12. APRIL 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT


Vzacne obrazky

Kovorobotnici z Horehronia casto odchadzali za pracou do vzdialenejsich hutnickych a zeleziarskych prevadzok v byvalej monarchii. Aj tito dvaja pani relaxujuci pri kartach v Salgotarjane vraj pochadzali z Brezna. Nepoznate ich?


Moja “dzedzina”!

Zopar domcekov pohodenych medzi dvoma kopcami. V ramci kulturneho vyzitia jedna krcma stojaca hned vedla kostola. V malych oblockoch ucupeni agenti FIS – farskej informacnej sluzby, ako deti stiplavo prezyvaju tunajsie babicky. Takto to vyzera dnes a takto to vyzeralo aj pred sto rokmi. V dedine sa vsetci poznaju a ked uz si navzajom nevidia az do spalne, tak urcite aspon do kuchyne.
V takejto istej dedinke zil aj isty Adam od Trututov a Magda od Dudkulovcov. A tito dvaja sa jedneho dna “nahodne” stretli na jednej z dvoch ulic, ktore sa klukatili dedinou a hadajte, co sa dialo potom? Dudkula sa vydala za Trututu! Adam bol dobracisko od kosti a mal naozaj stastie, ze stretol Magdusku. Jeho zena si veru nenechala skakat po hlave! Vedela sa vo svete obracat! Ked si Adam nevsimol a kupil kravu, ktora bola na jedno oko slepa a ktovie co vsetko jej este bolo, Magda si len vzdychla a vyriesila situaciu svojsky. Zobrala nestastnu kravu a vratila sa na “trh”. Postavila zviera tou “slepou stranou” k muru, a tak ju predala dalsiemu nevsimavemu dobrakovi.
Takto si spokojne nazivali. Mali spolu dve deti, Petra a asi o desat rokov mladsiu Bozenku. Chudak, stale ju musel navlacat na chrbte, dokonca aj ked niekde pobehoval s kamaratmi. Neskor sa stal letcom a vykukol z rodnej dediny. Bohuzial vojna je ako smrad. Vopcha sa aj do tej najmensej skarocky, aj do tej najzastrcenejsej dedinky. Peter sa nestihol dozit stredneho veku. Magde a Adamovi zostala uz len Bozenka. Ked uz zacinala dospievat a blizila sa prva zabava, navela, navela presvedcila rodicov, aby ju pustili. Dokonca jej kamaratky spravili frizuru! Vtedy nebolo mozne kupit v Konzume lak na vlasy, a tak sa kucery “lakovali” cukrovou vodou, ktora zarucene vydrzala az do konca zabavy. Uz zacala vyzerat ako poriadna kocka. Chybali len posledne upravy a mohla ist, ale vtedy si tu premenu vsimla aj mama a spustil sa u nej alarm. Usudila, ze Boza este nema co po zabavach chodit, zobrala kefu a zacala vrestiacej dcere vycesavat cukrovu vodu z vlasov. Nakoniec vsak predsa len dospela a cuduj sa svete, vydala sa za Simona z tej istej dediny. Pochadzal z deviatich deti. V takej velkej rodine to bola mela. Simonov brat Matus si svoj kus pocukrovaneho maskala chranil vlastnym “poplasnym patentom”. Naplul si nan. Potom sa mu ho uz nikto nepokusil v nepozorovanej chvili potiahnut.
Tuto historku rozpravali este aj Simonovi synovia Ivan a Martin. Len co sa naucili chalaniska chodit, uz aj prasili poza humna na kopec, na smetisko, k potoku ... Vyrabali si gumipusky a strielali po sebe sutriky - ale len male! Potom prisli do mody haciky, ale rychlo tiez prisli na to, ze maju len dve oci - co je primalo na rozdavanie. A tak dostali lepsi napad. Priviazali svojho pochudsieho suseda, ktory paktoval s gangom zo susednej dediny, o strom. Potom zalozili ohen a vyudili ho (pozn. autora: Niektore veci sa jednoducho nemenia).
Tieto casy su uz davno prec. Obaja sa ozenili a maju vlastne ratolesti, ktore teraz pre zmenu “udia” ich. Obcas sa vsetci stretneme u starej mamy v obyvacke. Otec so strykom Martinom spominaju na svoje vystrelky, potom stara mama zaspomina na stareho tatu Simona a nikdy nevynechame staru mamu z vysneho konca a spomenieme, ake mal len prastary tato Adam stastie, ze si ho vzala zena s takym bystrym rozumom. Nakoniec cela rodina dopije caj a rozideme sa, aby sme sa mohli o nejaky cas opat zist.

