Odbor skolstva a sportu Banskobystrickeho samospravneho kraja, Muzeum SNP, Slovensky zvaz protifasistickych bojovnikov a banskobystricke centrum volneho casu Junior pri prilezitosti 60. vyrocia oslobodenia stredneho Slovenska zorganizovali literarnu a vytvarnu sutaz na temy Do detskych oci nepatri smutok - Nesmieme zabudnut, do ktorej sa zapojili aj skoly z okresu Brezno. Spomedzi nich vytvarna komisia udelila cenu za kolekciu vytvarnych prac Specialnej zakladnej skole v Ciernom Balogu a Zakladnej skole v Pohorelej. V literarnej sutazi na temu Nesmieme zabudnut v 2. kategorii (proza) 1. miesto obsadil Jan Cupka z Pohorelej, v 1. kategorii (proza) na temu Do detskych oci nepatri smutok vsetky umiestnenia patria Horehroncom: 1. Emilii Jagercikovej z Polomky, 2. kolektivu 3. rocnika Zakladnej skoly Cierny Balog - Dobroc i Klare Mesiarkinovej z Polomky a 3. Marii Buvalovej z Polomky. Vytvarne prace su vystavene v priestoroch Muzea SNP v Banskej Bystrici. Vsetky literarne prace postupne zverejnime.

Do detskych oci nepatri smutok

Bol letny prazdninovy den, ked sme sa so starou mamou vybrali na malu prechadzku do pola za dedinou. Ako sme tak kracali po makkom travnatom chodnicku, slniecko prijemne hrialo. Ja som trhala krasne rozkvitnute margaretky, zvonceky i pupavy a viazala ich do malej kyticky. Ked tu zrazu stara mama zazrela v trave taku zvlastnu rastlinu, ktorej listy vytvarali plochu ruzicku. Opatrne ju odtrhla a pomaly zacala odlupovat listy, az jej v rukach ostala duzinata cast tejto rastliny. Sadli sme si ma polnu medzu a ona mi ju dala do ruky. “Ochutnaj Milka,” povedala tichym hlasom, “ked som bola male dievcatko, bola vojna a my deti sme v poli popri paseni kraviciek zbierali a jedli tieto rastliny, bylky pupavy a listky konskeho stavelu, aby sme zahnali neustaly hlad.” Ostali sme sediet na medzi a stara mama pokracovala vo svojom rozpravani.
V malej drevenej chalupke ich bolo jedenast, styria dospely a sedem deti. Moja stara mama sa narodila v prvom roku vojny ako posledna zo surodencov. Uz ako malicka pocuvala mamkine modlitby za najstarsieho brata, ktory sa dostal vo vojne do nemeckeho zajatia a od toho casu nemali o nom ziadne spravy. Starsi surodenci sa snazili rodicom pomahat v praci na poli a ona ako najmladsia ostavala vacsinou doma. Mama jej vzdy nechavala na stole trocha zemiakov s hrncekom mlieka, ktore sa sivel od vody. Mamka ju prilievala do mlieka, aby sa aspon po troske dostalo kazdemu hladnemu krku v domacnosti. Jedna chuda kravicka nestacila vsetkych v rodine nasytit.
Male dievcatko sa hravalo s krivym drevenym polienkom obrkutenym handrickou, to bola jej babika. Ked ju hra omrzela, kazdy den sa vybrala do mastale. Tu boli v dierach pod jaslami poschovavane zajaciky. Kravicka na nu pozerala dobrackymi ocami, ale dievcatko si najviac oblubilo bieleho konika s hnedymi skvrnami na chrbte a plavou hrivou. Kazdy den si chodilo svojho kamarata Pejka vycesat, pokial dociahlo a konik rad sklonil hlavku, aby ho mohla detska rucka pohladit po plavej hrive. Pejko svojim zvieracim srdieckom vycitil, ze si ho male dievca vybralo za kamarata a nikdy ani kopytkom nepohol, aby jej nebodaj neublizil.
Jedneho dna vsak prisli do mastale cudzi ujovia v uniformach. Odviazali Pejka a viedli ho von z dvora. Male dievcatko vycitilo, ze sa deje nieco zle. Vybralo sa dole ulicou az do stredu dediny. Tam bolo vela ludi z dediny i cudzich vojakov. Z ich rozpravania vyrozumela, ze tieto kone beru vojaci do vojny, aby tahali dela i vozy s municiou. Medzi viacerymi konikmi si nasla svojho kamarata Pejka uviazaneho o stlp pri ceste. Svojim detskym rozumcekom uz pochopila, ze vojna je velmi zla, kedze jej najstarsi brat sa este nevratil domov, vsetky deti v dedine su hladne a u dospelych citit strach a obavy z toho, co prinesu dalsie dni a tyzdne vojny. Zrazu si ju vsimol jeden z vojakov. Pomedzi ostatne kone prisiel k Pejkovi a zacal kricat na male dievcatko, ze mu tie koniky mozu ublizit, aby okamzite odislo domov. Male dievcatko vsak objalo svojimi ruckami prednu nohu svojho kamarata, ten sklonil hlavku, akoby ju chcel chranit a na cudzieho vojaka kricalo: “Ja vam nedam svojho konika!” Silne ruky ju vsak od Pejka nasilu odtrhli. Jedna teta ju vzala prec z toho miesta a ona i pomedzi svoje vzlyky pocula lutostive erdzanie svojho stvornoheho kamarata. Citil, ze sa s nou uz navzdy luci.
Od tejto prihody uz ubehlo viac ako sestdesiat rokov, ale u mojej starej mamy, este i po takom dlhom case sa pri spomienke na kamarata Pejka objavil v ociach tichy smutok. I to slniecko sa nam skrylo za mraky. Trochu sa ochladilo a my sme sa pomaly pobrali na spiatocnu cestu. “Len to si prajem”, povedala stara mama, “aby ste vy mladi nikdy nepocitili, co je neustaly hlad a strach o svojich blizkych. Tato kruta doba nech ostane uz iba v spomienkach nas starych.”

