Tak skoncil Kubo Surovec ...
Aj ked janosikovskej tradicii,
s ktorou nase generacie tak prirodzene vyrastali, sucasnost nie je prilis naklonena,
faktom ostava, ze bola inspiraciou velkych diel maliarov, literatov, hudobnikov. Viaceri
zbojnici su historickymi osobnostami roznych regionov a pripominame si ich ci
v pozitivnom alebo negativnom zmysle, lebo aj oni patria k dejinam nasho naroda.
Kedze 11. oktobra uplynulo 265 rokov odvtedy, co na breznianskych Viselniciach popravili
zbojnika Surovca, ponukame vam skratenu verziu clanku Ruda Brtana: Tak skoncil oravsky
zbojnik Kubo Surovec ...
Podla uhorskeho prava sa, od cias Verboczyho
Tripartita pocinajuc, po starocia trestali „na hrdle“ (obesenim, statim, lamanim
na kolese a inak) chudobni poddani, ktori za chlebom a od hladu, alebo
v tuzbe po lepsom zivote, sa vymanovali z otrociny sluzieb, lebo uz nechceli byt
mizernym sluhom, paholkom, najomnikom ... Takymi nevolnikmi a poddanymi zemepanovi ci
komorskemu panstvu boli aj dvaja zbojnici, zlapani a vazneni, vypocuvani
a napokon v Brezne aj popraveni. Volali sa Jakub Surovec a Tomas Gregus.
Jakub, Kubo bol synom Ondreja Surovca, komorskeho poddaneho
v Tisovci. Narodil sa udajne okolo roku 1715 a sluzil ako paholok pri nejakom
Stugarovi v Tisovci. Ked sluzil ako sluha, paholok a valach a jednal sa
pred rokom 1739 na sluzbu v Cinobani, podla sudnych protokolov „zviedol
a odviedol ho prec zo sluzby“ polsky zbojnik Martin Poliak. Obaja sa pustili
„na brezniansky salas - na Cierny vrch receny“, kde uz mali druzinu „toliko
deviati“ zbojnici.
Sprvoti Kubo „nerobil ani rabovacku, ani zbojstvo“. Len sa
vraj pri salasoch „pretrimoval“, zdrziaval, ale nikdy nie na jednom mieste a
„nikomu nikdy neublizil“. Ba vraj - ako vypovedal 13. septembra 1740 - ani
„nikde nist neurobil“. Pri vypocuvani vysvitlo, ze sedel uz v Rimavskej
Sobote za dve ovce a po prepusteni ci vyslobodeni zo zalara sluzil za Fabovom
u Lukaca ako valach pri ovciach dve zimy a jedno leto. Na salasi Dura
Valentinova bol tretie leto a tam aj zimoval, zrejme na mrazniciach. V lete 1739
„pri kosbach prisiel k nemu Martin Poliak a odviedol ho“ pod
zamienkou, ze budu „spolu polovati a ze i tak pri ovciach nist
nevysluzi“. Napokon povolil, ale v ten cas neprobovali „zadne stasti
nikde“, len Martin Poliak vraj aj inych dvoch pritovarisil, nejakeho Kuba a este
jedneho nemenovaneho, ale ti vraj prec odisli. Prisiel aj Miso Filko (vo Zvolene ho vraj
lapili), aj Palo Gajdos z klenovskeho salasa, Duro a Matej z valastianskeho
na Jarabej. Napokon sa k nim pridal Jano, ktory „u pana richtara breznanskyho
pri voloch sluzil“. Ostatny sa pritovarisil Tomas Gregus zo salasa v Brezne. Na
druhom vypocuvani 7. oktobra 1740 sa Kubo Surovec priznal, ze sa vlani v lete
a po minulu zimu skryval a utiekol, lebo sa obaval zlapania, ked „prisiel
do chyru, ze zbija“. Tvrdil, ze neoraboval valastiansky kostol (na mucidlach to
priznal), ani pondelsky. Vtedy ich vraj „na Dobroci lapali, teda, ze o tom nist
nevi“. Na torture vyznal, ze valastiansky kostol vyraboval Matus z Oravy
s nejakym Adamom. Chodieval „len zo salasa na salas, jak brezniansky, tak
tisovsky a pak pondelsky“ a dali im vsade „zincice strebat“. Aj
do rodneho Tisovca chodieval ukradomky. Mal mnoho znamosti, najvacsiu u Velikeho Maca
Kovacika ... „potom u Lukacika a u krcmarky u Komov“. Lapali
ho „volaky Nemcok a oficer z Brezna a Laurencik s jinymi“.
