Rozpravka o starych remeslach pri Hrone

„Je vela zemi na svete, vela krajin,
 no len jedna je taka ...
 taka, ako moja vlast.“
   Na holiach, po grunoch, pri cengote zvoncov ostal cas aj na to, aby si pastieri v tichosti do dreva vrezali vsetko to, co ich oci po cely den po kraji zazreli. Drobne lucne kvietky, orosenu pavucinu, trblietanie kvapiek po dazdi na listoch.
   Po senach, obili, cakal este lan. Bolo ho treba z pola zobrat skor, ako prisli prve jesenne dazde. Desatoro robot byvalo s nim, nez sa zmenil na platno, odev. Na platno vybielene na slnku sa vysivali kvety z luk, z napradenych niti aj osnova na krosna, na tkanie kobercov. Drsnota prirody zostala na platne, aj ked ho na slnku vybielili. Potom prisli na rad mangle, tie platno zjemnili, ale aj vystreli. Mangle male, drevene - rapkacie, ale i tie, co kone ci voly tahali.
   Uz od pradavna poznali ludia pri Hrone, ze horu nemozno len rubat. Ked ruban v hore odhnila, zem sily nabrala, sadil sa novy les, pre potomkov, aby im dorastol pod pily. Z dreva, co sa z lesov zvozilo, zivili sa dalsie rody. Nieco slo na domy, na humna, lavky ci brany domov. Na jesen a v zime podajedni potom z dreva struzlikali, vyrabali vsetko, co bolo treba do domu. Ale boli aj taki, co v takyto cas z raznej slamy a lieskovych lubov splietali slamienky, na chleba, na ule pre vcely, ale aj nadoby na fazulku, hrach ci bob. Z vrboveho prutia plietli kosiky, opalky, filfasky ci kose.
   Drevene rozrobky, bahry ci dusky sli potom majstrom do ruk. Ti ich uz vedeli zhlobit ci poskladat na putne na vodu, sochtare na mlieko ci sudy na kapustu. Ale na jesen a v prve dni zimy sa s drevom aj inak majstrovalo. Kresali sa ovce, pastieri, maly Jezisko do vianocneho betlehemu. Dievky a zeny pocas zimy vysivali, tkali. Joj, boli to casy, ked po nasich dedinach zili a tvorili majstri, akych je dnes coraz menej.
   Stary Hron, ktory preteka touto dolinou uz od pradavna, si pamata toho vela. Spomina na vsetko, co sa na jeho brehoch odohralo. To dobre i to horsie. Len ludia, ti ostavaju ako predtym. Tvrdi, pracoviti, hrdi a smeli. Len v tom je zaruka, ze raz dejiny budu aj o nich pisat tak dobre, ako o ich predchodcoch.

Vojtech Majling

Z etnografickeho zapisnika

Prislovia

   o Aj najtensia pavucina k slnku sa pohyna o Bujak zem hrabe a na jeho vlastny chrbat mu zem pada o Ked sa domiela, mlyn najviac hrkluje o Mlady vojak, stary zobrak o Dvaja psi na jednom kostiali skoro sa poruju o Kohut na svojom smetisku je pan o Pokial sme na zemi, nie sme anjeli, ani svati o Ako stari hudu, tak aj mladi budu o Po akej ceste ides, ta prides o Povedala sova sove, staraj sa kazdy o svoje o Povedz babe, hned je to vsade o Praca odkladana nebyva dokonala o Co smrdi, to hnoji o Na kazdu chorobu je liek, len vediet ktory o Pes i na svateho zasteka o Kto chce mat ohen, musi aj dym trpiet o Jedno slovo stoji za vsetky hviezdy o Jeden utahuje opasok, druhy povoluje golier o Kto neskoro plati, ten doveru strati o

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

Jasnovidka

   Benjamin Prazenica bol psychicky na dne. Taky zbabrany zivot si nezasluzil. Zena sa milsie chova k psovi Trhajovi ako k nemu, tri dospele deti mu uz davno prerastli cez hlavu, sef mu neustale dava najavo, ze je nezodpovedny babrak a rozpravat sa s nim prestal dokonca i papagaj.

