Najvzacnejsie ruky na svete

Zadriemala na priedomi posediacky. Hlavu ma sklonenu na prsiach, ruky zlozene do lona. Ruky. Ruky vraskave, chude, plne mozolov a zil ako povrazky. To su najcennejsie ruky na svete. To su ruky nasej mamky. Unavene, uvadnute ako dva listy v jeseni. A predsa su to najkrajsie ruky na svete.
Tie vrasky na nich - a kolko ich je. A predsa nie tolko, kolko krajcov chleba odkrojili pre nase vzdy hladne usta. Ta vysusena koza na nich, to je vysledok stoviek ci tisicok opranych kosielok, nohavic, sukniciek. Nuz a tie zilky ako povrazky - to ich vytiahli tisicky donesenych vedier vody na nase spinave tvare, ruky a hlavky. Tie mozole - to su zas tisicky dni plnych driny okolo domu, na poli. Varit, prat, zehlit, upratovat, ale i polaskat. To vsetko vedeli tieto ruky.
Dnes vo svojej nevladnosti su drsne, mozolnate, ale este vzdy pripravene makko pohladit, utisit, ochladit horuckou rozpalene cela. Pamatate sa, bolo to davno, velmi davno, ked aj tieto ruky boli krasne, hebke a biele. Ale den co den sa rozdavali nam, az zostalo z nich to, na co sa dnes divame. A predsa su to tie najkrajsie ruky na svete - ruky nasej mamky.

