Helena Svidranova, sanitarka, Polomka:
- Medzinarodny den zien oslavujeme stale. Manzel nezabudne, kupuje mi kyticku, dezert. Samozrejme, ze ja myslim na svoju mamu. Podla mna MDZ je pekny sviatok, ale najnovsie pribudol aj Den matiek. Pacia sa mi obidva.

Vladimir Strmen, dochodca, Brezno:
- Myslim si, ze Medzinarodny den zien by nemal zaniknut, aj ked mnohi dnes davaju prednost Dnu matiek. Lenze zeny su zeny a matky su matky. Cize svoj Den maju zeny, ale aj matky, pretoze nie kazda zena je matkou. Medzinarodny den zien nie je vymyslom noveho sveta. Ma uz svoju historiu. Ja na MDZ rozhodne nezabudam.

Stanislava Pitronova, studentka, Brezno:
- Doma si MDZ pripominame kvetmi, bonbonierami a podobne. Skor ako Den matiek alebo napriklad Den otcov, ktore su menej zname.

Viera Hudikova, prednostka Obecneho uradu v Dolnej Lehote:
- Na MDZ vacsinou dostanem kyticku alebo nejaky sladky darcek. Svoju mamu v tento den urcite niecim obdarujem. V ostatnych rokoch k MDZ pribudol aj Den matiek, oba su pekne.

Stefan Vozar, murar, Brezno:
- Matke a svokre na MDZ zavinsujem. Tento pekny sviatok stale udrziavame, no sem-tam aj Den matiek. Povedal by som, ze u nas je to patdesiat na patdesiat.

Denisa Veliacikova, krajcirka, Zavadka nad Hronom:
- My Medzinarodny den zien oslavujeme tak ako volakedy. Manzel, syn nezabudaju na mna ani na svokru. U nas tento sviatok nevymrel. Kazdorocne si pripominame, ze 8. marca je MDZ. Napriklad aj v materskej skole, ktoru navstevuje syn, pripravuju kadejake pozdravy ako darceky k MDZ. Podla mna je to pekny sviatok. Skoda, ze sa uz neoslavuje tak ako volakedy, teraz mnohi davaju prednost Dnu matiek. Podla mna su na rovnakej urovni.

Magdalena Ostrihonova, dochodkyna, Brezno:
- Medzinarodny den zien neoslavujeme, ale uz iba Den matiek. Zrejme preto, ze Den matiek je milsi. Ale inac kazda zena si zasluzi, aby sa na nu nezabudlo. No ja si myslim, ze mamicky si to viac zasluzia. Povedala by som, ze Den matiek je dostojnejsi.

(ng, ma)

Kapce pre vrabce

Stromy a kriky v priestoroch nasej skoly sa v lete aj v zime priam hemzia mnozstvom drobnych operencov, ktore v nich nachadzaju svoj ukryt a potravu. Aj ked su zimy v nasom chotari casto dost drsne, vtactvo si spravidla svoju potravu najde. Asi by vyzili aj bez prikrmovania. Miest na hniezdenie je v okoli tiez dost. Nuka sa preto otazka, ci su vobec potrebne krmidla a hniezdne budky. Nasa odpoved znie: ano, pretoze je to najlepsi sposob, ako sa pokusit obnovit svoj spretrhany vztah so zivym stvorenstvom. Ziadna mudra prednaska, ani mudra kniha nedokaze to, co priamy kontakt, podana pomocna ruka. V tom okamihu zistite, ze od prirody plache tvory sa zrazu necitia byt ohrozene vasou pritomnostou. Verte mi, je to dobry pocit a oplati sa pren nieco urobit.
Kapce pre vrabce je nazov pre projekt, ktoreho autormi su pohorelske deti, ziaci nasej zakladnej skoly. Povodny nazov znel ovela prozaickejsie - Starostlivost o vtactvo v areali zakladnej skoly. Poskytovatel grantu ho vsak oznacil za nazov bez fantazie a to bola vyzva pre nasu tvorivu skupinu. No, tak toto posledne mi asi malokto uveri! Takze, prave som sa pristihol, ako sa pokusam “klamat do vlastneho vrecka”. V skutocnosti to bolo len mojim zboznym prianim, vyprovokovat ziactvo k tvorivemu cinu. Nestalo sa tak dodnes. Autorom toho blazniveho nazvu som ja. Pekne prosim clenov mojej detskej skupiny, aby si nasli cas a precitali si tento clanocek, potom sa azda dozvedia, odkial vietor fuka.
A teraz nieco k strucnej historii nazvu. Bolo to niekedy na jar v roku 1959, ked som sa z jednej dobrodruznej vypravy vratil domov s mladou strakou v keseni. Moji dobri rodicia ju prichylili a dali jej meno Kata. O nieco neskor, po velkom lejaku som pod odkvapovou rurou pri nasom cinziaku nasiel vyplaveneho holanika – vrabciaka. Este zil, a tak aj on sa ocitol u nas doma. Patent na mena mal v nasej rodine otec a ten ho nazval Lojzom. Dva vtacie vydedence, ktorym ani rozpravkari casto nevedia prist na meno, sposobili velky zvrat v mojom zivote. Cez vztah k nim som sa naucil mat rad zive tvory a postupne som sa naucil im aj rozumiet. Vrabciak a straka sa stali clenmi nasej rodiny. Nikdy nepoznali klietku. Nocovali na parapetnych doskach a na garniziach. Cez den poletovali po byte, alebo sa spacirovali po dlazke. Kata sa rada pozerala do zrkadla, mala rada dazdovky a rybky – cereble. Kradla nam zvazky klucov a uchmatnute mince zobakom zasuvala pod okraj koberca. Lojzo okrem much a zrna zboznoval aj polievkove rezance. Pocas obeda sadal na okraj taniera a obcas sme ho lovili aj z polievky. Pri vychadzkach sedel Lojzo na mojej hlave zahrabany do vlasov a Kata najradsej tronila na pleci, odkial ma z kratochvile dobala do ucha. Moji kamarati ma pocuvali na meno a dali sa privolat aj piskanim.
V tom case jednou z mojich najoblubenejsich knih bola dvojdielna Zo zivota zvierat od Alfreda Edmunda Brehma. Az ovela, ovela neskor som sa dostal k carovnym pribehom Konrada Lorenza. Na Brehmovych opisoch sa mi dodnes najviac paci to, co mu odbornici najviac vycitali - ze prisudzuje zvieratam ludske vlastnosti. Pravdou je, ze ako dieta som sa z jeho knih naucil o zvieratach ovela viac, ako z vtedajsich nudnych a bezfarebnych ucebnic. Brehm, Lorenz, ale aj svaty Frantisek, kazdy svojim, ale vzdy pritazlivym sposobom definuje zakladnu povinnost cloveka, ktorou je starostlivost o vsetko zive i nezive, co nas obklopuje. Treba, aby dnes deti pochopili toto posolstvo. A tak v krutej horehronskej zime “usime teple kapce” - vrabcom, sykorkam, stehlikom, ale aj brhlikom, pinkam, strnadkam, hylom, zelienkam a glezgom.
Penazny prispevok na uskutocnenie projektu sme dostali vcas, zatial praca uspesne pokracuje. Ked bude o com, opat sa ozveme. Tento projekt uskutocnujeme vdaka Detskemu grantovemu programu OZ Tatry, ktory bol podporeny Nadaciou Ekopolis.

