Drobnostky

Casy v druhej polovici 17. storocia boli kolisave, neiste. Nevedelo sa, co prinesie rano dalsieho dna. Ludia v dedinach, mesteckach trpli, akou navstevou budu pocteni. Raz to boli vojaci Rakoczyho, inokedy matali turecke najazdy, obklucenia, ale ani vnutrospolocenske pomery, nezhody neprinasali pokojny spanok. Veru, vela toho mali richtari so svojimi senatmi na pleciach (Razusova Julia, Odkaz mrtvych). Svorne pomahali aj knazi. Z tohto obdobia si pripomenme aspon dvoch:
Magister Rehor Lani prisiel do Brezna v roku 1644. Bol synom Eliasa Laniho, ktory svojimi duchovnymi a svetskymi pracami dosledne rozsiroval medzi ludmi ducha slovenskeho. Rehor pokracoval v slapajach otca aj v Brezne. V poradi bol uz stvrtym evanjelickym fararom (superintendent) a cirkevnici, ba i mesto si ho velmi vazili. Jeho syn Elias pri nom robil diakona. Potesil sa, ked prisla sprava, ze Ferdinand III. mesto povysil na slobodne a kralovske. Rehor posobil v Brezne sedem rokov. Zomrel v auguste 1651, ale ...
Uz v roku 1652 povolal mestsky magistrat do Brezna farara Davida Laniho. Prave v suvislosti s jeho menom sa hovori o Handloch, ze ich navstivil, urobil vizitaciu. Nemohli to byt Cierne, ale Biele Handle (Bacuch, Benus ...), pretoze v doline Cierneho Hrona vtedy nebol ziaden kostol.
V tych kolisavych casoch to nemal lahke ani D. Lani, ktory medzicasom ziskal hodnost superintendenta (1656), lebo uz k spominanym problemom sa pripojil dalsi - dezma (plat fararovi v naturaliach). D. Lani spolu s Izakom Cabanom (rektor skoly) urobili z Brezna kulturne centrum, ktore sa pretekalo o prvenstvo s Banskou Bystricou.
D. Lani posobil v Brezne sedemnast rokov. Svoj pozehnany zivot dokonal prave na velkonocne sviatky v aprili 1669.

(li)

Plac ako zamestnanie

Barborka bola zufala. Vo svojich dvadsiatich piatich rokoch uz vyskusala niekolko zamestnani a v nicom poriadne neuspela. Odvsadial dostala po kratkom case “padaka”. Ze v com bol problem? Bola mimoriadne citliva. Myslite si, ze to nie je dovod na vypoved? Ale hej. Ved si len predstavte, ze vam sef povie, ze referat nie je najlepsi a treba ho prepracovat a Barborka sa pusti do takeho nareku, ze je cele oddelenie pre verejne zalezitosti na nohach. Alebo, ked pracovala ako casnicka a host jej povedal, ze kava nebola prave najlepsia, plakala nad nim sta sirota. Ako sestricka to mala tiez velmi zlozite. Oplakala vsetky injekcie a odbery krvi. Kam vkrocila, tam pohasol smiech a vladli slzy. To sa jednoducho nedalo trpiet.
Uz treti rok sedela doma a studovala vsetky inzeraty a hladala, co by sa pre jej naturu hodilo. A potom to prislo.
Zomrel vysoky statnik. Nebol velmi oblubeny, preto bol uverejneny inzerat v denniku s celonarodnou posobnostou, ze sa hladaju placky na smutocny akt. A nasa Barborka to skusila. Bola ihned prijata. Mala taky velkolepy uspech, ze ju ihned angazovali na vsetky smutocne ceremonie so zmluvou na dva roky. Zakazdym vykuzlila taku atmosferu, ze neplakali len rodinni prislusnici, ale i knaz, funebraci, spravca cintorina, dokonca i vsetky ohrdnute milenky ci milenci zosnuleho. Zakratko na to sa o nej dopoculi filmove ateliery a spisali s nou dlhodobu zmluvu na srdcervuce sceny. Robila dablerku v pripadoch, ked nebolo hereckam prave do placu a scena si to vyzadovala. No to boli len vedlajsie cinnosti. Najvacsi uspech zazila v trvalom zamestnani, ktore pre nu konecne nasli. Studena kuchyna potrebovala surne krajacku cibule a feferoniek a nebyt Barborky, vyroba salatov by bola ohrozena. Tu ju nikto neokrikoval, aby nerumazgala, jednoducho to mala v pracovnej naplni a basta.
Takto Barborka uplatnila svoj talent a v ramci pracovneho procesu sa mohla do sytosti nabazit placu. Tym sa tak dokonale naplnila jej zivocisna potreba, ze ju nepriviedlo k zufalstvu ani to, ze ju muz podvadza s cudzou zenskou, ze deti v skole prepadaju a ze sa hromadia nezaplatene ucty za telefon a elektriku.

Emilia Molcaniova

 Na vylete

Druha svetova vojna bola v “najlepsom”, uz naozaj obsiahla cely svet, ked v juni 1942 bravacki ucitelia zorganizovali vylet ziakov do Dobsinskej Ladovej Jaskyne. Veru, vojnova vichrica vtedy priam besnela, kynozila ludi v Europe, najma v Rusku, v Azii aj v Afrike, na zemi i vo vzduchu, v oceanoch a moriach. Vojna, ta verna sprievodkyna ludskej pospolitosti vari od jej zrodu, bola vsak v juni 1942 od nasich Bielych Handlov este velmi, velmi daleko. Necudo, ze my deti sme ju vnimali akoby nic, akoby ani nebola. Pravda, chleba nebolo nazvys, ba coraz menej, lenze ten na stoloch Handelcov neraz chybal aj pred vojnou. Nuz nie div, ze aj na vylet nas matere vypravili velmi skromne: jeden – dva okrusky chleba potrete maslom, a to iba vtedy, ak v dome bola kravicka – zivitelka a pol litra mlieka alebo caju. A to bolo vsetko. Nestazovali sme si, ved na vylet sme sa tesili do sameho zaciatku jeho priprav. Hoci nas vtedajsi vylet nebol drahy (presnu sumu koruniek slovenskych z mojej pamati davno odvial cas), vsetci ziaci sa na nom nezucastnili. Dovodom boli peniaze.
Po horehronskej streke, tak nasi Handelci nazyvali zeleznicu, vtedy chodievali vlaky dost hojne obsadene, lebo autobusov nebolo. Vidi sa mi, ak ma pamat neklame, ze vlaky premavali zo Zvolena do Margecian a spat. To bolo logicke, lebo v Margecanoch sa prestupovalo na vlaky premavajuce po legendarnej Kosicko – Bohuminskej trati. Ano, tak akosi to vtedy bolo: v Benusi sme nastupili do vagona, ktory bol pre nas rezervovany a vystupili z neho az v cieli vyletu, v Ladovej. Dnes to tak uz nie je a asi na skodu veci, cize dopravy.
Horehronie vtedy pravidelne, takpovediac navstevoval a jeho zakruty, kopceky a tunely zdolaval parny rusen, ktory vzdychal, fucal a piskal a z komina dymil a iskril, nechavajuc za sebou kudol cmudu, sta chvost sarkana z rozpravok. Bol to pre nas uzasny zazitok, azda o to vacsi, ze sme sa mnohi vo vlaku viezli po prvy raz, vsetci, ktori sa dostali k oknam mali nosy pritlacene na sklo, lebo okna sa nesmeli otvarat. To kvoli iskram, ktore si lahko nachadzali cestu do oci, a to nebolo prijemne.
Ani neviem, ci by som si este dokazal spomenut na vsetky zazitky oneho vyletu spred tych davnych rokov. Zazitkov sme mali neurekom a vzdy som sa k nim vracal, ked ma cesta zaviedla opat tam, do ozajstneho skvostu nasich hor, do Dobsinskej Ladovej Jaskyne. Aj nedavno sa tak stalo, ked sme spolu s manzelkou opat vyrazili Horehronim a z Hronca na Hnilec, obdivujuc majestat Kralovej Hole a hory pod nou, tak kruto poznacene vlanajsou novembrovou vichricou. To nam zvieralo srdce ako vsetkym ludom, ktori sa v horach narodili, spolu s nimi vyrastli a zostarli. Aj my pomaly odchadzame, ale naisto nie tak kruto.
Po zeleznicnych kolajach Horehronia sa, popri inych, denne celkom ticho sinie velmi pekny a moderny vlacik – motoracik. Mozno je z rodiny tych, ktore pred par rokmi zle poznacili nasu politicku scenu a este ju stale mutia. Vlacik – motoracik ide rano do Cervenej Skaly a hned sa vracia dolu Hronom az po Zvolen. A prave na tento vlacik – motoracik sme sa vybrali, vediac, ze v Cervenej Skale budeme prestupovat. Neprekazalo nam to, neboli sme obtazeni batohmi.
