. 

Októbrové večery

  Sladko zatvára oči októbrový deň. Klipká nimi, prechádzajúc do vážneho večerného ticha. Ľahký opar hmly tlmí prekrásne farby jesene. Unavená zem sa ponára do driemot. Aj vetrík, ktorý zbehol z hol a grúňov, šepce jej dobrú noc. Októbrové večery... Prichádzajú potichu, akoby po špičkách. Tiché, ako prvá láska. Zhovorčivejšie a predsa bez slov. Jeseň.. s utekajúcimi olovenými oblakmi, so závojmi nízko nad krajinou plaziaceho sa dymu zemiakovej vňate. Ale je to aj šuchotajúce lístie pod nohami a pavučiny babieho leta.
   V podvečeroch nesie sa stíchnutým jesenným krajom dunivý rev jeleních nahováračiek, ale aj jelenej lásky. Lásky... za ktorú sa tak často platí životom. Včasne zrána, ešte je tma a ty stojíš na pokraji hory. Stačí sa ti dobre započúvať a počúvaš to známe spred roka.. spred rokov. To trubadúri našich hôr skladajú slohy lásky. Raz roztúženej, inokedy zas výhražnej a bojovnej. Viacerí z vás dobre poznáte tieto zvuky ešte z čias svojho detstva, keď vaša dedinka bola položená vo vencoch hôr.
   Jeseň.. to je ale aj odumierajúca krása leta. Hustejšie a tmavšie sú modré závoje, slniečko čoraz viac stráca zo svojho tepla, je zubaté. No pri srdci je ti teplo, lebo máš pocit istoty, keď vidíš, že všetko čo Boh požehnal, úroda s polí a záhrad, je už uložená pod strechou, v komorách a pivniciach. A vieš aj to, že po krátkom zimnom odpočinku, opäť zaveje jarný vánok, slniečko bude čoraz tuhšie hriať a aj malí speváčikovia sa znovu vrátia..
   Povädli kvety, ich nádheru, ich listy a lupene spálil nočný mráz. Keď sa vtedy zadívam okolo seba, napadá ma spojitosť prírody s človekom. Kým je mladý, je ako ten rozkvitnutý kvet. Nerozmýšľa, že raz príde jeseň života a jeho krásu nespáli mráz, ale staroba. A človek dneška, akoby na toto všetko zabúdal, nerobí nič preto, aby mohol prežiť túto zmenu, ktorej sa nevyhne nikto z nás. Ani sa nenazdáš a je ti podvečer a na oblohe sa rozsvecujú milióny hviezd, milióny blikotavých lampášikov. Pozoruj mámivú krásu a zamysli sa. Tam hore, je ten, čo prežil potupu, čo položil za teba aj svoj život, aby ťa vykúpil. Položil za teba svoj život, aby si mohol žiť aj po smrti, aby ťa mráz nespálil, aby si neupadol do zabudnutia. Po takýchto úvahách, sa akoby vykúpaný vraciaš do normálneho života. Vraciaš sa, či aspoň máš taký pocit, akoby si sa vracal z iného sveta. Vyrovnaný, pokojný, plný chute do života. Aj toto je jeseň.. čas na premýšľanie, o pominuteľnosti krás života.

Vojtech Majling

Drobnôstky...

   Nemecký básnik J. W. Goethe pri istej príležitosti na danú otázku odpovedal takto: „Niečo musí brať človek vážne, keď chce mať zábavu.“

   Vždy beriem do rúk pero s dávkou vážnosti, žiadam ho, aby mi vydržalo napísať čo – to v skratke pre zábavu, poučenie. Tak nejako sa zrodili drobnôstky, lebo i stručnosť môže hodne povedať.

   Sinokvet, časopis Spolku rodákov M. R. Štefánika, v júli 2004 priniesol zaujímavý materiál o tom, že v blízkej budúcnosti sa uvažuje dať Bradlu nový esteticko – urbanistický vzhľad. Ide o nové úpravy okolia mohyly, ktoré majú prinavrátiť plnú mieru jej vyžarovania ako kultúrneho monumentu národa. V súťaži na túto tému vyhrali priatelia z Francúzska. Verme, že sa toho dožijeme!

   Údaj z 28. októbra 1894 nám, pravda, našim praotcom, oznámil, že... „spievali a rečnili tisovskí a breznianski rodáci v Brezne v miestnostiach hostinca (?) po divadelnom predstavení (?) po slovensky. Zato boli pre búrenie proti národnosti žalovaní a vyšetrovaní (?)“ Do správičky som vložil tri otázniky. Autor totiž údaj spracoval ledabolo alebo, aby mal od maďarskej cenzúry pokoj, fakty neuviedol a... Brezniansky archív údajne „vycestoval“ z mesta.

