Na otázku, či poznajú známu pieseň o kováčovi, ktorý kone kuje, by istotne odpovedalo viac ľudí, ako na otázku, či poznajú ešte aj dnes kováča, ktorý toto staré remeslo vykonáva. Hádam sa ani nebudeme čudovať. Veď staré dedinské remeslo a jeho majstri sa vytratili z nášho života tak rýchlo, ako z našich dedín vymizli kone - verní to pomocníci človeka. Aj keď historické dokumenty potvrdzujú, že kováčstvo patrilo voľakedy azda medzi najvýznamnejšie ľudové remeslá. Kováči si v obci zachovávali zvláštne postavenie a u pospolitého ľudu bol kováč považovaný za skúseného a vzdelaného človeka, veď neraz vybavoval pre spoluobčanov rôzne písomnosti po úradoch.)Pri jednej zo svojich ciest na Horehronie som sa zastavil aj v Pohorelej. Hoci to bolo pomerne dosť dávno, nazdávam sa, že o kováčstve sa aj dnes oplatí hovoriť. Bolo to vtedy, keď po uznávanom kováčskom majstrovi Jánovi Maťúšovi staršom preberal žezlo a robotu jeho syn Ján. Pripomínam si krásne rozprávanie uja Maťúša. Rozhovoril sa nielen o svojom ťažkom živote, živote siroty, ale aj o službe u pánov, o robote v kameňolome v Braväcove, no predovšetkým o stavbe železnice Červená Skala - Margecany. Nuž a tu sa vraj aj priučil kováčstvu. Nerád spomínal na časy, keď chcel začať pracovať, lenže vtedy bol súkromník nepriateľom zriadenia.
Druhá návšteva bola po rokoch, ale to už stál pri nákove jeho syn. Stál pri rozdúchanom ohnisku, po tvári mu stekal pot. ,,Horúco" - oslovil som ho a on hneď aj odpovedal: ,,Veru horúco, ale čo sa dá robiť, keď to za studena nejde." Odpovedal a pokračoval vo svojej robote. Po chvíľke prestal a dodal: ,,Zlý čas ste si vybrali na návštevu, ide jar, nuž roboty mám viac ako dosť. O chvíľu príde gazda s koníkom a potom druhý s kravičkou. Nuž a keď toto urobím, hádam si dajaký ten čas pre vás nájdem." Súhlasil som a pokiaľ on pracoval, ja som si obzeral dielňu, fotografoval som. Keď chlapi odišli, rozhovoril sa: ,,Všetci chcú vedieť, čo je na mojej robote najdôležitejšie. Nuž nazdávam sa, že človek musí túto robotu mať rád, treba k nej veľa zručnosti, trpezlivosti, ale aj sily. Kováčsky výrobok sa robí dlho, ale ak sa urobí poriadne, aj dlho vydrží." Už som sa nazdával, že bude pokračovať, keď v tom do kováčskej dielničky prišli ženy dať si nakovať motyky. Potom sa znovu rozhovoril. Dozvedel som sa veľa zaujímavého, aj to, že keď kováč vstúpi do svojej dielne, vždy sa prežehná a povie: ,,Pane Bože pomáhaj." Kríž sa prstom robil aj na nákovu, aj pred podkúvaním sa kováč prežehnal. Keď robotu skončil, skromne povedal: ,,Ďakujem ti Bože za pomoc." Dozvedel som sa toho ešte viac ako dosť, aj to, ako sa zaúčal pri otcovi. Prišiel čas rozchodu, no skôr, ako sa tak stalo, podaroval mi podkovu so slovami: ,,Či vám prinesie šťastie, neviem, ale chcel by som, aby ste stále spomínali na môjho otca a na mňa." Potom sa chytil znovu do roboty. Mne to nedalo a zapol som svoj magnetofón. Chcel som si tak ako podkovu, odniesť so sebou aj neopakovateľnú symfóniu pre dve kladivá, ktoré zneli od nákovy: tim-dam, tim-dam, cililing, tim-dam-tim-dam-cililing. Možno mi táto krásna melódia bude znieť aj vtedy, keď v Pohorelej už nebude pracovať žiadny kováč, no nielen v Pohorelej, ale aj na celom Horehroní. Bude to krásna spomienka, ktorá mi bude pripomínať moje detstvo, keď som mal aj ja v blízkosti kováča.