Alena Kurajdova


Prehovor mi do duse

 

Prehovor mi do duse,
ona za vsetko moze,
nici mi buducnost,
mna, aj moju cnost.
Dohovor jej konecne,
nech netrapi ma vecne,
nech uz trocha povoli
a milovat ta dovoli.
Vsetko ma tak velmi mrzi,
tvoj smutok i tvoje slzy,
tvoje tajne priania
a nasledne sklamania.
Nemozem ta milovat,
len moju dusu preklinat,
ze nie som hodna tvojich citov,
to vsetko mi je tak luto.
No prehovor mi do duse,
mozno sa v lepsom svetle ukaze,
vkladam do toho stipku nadeje,
ze spolocne stastie najdeme.

Katarina Auxtova

Z etnografickeho zapisnika

 

Prislovia

O Viac otrub namelie jazyk ako sto mlynarov o Darebak aj pod strechou zmokne o Keby nebol oddych, bol by zdych o Aj na kameni sa vyspis, ked mas ciste svedomie o Clovek podlizacny nie je priatel vdacny o Mlady na roky, stary na rozum o Keby nie saty, nebolo by vacsej spaty o Akeho ta vidim, takeho ta uctia o Srdiecko by povedalo, ale usta nechcu o Pride ti to teraz tvrdo, ale potom bude hrdo o Komu sa chce, ten moze, komu sa nechce, ani nemoze o Kto nema chuti, lahko sa vykruti o Mudry sa usmieva a blazon sa rehoce o Darebak ma vzdy nedelu o Voda zenie mlyny a vino jazyky o Kym mudry mudroval, prosty to vykonal o Priatelov a zdravia nemame nikdy dost o Kto sa raz popali, aj huspeninu ducha o Lepsie ziadne ako zle deti o Zvodny svet kazi mlady kvet o Kto ma zdravie, ma vsetko o O com clovek nevie, za tym ho srdce neboli o Koho lubis, od toho najviac trpis o

 

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis


Zili v nasej reci...

V dnesnych riadkoch chcem vyslovit, niekolko myslienok o rucich dedinskych slovach, ktorym pomaly zapada pravda platnosti a odchadzaju do archivnych policiek. Stanu sa archaizmami.
Ako prve tlaci sa pod pero pluzgier. Neviem, kde ma rodnu kolisku, ale viem, na vlastnych dlaniach (vodnate mechuriky) som ich parkrat “privatizoval”, ze pluzgier, neprijemna bolacka, vznika od nasady pracovneho nastroja (motyka, lopata, sekera...) a z nevedomosti. Zivotne skusenosti starsich dali poucenie: “Chlapcek, to nic, ktore palivo boli, mal si preto, ze mocne si drzal motyku v rukach. Musis na to ist volnejsie. Asi tak, sa drzi dievca pri tanci...”
Slova pravdive, overene pracou. Beriem si ich za svoje a k motyke, sekerke sa vzdy “milo” prihovorim. Vyplace sa to. Zaruka vsak nemusi vyjst na sto percent.
Pred rokmi dvaja, a ci traja ucitelia v udoli Cierneho Hrona, zmysleli si, ze budu vydavat obecne noviny. Napad uskutocnili a “cyklostroj” pripravil na citanie Balockeho hlasnika, predchodcu dnesneho Balocana.
I stalo sa, ze prisla uloha napisat mikroreportazicku o tkani balockych pokrovcov, ktore skraslovali dlazky izieb. Predstavu som mal. Poznam krosna i pracu nohostroja, ba aj strihanie uzkych pasikov zo starych kosiel..., len tkacku pohladat. Podarilo sa. V osade pri skole a akoby zazrakom aj krosna boli v izbe v plnej “zbroji”, ale...
“Nehnevaj sa”, tykala mi tetuska, pravom, bola ovela starsia, “dnes nemam volu na rozpravanie. Som akasi vytrovena. Ruky su tazke, v hlave mi huci, od rana do vecera stale na nohach...”
Moja snaha vysla nazmar, ale tkacku si viem pred oci postavit. Rastom chudsia, ruky vytahane, malo sa smiala, piesne tahave pospevovala, ked sa jej praca darila... Vytrovena – pracou unavena.
V polovici septembra, roku konciaceho sa stvorkou, zaujala ma zbierka basni Zivot v piesni (1961). Su v nej prace sturovskych versovnikov. Janko Matuska (1821 – 1877) ma tam basen Vzdychy spod Lisice. V jej druhej casti rozprava sa s huskami, surickami, ktore sa kupu v Orave. Pyta sa ich “ci nevideli husku tu jeho, vysnivanu.” Sam si aj odpoveda: “Ver ste ju videli/tam za Chocom v ziali/co ste ju so sebou,/klampy, nepojali?...”
Klampa, klampy – hanlive pomenovanie asi preto, ze si sury – husi kracaju pomaly prevalujuce boky, akoze nic si nevsimaju, nic ich nehneva..., slovom, su tarbave.
Na mna nezabudnut, pripomina peru slovo cerstvopocute v takomto ozname: “Zial, drielhoda ste mali prist. Veduci odisiel pred par minutami...”
Na dalsi den, tiez strankovy prisiel som na uradne dvere zaklopal drielhoda (o nieco skor), ale veduci este neprekrocil prah kancelarsky.
Aj do tretice som len tak mimoletkom instituciu navstivil, no, certifikat na stvorcove metre zahradkarske zostal v nadoblacne uradnej trieskavice.
Slovo novonadzganec sa este len usidluje medzi nami, ale... dusa priemenciva... moze byt zaujimava aspon tak, ako... dupkom opriet oci... alebo zostat... v jednej gliede..., alebo gliede... henguj, Jano!...
A sme docitali. Zistili sme, ze i vymyslanie zavse dobre padne. Lenze tie slova v nasej reci vyznamovo zili. My s nimi.

(sg)

Kazde jubileum je pekne – niektore smutne

(spomienka k nedozitym 85. narodeninam Frantiska Kreutza)