Vlacik – motoracik bol poloprazdny az po Helpu, kde sa celkom naplnil ziakmi tretiakmi, ktori sprevadzani ucitelkami sa takisto ako my, vybrali na vylet do Dobsinskej Ladovej Jaskyne. A tak sa vlacik – motoracik nielen zaplnil, ale aj doslova ozil: Helpiancata svitorili ako vtacata, ktore prave vyleteli z hniezda spod kridel rodicov a skumaju okolity svet a zivot. Zapocuvali sme sa do selestu hlasov a bolo nam dobre na dusi a zrazu sme neboli sami, boli sme ich a oni nasi.
Vieme, ze Horehronie velmi prikvacila nezamestnanost, vieme aj to, ze mnohi ludia pracuju za minimalnu mzdu. Nuz, niet co zavidiet! Napriek tomu Helpiancata boli pekne oblecene a vsimli sme si, ze mamicky dobre zasobili aj ich ruksaciky. Ked som v mysli opat zabludil do roku 1942 na nas vtedajsi vylet, pocitil som zial, ale zaroven radost. Opravnene.
V Cervenej Skale sa nas prestup trocha skomplikoval: “Na trati je vyluka, prestupte do autobusu!” - povedala sprievodkyna a tak sme do ciela nasej cesty pokracovali autobusom. Hore a dolu vrskami, v zakrutach autobus nepekne hegal, vrcal a vzdychal, asi na svoju starobu. Viacerym ziacikom prislo zle. Necudo. Ucitelky sa cinili az napokon vsetko zle zazehnal spev. Mudry a stastny to bol napad.
Areal Ladovej nas privital trocha sedivo. Malo sa tam zmenilo k lepsiemu pre nas navstevnikov a bolo nas aj v ten den veru dost. Medzi nami aj cudzinci. Situaciu asi najlepsie vystihuje konstatovanie, ktore sa uz stalo klise: ceny svetove a sluzby nasske, slovenske. Poznali to aj nase Helpiancata, lebo okrem jaskyne oblahli aj predajne stanky. Stretali sme sa vari na kazdom kroku ako dobri znami a napokon na zeleznicnej stanici pred cestou spat. Mali velku radost z vyletu a asi najviac zo suvenirov, hoci boli skromne. Mnohe sme videli, deti sa nam pochvalili. A do mojej mysle sa nechtiac vkradla reminiscencia na leto 1942: my, vtedajsi bravacki ziaci sme si nekupili nic, nemali sme zaco!
Naspat z Hnilca na Hron nas viezol uz nie autobus, ale vlacik – motoracik, hoci nie taky pekny ako rano do Cervenej Skaly. Deturence mali uzasnu radost pri prechode vlaku tunelmi, najma toho najdlhsieho, osmickoveho. V Cervenej Skale sa nase spolocne vyletovanie skoncilo. Helpianski ziacikovia pokracovali domov autobusom a my po poldruha hodine opat vlacikom – motoracikom, ktory tvoril jediny vozen, takisto domov. Z Cervenej Skaly sme boli jedinymi cestujucimi. Necudo. Organizacia zeleznicnej dopravy na Horehroni tazko pritiahne cestujucich. Skor naopak, odradi ich.
Najkrajsie a aj najmilsie na nasom vylete do Dobsinskej Ladovej Jaskyne, k tomu ozajstnemu skvostu nasich hor, bolo stretnutie s Helpiancatami. Su to mile a zdvorile deturence. Videlo sa nam, ze nielen vdaka rodicom, ale aj ucitelkam. Naozaj sme to tak videli.

Michal Pacesa