Vojtech Majling

Životu predstáv vdýchol podobu pesničiek

Po rokoch váhania sa konečne rozhodol vdýchnuť podobu pesničiek životu svojich túžob, predstáv a snov a vydať ich na cédečku, nech sa ich už nedotýka sám. Reč bude o riaditeľovi breznianskeho Centra prvého kontaktu Mgr. Jánovi Milanovi, ktorý v piatok 15. októbra v kruhu folkových pesničkárov a kamarátov slávnostne krstil svoje čerstvé cédečko a zároveň oslávil tridsiate piate narodeniny.
,,Na gitare ma v mojich štrnástich rokoch učil hrať starší kamarát asi tak, že raz za dva mesiace prišiel, aby mi povedal, kam ďalej. Učil som sa cez pesničky. Aj toto cédečko je urobené tak, aby sa s ním dalo naučiť hrať. Venované je aj mojej dcére, keby to náhodou chcela skúsiť. Pesničky sú totiž namiešané tak, aby pomaličky rástla množina akordov, množina herných postupov," povedal nám pred krstom.
Väčšinu piesní na cédečku tvoria vlastné texty a vlastná hudba, ktorú interpretuje s gitarou, harmonikou a spevom. Šperkom posledných troch piesní je spolupráca so Zuzanou Šoltésovou, ktorá hrá na husliach a spieva. ,,Moje folkové pesničky sú podobné snáď Plíhalovi, Nohavicovi a ak by som siahol do vyšších sfér, tak aj Vladimírovi Vysockému, ktorý je pre mňa nedosiahnuteľným vzorom," dodal.)
Tvorba pesničiek je pre neho ,,vyváženie náročnej práce, aby človek mal aj iný pohľad, než ktorý sa od neho čaká v oficiálnych kruhoch." Texty vznikali od roku 1996, niektoré z nich sú staré dva mesiace. ,,Najskôr som hral cudzie piesne, potreboval som zistiť, ako na to. Tvoriť a spievať jednoducho musím, nedá sa mi inak. Verím, že moje pesničky prinášajú jemne iné pohľady na bežné veci a že môžu potešiť dušu či ucho v dnešnom štruktúrovanom svete."
Mgr. Ján Milan v ostatných štyroch rokoch účinkuje na mnohých folkových podujatiach nielen v Brezne. Videli a počuli ho napríklad na Strunobraní v Banskej Štiavnici, v Banskej Bystrici, v Ružomberku, v Púchove, v Radimove i v Prešove. S úsmevom hovorí ,,my vystupujeme", čo aj vysvetlil: ,,Tvoríme duo Jano a Milan. Jano je činorodý detský optimista, Milan skôr realistický a pokojný. Jano je na ženy, Milan ... na monogamné vzťahy."
Medzičasom vznikli ďalšie nové piesne, takže po cédečku so zvláštnym názvom ,,... a ..." (tri a tri bodky) sa priaznivci Jana a Milana majú na čo tešiť. V budúcnosti si veľa sľubuje od spolupráce so Zuzanou Šoltésovou, s ktorou ako "Duovtipne" chcú nahrať ďalšie CD.
Nové cédečko pokrstila folková skupina Hrdza z Prešova vodou zo studničky v Pohorelskej Maši (na fotografii Tomáša Náthera), odkiaľ Ján Milan pochádza a kde aj žije. ,,Tá vodička je liečivá, chodievam k nej so synom, na jar ju vždy vyčistíme a ona sa nám odvďačí dobrou vodou. Studničku málokto pozná, ale kto ju pozná, rád sa z nej napije, cíti, že ju potrebuje. Dúfam, že toto sa stane aj cédečku. Verím, že aj ono nesie v sebe energiu," dodal na záver.

(ng)

Umiera drevo pod sekerou, ale ožíva pod dlátom

Sú ľudia, ktorí vedia vnímať veci okolo seba nesmierne citlivo, vedia ich pretvárať. Napríklad taký strom - od konárov, cez peň, až po spleť koreňov dáva básnikom, maliarom, fotografom, ale aj obyčajným ľuďom s talentom v rukách večný rozlet fantázii. Medzi takýchto majstrov, samoukov patrí aj rezbár Ján Pindiak z Heľpy.
Už ako malý chlapec sa naučil rozoznávať vône dreva a za pomoci nožíka stružlikal, vyrezával. Áno, v tomto kraji hôr, dolín plných dreva, na Horehroní, pocítil aj on svoj osud ľudového rezbára. Po skončení školy sa dlho rozhodoval, čo bude ďalej. Až sa rozhodol ísť za murára, aj keď ho pôvodne lákala stolárčina. Keď prišiel úraz, bolo sa treba poohliadnuť po novej robote. Získať ju bolo veru ťažké. Napokon sa vrátil k drevu.)
Spomínam si, ako sa po prvýkrát predstavil v starom banskobystrickom Priore na trhu ľudových remesiel. Tam som sa od neho dozvedel aj to, aké dôležité je pre jeho robotu drevo. Na niektoré roboty je dobrá lipa, ale na veľké sochy to musí byť jedľa. Najlepšie sa vraj vyrezáva zo stromov preslnených. Strom, ktorý sa obracia za slnkom, je najvhodnejší pre jeho prácu. Prvé výrobky boli podložky pod srnčie a jelenie parožie, potom riad a pomôcky do kuchyne, neskôr črpáky, až zakotvil pri drevorezbe - plastikách a drevených reliéfoch. Zaujímavá je aj jeho figurálna drevorezba. Jeho námety sú neobyčajne skromné a jednoduché. No nikdy nezabúda na svoje detstvo. Čerpá z neho námety. Ale Janko Pindiak je aj hlboko veriaci človek. Preto sa s radosťou púšťa do rezby náboženských motívov - Krista na kríži, Sedembolestnej Panny Márie a podobne. V jeho drevených obrazoch - reliéfoch sa odvíja celý rok v Heľpe vo zvykoch a obyčajoch. Ale ak sa zadívaš na jeho drevené figúrky, vybadáš na nich pokoru. Pokoru, s akou niesli bremeno tvrdej driny. ,,Som rád, že sa mi darí vpísať do dreva aj stopy minulosti, svedectvo o starej Heľpe, ktoré sa dnes už pomaly, ale iste z nej vytráca." Jano Pindiak nemá rád uponáhľanú robotu. ,,Rezbárčina je moja záľuba, pri nej si oddýchnem aj pookrejem. Ale musím myslieť aj na rodinu a sami dobre viete, ako to dnes chodí. Problémov je viac ako dosť. Nuž veľakrát sa mi stane, že aj pri robote rozmýšľam, ako čo poriešiť, len aby bolo dobre. No keď začnem robiť detaily, to už musím mať myseľ čistú. Najlepšie sa mi robí hneď z rána, keď som odpočinutý a svieži.")
Po mojej otázke, čo ďalej, sa môj hostiteľ na chvíľku zamyslel a potom odpovedal: ,,Chcel by som si ešte požiť, ale aj ešte čo - to urobiť. Nerád plánujem, lebo viete, človek je ako mucha, dnes si tu a zajtra už tu byť nemusíš. Ale aj ja mám svoj veľký plán. Malý drevený betlehem už mám, nuž ale ak mi dá Pánbožko zdravia, chcel by som vyrezať aj taký veľký drevený betlehem."
O tomto majstrovi by sa dalo toto ešte veľa povedať. No ja asi nikdy nezabudnem na jednu príhodu. Keď sa vlani v Banskej Bystrici končil trh ľudových remesiel, každý výrobca sa predstavil, čo - to o sebe a o svojej robote povedal. Pred mikrofón predstúpil aj Janko Pindiak v heľpianskom kroji a povedal: ,,Ďakujem všetkým, že pripravili pre nás ľudových výrobcov tento trh, to je pre nás veľký sviatok. Ale dnes máme ešte jeden veľký sviatok," sňal z hlavy klobúčik a pokračoval: ,,Dnes majú svoj veľký sviatok aj všetci kresťania na Slovensku. Dnes je sviatok Sedembolestnej Panny Márie, našej patrónky. Preto chcem aj jej vzdať hold." Preplnené námestie na chvíľku stíchlo, sediaci povstali a potom ešte dlho tlieskali jeho slovám. Treba k tomuto činu niečo pridávať?