Peter Navoy, Pohorela

O plese po plese

Februar je ako stvoreny na plesy. Ani tento nebol odchodnejsi. Len co pominuli Hromnice, uz sa hlasili o slovo fasiangy. A ako inac prejst do 40-dnoveho postu ako utancovanim a uspievanim sa dosyta. Miestny odbor Matice slovenskej vo Valaskej sa na “kantry” (tak post volali volakedy) pripravili ako sa patri. Najprv v piatok clenovia zmiesaneho spevackeho zboru a dychovkari zacali fasang zabavou, na ktorej nechybali ani “maskary” (masky). Muzika hrala a my sme spievali a tancovali. Ked uz zabava bola v plnom prude, prisla Perinbaba so svojou kamaratkou smrtkou a Dorotkou, krcmarka, ciganka, pirat...
Perinbaba svojimi carami rozduchavala perinu a vonku snezilo a snezilo. A ked zaduchala, zima podala ortut teplomeru hodne pod nulu. Ale pri speve, tanci a horucom caji sme pozabudli vnimat chlad februarovej noci. V sobotu uz maticiari zili plesom. V materskej casti obce – v Hostinci pod Ubocou sa konal prvy maticny ples samozrejme aj s tombolou. Tym, ktori do nej v nemalej miere prispeli, patri srdecna vdaka nas i tych, co sa z darov tesili. Od skoreho rana pani Bachrata “hajcovala” do pece a krbu v sale, kde sa pred par desiatkami rokov hravali najma divadla. Sala je zmodernizovana ale spomienky na krasne prezite chvile mladosti nevybledli, pretoze divadelne kulisy este aj dnes zdobia steny saly. “Len aby ta zima trochu polavila,” potichu si rozpravali maticiari. Nesplnilo sa im to. Vonku este viac “pritiahlo”. Vecer uz teplomer ukazoval -15°C a v sale to bolo trochu citit. Zo zaciatku. Potom uz bolo teplejsie. Presne o 20. hodine zacal ples. Ako hostia prichadzali maticiarky Mgr. Hankova a Mgr. Bundova vo valastianskom kroji ich vitali hriatou rascovnicou, chlebom a solou. Ples slavnostne otvorila predsednicka miestneho odboru matice slovenskej. Srdecne na nom privitala oddanu maticiarku, vzacneho cloveka, clenku Krajskej rady MS v B. Bystrici MUDr. Emiiliu Buckovu s manzelom, zastupcu starostu obce Ing. Banika s manzelkou, vsetkych pritomnych, najma Bystricanov, Zamostanov, Dubovcanov, Podbrezovcanov, Breznanov, Michalovcanov a ostatnych. Aby ples mohol zacat, statny maticiar Risko Datko v kroji doniesol az hen od Lupcianskeho pana riadne zapecatenu listinu.
Na znak suhlasu a radosti z povolenia plesu vsetci zatlieskali. Hudba Breznan si naladila slaciky, chlapci za mixaznym pultom boli pripraveni. Zaznel gong, spustila sa hudba a ples slavnostne otvorili dievcata – mazoretky, ktore nacvicila pani Badinkova. Vdaka za tento krasny vstup od vsetkych plesajucich. Po dobrej veceri sa uz striedala piesen za piesnou, hudba za hudbou. Ani sme sa nenazdali a cez okno sa do miestnosti vkradali prve zablesky rana. Nuz, dakujeme vsetkym. Organizatorom, ucinkujucim, hudobnikom, veducej, vam vsetkym, ktori ste podporili maticnu cinnost o jeden krasny zazitok a vydarenu akciu. O rok dovidenia.

(fa)

Rozvoj sportu

Brezno nie je sice velke mesto, ale myslim si, ze sport by si zasluzil vacsiu pozornost. Mam konkretne na mysli basketbal a jeho rozvoj v Brezne.
Zacnem tym, ze v Brezne nie je ani jedno basketbalove ihrisko na rozdiel od mnozstva futbalovych ihrisk. Jedina moznost su telocvicne, za ktore sa vsak plati dost vysoka suma. Takze, ak je niekto, kto chce hrat basketbal, ci uz pasivne alebo aktivne, ostava mu len platit za telocvicnu. Je smutne, ze cez letne prazdniny na jedinom basketbalovom ihrisku v Brezne, pri skole Karola Raposa, zvesia obruce z kosov. Tym padom znicia aj poslednu sancu tym, ktori tento sport oblubuju. Pre porovnanie v dedine Valaska (3860 obyvatelov) basketbalove ihrisko maju a v Brezne (22 875 obyvatelov) basketbalove ihrisko nemame. Myslim si, ze je chyba v tom, ze do sportu sa v Brezne investuje malo a MSK Brezno nema z coho taketo aktivity podporovat.
Keby nebolo Zeleziarni Podbrezova, ktore vychadzaju v ustrety sportovcom a financne ich podporuju, tak by sport v tomto regione uplne za…

(bo)