17. JANUAR 2006 Strana 3

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Fasiangy zahrnaju obdobie  od Troch kralov, t. j. od 6. januara po Popolcovu stredu, kedy zacina post. Je to obdobie zabav, zvykov, ktore aj ked su si podobne, v kazdej oblasti su ine. Zname su napr. fasiangove pochodzky po obciach. Pocas fasiangov sa piekli pampusiky, jedavalo sa vela masa, lebo to bolo obdobie zabijaciek a v tomto case sa konalo najviac svadieb. V sucasnosti sa fasiangy spajaju predovsetkym so zabavami a maskarnymi plesmi. Ake su tie vase fasiangy? Pytali sme sa v nasej ankete.


S anketovym mikrofonom


o fasiangoch

Jan Srnka, elektromonter, Brezno:
- Fasiangy su obdobim, kedy by sa ludia mali mat radi a zabavat sa. O tyzden odchadzam pracovat do Talianska, cize ja si nase fasiangy neuzijem, hoci plesy mam rad. Myslim si, ze tradicie treba zachovat a hlavne zveladovat, aby ludia nesedeli doma, ale zabavali sa.

Jana Ocenasova, dochodkyna, Horna Lehota:
- Fasiangy prezivame len doma. Napecieme si pampusiky. Zabavy a plesy su skor pre mladych.

Anna Bialikova, dochodkyna, Pohorela:
- U nas su fasiangove tradicie zanedbane. Mladez sa rozprchla za pracou do miest a starych to uz nebavi. Pamatam si, ze gazdovia tym, ktori u nich robili cely rok, na fasiangy pripravili sisky a hostinku. Zabava sa u nas sustredila hlavne na posledne dni fasiangov do Popolcovej stredy, kedy mladez o polnoci pochovavala basu. Bolo to pekne obdobie. Volakedy byvalo ovela veselsie ako teraz.

Andrea Tyciakova, chyzna, Michalova:
- Fasiangy, ktore sa zacali teraz na Troch kralov, su obdobim plesov, zabav, pecenia pampusikov. Kedze mam malu dceru, na plesy uz nechodime. Ked som bola slobodna, cez fasiangy sme si uzivali. Teraz je to uz len v kruhu najblizsich pri pampusikoch a kolacikoch.

Helena Rapakova, dochodkyna, Sumiac:
- Cez fasiangy sme chodievali na priadky, prazili sme buchty, chlapci sa zabavali, vypili si, poobliekali si kadejake domace masky a robili figle. Teraz uz nebyvaju ani priadky. Deti su vo svete, v Anglicku, v Taliansku, v Rakusku a my stari tiez nepradieme, lebo to netreba nikomu.

Miroslav Sykora, vysluhovy dochodca, Brezno:
- Fasiangy su casom zabav, ktore trvaju od 7. januara do Popolcovej stredy, kedy sa pochovava basa. Chodieval som na delostrelecke plesy, ale posledne dva roky uz nie. Mam ine starosti. Mozno, ze sa este na nejakej zabave zucastnim, ved fasiangy len zacinaju.

(ng, ma)

hcitpisu.jpg (8894 bytes)

Vianocny program v Zakladnej umeleckej skole v Polomke

   V predvianocnom case uz tradicne ziaci a ucitelia Zakladnej umeleckej skoly v Polomke pripravuju pre rodicov, ale aj pre siroku verejnost vianocny program. Ten ostatny odznel v utorok 20. decembra v koncertnej sale skoly, ktoru velmi vkusne a s akcentom na vianocnu atmosferu pripravili ziaci vytvarneho odboru. Vystavene vytvarne prace dokazali umocnit vianocnu naladu, ktoru so svojimi vykonmi vykuzlili deti hudobneho odboru. Publikum potesili zname, ale aj menej zname koledy v podani ziakov spevackeho oddelenia ci v podani malych muzikantov, ktori ich hrali na klaviri, keyboarde a flaute. Program bol naozaj pestry, pretoze okrem uz spominanych kolied odzneli aj skladby starych majstrov (A. Corelli, J. S. Bach, J. B. Lully, W. A. Mozart) i skladatelov sucasnych (M. Kosnar, J. Slitr). Samozrejme v programe nechybal anjel s certom.
   Okrem hudby v sale odzneli aj pekne vianocne verse, vtipne a duchaplne scenky, co publikum v plnej sale prijalo tiez velmi priaznivo. Po skonceni programu si kazdy navstevnik mohol vybrat spomedzi drobnych umeleckych vyrobkov, ktore vyrobili ziaci vytvarneho odboru.
   Za pekny predvianocny vecer a za prijemne stravene chvile treba podakovat ucinkujucim a vsetkym, ktori sa podielali na priprave celeho programu.

