria medzi najuspesnejsie akcie v SNP. E. Bielik uvadza, ze az do vytvorenia Hlavneho stabu partizanskych jednotiek na Slovensku boli takmer denne pozyvani velitelia partizanskych brigad na velitelstvo armady, kde podplukovnik Golian alebo major Nosko formulovali poziadavky na velitelov partizanskych jednotiek nasadenych na povstaleckych frontoch.
Oddiely brigady Janosik postupne bojovali prakticky na vsetkych rozhodujucich usekoch obrany povstaleckeho uzemia. Pri Poprade, Telgarte, v Turci, pri Hronskej Dubrave, pri Zvolene a na dalsich miestach. Po vzniku Hlavneho stabu partizanskych oddielov na Slovensku dostali partizanske brigady prikaz od USPH v Kyjeve podriadit sa tomuto stabu.
Pred ocakavanym nutnym ustupom povstalcov z B. Bystrice sa brigada Janosik pripravovala na prechod do hor. Budovala podla rozkazov sklady potravin, vystroja a streliva v Jasenskej doline, kde bola jej prva vychodiskova zakladna pred vyhlasenim SNP. Stalo sa ale nepredvidane. Dalsimi rozkazmi vyssich partizanskych stabov sledujucimi vyuzitie uspesnej a pocetnej brigady Janosik pre boj v tyle nepriatela blizsie k postupujucemu vychodnemu frontu bol brigade urceny novy priestor posobenia a to: Brezno – Kralova Lehota – Poprad – Cervena Skala. Sklady v Jasenskej doline prestali mat pre brigadu povodny vyznam. Brigada stala pred problemom narocneho presunu muzstva a najnutnejsich zasob horami do noveho bojoveho priestoru.
V den padu B. Bystrice 28. oktobra 1944 ustupovali dva oddiely brigady Janosik na Velky Bok. Velitel brigady povazoval za nutne presunut aj stab tak, aby bol v uzsom kontakte s oddielmi v priestore vymedzenom pre bojovu cinnost brigady. Rozhodol, ze novym sidlom stabu bude Liptovska Teplicka. Preto sa stab pripravil spolu s vojakmi a partizanmi dalsich jednotiek, ktori sa k nemu pripojili, na presun z Jasenskej doliny do Liptovskej Teplicky. Trasa prechodu bola zvolena hrebenmi Nizkych Tatier. Po vydani najnutnejsich zasob zo skladov pri Kyslej a nalozeni vyzbroje a proviantu na sedemnast koni a jednu mulicu zanechal stab brigady pri skladoch v Jasenskej doline len strazny oddiel. Ale zaciatkom novembra po odstraneni zavalov v Tesnych Skalach a prekazok na ceste do doliny sa sklady stali koristou nemeckej armady. Len cast zasob bola zachranena pritomnymi mensimi partizanskymi jednotkami a obyvatelstvom dedin, ktore ich aspon ciastocne vyuzilo pri poskytovani pomoci partizanom v zime 1944/1945. Zo zachranenej vlny plietli jasenske zeny partizanom svetre a koza dodana niektorym obuvnikom sa pouzivala na najnutnejsie opravy obuvi partizanov.
Prechod stabu a casti brigady Janosik z Jasenskej doliny po hrebenoch Nizkych Tatier cez Prasivu, Chabenec a dalej cez hory do Liptova patri k najdramatickejsim presunom vojsk v SNP. V mrazivom pocasi a snehu trval prechod po hrebenoch dva dni a jednu noc. Brigada pri tomto prechode prisla o prevaznu cast zasob. Zo sedemnastich koni, ktore niesli zasoby, zostal zivy len jeden a mulica. Pri chate pod Dumbierom doslo k boju uzsej skupiny stabu s nemeckou jednotkou, ktora sa pokusala stab zajat. V tazkom boji padli styria partizani, Nemci mali dvadsatosem mrtvych. Stab zmenil trasu prechodu do Liptovskej Teplicky a postupoval dalej juznymi svahmi Nizkych Tatier ponad Lom, Bystru, Myto pod Dumbierom, Bacuch a Pohorelu do Liptova.

Ing. Miroslav Cibula, CSc.