Vojtech Majling

 Ľudí fandiacich folklóru je v armáde ešte veľa

   V posledných prázdninujúcich augustových dňoch (27. – 29.) sa v amfiteátri v Heľpe uskutoční už 12. ročník prehliadky vojenských folklórnych súborov a oslavy pri príležitosti 60. výročia Slovenského národného povstania. Bližšie informácie o tomto podujatí nám poskytol zakladateľ a umeleckoorganizačný riaditeľ PhDr. Jozef Oravkin:

   - Hneď v úvode chcem všetkých milovníkov folklóru pozvať do Heľpy na 12. ročník prehliadky vojenských folklórnych súborov, ktorý v prípade nepriaznivého počasia sa uskutoční v Kultúrnom dome v Závadke nad Hronom.

Po reorganizácii vojenského útvaru v Brezne nastala nová situácia. Museli ste sa viac snažiť, aby ste zorganizovali takéto veľkolepé podujatie?

-  Je pravdou, že sme vynaložili väčšie úsilie, ale ľudí fandiacich folklóru je v armáde ešte veľmi veľa. O zabezpečenie materiálnej a organizačnej časti sa s pochopením dobre postaral Vojenský útvar 8022 Jelšava.

Posledných päť rokov trvala prehliadka dva dni. Prečo ste sa rozhodli ju o deň predĺžiť?

 - Urobili sme tak na základe prieskumu a požiadavok mladej a strednej generácie.

 Aký bude program a na čo sa už teraz môžu diváci tešiť?

- Piatok je venovaný študentom a mládeži, ktorým končia prázdniny, samozrejme nebude chýbať diskozábava. Sobota je určená všetkým generáciám, najmä matkám vojakov v misiách slúžiacich mimo územia Slovenskej republiky. Začína živou pozvánkou na námestí v Heľpe, kde vystúpia popredné vojenské súbory s programom z Ponitria a folklórny súbor Bukovinka s Horehroním. V hlavnom večernom programe okrem Bukovinky, Nitrana a Nitrančoka s tancami Zemplínu a Šariša sa v celovečernom programe predstaví špičkový folklórny súbor Zemplín. Po ukončení bude zábava až do rána, kde si na svoje prídu všetci hostia. Nedeľa je už tradičná, začína vojenskou svätou omšou, o 9. hodine pokračuje pietnym aktom kladenia vencov pri pamätníku SNP a o 13.30 sa milovníci folklóru stretnú v miestnom amfitetári, kde si môžu pozrieť odpoludňajší program v réžii Pavla Papáča. Pre náš región to bude niečo netradičné, program je pripravený na vysokej úrovni a zložený z tancov Liptova, Kyjova, Horehronia, Ponitria, Gemeru, Zemplína a Šariša. Vystúpi osem folklórnych súborov a skupín so sólistami, o otvorenie sa postará hosť folklórny súbor Šumiačan. Predpokladám, že samotné zloženie tancov bude lákavé a spríjemní nedeľné odpoludnie. Vstupné bude symbolické, na každý deň 30 korún, časť prostriedkov pôjde na Nadáciu boja proti rakovine.

Program pripravilo Veliteľstvo pozemných síl Slovenskej republiky, Vojenský útvar 8022 Jelšava, Obecný úrad v Heľpe a hovorí sa, že v budúcnosti bude mať vyššiu úroveň.

- Áno, je to pravda, už vlani začali rokovania v Ministerstve obrany SR, kde je veľký záujem a pochopenie velenia armády, aby sa prehliadka v Heľpe konala na úrovni so zahraničnou účasťou štátov Vyšegradskej štvorky.Všetky predpoklady na úspešnú organizáciu a ubytovacie kapacity v Heľpe boli dané a spĺňajú pomerne veľmi tvrdé a náročné kritériá. Som presvedčený a verím, že Heľpa má na to, aby sa podujatia  čestne zhostila. Nechcem predbiehať udalosti, ale je už len otázkou času, kedy sa dotiahnu podpisy medzirezortných štátnych dohôd do úspešného konca.

Z hľadiska zabezpečenia je už 12. ročník za vami, chystáte aj ten nasledujúci?

- Máte pravdu, je to tak, teraz sa musí takáto akcia pripravovať minimálne rok dopredu. Môžem prezradiť, že na budúci ročník príde vynikajúci moravský súbor Ondráš, bývalý Jánošík z Brna, ktorého zakladateľmi sú tanečníci z Horehronia.

Čo si najviac želáte?

- Prajem si, aby nám vyšlo počasie, tanečníkom jednotlivé programy a divákom veľký umelecký zážitok s peknou spomienkou na Heľpu 2004.

(r)