Jozef Baran

Rubrika pokracuje na strane 4

Novorocny vins

   Zdravie, stastie, pokoj svaty vinsujeme vam... Veru tak. Svaty pokoj. To potrebujem. Same nove zakony, jeden lepsi ako druhy a my chudaci len behat po uradoch a tlaciva vypisovat. Tento rok je este aj volebny. Ten svaty pokoj si vobec neuzijeme.
   Zdravie: Teda poviem vam, okolite krajiny nam mozu pravom zavidiet. Ze co? No predsa nasu vladu. Predstavte si: Az dvadsat rokov som bola na invalidom dochodku na sedemdesiat percent. Tazke postihnutie klbov. Mam za sebou sest operacii. Hotova kalika. Lenze stacilo urobit zdravotnicku reformu a ja som bola z vecera na rano zazracne uzdravena. Az o dvadsat percent. A to vobec nie som sama. Takyto zazrak sa udial na kazdom invalidovi. Poviete si: „Moze byt stastna.“ A veru aj som. Posmelena touto priaznivou spravou, vybrala som sa hladat si pracu. Nie, ze by som mala zrazu viac sily, ale penazenka tensia o dvetisic sedemsto korun ma presvedcila. „Nemame volne miesto,“ zdvorilo mi vsade odpovedali, akoby sa dohodli. „A pre koho to chcete, teta?“ opytala sa ma raz pekna, mladucka dievcinka, na hrubo namalovana, akoby nieco skryvala. „Pre seba“, odvetila som. „Joj, ale takych starych uz neberieme“, zaklipkala rozpacito namalovanymi ockami a snazila sa zakryt si spodnu bielizen kratkou suknickou. Ma pravdu, dievcatko. Ved, co by som u nich tak mohla robit. Iba ak staru mamu. Niekde boli aj skusenejsi. „Napiste si ziadost a strucny zivotopis“, zneli najcastejsie odpovede. A tak som mala o pracu postarane. Vypisovala som ziadosti so zivotopisom a posielala na mozne aj nemozne miesta. Ti slusnejsi mi aspon odpisali, ze moju ziadost eviduju. Cakanie na pracu som si kratila sitim babik, strikovanim a pracou na zahradke. Aspon nejaka korunka.
   Rok sa pomaly koncil a ja som bola prave tam, kde aj na zaciatku, akurat o nieco chudobnejsia a unavenejsia. Znamky, obalky, papier, cestovne. Akurat na lacne zimne topanky. Zasa budem chodit v starych, este totalitnych cizmach. „Hlupost!“ poviete si. Viete, ale pre rozvedenu patdesiatnicku s trinastrocnym synom sportovcom je dochodok 5700 korun naozaj biedne maly. „Ak vam je to malo, tak robte“, radia mi namrzeni spoluobcania. Veru tak. Robte.
   Pochopila som, ze ako zamestnanec pracu asi nezozeniem. Budem teda podnikat. Na zivnost alebo tak podobne. Ale v com? Maly obchodik, to je ono. Od rana do vecera v praci, potom este najnutnejsie doma. Ako stvorene pre choru zenu. Poistovacku. Aj to je vyborna praca pre zenu s umelymi klbmi
   No nic. Je novy rok, tak zasa s chutou do prace. Uz viem, co budem robit. Budem spisovatelka. O rok vam napisem, ako to dopadlo. Ozaj, este jedno slovo z novorocneho vinsu. Stastie. V mojom veku bude stastie, ak dalsi rok vobec dozijem, alebo ak mi vydrzia topanky este tuto zimu, ak nebudu velke nedoplatky za byt, ak mi este viac neznizia dochodok. Tak to bude naozaj velikanske statie.

Vasa Hana XXL

PS: Ponuky na pracu, pripadne dobre rady, alebo len tak kritiku na moj clanok mozete napisat do redakcie. Vase listy mi urcite odovzdaju a ja vam odpisem.

Splacam dlh uplynulemu roku

   Stretli sme sa po styridsiatich rokoch od maturitnej skusky na Strednej vseobecno vzdelavacej skole v Brezne. Vacsinu z dievcat som videla prvy raz od juna 1965. S niektorymi som prezila podobne stretnutie v Brezne pred patnastili rokmi. Vtedy 25-rocne absolventky a absolventov SVS v Brezne z dvoch dievcenskych a jednej, prevazne chlapcenskej triedy poctil svojou pritomnostou studentmi milovany a moj oblubeny „rustinar“, zastupca riaditela a neskor riaditel gymnazia Ivan Gallo. Teraz sme privitali medzi sebou nasu triednu profesorku Valeriu Furielovu a jej manzela Jozefa. Ked sa tento profesor matematiky a deskriptivnej geometrie ozenil s nasou triedkou profesorkou, niektore z nas to povazovali za zradu spachanu na nasich dievcenskych snoch.