Mali aj jedneho „tovarisa“ Dura z Turca, ktoremu Surovec - ako tvrdil Tomas
Gregus - „palce byl odtal“. Gregusa sprisahali formulkou: „Prisaham vecnemu
Bohu, svatej Trojici i vsetkym bozim svatym, ze nikdy svojich tovarisov nezjavim,
neoklamem, nezanecham v stasti a nestasti, atd.“
Jest a pit im dali vsade: na salasoch okrem toho zarezali ovcu,
vraj i kupili, pili a tancovali po krcmach. V druzine mali aj Oravcov
a verbovali valachov medzi seba. Z valastianskeho salasa presli „po
pirtiach na vychodnasky salas, dve ovce zarezali a potom presli pres Tatry“
a pri Novom Targu ozbijali gazdu Fulasa, ktoreho Surovec „smolnu sviecu“
palil. ... Cez Tatry presli spat do Oravy. Tu ozbijali dvoch farbiarov v Slanici. Cez
tvrdosinsky salas isli az do hybskeho hostinca, na porubsky salas a cez maluzinsky
tajch na valastiansky salas. Popri Brezne sa presmykli do Hronca a z tade jedni
isli na Dobroc a ini do Fajtov a zabavali sa za tri dni ...
Z vypocuvania sa mozno dozvediet, ako prisli ku klobukom,
koseliam, nohaviciam, ako im Velky Maco gule lial, ako si strelivo nakupovali
v Brezne. A finale? Najcastejsie sa zdrziavali v Dobroci, kde mal Surovec
frajerku a u Komov u krcmarky mal druhu milu - tam ho napokon aj zlapali.
Z vypovedi je nejasne, ci ho zlapali „opiteho“, ci zradou krcmarky, alebo
ziarlivostou muza - krcmara. Napokon mu dali aj s Tomasom Gregusom okovat do zeliez
nohy a oboch uvrhli do breznianskej temnice. Vypocuval a sudil ich Andreas
Engler, osobitne Surovca a extra Gregusa. Vyrok sudu znel: „Kubo Surovec aby byl
na misto popravne vyveden a tam skrze popravneho mistra - pocinajice od hlavy
a od prsi kolesom lamany a hlava jeho stata a na spic kolesa pribita, telo
jeho aby bylo do kolesa popletene a vedle sibenice vylozene ...“
Vybrala: A. Prepletana
Albinka
(1)
Pekne dieta bola jedina dcera vecne opiteho Jana
Sevika. Svetle kucery, nad cistym celom dorovna pristrihnute, tvorili ramec ruzovej
okruhlej tvaricke s pravidelne vykrojenymi perami a velkymi zelenkastymi ocami. Mala
hlavka hrdo sedela na chuduckych plieckach. Krehke tielko, utle ramienka a nozky sa
pohybovali s vaznou dostojnostou, privaznou na tak malo rokov.
Albinka ako jedine dieta dobre zarabajucich rodicov mohla byt
sebavedoma, vesela a hrava ako maciatko. No Albinka bola nedetsky vazna a niektore veci
chapala predcasne.
Otec jej nosieval iducky domov maskrty a bol velmi hrdy na nu, ked
prisla za nim do podradnej restauracie. Albinka sa usmievala povabnym usmevom, lebo
vedela, co otec od nej caka. Recitovala podnapitym chlapom basnicky, ked ju poziadali a s
lahkym zacudovanim hladela na otca, ktory od pychy az tak rastol.
- Chod teraz domov, Albinka moja, povedz mame, ze hned pridem. Albinka
vzdy vopred vedela, ze jej navsteva v pivarni sa takto skonci a pomaly odchadzala s ocami
plnymi slz. Vedela, co bude nasledovat, ked pride domov, lahne si spat a marne bude k sebe
privolavat bezstarostny sen. Vopred sa videla, ako sa vyrusena hroznym krikom posadi, ako
sa bude hrozou rozsirenymi ocami pozerat na otcovu tazku ruku, ktora mlati ubohu mamu po
hlave, po tvari, kade zasiahne.
- Nie, nie, nie! - krici zufalym, od strachu zachripnutym hlasom
Albinka a odhadzuje paplon daleko od seba. Pod chudymi rebierkami jej srdce bije ako zvon.