Emilia Jagercikova, 5. B Polomka

Drobnostky

Slovo vynasa ortiel, prinasa radost i smutok, vykupenie i prekliatie, ale bez slova, bez slov sa da tazko zit. Zo slov su zostavene aj tieto slovne drobnostky:

Poculi ste o piaristoch? Poculi, ba aj citali, ale davnejsie. Ozivme si tuto katolicku reholu, ktora vychovavala mladez v nabozenskom duchu. Piaristi do Brezna prisli z Jelsavy v roku 1673. V nasom meste pobudli 182 rokov. Za ten cas ich cinnosti vstupili nielen do povedomia ludi, ale aj na stranky mestskej i farskych kronik. Oblubenou formou vychovy a zabavy sa stali piaristicke skolske hry. Obyvatelia mesta i okolia mohli viacero z nich vzhliadnut. Islo o hry so svetskou tematikou, vacsinou v latinskom jazyku. Dvadsatstyri z nich sa zachovalo v archivnych materialoch rimskokatolickej cirkvi. Zakladali aj kniznice. Piaristi v Brezne sa v maji 1856 zriekli i fary.

...

Slovensky filmovy reziser Jozef Medved (1927 - 1984) sa narodil v Brezne. V rodisku absolvoval ludovu skolu a gymnazium. Pocas studia v Brezne redigoval mladeznicky casopis Horehronie, v ktorom publikoval svoje basne, clanky. Hraval divadla, vytvoril vela slovenskych filmov. Medzi nimi su aj sfilmovane knihy Martina Razusa Marosko a Marosko studuje. Na cloveka pozehnaneho ludskostou a laskou k narodnej historii, pretavenu cez kameru, s uctou spominame.

...

O zivote, jeho partiture, krasne, ba aj odvazne vyslovilo sa vela myslitelov. Medzi nimi i Ladislav Tazky, ked povedal: “Zivot vzdy zije. A to nielen ludsky, ale aj v prirode. My sme v nom ...” Kazdy z nas, aj ked si to neuvedomujeme, hovorime, spominame, hodnotime nasu zivotnu cestu. Robime to osamotene, v rodinnom kruhu alebo s priatelom na vychadzke: “Zivot zacina ako na jar zakvitnuta luka. Prejdes sa po nej, prihovaras sa pestrofarebnym kvetom. Potom pridu sena, zatva, oberacka. Hlasi sa jesen, hyri farbami, zlostnymi osami. Studene rana zacinaju nahovarat, ze rocik odchadza. Hla, taky je zivot ...”

...

Hovori sa, ze Karol Velky (742 - 814), fransky kral a rimsky cisar, nevedel velmi ani pisat, ani citat. Zato bol natolko mudry, ze pochopil potrebu vzdelavania, potrebu pisat knihy - kodexy. K tomu, aby kniha vznikla, boli nutne: hus (brka na pisanie), jahna (koza - pergamen) a vol (z rohov sa vyrabali kalamare). A dnes? Pomaly odisli obycajne pera, za nimi sa do archivnych priecinkov uberaju plniace pera a pri pocitacoch si este miesto udrzuju gulickove pera roznych tvarov, firiem, velkosti, s velkym vyberom naplni.

(li)

Pracovny uraz

Strazmajster Brncalik sa citil silne frustrovany. Uz roky staval na dialnici D 1, meral rychlost uhanajucim autam, zastavoval nepozornych vodicov a daval pokuty za nevyhovujuci technicky stav motorovych vozidiel. Stale ta ista cinnost, stale tie iste sankcie, stale tie iste namrzene, ba rozhnevane tvare pristihnutych vodicov. Nik mu este nepodakoval, ze mu mozno zachranil zivot, kazdy na neho len nadaval. Nik si nevazil jeho vytrvale usilie zlepsit uroven cestnej premavky a tym i znizit pocet dopravnych nehod.
Jedneho dna si preto povedal: Dost! Nechcem viac vidiet zuriacich muzov za volantom, ktorym som naparil pokutu, neznesiem uz pohlad na placuce damy, budem robit vodicom uz len radost a rozdavat usmev.
Ako povedal, tak aj urobil. Tak, ako vzdy, postavil sa na okraj dialnice a mavackou zastavoval svoje obete.
“Pan vodic, viete, akeho priestupku ste sa dopustili?” zaznela profesionalna otazka.
“Nie, nie som si nicoho vedomy,” povedal dotycny za volantom.
“Spravne. Vasa jazda bola perfektna, bez akejkolvek chybicky a preto vas odmenime.” Vytiahol patsto korun a podal vodicovi, ktory od udivu zabudol zavriet usta. To sa mu podarilo az doma, ked to rozpraval zene.
Takto to islo den co den. Brncalik mal pocit z dobre vykonanej prace a vodici sa predhanali jazdit co najvzornejsie a zapacit sa panovi policajtovi. Brncalikov zivot sa zmenil na nepoznanie. Kazde rano sa tesil do prace, pretoze tato nova vychovna metoda mu sposobovala neuveritelne potesenie.
Lenze vieme, ze ziadna radost netrva vecne. Tak to bolo aj v nasom pripade. Do cesty mu prisla ctena pani Elvira a ako mnozstvo dalsich, aj ona urobila strazmajstrovi Brncalikovi radost svojou ukazkovou jazdou. V ziadnom pripade vsak peniaze od neho nechcela vziat. Az po dlhom handrkovani jej ju policajt polozil na pristrojovu dosku nasilim. A to sa nemalo stat. Pani Elvira mala totiz neuveritelne ziarliveho muza, a tak na vysvetlenie, odkial ma bankovku, jej tresol riadne zaucho. Sam jej daval tyzdenne vreckove dvadsat korun, a tak jej vykrical, ze bola zarabat v erotickom salone, alebo nebodaj ma milenca, ktory si ju vydrziava. Marna bola Elvirina oponentura, neveril jej. Vybral sa teda, aby spominaneho mandanta nasiel na svojom stanovisku. Ziarlivy manzel inzultoval policajta a sposobil mu pracovny uraz. A to je pomaly koniec nasho pribehu.
Dnes by ste uz zbytocne hladali strazmajstra Brncalika na D jednotke. Este v ten den bezzuby policajt podal ziadost o prelozenie z useku dopravy na usek kradezi a niet toho, kto by tuto novu, praxou overenu metodu opat dal do uzivania.

Emilia Molcaniova