Vlani v decembri sa pribuzni, spolupracovnici aj priatelia rozlucili s Frantiskom Kreutzom, vyznamnym clovekom a obcanom Brezna. Dvanasteho aprila si pripominame nedozite 85. vyrocie jeho narodenia. Dovolte mi pri tejto prilezitosti venovat malu spomienku na aktivnu oblast jeho zivota, na verejnu prospesnost vo funkciach. Zameriam sa najma na maticnu pracu v Miestnom odbore Matice slovenskej v Brezne.
Vo svojom zivote sa prejavoval vzdy a vsade pokrokovym demokratickym zmyslanim. Rodicia mu vstepovali vztah k otcine, lasku, uctu k rodnej hrude. Tieto zasady potom prenasal nielen do ucitelskeho povolania, ale aj do maticneho zivota a funkcii.
V spomienke na tohto vynimocneho cloveka nacriem do spolocnych disput, ktore ma presvedcili nielen o jeho vsestrannych vedomostiach, ale aj o jeho vnutornom, pronarodnom, slovenskom presvedceni, za ktorym stala Matica slovenska.
V pronarodnom zivote videl medzery a nedostatocnu spolupracu po linke nabozenskej. Vzdy daval za priklad a vyzdvihoval spravne rozhodnutie docasneho – pripravneho vyboru dat do cela, do predsednictva matice slovenskej dvojzaprah: Stefana Moyzesa – katolickeho biskupa banskobystrickeho a Karola Kuzmanyho – superintendenta evanjelickeho. Boli to narodovci vysoko vzdelani, s cistym charakterom, nezlomnou a nepoddajnou silou vole, usilovnostou a pracovitostou. Svojmu slovenskemu narodu oddani celym srdcom.
Nasej debate neusla ani skutocnost, ze: Stefan Moyzes prekonal cestu kocom z biskupskej rezidencie v Ziari nad Hronom na zakladajuce valne zhromazdenie Matice slovenskej do Martina. Bola takou neobycajnou udalostou a triumfalnym pochodom, akeho sa vtedy nedostalo zo slovenskych politikov a verejnych cinitelov nikomu. Stalo sa to 3. augusta 1963.
Co sa stalo o sto rokov neskorsie? Rozvijali sme spolocnu debatu. V Martine sa konali jubilejne oslavy 100. vyrocia zalozenia matice slovenskej. Sprava pozvala do Martina aj delegaciu Brezna, hoci poznala skutocnosti, ktore sa odohrali pri zrode a umiestneni sidla Matice slovenskej v Brezne, aj necisty zakrok zvolenskeho zupana Andre Havasa v roku 1862. Predsa nam nedoverovali! V 13-clennej delegacii, vedenej predsedom MsNV Rudolfom Zilinkom, bol aj Frantisek Kreutz. Tretieho augusta si delegacia uctila Karola Kuzmanyho vencom pri pamatnej tabuli na evanjelickej fare v Brezne, a potom odcestovala do Martina. Znovu z vdaky rodakovi sa poklonila a polozila veniec Karolovi Kuzmanymu. Potom sa stretla s ministrom skolstva Frantiskom Kahudom a prvym tajomnikom UV KSS Alexandrom Dubcekom. Velmi vysoko ocenili zdravicu nasej delegacie, pretoze v nej okrem textovej casti bol lipovy list – symbol slovanskosti, ktory nakreslil Frantisek Kreutz.
Poznam pomerne detailne historicku cinnost Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne, spracoval som hodnotenie za sedemdesiatpat rokov. Mozem teda uviest, ze Frantisek Kreutz mal nezastupitelny podiel, ako clen Muzealnej rady Horehronskeho muzea, na znovuoziveni miestneho odboru matice slovenskej 28. maja 1968. Nezabudnutelny bol nim spracovany referat, ktory sam predniesol v ZK ROH MB pred plnym hladiskom. Referat mal vysoky narodny akcent. Niesol sa v znameni sturovskeho programu. Bolo v nom zdoraznene, ze:
...najhorsie obdobie vo vyvoji novodobeho slovenskeho naroda bolo obdobie od roku 1918 – doktrina vladnucich vrstiev Uhorska s odnarodnovacim aparatom nema obdoby v dejinach Europy 19. a 20. storocia.
Zameral sa aj na samotne Brezno v rokoch 1861 – 1918 a po 2. svetovej vojne. Kladne hodnotil vytvorenie Horehronskeho muzea, obetavcov, ktori mu pomahali robit prve krociky.
Treba zvyraznit, ze uz pocas rokovania docasneho valneho zhromazdenia a po nom podpisalo clenske prihlasky za clenov Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne okolo styristo obcanov.
Po uplynuti roka, 22. novembra 1969, F. Kreutz znovu dostal vysoku doveru pri spracovani a predneseni referatu. Tento referat dal podnet a zaklady dalsej maticnej prace, pokial jej cinnost nebola znovu obmedzovana.
Frantisek Kreutz bol ako clen docasneho vyboru aj riadneho vyrobu – definitivneho, povazovany za pracoviteho, tolerantneho, nekonfliktnkeho a mudreho cloveka. Vo funkciach si pocinal svedomite a fundovane, najma v prednaskovej cinnosti. Jeho sprievodne slovo pri oziveni si spomienok na zosnulych vyznamnych clenov miestneho odboru matice slovenskej, ako aj cinovnikov inych spolkov a organizacii z oblasti kultury, nabozenskej, politickej, sportovej, pri prechadzkach po breznianskych cintorinoch oplyvali vysokou odbornostou a znalostou historie, v ktorej zili a posobili.
Nasej studujucej aj pracujucej mladezi, strednej a starsej generacii Brezna aj okresu som sa snazil priblizit kus historie predkov a tiez vyznamneho cloveka, ktory sa v jednej oblasti na jej rozvoji podielal a posilnoval nasu slovensku mat – Maticu slovensku.

Oto Baldovsky


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT