Novinar a spisovatel nikdy nie
je penzista
(k osemdesiatke Libuse Minacovej)
Zvedave dievca z Rimavskej
doliny stara matka aj matka odmalicka vychovavali k laske k umeniu a
literature. Studovala v rodisku, v Tisovci a strednu skolu dokoncila v
Martine. Potom presla na studia do Bratislavy, kde skoncila Filozoficku
fakultu Univerzity Komenskeho. Rok studovala aj na parizskej Sorbone.
Cely zivot pracovala ako redaktorka a novinarka. Prozaicke zaciatky
Libuse Minacovej siahaju do 50. rokov. Medzi jej najznamejsie diela
patria reportaze Pri brehoch Atlantiku, kniha poviedok Blato na ceste,
dvojnovela Kvet v ohni, romany Koniec automobilistiky, Uspesny muz,
Uspesna zena, cestopis Hladam ta, mladost, Muz z obrazu, Vsade stretnut
cloveka, Putovanie za neznostou...
Pracovala aj v kulturnom zivote, ale najznamejsie je jej posobenie
v Slovenke, kde pracovala sedemnast rokov, od roku 1971 ako jej
sefredaktorka. Rodiskom Libuse Minacovej je Gemer – Rimavska dolina, na
ktoru spomina: „...ano, tu mi je kazda dedina, kazda kostolna vezicka,
kazdy cintorin s hrobmi blizkych, znamych i nezmamych ludi, neraz
vyznamnych kulturnych dejatelov, velmi blizka... Gemerske vrchy a luky
su podla mna nenapodobitelne. Nas vzduch, nasa voda zo studniciek ci pod
Veprom, alebo v nasom rodinnom takacovskom Losinci pod Lanom, v Tisovci,
je jednoducho jedinecna. Na konci svojho zivota pomaly prichadzam na to,
ze som vlastne nie Bratislavcanka, ale Gemercanka, ze sa mi velmi cnie
za Gemerom...“
Ako novinarka navstivila L. Minacova Francuzsko, Holandsko,
Belgicko, Sovietsky zvaz, Maroko, Ameriku i Skandinaviu, co sa odrazilo
aj v jej diele, v ktorom hlada pozitivne ludske vlastnosti, mudrost a
pokoj, nehu a porozumenie. S muzom Vladimirom Minacom ma syna Vladimira
a dcery Galinu a Veronu.
Citatelky tej „jej“ Slovenky a jej literarneho diela na nu
nezabudaju a zelaju jej este vela zdravia a spokojnosti.
A. Prepletana
Trojorech
Oriesky, oriesky, drobne
oriestata, ktoze vas zozbiera...
Pekna ludova piesen. Ale ked som ja vyrastal z nohavic (pulidier) z
konopneho platna, moje usi piesen nezachytili. No na lieskovce spolu s
rovesnikmi sme chodili z ciernobalockej strany az do Hlbokej, na
Suchu...
Pamatam na platene kapsicky, do ktorych sa pomestilo vari aj tri
litre lustakov, cistych orechov. Medzi nami, chlapciskami, bola i
nepisana sutaz, ktory z nas najde najviac spoluzrastenych dvoj i
trojorechov pospolu. Vitaz sa staval akym si vodcom. Rozhodoval v ktory
smer sa pojde v dalsiu nedelu na chutne orieskove jadierka. Spomenute
„zrastaky“ nam posluzili ako ozdoba na nozik od Jozka Lacneho alebo sme
ich nosili na remenoch. Obcas ich dostali i dievcata. Sluzili ako
nahrdelnik.
Liesky ma aj v sucasnosti pritahuju (aj ked moj astrostrom je vrba,
symbolizuje stedrost), ale talizman v trojorechu nie a nie objavit.
(sg)
Pred stopatdesiatimi rokmi
Bozena Němcova navstivila Horehronie |
2.
(Dokoncenie)
Po navrate do Brezna odisla Němcova znovu do Hornej Lehoty, kde
sa o nu Samo Chalupka vzorne staral a podnikal s nou vychadzky po okoli.
Mali rovnake zaujmy: studium slovenskeho folkloru, ludovej poezie,
tradicie a archeologiu. Chalupka umoznil Němcovej kontakty s ludovymi
rozpravacmi, od ktorych si zapisovala rozpravky a povesti podla ludovych
tradicii.
Dna 9. oktobra sa vydala
Němcova z Brezna na tyzdennu cestu po Gemeri. Zechenter ju priviezol do
Tisovca, kde ju pozval Juraj Daxner. Odtial odcestovala za evanjelickym
fararom Ludovitom Reussom do Revucej, ku ktoremu ju odporucil Jan
Francisci – Rimavsky, politik, novinar a spisovatel. Reuss mal odovzdat
Němcovej zbierku vzacnych rukopisnych rozpravok po otcovi, no Reuss sa
vyhovoril, ze este nie su usporiadane a upravene pre tlac. Slubil jej,
ze najlepsie opise a posle postou Němcovej do Prahy, co aj neskor
urobil.
Dna 14. oktobra sa Němcova presunula ku knazovi Samovi Tomasikovi,
basnikovi, historikov a autorovi historickych povesti do Chyzneho, s
ktorym navstivila hrad Muran. Tomasik odprevadil Němcovu aj do Tisovca k
Daxnerovi, ktory ju zaviezol nazad do Brezna.
V Brezne sa Němcova uz nezastavila a vratila sa do Banskej
Bystrice. Tesila sa, ze u Razusovcov sa zdrzi este mesiac a dokonci tam
prvu cast knihy Pohorelske vesnice. Ale jej manzel, ktory vtedy zil s
detmi v Prahe a od byvalych spolupracovnikov vedel, ze Němcova je
neustale sledovana a mal o nu obavy, ale aj problemy osobneho charakteru
(uhrada najomneho za stary byt, stahovanie do ineho bytu a pod.) jej
naliehavo pisal, aby sa urychlene vratila. Němcova sa rozhodla odist.
