11. OKTOBER 2005 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT


Vzacne obrazky

Je to spomienka vojakov na ich osetrovatela, alebo trojica priatelov, ktori sa ocitli na fronte 1. svetovej vojny? Nepoznate ich?

 


Novinar a spisovatel nikdy nie je penzista

(k osemdesiatke Libuse Minacovej)

   Zvedave dievca z Rimavskej doliny stara matka aj matka odmalicka vychovavali k laske k umeniu a literature. Studovala v rodisku, v Tisovci a strednu skolu dokoncila v Martine. Potom presla na studia do Bratislavy, kde skoncila Filozoficku fakultu Univerzity Komenskeho. Rok studovala aj na parizskej Sorbone. Cely zivot pracovala ako redaktorka a novinarka. Prozaicke zaciatky Libuse Minacovej siahaju do 50. rokov. Medzi jej najznamejsie diela patria reportaze Pri brehoch Atlantiku, kniha poviedok Blato na ceste, dvojnovela Kvet v ohni, romany Koniec automobilistiky, Uspesny muz, Uspesna zena, cestopis Hladam ta, mladost, Muz z obrazu, Vsade stretnut cloveka, Putovanie za neznostou...
   Pracovala aj v kulturnom zivote, ale najznamejsie je jej posobenie v Slovenke, kde pracovala sedemnast rokov, od roku 1971 ako jej sefredaktorka. Rodiskom Libuse Minacovej je Gemer – Rimavska dolina, na ktoru spomina: „...ano, tu mi je kazda dedina, kazda kostolna vezicka, kazdy cintorin s hrobmi blizkych, znamych i nezmamych ludi, neraz vyznamnych kulturnych dejatelov, velmi blizka... Gemerske vrchy a luky su podla mna nenapodobitelne. Nas vzduch, nasa voda zo studniciek ci pod Veprom, alebo v nasom rodinnom takacovskom Losinci pod Lanom, v Tisovci, je jednoducho jedinecna. Na konci svojho zivota pomaly prichadzam na to, ze som vlastne nie Bratislavcanka, ale Gemercanka, ze sa mi velmi cnie za Gemerom...“
   Ako novinarka navstivila L. Minacova Francuzsko, Holandsko, Belgicko, Sovietsky zvaz, Maroko, Ameriku i Skandinaviu, co sa odrazilo aj v jej diele, v ktorom hlada pozitivne ludske vlastnosti, mudrost a pokoj, nehu a porozumenie. S muzom Vladimirom Minacom ma syna Vladimira a dcery Galinu a Veronu.
   Citatelky tej „jej“ Slovenky a jej literarneho diela na nu nezabudaju a zelaju jej este vela zdravia a spokojnosti.

A. Prepletana

 Trojorech

   Oriesky, oriesky, drobne oriestata, ktoze vas zozbiera...
   Pekna ludova piesen. Ale ked som ja vyrastal z nohavic (pulidier) z konopneho platna, moje usi piesen nezachytili. No na lieskovce spolu s rovesnikmi sme chodili z ciernobalockej strany az do Hlbokej, na Suchu...
   Pamatam na platene kapsicky, do ktorych sa pomestilo vari aj tri litre lustakov, cistych orechov. Medzi nami, chlapciskami, bola i nepisana sutaz, ktory z nas najde najviac spoluzrastenych dvoj i trojorechov pospolu. Vitaz sa staval akym si vodcom. Rozhodoval v ktory smer sa pojde v dalsiu nedelu na chutne orieskove jadierka. Spomenute „zrastaky“ nam posluzili ako ozdoba na nozik od Jozka Lacneho alebo sme ich nosili na remenoch. Obcas ich dostali i dievcata. Sluzili ako nahrdelnik.
   Liesky ma aj v sucasnosti pritahuju (aj ked moj astrostrom je vrba, symbolizuje stedrost), ale talizman v trojorechu nie a nie objavit.

(sg)

Pred stopatdesiatimi rokmi Bozena Němcova navstivila Horehronie

2.

(Dokoncenie)
   Po navrate do Brezna odisla Němcova znovu do Hornej Lehoty, kde sa o nu Samo Chalupka vzorne staral a podnikal s nou vychadzky po okoli. Mali rovnake zaujmy: studium slovenskeho folkloru, ludovej poezie, tradicie a archeologiu. Chalupka umoznil Němcovej kontakty s ludovymi rozpravacmi, od ktorych si zapisovala rozpravky a povesti podla ludovych tradicii.

   Dna 9. oktobra sa vydala Němcova z Brezna na tyzdennu cestu po Gemeri. Zechenter ju priviezol do Tisovca, kde ju pozval Juraj Daxner. Odtial odcestovala za evanjelickym fararom Ludovitom Reussom do Revucej, ku ktoremu ju odporucil Jan Francisci – Rimavsky, politik, novinar a spisovatel. Reuss mal odovzdat Němcovej zbierku vzacnych rukopisnych rozpravok po otcovi, no Reuss sa vyhovoril, ze este nie su usporiadane a upravene pre tlac. Slubil jej, ze najlepsie opise a posle postou Němcovej do Prahy, co aj neskor urobil.
   Dna 14. oktobra sa Němcova presunula ku knazovi Samovi Tomasikovi, basnikovi, historikov a autorovi historickych povesti do Chyzneho, s ktorym navstivila hrad Muran. Tomasik odprevadil Němcovu aj do Tisovca k Daxnerovi, ktory ju zaviezol nazad do Brezna.
   V Brezne sa Němcova uz nezastavila a vratila sa do Banskej Bystrice. Tesila sa, ze u Razusovcov sa zdrzi este mesiac a dokonci tam prvu cast knihy Pohorelske vesnice. Ale jej manzel, ktory vtedy zil s detmi v Prahe a od byvalych spolupracovnikov vedel, ze Němcova je neustale sledovana a mal o nu obavy, ale aj problemy osobneho charakteru (uhrada najomneho za stary byt, stahovanie do ineho bytu a pod.) jej naliehavo pisal, aby sa urychlene vratila. Němcova sa rozhodla odist. Rozlucila sa s priatelmi, ktori ju prehovarali, aby ostala, no Němcova odcestovala 22. oktobra dostavnikom do Sturova, odtial vlakom do Bratislavy, kde prerusila na den cestu, aby znovu riesila odvolanie Jozefa Němca proti degradacii. Vyuzila to bratislavska policia a uradne ju posadili do vlaku, odchadzajuceho do Prahy.
   Tak Bozena Němcova po dvoch mesiacoch opustila svetly a radostny zivot nezatazeny dennymi starostami a vratila sa do domacej biedy. Cesty Němcovej na Slovensku bola poslednou, na dlhsi cas jasnou stanicou jej tazkeho zivota. Po navrate v liste Samovi Chalupkovi z 22. novembra 1855 spomina krasny pobyt na Horehroni, v ktorom okrem ineho pise: „Veselejsi mysl mam ale co děkovat krasne přirodě u Vas a přijemnemu obcovani s Vami, mili přatele. Jmenovitě mi pobyti u Vas a v Brezně zůstane nezapomenutelne; ja se citila jako doma a věru bych se neprotivila, kdyby mne chtěli do Lehoty vypovědit asi na půl leta.“ Medzi priatelmi casto spominala na Slovensko a tuzila sa tam vratit.
   Lenze jeden obrovsky tien sprevadzal Němcovu cez cely cas jej pobytu na Slovensku; mala byt stale pod policajnym dozorom. Len po rozpade Rakusko – Uhorska, ked sa v nastupnych statoch otvorili archivy, prejavili sa v plnej sirke spiclovske metody policajnych, vojenskych i civilnych rakuskych uradov.
   Komplikovany sposob velkeho mnozstva hlaseni policajnych, vojenskych i civilnych uradov z viacerych miest monarchie s typickymi prvkami tupeho byrokratizmu sposobovali, ze hlasenia prichadzali s akymsi komickym oneskorenim. Priam klasickym prikladom stupidnosti uhorskej byrokracie bolo to, ze uhorske miestodrzitelstvo rozhodlo 18. oktobra, ze akonahle sa Němcova objavi v Uhrach, ma byt posledna do Prahy, zatial co ona uz bola na Slovensku od 1. septembra.
   Napriek tymto a dalsim problemom, mozno pobyt Němcovej na Slovensku hodnotit pozitivne. Necele dva mesiace stacili, aby sa zdravotne zotavila a aby nadobudla zase sily a chut do dalsej literarnej tvorby. Dojmy z cesty boli silne a ozyvali sa v korespondencii celych dalsich sest rokov jej zivota. Ozyvaju sa ako spomienky alebo tuzba po novom poznavani Slovenska a zelanie znovu ho navstivit.
   V rokoch, ktore boli po navsteve najtazsou zivotnou skuskou, poznacene tvrdym bojom o chlieb, obdobim starosti o deti i vrcholiciach rodinnych tazkosti, venuje Němcova svoju energiu tvorbe zo Slovenska a tych niekolko ostatnych rokov jej zivota, je zretelne poznacenych pobytom na Slovensku.
   Boli to ludove rozpravky a povesti, roman i novela so slovenskymi nametmi, narodopisne studie a obrazky – to vsetko uskutocnila v rokoch, ked vydala desat zvazkov svojich Slovenskych pohadok, roman Pohorska vesnice, novelisticky obrazok Chyze pod horami a z narodnostnych studii Uherske město Darmoty, Obrazy ze zivota Slovaků, Obrazy ze zivota slovenskeho, Kraje a lesy na Zvolensku. Okrem toho uverejnila vela mensich clankov, stati a uvah v rozlicnych casopisoch, zbornikoch a kalendaroch.
   O buducej tvorbe uvazovala vtedy, ked vysli v roku 1857 a 1858 jej Slovenske pohadky na tie casy nezvycajne velkym nakladom 4000 exemplarov. Znova studovala a triedila material, zozbierany na Slovensku: piesne, obycaje, povery, hadanky, hry, porekladla a prislovia predstavovala si, ze by z tychto neuverejnenych veci mohla byt vacsia kniha o Slovensku.
   Urcitejsie sa o tom vyjadruje v liste G. K. Zechenteovi 24. juna 1858: „Chci vůbec vse, co jsem po Slovensku viděla a slysela, a některe ty pověry a obycaje, zkratka vse, bych v malych obrazcich podala v osobite knize, tak se mi to rozprasi v těch casopisech, a je to pre mne skoda.“
   Na ich spracovanie chystala sa len v roku 1861, ked uz nemala na pracu dost pokoja ani sily, a tak bol z nich dokonceny vlastne iba Hradek hornolehotsky.
   Literarne dielo Bozeny Němcovej je preniknute duchom demokratizmu a ludovosti, prejavuje sa ako usilie o uskutocnenie cielov narodneho hnutia, tak aj snahy o vyrovnanie socialnych krivd. Jej dedinske poviedky, smerujuce k realistickemu postihnutiu sucasnej skutocnosti maju zakladatelsky vyznam. Jej knihy boli vclenene do zakladneho fondu novodobej ceskej a slovenskej literatury ako jedna z jeho najcennejsich hodnot a jej autorka polozila zaklad k ceskoslovenskej vzajomnosti.

Jaroslav Cervinka.


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT