Uplatok

   Fero mal starosti. Dcera trvala na tom, ze chce ist studovat medicinu. A tatko, zariad. Ked jej povedal, ze dostat ju tam bude velmi tazke, pripustila, ze prinajhorsom by to mohlo byt este pravo. Radil sa s kamaratom Palom, ktory mal v tychto veciach dlhodobe skusenosti, ved aj svoje tri deti dostal na lukrativne skoly. Skratka, vedel, ako na to. Ferovi poradil, ze ak chce uspiet, bude musiet hlbsie nacriet nie do vrecka, ani penazenky, ale rovno do banky. Medicinu odhaduje na takych stotisic korun. Povedal mu este, za kym ma ist, aby jeho misia nestroskotala.
   Urceny obnos dal do obalky a vybral sa za svojim poslanim. Sadol si pred profesorovu pracovnu a bol odhodlany splnit ulohu za kazdu cenu.
   Po hodine cakania vysla sekretarka a pozrela na cakajuceho:
   „Idete za panom profesorom? Musite chvilku pockat, ma dolezity hovor.“
   Fero aj cez tapacirovane dvere pocul, ze profesor na niekoho do telefonu krici:
   „... vravim vam, nedalo sa... pridte, vratim vam ich... mozete aj ihned...“
   Fero este nejaku chvilu sedel pred pracovnou, vzapati  sa otvorili dvere a sam profesor ho pozval dovnutra. Ani sa nespytal, v akej veci prisiel, hned mu podaval obalku a vravel:
   „Skutocne to neslo, tu vam davam naspat peniaze, berte si ich a zmiznite, uz vas nechcem vidiet a  dufam, ze mi nenarobite problemy...“ a nasilu ho vytlacil na chodbu.
   Fero ostal ako obareny, v hlave mal zmatok. Sadol si v parku na lavicku a pozrel do obalky. Z nej sa na neho skerilo dvadsat novucickych pattisicovych bankoviek. To nie je mozne! Takze ma teraz v saku obalky dve. Povedal vsak, ze ho nechce viac vidiet. A problemy? Tie mu urcite robit nebude.
Ked stravil tento fakt, vstal a zamieril na pravnicku fakultu.

Emilia Molcaniova     

                   Za Zlaticou Balazovjech - Klincovou

   V pondelok 13. februara v bratislavskom krematoriu bola posledna rozlucka s akademickou maliarkou Zlaticou Balazovjech - Klincovou, ktora zomrela 5. februara v osemdesiatom piatom roku zivota.

   Svetlo sveta uzrela v Brezne. Zivotom ju sprevadzala mudrost otca, laskavost matky a laska troch bratov. Detstvo prezivala ako kazde male dieta. Vynimku tvorili len kresbicky a versiky, ktore ju od malicka vsade sprevadzali. Zakladnu skolu vychodila v Brezne, gymnazium v tom case este u nas nebolo. Svoj talent mala moznost prezentovat cez kresby v breznianskej kronike pri prilezitosti roznych vyznamnych udalosti mesta ci statu. Svojimi kresbami sa snazila v breznianskej kronike dalsim generaciam uchovat obraz vtedajsich symbolov statu, mesta, tvare vyznamnych osobnosti CSR, Brezna i celeho Horehronia: T. G. Masaryka, Martina Razusa, inspektora Karola Raposa, starostu Emila Kuseho a dalsich.
   Jej dalsiu zivotnu cestu urcovalo stretnutie so stredoskolskymi profesormi, najma s profesorom Jankom Alexym, ktory ju priviedol k myslienke studovat na Akademii vytvarnych umeni v Prahe. Vplyvom politickych udalosti v 30. rokoch, kedy doslo k uzatvoreniu ceskych vysokych skol a utvoreniu prveho slovenskeho statu, studovala napokon v Bratislave na Slovenskej vysokej skole technickej v oddeleni kreslenia a malovania. Studium ukoncila v roku 1944 a uz o dva roky neskor dokazala verejnosti na svojej prvej samostatnej vystave, ze ma skutocne talent.
   Tejto vyraznej osobnosti zo sveta umenia mestske zastupitelstvo tohto roku udelilo ocenenie Cestna obcianka mesta Brezno. Zdravotne problemy jej vsak nedovolili, aby zavitala do Brezna. Breznanom poslala pozdrav a uprimne podakovanie za ocenenie. Zial, bol to posledny pozdrav Zlatice Balazovjech - Klincovej jej rodnemu mestu...

(r)

Krajina plna detstva Jozefa Cigera Hronskeho

(k 110. vyrociu narodenia)

   Literarny vedec Zlatko Klatik vo svojej monografii o Hronskom Krajina plna detstva pise: „Hronskeho tvorba pre deti je neodmyslitelnou sucastou jeho ostatnej tvorby, lebo bez nej by tato ostala ochudobnena o dolezity rozmer a vytratila by sa z nej jedna zo stranok, ktora existovala v Honskom – tvorcovi a myslitelovi hned na samom zaciatku.“
   J. C. Hronsky vo svojej uvahe o literature pre mladez v roku 1934 vyslovil myslienku: „Keby som mohol diktovat, dal by som popalit vsetky smutne knihy, rozkazal by som pisat, ak nie diela priam vesele, ale rozhodne bez rozplakanych ciernych farieb, knihy spravodlive v pomere k duchu mladeze, hoci by zavse prichodilo tuto spravodlivost i nafalsovat trochu, aby nejako tak sprievala, tak vestila, tak sa tesila zo zivota, ak mlady majovy strom, ked ta tazkost zivota azda nie je ani taka strasna, ako si ju my prifarbujeme.“ Ked Jozef Ciger tuto uvahu pisal, mal uz za sebou vyse desatrocne obdobie tvorivej literarnej cinnosti a v nom sestnast knih pre deti a mladez: U nas, Domov, Tomcikovci, tri knihy historickych proz: Kremnicke povesti, Zakopany mec, Sokoliar Tomas; osem knih autorskych alebo upravenych ludovych rozpravok: Smely Zajko, Smely Zajko v Afrike, Budkacik a Dubkacik, Sedemnast a sedem mudrosti a ine rozpravky, Janko Hrasko, Brondove rozpravky, Zlaty dazd, Zlate hodinky a dve knizky zo zanru vecnej rozpravky: Zabavky stryka Kurkovskeho a Strycovo vrtielko.
   Hronsky ako prvy zacal tvorit a rozvijat po roku 1918 koncepciu rozvoja a zamernej tvorby literatury pre deti a mladez. Bola to koncepcia imaginativnosti, cize obrazotvornosti. Oproti obrazu tvrdej a neradostnej skutocnosti stavia sa v nej obraz detskeho sveta, detskej radosti a fantazie, detskeho videnia, hry a hravosti, pocitu zivotnej tuzby po porozumeni. Takato literatura mladezi neberie detstvo a neuvadza ju do problemov, s ktorymi si nevedia poradit niekedy ani dospeli. Hronskeho optimisticka orientacia na tvorbu pre deti a mladez tak predstavuje literarny prud, ktory bol v 30. rokoch minuleho storocia urcujuci a podnetny pre vyvin slovenskej detskej literatury. Vsetci autori tohto prudu hladali vo svojich dielach ideal spravodliveho, mravneho a slobodneho zivota. Tento zaner sa uspesne rozvijal prave vdaka Hronskemu, ktory po komercnych a umelecky netvorivych vyberoch siahol po ludovych rozpravkach a v ich autorskom spracovani alebo uprave ukazal vysoke umelecke, filozoficke a eticke hodnoty slovenskeho ludoveho genia. Vyznamovou a doteraz nedocenenou zlozkou jeho tvorby je aj jazykova kultivovanost, stylova cistota a pestrost, hudobnost a rytmickost jeho rozpravacastva.
   Hronsky kritizoval nezdravu komercnu vydavatelsku politiku a sam svojimi dielami daval podnet na pisanie diel, ktore by boli umeleckym vyjadrenim detskeho sveta.
   V dejinach slovenskej detskej literatury zostava dolezitym a neodmyslitelnym faktom aj Hronskeho organizatorska a publicisticka starostlivost o tento druh literatury. V Kremnici este ako ucitel spoluzakladal osobitnu ediciu Mladez, spolupracoval s casopisom Vcelka a od roku 1927 spolu s R. Klackom prebral redakciu Slniecka. V Slniecku vdaka svojim autorksych a redaktorskym schopnostiam sustredil najtalentovanejsich spisovatelov a ilustratorov a sam okrem redigovania hojne do neho prispieval.
   Medzi malo zname cinnosti Jozefa Cigera Hronskeho patri aj jeho citankova tvorba. Vyznamny osobny podiel mal najmenej na dvadsiatich citankovych projektoch.
   Maticne citanky, ktore ako clen maticnej citankovej komisie spoluzostavoval, boli vybornymi ucebnicami. Skoro dvadsat rokov pomahali slovenskym skolam formovat literarnu vychovu a literarne vzdelanie – stali sa kulturnym fenomenom, ktory vstupil do zivota viacerych mladych slovenskych generacii. Citanky vychazdali v rovnakom formate, vo vybornej grafickej uprave a s podmanivymi ilustraciami Martina Benku. Dolezity je i fakt, ze ich svorne vydavali katolici i evanjelici, po roku 1930 ich s Maticou slovenskou spoluvydavali i Spolok sv. Vojtecha a Tranoscius. Hronsky v autorskom kolektive zaujal vyznamne miesto nielen vyberom aktualnych textov, ale i svojou vlastnou tvorbou.
   Jozef Ciger Hronsky aj vtedy, ked v Matici slovenskej stal na vyznamnych postoch a mal prace nad hlavu, neopustil ani literaturu, ani pedagogicku cinnost. Bol nielen neobycajnou nadejou slovenskej literatury, ale aj vynikajucim pedagogom. V tvorbe pre deti sa stal jednou z klucovych osobnosti v slovenskej literature.
   Jozef Ciger Hronsky sa narodil 23. februara 1894 vo Zvolene a zomrel v exile – v Lujan v Argentine 13. jula 1960. Od roku 1993 odpociva aj s manzelkou na Narodnom cintorine v Martine.
(Literatura: Biograficke studie c. 19/92 a c. 24/97. Martin, MS)

A. Prepletana