Nedorozumenie

   Prave som vychadzal z cukrarne, ked som uvidel pri aute mladu policajtku, ako vypisuje pokutu. Pristupil som k nej, reku, stratim slovo a mozno ju presvedcim.
   „Pekny den, pani nadstrazmajsterka, mame pekne pocasie, vsak?“
   „Komu aky,“ dalej sustredene vypisovala pokutovy blok.
   „Taka pekna dama a taka nahnevana, noze sa trochu usmejte,“ pokusal som sa jej opravit naladu.
   „Darmo vtipkujete, bude to 500 korun za nespravne parkovanie,“ snazila sa zachovat profesionalnu vaznost.
   „Ale, no tak, pocul som, ze policajtky su milsie ako ich muzski kolegovia a este zena s takymi krasnymi nohami,“ nedal som sa.
   „Vsak vas ten humor prejde, ked si dokladne poprezeram vase vozidlo,“ prisne na mna zazrela ponad okuliare. „Ano, ojazdene pneumatiky, to je dalsich 500 korun...“
   „Ale, no tak, vyzerate taka jemna a ste taka prisna,“ dalej som ju  spracovaval.
   „Nuz, ked neviete, ako sa mate s verejnym cinitelom rozpravat, tak dalsich 500 za necitatelnu espezetku,“ vytiahla opat tromf.
   „Co by ste povedali, keby som vas pozval na poharik?“ skusil som inak.
   „Takze, naviac pokus o podplacanie verejneho cinitela! A ako vidim, budeme mat do cinenia aj s alkoholom. Noze, fuknite do balonika... Prepanajana! A to si trufate sadnut za volant?“
   „Ale, madam, viete, ze vam vobec nepristane taka nepristupna tvar? Tie perfektne crty by chceli nezny usmev, mimochodom, nemate vecer volno?“ pokusil som sa naposledy odvratit katastrofu.
   „Uz mam toho dost! Pan vodic, zaplatite 1500 korun pokuty a prosim si vas vodicsky preukaz!“
   „Ja? Ja vodicsky preukaz nemam.“
   „Tak to je vrchol, ako to, ze ho nemate?“
   „Nepotrebujem ho, lebo nemam auto. Chcel som sa s vami len porozpravat.“

Emilia Molcaniova

Myslienkovy most...

   Javore, javore, zeleny javore, dost sa ja naplacem v mojho pana dvore. V mojho pana dvore plna studna vody, kedyze ma Pan Boh stade vyslobodi... (Piesen slnku)
   Zimny vecer. V carovnej televiznej skrinke sa rozbiehaju programy. Ta moja ma najuspornejsi stupen. Styri slovenske a dva nemecke kanaly. Co z nich, ked skolska nemcina v hlave uz len seveli. Zostava stvorka, a ta, podla numerologov, nepatri medzi oblubene cisla. Ani skolaci ju nemaju v laske. Pamatam, este z mojich cias, ze sme jej dali meno stolicka. Zimny vecer to tiez potvrdil. Pri kazdom stuknuti ovladacom hovori sa o strelbe, nahanackach, podvodoch, kazdemu z nas, ak nesplnime povinnosti voci smeru nahor, hrozi nam trest, pokuta do vysky od – do...
   Kde – tu objavila sa i kvapka – dve lubivej slovenskej reci. Tvrdim, ze udomacnuje sa najma na dvojke.
   Zimny vecer si zimny, ked chladis v ramci kalendara, nelaka to stare kolena na vecernu prechadzku. Naviac, v ten vecer, nizkotatransky severacik pohrava sa so snehovym paperim, a tak...
   Zimny vecer zacinam zit s knihou Variacie na zivot. Vlastne je to almanach slovenskej poezie a prozy. Asi tak v polovici dielka ma zaujal titulok Navesajte ma na duby... Duby, dubina (porast aj na breznianskej Skalke), drevo tvrde, sluzilo na vyrobu suciastok pre furmanske kolesa, na vyrobu sudov a stare povesti tvrdia, ze z dubov boli najpevnejsie sibenice. Za mestom, na vrsku Viselnice udajne tiez stala z duboveho dreva, lenze...
   Za titulkom sa vyklulo usmevne pobavenie sa Jana Pohronskeho (rodom z Brezna), Lubomira Kellenbergera s Ludom Ondrejovom. Stretnutie, akoze inac, bolo v utlej hospodke pri vinecku. Ondrejov oneskoreny prichod priatelom vykreslil prihodne, ako cestou k nim musel zlikvidovat troch muzov, ktori mu udajne chceli prebrat frajerku. A ze sanitky ich uz rozvazaju do domacnosti... Tak im treba. Nemaju co chodit do mojej kapusty...
   L. Ondrejov, rozpravac prihod aj nezazitych, vedel zaujat i drevorubacov ciernobalockych, ked bol za urcity cas na Ciernom Hrone.
   Mne ale oci klipli. Navstivil ma kratky, ale zivy sen o vode, ako vyteka ciro – cista zo studne pri chalupe na Luckach. Cestickou cez krkolomne prekazocky smyka sa do dreveneho valova. Kravickam chudi v letnom lete...
   Voda! Pretieram si oci. Prve kroky idu do kuchyne, kupelne... Kohutiky tiche, ale studna, studne uz nedaju pokoj. Masiruju myslou, pri ktorych sme sa s priatelmi, obdivovatelmi prirody pristavili uhasit najma letny smad. Nielen ten ovlazujuci mok na Chamarovej, ale pochutila vodicka i ta bravacovska ponize dediny, ba i ten pramienok pod strieskou pri vystupe na Bystru v Liptovskych Tatrach... Pri kazdom takom pozastaveni obdivoval som mudrost ludi, ale i prirody. Ludia svoje obydlia, najma tie po pahorkatinach (laznicke), postavili v blizkosti, kde citili, kde ich oslovila zivotodarna voda...
   „A ci sa pamatas“, prihovoril sa mi myslitelny priatel, „ako ste kopali tam na Ciernom Hrone pri starej skole studnu...? „Akobynie“, odpovedam. A uz sa vedla seba stavaju vedra, lopaty, cakany, gumove cizmy, rukavice..., rozvoniava cosi od masa. Hrabeme do hlbky. Meter, dva. Tretim sa dno zarosilo mokrotou. Este kusok, voda zabublala, ale malickom. V case sucha bola studna na vodu velmi skupa, ale...
   Zapinam rozhlas. Slovensky. Vecer, ked hodiny uz hustejsie biju. Dievcina, isto – iste v kroji, noti si: V richtarovej studni bystra voda sumi..., spadla do nej iskra, bystra voda vyschla. Ako ta nasa pri starej skole.
   Studne, studnicky, pramene vody, vodicky, ste sucastou nasej slovesnosti. Tento zdravy zensky mok vsetci velebime. Potrebujeme ho pre zivot. Zvecnili ho vo svojej tvorbe hudobnici, maliari..., spisovatelia.
   Napriklad A. Peter – Zaturecky, ucitel v Brezne, zozbieral mnozstvo prislovi, porekadiel. Povsimol si aj tie o studni. Zachytil ich takto: Dobra studna aj v suchu vodu dava; Kto sa chvali, ze vie plavat, nech v studni probuje; Pri studni stoji a vody pyta...
   Jan Ondrus, basnik, o studni hovori: Studna je tazka, studnu nevytrhnes/ma korene ako dub.
   Kazda studna ma vlastny pramen. V ludskom zivote vyskytuju sa aj ine pramene: filozoficke, historicke, regionalne, ludske...
   M. Razus v basni Na studnici o nich napisal: Z mnohych ruk som prijal vody – od kolisky/pramen jednych daleky a jednych blizky.../Mnohe z tych ruk nebars ine prajne boli/niekde som pil s chutou, inde proti voli.
   Zimny vecer. Zvlastny. Od „carovnej“ televiznej skrinky, myslienkovym mostom, presiel som k M. Razusovi.