   Maximalne frustrovany sa vliekol domov z nohy na nohu a premyslal, aky je na svete nikomu nepotrebny a ci by nebolo lepsie so vsetkym skoncovat. Doma si otvoril pivo a leziac na valande tupo hladel do stropu. Dvere sa rozleteli a vosla jeho najdrahsia. Nestacila za sebou zavriet dvere a uz spustila:

   „Zasa si fajcil v kuchyni? Bol si so psom? Preco si si po sebe neumyl tanier? Bol si na nakupoch? Samozrejme, chladnicka je prazdna, ale pivo v nej nechyba. Vyzdvihol si bielizen z pracovne...?“

   Nato vosiel najstarsi syn, povalac a chuligan, zjavne pod parou.

   „Rodinka je zasa vo svungu a vedie laskyplny dialog...“ neodpustil si poznamku.

   S dceru skoncovali v zamestnani a najmladsia ratolest pravdepodobne prepadne z matematiky. Same uzasne spravy, ktore mu len prehlbovali jeho „depku“. Zrak mu padol na casopis. Stalo tam: Chyba vam stastie, peniaze, pohoda? Neviete ako na to? Poslite jasnovidke Eleonore 2000 korun a ona sa postara o vase blaho. Benjaminovi chvilu trvalo, kym mu to zaplo a potom vykrikol:

   „Ved to je to, co potrebujem, kusok stastia a radosti zo zivota!“

   Zobral z rodinneho konta odlozeneho na nepredvidatelne pripady dve bankovky a poslal ich na urcenu adresu. Potom uz len cakal na to svoje vytuzene stastie. Obratom dostal obalku, ktora obsahovala harok papiera a na nom pokyny:

   Rano si oblec koselu o tri cisla mensiu, dokladne pozapinaj gombiky pod krkom a kravatu si zatiahni co najsilnejsie. Opasok si pritiahni o tri dierky dalej, aby ti robilo problem i najmensie nadychnutie. Obuj si topanky o dve cisla mensie a nebran sa pohybu v chodzi.

   Prazenica bol sokovany. Tak za toto som vysolil dve tisicky? Zaujimava terapia! Ale kedze nemal inu moznost, podujal sa rozkazy splnit. Cely den chodil fuciac, krivkajuc, ochkajuc na pokraji ventilacneho kolapsu. Toto ma byt to vytuzene stastie? Trpel ako Job, ale vydrzal statocne az do vecera.

   A potom to prislo. Zhodil zo seba vsetko, co mu strpcovalo zivot, otvoril si pivo, pustil telku, povystieral udy a zistil, aky je zivot krasny. Vychutnaval euforiu bez utrap a muk.

   „Hura! Funguje to! Investicia nebola marna!“ skonstatoval cely nadseny, ked sa zhlboka nadychol. Konecne sa dockal blazeneho pocitu stastia, radosti a uvolnenia.

Emilia Molcaniova

Prichadza pravidelne...

   Piatkovy neskory vecer. V cinziakovej osade sa udomacnuje nocne ticho. Plesk – tresk prestali spievat vchodove dvere. Samo – zatvarac polostrajkuje. Nevie pochopit, ze na vymenu niet penazi. Skoda spominat monety. To je politika, ale... Radsej sa tesme na dalsie rano. Konecne svitne sobota.

   Sobota! Kolko predstavivosti je v teba a si iba obycajnym slovom v tyzdni, lenze... Slovo, ktore nedalo a ani nedava hoviet mudrym ludom, ktori sa so slovami doslova hraju.

   Sobota sa udomacnila i v ludovej slovesnosti. V piesnach, v rozpravkach, v pranostikach, v basniach, ba aj v akych si povedackach.

   Sobota ma svoju dostojnost. Potvrdme to dalsimi myslienkami. Zacnime M. Razusom. Pozname jeho modlitby na kazdy den – ranne, vecerne. Sobote venuje slova: - Daj, Boze, mudre uzit cas,/kym nevyprchne zo zrn klas,/ked po noci sa znova dni,/ktovie ci nie den posledny? Sobotny vecer konci: - Den dokonal a tyzden s nim,/bol dobrym, bol i bolestnym./Prijmi, Boze, vdaku – piesen chval,/zes mi ho v zdravi prezit dal...

   Ze si nam ho v zdravi prezit dal. Veru, nie raz sme si tak povzdychli, ked sa nam den vydaril, ked sa nam oteckovia zdravi vratili z prace tyzdennej tam daleko v horach tmavych, hustych. Vracali sa v piatok vecer, casto v sobotu. Aj ja a moji surodenci sme s nedockavostou cakali. Otecko zvykli priniest darcek od lisky. Pre sestry chlebovu babiku, piekla ich gazdina na laze Kratke. My, chlapci, uspokojili sme sa aj so smrekovou zuvackou. Bola vonava, cistila zuby.

   Navraty domov povsimol si aj basnik Valentin Beniak. Hovori: „Vecer pred nedelou prichodia s vrecom prazdnym/malicky zarobok nesu a srdce velike/kracaju krokom raznym/ku chalupam svojim... (Sobota) Hned pripojme slova od Jana Turana: „...predsa tak rad sa kazdy na nedelu navracia (domov) ...pod svoj vlastny krov, kde vitaju nas cakajuce oci zenine...“ (Oda na sobotne navraty) A Ondrej Nagaj tvrdi zas: „Den ako den./Z nas uklada sa v nom do mozaiky-/vsetko nedozite... (Den ako den)

   Sobota sa casto objavuje v ludovej piesni. Prisvojili si ju najma chlapci, dievcata. Je dnom vecerneho spoznavania, lasky, radosti, lutosti... Piesne o sobote su tahave, zabiehaju na slovko k ziarlivosti, nedovere..., ale su i vesele.

   Vsetci to pozname, vsetkym nam je piesen znama, ved...

   - Sobotienka ide, coze ma je po nej,/cesta zarubana k frajerocke mojej... alebo.. - Sobota vecer devat hodin,/ja uz doma neobsedim./Na dedine je sum velky, kracat treba k frajerocke...

   Sobota! Adolf Peter – Zaturecky zase tvrdi, ze: „...sobot je do roka iba devat nepeknych...“ Neuvadza, ktore su to, ale ma dalsiu myslienku zachytenu vo svojej knihe, vystizna je vari aj pre dnesok, a to, ze: „...kto nemiluje robotu, vzdy svati sobotu...“ Ach, a kolko je tych, ktori pomahaju tym, co nic nerobia od pondelka az – az...

   V Brezne na priadkach bola oblubena povedacka o dievcine, ktora mala odpor k pradeniu. Tento sa stupnoval. Zacinal pondelkom a „...ked prisla sobota,/smrdela jej robota./Hopsa kudel, kudelocka...“

   Nedopriadla. Obdobne to dopadlo i s pecenim chleba pri gazdinej neskusenej. Tiez si robotu rozplanovala na tyzden, lebo „...v sobotu chlieb posadzala/v nedelu von z pece siou...“ a nebol dobre upeceny. Zo striedky voda tiekla.

   Je piatok, ked vznikaju tieto riadky. Tmava noc pokrocila. Mozem vyslovit: „Konecne sobota. Den oddychom, ale i tuzby. Sobota, sobota, bodaj priletela,/ze by som mileho co skorej videla...“

   Mladost radost, staroba poslusnost. Posluchnem aj ja. Pero co nevidiet odlozim, ale pozvanie Jana Smreka, predsa len pripajam: „Sobota. Pripravme sa na nedelu./Telo si okupme, aj dusu celu...“

  Sobota, prichadzas medzi nas pravidelne. A to je dobre.

(li)