   Dnes, ked si zase zacinam vazit kazdy prezity den a tesim sa na kazdy nadchadzajuci, chcem splatit dlh uplynulemu roku. Nevsedny zazitok zo stretnutia „40-rocnych maturantiek“ zanechal vo mne prilis hlboke stopy, aby som ich nechala zapadnut prachom zabudnutia. Nedokazem sa zmierit s myslienkou, ze by ten den nemal mat pokracovanie v dalsich nevsednych dnoch naplnenych aktivnym zaujmom o osudy spoluziacok a oblubenych profesorov a profesoriek.
   Stale viac si uvedomujem, aku velku zivotnu mudrost nam tlmocila nasa triedna profesorka, ked nas najprv pokarhala za to, ze sme tak dlho odkladali chvilu stretnutia a potom nas vyzvala, aby sme sa castejsie a pravidelne stretavali. Ona vedela velmi dobre, o com hovori, pretoze sa so svojimi spoluziackami stretavala kazde dva roky.
   Nekonecne vela podob radosti z pocitu spolupatricnosti na tomto stretuti a obnovena tuzba prezit ich znovu a inteznivnejsie ma donutili, ze sa k nim takto verejne priznavam. A to vsetko maju na svedomi byvale spoluziacky, ktore prisli, alebo aspon chceli pris, na strenutie a najma tri z nich – Mgr. Elenka Bursova, Majka Horackova a Elenka Cipciarova, rodena Breckova, ktore sa najvacsou mierou zasluzili o jeho uskutocnenie a dostojny priebeh. Im a, samozrejme, vzacnym hostom adresujem slova vdaky a uznania.
   Ak sa nam ozvu i „zatulane duse“ a pomozu skompletizovat zoznam adries „dievcat“, na ktorom tak velmi zalezi pani triednej profesorke, bude to iste najvacsie zadostucinenie obetavym organizatorkam stretnutia.

Maria Rybarova, rodena Kachnicova

Vianocna SMS-ka

    Vianoce – sviatky pokoja, radosti. Najkrajsie dni v roku, kedy sa vsetci schadzaju v kruhu svojich rodin. Osobitne caro ma Stedry vecer, kedy vladne pohoda okolo sviatocne prestreteho stola. Rozsvieteny stromcek, pod nim mnozstvo vysnivanych darcekov a rozziarene ocka deti, ale aj dospelych. Toto by vsak nemalo byt vsetko, co robi Vianoce krasnymi a stastnymi. Ovela viac stastia a pohody je tam, kde dokazu ludia okolo seba rozdavat usmev, vzajomnu lasku, pochopenie druheho, ochotu pomoct tym, ktori to potrebuju. Kazdy clovek rad nieco dostava, no ovela dolezitejsie je vediet davat, sirit okolo seba pokoj a porozumenie. Byva to vsak niekedy velmi tazke.
   Pocas tychto Vianoc, prave na Stedry vecer, dostala Julia okrem inych darcekov aj jeden, ktory ju velmi prekvapil a zaroven milo potesil. Bol to darcek v podobe SMS-ky: „Prijemne prezitie vianocnych sviatkov, vela zdravia, stastia a Bozieho pozehnania vam praje rodina Z. PS – mame vnucku Vladimirku.“
   Najprv si myslela, ze je to nejaky omyl, lebo taku rodinu nepoznala. Ked si vsak pozornejsie vsimla cislo odosielatela, zrazu si spomenula na telefonat spred troch tyzdnov. Nejaka pani ju prosila, aby jej poslala kredit 200 korun, ktory omylom nabehol na Juliin mobil. Potrebovala mat ten svoj v pohotovosti, pretoze okolo Vianoc ocakavala male babatko. Julia jej bez meskania uvedenu sumu poslala na jej cislo a obratom jej pani Z dakovala. Bola milo prekvapena, neverila velmi, ze este existuju taki cestni ludia. Zazelali si navzajom pekne Vianoce a zdalo sa, ze to tym skoncilo.
   Tento raz zas Juliu prekvapilo, ze pani Z sa chcela aj takymto sposobom znova podakovat a zaroven oznamit, pod stromcek dostali ten najkrajsi darcek – malu Vladimirku. Julia im teda velmi rada odpovedala svojou vianocnou SMS-kou a blahozelanim k narodeniu dcerky. K Novemu roku si vymenili dalcie SMS-ky a mozno nebudu posledne. Vdaka mobilom sa takto na dialku zoznamili dve zeny, ktore o sebe doteraz ani netusili. Tu sa prejavilo to vzajomne porozumenie, ochota pomoct a vdacnost. Aky je to krasny pocit urobit radost inemu cloveku. Nech je tento pribeh inspiraciou aj pre dalsich pouzivatelov mobilov.

(mc)


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT