Zo slovenskych prislovi a porekadiel

   o Mysliet si mozes, co chces, ale na reci si daj pozor o Veselo sa berie, smutno sa vracia o Kto rychlo dava, dvakrat dava o Cloveku sa nemoze stat nic horsie, ako byt pochvaleny darebakom o Koho nestastie prenasleduje, ten si este aj v nosnej dierke prst zlomi o Kto chce mnoho, nemava nicoho o Ked sa nestalo to, co si ziadal, ziadas si to, co sa stalo o Daj kobyle obroku, pusti sa ti do skoku o Kto lenivo zije, sam seba bije o Este sa nik bez klebiet neozenil o Osoh so skodou za ruky sa vodia o Bez patrona ani do neba neprides o Dobre slovo lepsie od penazi o Aky clovek, taka rec o Kto skor do mlyna donesie, tomu skor zomelu o Nechytaj za chvost, ked mozes za rohy o Aj pes vie, kto mu dava jest o Ked im das, tak si nas o Dobre tomu, kto ma priatelov, beda tomu, kto ich potrebuje o Kto casto pije na zdravie, pride o zdravie o

(jp)

Ziarive detske ocka

   Presiel dost dlhy cas odvtedy, co vacsina z nas prestala byt detmi. Cas plynie rychlo. Pred par rokmi som este drala lavice v prvej triede, ucila som sa pisat svoje prve A a zacinala som sa zamyslat nad vecami do vtedy nespoznanymi...
   Skolska chodba sa ozyvala krikom a hurhajom z tried. Bola preplnena detmi vsakovakych vysok, roznych farieb oblecenia, so ziarivymi ockami a licami cervenymi od tolkeho nahanania... Medzi tou kopou deti bolo aj dievcatko s lesklymi vlaskami gastanovej farby, ktore jej siahali temer po pas. Jej tvaricka bola roztomila. Spod strapatej stice vykukali dve sibalske ocka. Od mala bola velmi ziva a vsetci ju mali radi. Bol to taky certik v kozi anjela. Doma aj napriek tomu boli radi, ze ju mali.
   Z maleho dievcatka sa zacala stavat slecna. Jej oblubene mencestraky sa jej prestavali pacit a zo starych veci postupne vyrastla. Postava sa jej zmenila, zmenila sa aj tvar, ale podstata ostala. Bola zvedava a od zivota ocakavala nove skusenosti, priatelov... Cakali ju prve skusky zivotom, ktorych sa neraz obavala. Uz to neboli iba banalne pisomne prace z matematiky ci odpoved z prirodovedy. Boli to skusky urcujuce jej dalsie smerovanie v zivote. V dusi citila strach, aj ked navonok posobila vyrovnane. Nevedela, co ju caka. Devat rocnikov presla hravo a vedela, ze to bude cim dalej, tym tazsie. Jej prva zivotna skuska ju cakala na konci deviatej triedy. A podarilo sa!
    Zakladna skola je uz davno v nedohladne a teraz sa ocita opat v tej istej situacii ako pred par rokmi. Cakaju ju nove skusky zivota. A znova stoji pred otazkou, ci to vsetko zvladne... Znova a znova si premieta v hlave to dievcatko s gastanovymi vlasmi a neposlusnou sticou. Stoji na obrovskej chodbe, v srdci zmiesane pocity a nevie, co bude dalej...