   Nemka, Elga Kernová, pripravila pre čitateľov ešte v roku 1930 knihu, v ktorej prináša dvadsaťpäť životopisných esejí najvynikajúcejších žien z celej Európy. Medzi nimi je aj naša E. M. Šoltésová. Všetky, pôsobili na rôznych postoch spoločenského života, celou dušou boli oddané mierovej propagácii, odsudzujú vojnu a usilujú sa o najvhodnejší spôsob zblíženia ľudstva.

   Tento oznam, oveľa podrobnejší, nájdeme v časopise Tvorba z roku 2004.

   Na otázku – čo je to kolotoč duší – je dosť ťažko dať odpoveď obratom ruky, ako sa hovorí. Po čase, keď sa myšlienka uloží v hlave, našiel sa príklad. Môže poslúžiť aspoň na čiastočné uspokojenie zvedavca. Pred takým polstoročím v dedinách bol život ustálený, ľudský, spoľahlivý... Nebola obava ani o kľúč, ktorý bol strčený pod rohožkou. Potom prišli roky pohybu. Najmä dedinská „mladosť“ začala rozširovať mestá. Zapáčili sa jej, nie som výnimkou, domy s viacvchodami. Sú vlastne menšími osadami v ktorých sa ľudia ani po rokoch dobre nepoznajú.

   Prešli letá a zimy ďalšie a mestský človek či zblízka, alebo zďaleka, ťahá na dedinu a tam si upravuje, peniaze diktujú, svoje hniezdočko. Snáď aj preto, že Ján Smrek dedinu vo veršoch ospieval takto: Dedina je panna po údolí zelená./Na hladko má pričesané vlasy/zapletené vo vrkoč sedmorakej krásy,/silné kolená...

(li) 

60. SNP
Žiaci k výročiu

   Základná škola Telgárt, Klub regionálnej výchovy okresu Brezno pri príležitosti 60. výročia Slovenského národného povstania, ktoré patrí medzi najvýznamnejšie historické udalosti slovenského národa, vyhlásili literárnu a výtvarnú súťaž pre žiakov 1. – 9. ročníka základných škôl v okrese Brezno. Odborná porota vyhodnotila najlepšie práce, niektoré z nich uverejňujeme:

Očami spomienok

(Podľa rozhovoru a materiálov zo súkromného archívu Jána Tajboša zo Šumiaca, účastníka SNP, spracovali žiačky 7. triedy Základnej školy v Šumiaci Martina Svoreňová  a Ivana Chamková)

   Zarástli partizánske cestičky, zostali iba v pamäti jasne sa črtajúce spomienky. Spomíname na naše príchody k partizánskym jednotkám, na prijatie do ich radov, na partizánsku prísahu, na bojové úlohy splnené či nesplnené, na prvé i posledné stretnutia s nemeckými fašistickými vojakmi. Aj na stretnutia s členmi amerických a anglických misií, ktorých sme stretávali v lesoch nad Šumiacom alebo na Veľkom Boku, na francúzskych partizánov v lese neďaleko Závažnej Poruby, kde bývali v zemlianke. Spomíname na mamky a starké zo Šumiaca, z Vyšnej i Nižnej Boce, z Malužinej či zo Závažnej Poruby, na ich láskavé a hrejivé povzbudzujúce slová a teplý chlieb. Spomíname na ruských letcov, ktorí v nočných hodinách na miesta vyznačené ohňovými signálmi a rádiostanicami zhadzovali na padákoch vaky (hovorili sme im parašuty), zbrane, strelivo, deštrukčný materiál a tiež zimné oblečenie. Spomienky neraz zaletia aj k tým spolubojovníkom, ktorí sa z bojových akcií na základňu nevrátili. Nikdy nevymiznú z pamäte spomienky na rozlúčku so spolubojovníkmi v obci Heľpa na Pohroní. Rozlúčka veliteľa brigády, dnes už nebohého kapitána Kvitinského s jeho „molodcami“ bola naozaj dojemná. Aj rozlúčka s bojovými druhmi – ruskými a slovenskými partizánmi. Veď žili spoločne, bok po boku celé týždne a mesiace, spolu bojovali za spoločný cieľ – skoré ukončenie strašnej vojny, za víťazstvo nad fašizmom. Myslím si, že novodobí historici by mali pochodiť tými chodníkmi a cestičkami, porozprávať sa ešte so žijúcimi bojovníkmi. Tam by našli pravdu, odpovede na otázku, prečo bojovali, za akú budúcnosť, prečo mnohí z nich obetovali aj vlastné životy.