Rozlucila sa s priatelmi, ktori ju prehovarali, aby ostala, no Němcova
odcestovala 22. oktobra dostavnikom do Sturova, odtial vlakom do
Bratislavy, kde prerusila na den cestu, aby znovu riesila odvolanie
Jozefa Němca proti degradacii. Vyuzila to bratislavska policia a uradne
ju posadili do vlaku, odchadzajuceho do Prahy.
Tak Bozena Němcova po dvoch mesiacoch opustila svetly a radostny
zivot nezatazeny dennymi starostami a vratila sa do domacej biedy. Cesty
Němcovej na Slovensku bola poslednou, na dlhsi cas jasnou stanicou jej
tazkeho zivota. Po navrate v liste Samovi Chalupkovi z 22. novembra 1855
spomina krasny pobyt na Horehroni, v ktorom okrem ineho pise: „Veselejsi
mysl mam ale co děkovat krasne přirodě u Vas a přijemnemu obcovani s
Vami, mili přatele. Jmenovitě mi pobyti u Vas a v Brezně zůstane
nezapomenutelne; ja se citila jako doma a věru bych se neprotivila,
kdyby mne chtěli do Lehoty vypovědit asi na půl leta.“ Medzi priatelmi
casto spominala na Slovensko a tuzila sa tam vratit.
Lenze jeden obrovsky tien sprevadzal Němcovu cez cely cas jej
pobytu na Slovensku; mala byt stale pod policajnym dozorom. Len po
rozpade Rakusko – Uhorska, ked sa v nastupnych statoch otvorili archivy,
prejavili sa v plnej sirke spiclovske metody policajnych, vojenskych i
civilnych rakuskych uradov.
Komplikovany sposob velkeho mnozstva hlaseni policajnych,
vojenskych i civilnych uradov z viacerych miest monarchie s typickymi
prvkami tupeho byrokratizmu sposobovali, ze hlasenia prichadzali s
akymsi komickym oneskorenim. Priam klasickym prikladom stupidnosti
uhorskej byrokracie bolo to, ze uhorske miestodrzitelstvo rozhodlo 18.
oktobra, ze akonahle sa Němcova objavi v Uhrach, ma byt posledna do
Prahy, zatial co ona uz bola na Slovensku od 1. septembra.
Napriek tymto a dalsim problemom, mozno pobyt Němcovej na Slovensku
hodnotit pozitivne. Necele dva mesiace stacili, aby sa zdravotne
zotavila a aby nadobudla zase sily a chut do dalsej literarnej tvorby.
Dojmy z cesty boli silne a ozyvali sa v korespondencii celych dalsich
sest rokov jej zivota. Ozyvaju sa ako spomienky alebo tuzba po novom
poznavani Slovenska a zelanie znovu ho navstivit.
V rokoch, ktore boli po navsteve najtazsou zivotnou skuskou,
poznacene tvrdym bojom o chlieb, obdobim starosti o deti i vrcholiciach
rodinnych tazkosti, venuje Němcova svoju energiu tvorbe zo Slovenska a
tych niekolko ostatnych rokov jej zivota, je zretelne poznacenych
pobytom na Slovensku.
Boli to ludove rozpravky a povesti, roman i novela so slovenskymi
nametmi, narodopisne studie a obrazky – to vsetko uskutocnila v rokoch,
ked vydala desat zvazkov svojich Slovenskych pohadok, roman Pohorska
vesnice, novelisticky obrazok Chyze pod horami a z narodnostnych studii
Uherske město Darmoty, Obrazy ze zivota Slovaků, Obrazy ze zivota
slovenskeho, Kraje a lesy na Zvolensku. Okrem toho uverejnila vela
mensich clankov, stati a uvah v rozlicnych casopisoch, zbornikoch a
kalendaroch.
O buducej tvorbe uvazovala vtedy, ked vysli v roku 1857 a 1858 jej
Slovenske pohadky na tie casy nezvycajne velkym nakladom 4000
exemplarov. Znova studovala a triedila material, zozbierany na
Slovensku: piesne, obycaje, povery, hadanky, hry, porekladla a prislovia
predstavovala si, ze by z tychto neuverejnenych veci mohla byt vacsia
kniha o Slovensku.
Urcitejsie sa o tom vyjadruje v liste G. K. Zechenteovi 24. juna
1858: „Chci vůbec vse, co jsem po Slovensku viděla a slysela, a některe
ty pověry a obycaje, zkratka vse, bych v malych obrazcich podala v
osobite knize, tak se mi to rozprasi v těch casopisech, a je to pre mne
skoda.“
Na ich spracovanie chystala sa len v roku 1861, ked uz nemala na
pracu dost pokoja ani sily, a tak bol z nich dokonceny vlastne iba
Hradek hornolehotsky.
Literarne dielo Bozeny Němcovej je preniknute duchom demokratizmu a
ludovosti, prejavuje sa ako usilie o uskutocnenie cielov narodneho
hnutia, tak aj snahy o vyrovnanie socialnych krivd. Jej dedinske
poviedky, smerujuce k realistickemu postihnutiu sucasnej skutocnosti
maju zakladatelsky vyznam. Jej knihy boli vclenene do zakladneho fondu
novodobej ceskej a slovenskej literatury ako jedna z jeho najcennejsich
hodnot a jej autorka polozila zaklad k ceskoslovenskej vzajomnosti.
Jaroslav Cervinka. |