Katarina Klembalova

Ako sa v Brezne zabavali clenovia cechov

Fasiangy v meste a okoli

   Medzi najveselsie obdobia roka ludia oddavna zaraduju fasiangy. Ich tradicie pritom siahaju az do antiky, ked sa oslavovala kazda ocakavana zmena prirodneho cyklu. U nas, na Slovensku, sa zacinaju 6. januara, od Troch kralov, a trvaju do Popolcovej stredy. Samozrejme, ze ide o pohyblivy cas, lebo suvisi so zaciatkom Velkeho postu, t. j. styridsat dni pred Velkou nocou. Radovanky maju v jednotlivych oblastiach Slovenska rozny charakter. Podstatou su vsak vsade veselice, maskarady, hojnost dobreho jedla a napojov ...
   „... Vinsujem vam fasiangove casy, aby ste mali kratke noci. Cez den slnka teplyho, pozehnania dobryho ...“
   Aj na Horehroni sprevadzalo ostatne fasiangove dni veselie. Znami sa navstevovali, castovali sa vinom, popijali i hriato. V domacnostiach chystali krapne, pampusiky a varili sunku. Pacholci, pastieri a chudobnejsi chlapci chodievali „dom na dom“ s raznom, pricom spievali znamu pesnicku: „... Fasiangy, fasiangy, Velka noc ide, kto nema kozuska, zima mu bude. Ja nemam, ja nemam, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa popasiem. A tam hore na komine, sedi kocur na slanine, hybajte ho odohnat – a mne kus odrezat! Kus, kus, kus – ako mlynarova hus ...“
   Za odmenu dostavali kus slaninky a nastokli si ju na razen. Boli to najma pastieri, ale aj byvali clenovia breznianskych cechov – ako pripomina, okrem inych autorov, Mgr. Ivan Terem; najstarsi bol krajcirsky, ktory v roku 1604 vydal artikuly, ktore prelozili tiez do latinciny.
   V casovom poradi nasledoval cizmarsky cech. Aj debnari a stolari mali cech a cech klobucnicky dostal artikuly v roku 1631. V Brezne sa spomina aj cech kusniersky, garbiarsky, kozeluzsky, tkacsky, kovacsky, sitarsky, kotliarsky, murarsky, tesarsky. Vyznamne miesto zaujimal, najma od roku 1667, cech masiarov.
   Niekolko dni pred poslednymi fasiangami cechmajster povolal clenov v pondelok na zabavu. Ked prisli, kazdy si pokladal za povinnost vyrovnat rocny kvartal 40 grajciarov. Z toho sa hradili vydavky.
   „... Fasiangy, fasiangy, fasiangove casy, jedni piju, druhi jedia za stolom klobasy. A my chlapci, neboraci, nemame co jesti, len ten kusok baraniny, aj to same kosti ...“
   V dome, v ktorom bola zabava, uz zavcas rana robili pripravy. Na volnom priestranstve zalozili vatru, nad ktoru pripevnili kotol a v nom sa varilo zopar suniek, piekol sa i chlieb. Ked uz vsetci clenovia cechov boli pohromade, posadali si okolo stolov. Kazda stolova spolocnost si vyvolila „primara“, ktory nosil a nalieval vino, delil chlieb a sunku. O poriadok sa starali dvaja vyvoleni krcmari, ktori vydavali „primarom“ vino a jedlo.
   Zabava trvala az do neskorej noci. Na druhy den rano sa opat poschadzali a pokracovali v radovankach. Najprv sa potuzili varenym vinom, sunkou a potom kolacmi. Tak sa to opakovalo ... No stavalo sa, ze nejeden z hodovnikov pri stole zaspal. Ostatni iba na to cakali. Chytili uboziaka, ulozili ho do koryta, tvar mu zaciernili sadzami, do ruky dali stetku alebo metlu, na koryto priviazali silny povraz a ti mocnejsi ho tahali ulicou. Aby bol sprievod hlucnejsi, podaktory z fasiangovnikov schytil bic a plieskal, az sa mestom ozyvalo. S velkym pleskotom a krikom viezli postihnuteho, az kym neprisli k jeho domu, kde ho ulozili do postele.
   Cechy medzi sebou aj superili vo formach zabavy a vynaliezavosti. Kazdy z nich sa snazil ukazat nieco nove vo fasiangovej bujarosti. Vynikali najma kusnieri, ktori sa poobliekali do roznych zvieracich kozi a takto sa navzajom drazdili, strasili deti, ostatnych obcanov a za „predstavenie“ pytali peniaze. Z nazbieranej sumy si urobili dalsiu hostinu.
   Rozkvet breznianskych cechov vyvrcholil v 18. storoci. V roku 1770 vykazoval magistrat sedem cechmajstrov, 188 majstrov a tridsat tovarisov. Aj ked zaciatkom 19. storocia nastal upadok cechov, fasiangove zvyky a obycaje pretrvali desatrocia. Dnes mnohe z nich najdeme pretransformovane v ludovych zabavach.

Pavol M. Kubis

Omladzovacia kura

   Raz rano som vstala s predsavzatim, ze nieco musim pre seba urobit. Patdesiatka na krku, vlasy sedive, telo mlandrave, tvar sama vraska a ja som sa doposial necinne pozerala, ako cas vykonava na mne tuto skazu. Zasla som do obchodu s kozmetikou a pre pocit zadostucinenia som sa rozhodla kupit si krem na tvar. Predavac mi ponukol hned viacero druhov, tazko si bolo vybrat. No potom siahol pod pult, podaval mi teglik a vravel:
   „Draha pani, s tymto budete urcite spokojna, omladnete o tridsatpat rokov.“
   V podstate mi bolo jedno, ktory si zoberiem, o tych zazracnych ucinkoch som si myslela svoje, a tak som sa len zasmiala ako na dobrom vtipe a prikyvla som:
   „Mozete mi ho zabalit.“
   Doma som citala: Krem s omladzujucimi ucinkami, vyrovnava vrasky, atd... atd... bla, bla, bla. Zaujalo ma vsak zlozenie. Stalo tam: Ingrediencie: Glycerin, vytazok z pavucich bradavic, jazyckov lucnych konikov a susene zlazy komarov samcekov. Fiha, preto som zan vysolila taku nekrestansku sumu! Veda ide riadne dopredu, alebo dozadu? Lebo tam este stalo, ze je to recept stary 4000 rokov. No to je teda riadne po zaruke! Za vyskusanie nic nedam, a tak som sa hned vecer s nim dokladne ponatierala.
   Rano som vstala a nechcela som verit vlastnym dioptriam, po vraskach ani stopa. Este aj vydatna harmonika na krku bola fuc! Kolegyne v praci ma ubezpecili:
   „Ved je to normalne, pozri sa na herecky, modelky, ty si myslis, ze preco vyzeraju tak dobre? To len musis do seba investovat, v nicom inom problem nie je.“
   Povzbudena prvym uspechom som pokracovala v terapii. Do rana mi zmizli krcove zily. Na dalsi den som zistila, ze vlasy silne presedivele nabrali povodnu hnedu farbu. A potom som zazivala jedno prekvapenie za druhym. Chodzu som mala pruznejsiu, pas sa mi ocividne stencil, pospominala som si na veci, ktore sa do mojej pamatovej kapacity predtym uz nespratali. Ba i okuliare som mohla pokojne odlozit. Ked som sa postazovala, ci pochvalila, kolegyniam, radili mi:
   „Nech ti ani nenapadne prestat ten krem pouzivat, vyzeras super!“
   A tak som sa natieral... a mladla. Hlas som mala jemny, dievcensky, poprsie mi mohla zavidiet aj Pamela Andersonova po tretej plastickej operacii. Ked som si zacala so zaujmom prezerat mladych chlapcov, napadlo mi, ze by som s tym naozaj mala prestat. Lenze bolo to uz silnejsie ako ja, bolo to ako droga. Dostavala som vylozene pubertacke napady: podkladala som chlapcom nohy, chichunala sa, alebo len tak im kurizovala. Na podnikovej schodzi som nesposobne zula zuvacku a namiesto prednasky pocuvala volkmena, tak ma sef jednoducho vyhodil. A kremu bola este polovicka. Ked som v kine urobila vytrznost, lebo ma uvadzacka nechcela pustit na film od 18 rokov, vazne som sa mala nad sebou zamysliet, ale namiesto toho som to hodila za hlavu. Tusila som, ze je zle. A naviac ma chytili policajti, ked som soferovala a tvrdili mi, ze som komusi ukradla doklady.
   A krem nie a nie minut, nuz prisla posledna pohroma. Na navstevu sa dostavili socialne pracovnicky v sprievode mojich osemdesiatrocnych rodicov. Precitali mi tam vynatok zo zbierky zakonov, cosi o povinnej skolskej dochadzke. A potom zistovali, preco nenavstevujem skolu, ked mam uz sest rokov... Pustila som sa do placu a pocikala som sa. A to este nebol koniec...
   ???
   Uaaa, uaaa, uaaa...
   Sprava z novin: Podla nemenovanej agentury bol na nas trh omylom distribuovany krem s dosial neznamymi ucinkami. Vyrobok zatial nepresiel testovacimi skuskami a z tohto dovodu ho Statna inspekcia neodporuca pouzivat.

Emilia Molcaniova