- Ocko moj drahy, prosim ta, nie! - jaci dievcatko preniknute hrozou a
nevnima nic ine, len vypucene, krvou podliate, zahmlene oci svojho otca. Vrha sa
bleskurachle k matke, tazky uder pastou ju zasiahne priam medzi lopatky a nacisto jej
vyrazi dych.
- Mna bi, mna bi, ja uz budem dobra, len mamu nie. Ocinko zlaty, len
mamu nie!
Albinka klaci na kolenach, hole ramienka spina vysoko nad hlavu a v
zelenych hlbinach svojich detskych oci, strachom a hrozou este zvacsenych, ponuka opitemu
otcovi ako vykupne cele svoje nevinne srdiecko.
Otcovi ochabnu ruky a tu vhodnu chvilu vyuziva Sevikova zena, aby sa
presmykla dverami von z bytu. Albinka vie, ze bude nocovat niekde u priatelky a domov
nepride aj za tri dni. Albinka to vie a citi v prsiach namiesto srdca studeny kus ladu.
Zabuda, ze kladi a ze ma ruky zopate v nemej prosbe. Vidi len svojho otca. Hladi na nu
tupym, opitym pohladom. V jej drobnej bytostke sa prebudza cosi materske. Vstava zo zeme,
pokusa sa ho chytit popod pazuchu a vedie ho ku gaucu, aby sa mohol nan zvalit. Otec sa
rozfika, v zahmlenej hlave sa mu na okamih vyjasnieva:
- Co som to zasa urobil, dievca moje! Neprichodi mi insie, len sa
obesit! Ved som uz slubil a zasa...
- Moj otecko dobry, - vravi ticho Albinka, vsak uz nikdy neojdes do
krcmy? A teraz si pekne lahni, vyspi sa! Aj mne sa chce spat a zima mi je. Pozri, ake mam
zimomriavky.
Bozena Bobakova
Nenazranci
„To su dnes neprajni ludia! Tie moje prasce
budu dnes zasa hladne,“ somrala si popod nos upratovacka Eleonora v stanicnom bufete,
ked zbierala dobre ze nie vylizane taniere po zakaznikoch. Rovnakeho nazoru boli aj Fero s
Lacom, ked odbornym zrakom zhodnotili situaciu na stoloch. Dve damy v strednych rokoch sa
prave chystali zacat hodovanie. Ked nasli ten spravny stol, pustili sa s chutou do
polievky. Fero s Lacom slintali ako Pavlovove psy, ked v zornom poli uvideli druhy chod
nachystany pre kazdu z nich. Svieckova s knedlikom a peceny pstruh s hranolkami. Docerta,
taketo menu veru uz davno nejedli!
Zaujali pozicie.
„Mate tu volno?“ spatal sa Laco a necakajuc na odpoved,
polozil si malu „desinu“ na ich stol z druhej strany.
A zacali svoj dialog.
„Ty, Fero, pocul si, ze Jano Fetak uz nie je medzi nami?“
„Pocul, pocul a coze sa mu takeho prihodilo?“ spytal sa
Fero.
„Vraj sa predavkoval. Ale, dobre mu tak, aspon nam uz nepogrcia
bejvak,“ mudroval Laco a odpil si z pohara.
„Aladar Almuzna tvrdil, ze ho nasli az po dvoch tyzdnoch, kto
vie, co je to pravda.“
„Asi to tak bude,“ skonstatoval Laco, „ved jeho
kartonovy kvartyr uz davno zival prazdnotou.“
„Pista Slopanica bol overovat jeho totoznost a hovoril, ze jeho
telo bolo uz v pokrocilom rozklade.“
„To myslis, ako ze uz smrdel?“ patral Laco.
„Keby len to, ale chybala mu jedna ruka, asi mu ju zozrali lesne
zvery, aj v bruchu mal uz dieru.“
„To muselo byt odporne.“
„Veru, aj usta mal uz plne cervikov...“
„Fuj, z vas dvoch ma nacisto presla chut do jedenia,“ hodila
jedna z dam lyzicu do poloprazdneho taniera.
Druha si chytila vreckovkou usta a obe narychlo vybehli z bufetu.
„To trvalo,“ prehlasil vycerpane Fero. „Ale hlavny
vchod je nedotknuty.“ Presli na vyprazdnene miesta a s chutou sa pustili do
konzumacie.
„poviem ti, Fero, ti ludia su dnes strasne nenazrani, boj o
prezitie je zo dna na den tazsi.“
Emilia Molcaniova |