(li)

Len v dobrom

   V cakarni pri zubarovi upadame do akehosi bezvahoveho stavu ticha. Prerusa ho len vrkot kompresorika. A tam, v tej cakarni, kym prisiel rad na ocny zub, poklepal ma po pleci napad, posuskal do ucha, mysli na zeny, pomozu zabudnut na strach, a ci obavu pred deznfikovanymi kliestikmi. A tak, len v dobrom o zenach, lebo...
   V Polichne (Novohrad), v evanjelickej fare, v rodine Pavla Slancika (1833 – 1909) vyrastali tri dcery: Irena, buduca Laciakova, Izabela, nastavajuca Cecelkova a Bozena, buduca Timrava, zostala slobodna. To by nebolo nic zvlastne, ale ony, aj ked zili v malej dedinke, mali literarne vlohy, dobry pozorovaci talent, co naviac rozhodli sa pozmenit vtedajsi jednotvarny spolocensky zivot na dedine. Ale ako? Budeme vydavat casopis. Polichniansky, rukou pisany. Dostal meno Ratolest. V jeho prvom cisle Irena do uvodu napisala: „Bude to jediny casopis na Slovensku vydavany a redigovany zenskymi, ktorym na srdci lezi rozkvet slovenskej literatury.“ Dievcata o sto – sest prepisovali, aby ich prace literarne mohla citat rodina nielen v Polichne, ale aj v Abelovej, v Budine, v Luboreci, v Hornom Tisovniku...
   Na pero nezabudli ani v pribudajucich rokoch. Z nich nam je dobre znama Bozena Slancikova Timrava. Zoznamili sme sa s nou v skolskych laviciach, kedy citanie Tej zemi vabnej, Tapakovcov, Vsetko za narod... bolo a smelo hovorim, aj je pozitkom, ved su napisane zo skusenosti, zo zazitkov, ktore autorku obklopovali kazdy den.
   A este maly postreh. Irena a Bozena narodili sa zhodne v jeden den a mesiac (2. oktober), rozdiel je len v rokoch (Irena 1865, Bozena 1867).
   Obdobnu zhodu najdeme aj pri bratoch Minacovcoch z Klenovca. Vladimir (spisovatel) narodil sa 10. augusta 1922. Jeho brat Jan 10. augusta 1926.

(sg)