Vojtech Majling

Nasa dedinska kultura

V Bravacove sa vzdy zilo kulturne napriek tomu, ze nebolo osvetovej besedy ani kulturneho domu. V rokoch nasej mladosti naozaj nic take nejestvovalo. Aj “kulturna stafeta” sa odovzdavala z generacie na generaciu, od starsich k mladsim. Pravidelne, zvycajne dva razy v roku sa hravalo divadlo. Prirodzene v jesen a v zime, ked boli dlhe vecery a nebolo roboty na poli. Dusou tohto diania bol Lacko od Krizov, tak ho ludia volali, hoci jeho meno bolo Citterberg. Mal akesi vzdelanie a ako stary mladenec aj dostatok casu. Vzdy bolo jeho vecou vybrat divadelnu hru, vytvorit kolektiv ochotnikov a hru rezijne pripravit. Robil to rad, uplne nezistne a dobre. Pamatam sa, ze mal velku autoritu a posluchali sme ho na slovo. Ked nacvicoval s generaciou pred nami, hodne mu pomahal Arnold Nemcok (Pupan), student breznianskeho gymnazia.
Hravala sa prevazne, ba takmer vyhradne, klasika. Domnievam sa, ze klasicka dramaticka literatura bola najdostupnejsia a dedinski ludia, teda aj Bravacani mali klasicke divadelne hry naozaj radi. V Martine vtedy existovalo akesi centrum ochotnickeho divadla, ktore vypomohlo so vsetkym, co bolo treba, vratane dramatickej literatury. Ked sa v Bravacove hralo divadlo, bola to velka udalost pre celu dedinu a sala v krcme u Pauliakov (alebo u Griniakov, lebo majitelom krcmy bol Jozef Pauliak – Griniak), byvala doslova nabita. Niektoru hru sme opakovali dva ci tri razy, podla zaujmu. V suvislosti s divadelnictvom v Bravacove nemozno nespomenut Egida Herchela, ucitela z Fillipova. Pri kazdom divadelnom predstaveni mal nezastupitelnu ulohu: prichadzal do Bravacova s vlastnymi farbickami (neviem ake boli, ale tak sme im hovorili a podobali sa na farebne kriedy) a vsetkych hercov a najma herecky skraslil. Bol akymsi hlavnym a jedinym maskerom. Bez neho sa nezaobislo ani jedine divadelne predstavenie. Dievcata sa za scenou v satni, ktora bola v takzvanej hostovskej izbe, vykrucali pred zrkadlom ani husi pred gunarom v case parenia. Pan ucitel Herchel z toho maval radost a po predstaveni nepohrdol poharikom dobrej, zvycajne hriatej palenky. Bral to vsak s mierou, lebo do Filipova sa vracieval neskoro vecer, prirodzene peso.
Spominam si, ze poslednou divadelnou hrou, ktoru nasa generacia hrala, bola tak trochu vojnova drama a volala sa Ivan Gavora. Autor hry sa mi z pamati nacisto vytratil, zato si vsak spominam, ze bola dost formalisticka, ako vsetko, co sa v tych rokoch zapodievalo Slovenskym narodnym povstanim. Hra bola o partizanoch a nemeckych okupantoch. S realizaciou hry Lackovi od Krizov pomahal aj Jozo Montko, ktory absolvoval akysi kurz divadelnej rezia pre ochotnikov. Nemeckeho dostojnika hral Jozko Vocho a zahral ho s takym entuziazmom, ze mal najvacsi uspech. To sa udialo v zime 1949 – 1950 a bola to naozaj labutia piesen nasej generacie v bravackom divadelnictve. Nase vrstovnicky uz vtedy s nami nehrali, niektore uz boli vydate, a tak hlavnu zensku postavu stvarnila Julka Pauliakova (Griniacka) o dva ci tri roky mladsia.
Este jednu, takpovediac kulturnu cinnost nemozem nespomenut, hoci bola iba nasou a ani nikomu inemu nic nedavala. Ak predsa len ano, tak iba dobry pocit. V letnych teplych veceroch, obycajne v sobotu sme chodievali ku krizu nad dedinou, ktory je na krizovatke polnych ciest a spievali. Spev sme oblubovali asi ako pozostatok dobrej prace nasho, vtedy uz neboheho pana ucitela Pavla Fitmu. V neskorych letnych nociach nas spev znel ponad dedinu k horam, k Bukovinke a Kacke, ktore sa sta obry cernali naproti. Nechodili sme vsetci na tieto zivelne koncerty, ale bolo nas dost. Nikdy tam nechybal Jozko Kanik, Fero Osika, Dezo Bodidka, Harbin Gelo, Jozko Vocho, Palo Pucik, Laco Seja, Jano Buba a ja. Rad na tie nase koncerty akoby pre seba samych spominam aj s odstupom dlhych rokov. Mozno aj to bolo ono, co nas dlho drzalo pospolu. Generacie pred nami a po nas nic take nerobili. Asi aj v tomto sme boli generaciou svojskou.
Pomerne malo sme sa zaujimali o spolocensku cinnost, ktora mala aspon trochu politicky nadych. Mozno prave preto v Bravacove neskoro vznikla mladeznicka organizacia a nie z nasej iniciativy. V Benusi pracovala organizacia SSM (podla vtedajsej gramatiky Svaz slovenskej mladeze), ale jej clenom bol iba Jozo Montko. Popud na zalozenie uz jednotnej organizacie CSM (Ceskoslovensky zvaz mladeze) vzisiel od okresneho vyboru v Brezne, co sa stalo az po februari 1948. Spociatku bol predsedom nasej dedinskej organizacie Jan Nemcok (Pupan) z mladsej generacie, student gymnazia v Brezne. Praca organizacie sa nerozvinula, v podstate stagnovala. Stary vybor odstupil a clenmi noveho sa stali Jozko Kanik, tajomnik a pokladnik v jednej osobe, Jozo Pobis (Krompach), podpredseda a ja predseda. Miestom nasich schodzok byvala jedna trieda v ludovej skole a schadzali sme sa zasadne v nedelu popoludni.
Cinnost organizacie sme postupne rozvinuli celkom obstojne, ale tazko sa mi o nej rozprava, kedze som ju viedol. V tomto obdobi uz sa zacala rozkladat aj sudrznost nasej generacie. Do CSM uz nevstupili vsetci chlapci a z dievcat ani jedno. O to viac boli zastupene mladsie generacie, najma rocniky 1931 a 1932. Vrcholom nasej cinnosti bola ucast na mladeznickej brigade v maji 1950 v Ostrave na Stavbe mladych budovatelov socializmu. Pod takym menom mladez stavala Novu hutu Klementa Gottwalda.

Ero Ilia

Drobnostky

O oci, ludske oci! Co vsetko ste schopne precitat a objavit! Ale i povrchne vec ohodnotit, spotvorit! O oci, co ste pre drobnostky vybrali? Nuz, teda, precitajme, pouvazujme, ved predstavivost, fantaziu vlastni kazdy clovek.
Je marec, rok 1937. Jedna zo slovenskych redakcii poziadala Janka Jesenskeho, aby prezradil tajomstvo vzniku Demokratov. Zdrahal sa, ale navela privolil. Napisal, ze Demokrati sa rodili z mnozstva malych, ale zavaznych ludskych pribehov. Napriklad aj tento je v nich... Moji Demokrati vznikli v hlbokom tanieri, do ktoreho si nabral moj sused v uradnickej menze polievky, ako sa hovori “strichom”, a aby sa z taniera nic nevylialo, chlipal ju po dokonalom ofukani rovno ustami – bez lyzicky. Bol to inteligentne obleceny pan s okuliarmi, len cliapkalo to okolo neho, ako ked sa desat zien kupe v potoku. Nechal som na miske kustik nedojedeneho masa. “A ten kustik uz neracite?” - opytal sa ma. “Neracim” - odpovedam. “Tak, ak dovolite...” A pritiahol moju misku k sebe. Stalo sa tak s nedopitym pivom...
Mohol by som pokracovat. Mojou pamatou taha sa film takychto obrazkov. Vy ziadate len niekolko slov.
Tvorivost je dusevna cinnost. Skoro kazdy clovek ma rad premyslanie, uvazovanie, kym zacne konat. Ale sa zamysla i nad vecami, ktore vidi, pocuje (staci si zapnut televizor), nad malickostami, ktore sa okolo nas deju a nasim umom by sa to dalo urobit z vecera do rana, lenze uradna cesta je dlha, dlha, dlha...
Tvorivost! Je to pravda, ze si taka zlozita? Asi ano. Skusme si napisat svoj zivotopis aspon s 2000 slovami. Zistime, ze je to ozaj tvorivy cin.

…

Emil Boleslav Lukac, slovensky basnik, uz v roku 1924 v Parizi napisal maly klenot, esej o slove. “Drahe, mile, krasne ludske slovo. Nevazime si ho dostatocne. Nevieme, ze v nom mame drahocennu latku, zivsiu a vzacnejsiu, nez hodvabne telo bieleho mramoru. Drobime ju na trosky. Plytvame nou a marnime ju. Hadzeme ju ta, kde nepatri.
Drahe ludske slovo. Nezaplatitelne. Divotvorne. Most medzi myslienkami. Most nad morom mlcania...”
Preslo osemdesiat rokov a dnes tak, ako v minulosti, opat treba pripominat to krasne slovenske ludske slovo, lebo je nase, nase, nase...

…

A nase je aj slovo o stole. Stol je zaklad rodiny a jej udrziavatel. Vytvara jej sudrznost. Stol musi stat poriadne na nohach, ktore netreba podkladat ani nijako vyrovnavat. Pri dobrom stole sa rodina schadza rada. Taky stol ma svoju historiu, pamat, lebo je svedkom mnohych zavaznych rozhodnuti. Stol, to je domov a... “Domov su ruky polozene na stole v nedelnom tichu, po praci, prazdne a cakajuce, rozhodujuce, jedine, ktore vytvaraju dejiny. Polozene su na stole.”

(li)