Spomienka spoza ostnateho drotu
Jarne mesiace roku 1945 mali pre
kazdeho Stredoeuropana prichut slobody. Nielen pre vojakov a civilne obyvatelstvo, ale aj
pre zajatcov zivoriacich v koncentracnych taboroch. S priblizujucim sa oslobodzujucim
frontom od vychodu aj zapadu rastla nadej vaznov na prezitie, nadej zivena volou zit - tym
jedinym, o co ich nemohli pocas vaznenia olupit. Koncentracne tabory - premyslene tovarne
na smrt - boli pocas druhej svetovej vojny prostriedkom a miestom likvidacie (doslova
a do pismena) protifasistickej opozicie akehokolvek druhu - od politickych oponentov
az po „neziaducich“ z rasovych dovodov, deti nevynimajuc. V case nastupujucej
moci ich Adolf Hitler pouzival na zastrasovanie a zbavenie sa komunistov i dalsich
protivnikov, kritizujucich sposob jeho vladnutia. Na tento ucel ich zriadoval v Nemecku a
v Rakusku. O niekolko rokov neskor sa ich siet rozsirila aj do Polska, uz so zamerom aj
totalnej likvidacie celych narodov. Celkove - za dvanast rokov jestvovania koncentracnych
taborov nacisti uvaznili asi 18 milionov ludi z 32 krajin (!) Pocet tych, ktori sa
nevratili, predstavuje dvojnasobok sucasneho stavu obyvatelov Slovenska.
V zmysle tajneho obeznika z roku 1941 boli
koncentracne tabory rozdelene podla stupna moznej napravy vaznov. Kto sa ocitol v
transporte do rakuskeho Mauthausenu, cakala ho takmer ista smrt. Tento tabor fungoval este
v aprili 1945 a zahynul v nom aj profesor Ladislav Sara a major Samuel Sekuris, velitel
povstaleckej posadky v Brezne. Vacsie stastie, ako jeho velitel, mal vojak Jozef Kucerak z
Hronca, ktoreho pribeh opisal jeho syn: „Otec
pracoval v podbrezovskych zeleziarnach a ako 35-rocny narukoval 30. augusta 1944 do
breznianskej posadky, ktora sa pridala k Slovenskemu narodnemu povstaniu. Bol prideleny k
zasobovacej jednotke, ktorej velitelom bol Anton Kudelka, neskor ucitel v Podbrezovej. Ich
ulohou bolo zasobovanie partizanov na obidvoch stranach Nizkych Tatier. Pri ustupe do hor
ich koncom oktobra nad Liptovskou Luznou obkolesila a zajala nemecka prepadova jednotka a
otec sa 2. novembra 1944 dostal do zajateckeho tabora STALAG VIII C pri polskom meste Zagan. V januari 1945,
ked uz silnel tlak sovietskych vojsk, hnali ich Nemci na zapad, volali to „Pochod
smrti“. Presli stovky kilometrov a dostali sa az k Braunschweigu a do oblasti
Göttingenu. Tam ich asi 17. aprila 1945 oslobodili spojenecki vojaci. Po strastiplnej a
namahavej ceste sa otec vratil domov, do Hronca az po dvoch mesiacoch, 27. juna 1945.
Podla polskej internetovej stranky,
vytvorenej na pamiatku obeti tohto tabora, bol tabor Stalag VIII C len jednym z retazca
taborov okolo spominaneho mesta. Bol vybudovany v septembri a oktobri 1939 a riadeny osmym
vojenskym okruhom Wehrmachtu. V rokoch 1939 - 1945 sa tu pouzivali barbarske metody zaobchadzania s vaznami a
bezprecedentne sa tu porusovali vsetky medzinarodne konvencie. Vo februari 1945 postup
Cervenej armady prinutil nacistov tabor evakuovat. Rozhodujuce dokumenty a dokazy spalili,
znicili a miesto poprav starostlivo zamaskovali. Nacisti, ktori nariadovali masove popravy
v Stalag VIII C neboli vraj nikdy odsudeni a
potrestani.“
I. Kristofova
Kovova
znamka s evidencnym cislom vazna Jozefa Kuceraka
Futbalova
fanynka
Na ihrisku bezi dolezity zapas. Ide
o vsetko. Kazdy rozhodcov hvizd je prisne sledovany a komentovany. Zovsadial sa ozyvaju
kriticke hlasy na jeho adresu, prim vedie najma blondinka z tribuny.
5. minuta:
„Pocuvaj, ak mas robit svoju robotu
poriadne, tak nestvaraj koniny, jasne? Chlapci, ideme, nevsimajte si toho somara
s pistalkou!“
17. minuta:
„Kde si dal oci, ty cierny trulo, ved
to bol jasny faul, divaj sa poriadne a ked to nedokazes, zajdi si k ocnemu… Ak
nemas dvadsat korun na lekara, podarujem ti ich!“
21. minuta:
„No, nevravim? Ved ty potrebujes aspon
dvanast dioptrii. A ktovie, ci nie si aj farboslepy. Necum na sukne, ale do ihriska. Chcem
vidiet toho idiota, co ta sem nominoval!“
33. minuta:
„Vies co? Ty sem uz radsej viac nechod,
lepsie zvladnes doma pranie zasratych plienok ako rozhodovanie. Rychlejsie, chlapci,
ukazte im to a poriadne!“
Koniec 1. polcasu:
„Pocuvaj, Fero, ak mienis takto
rozhodovat aj druhy polcas, radsej zostan v satni. Inak si to s tebou vybavim po
zapase. A na to sa mozes tesit!“
58. minuta:
„Co nepiskas, ty chrapun, ved to bol
ofsajd ako hrom! Cudujem sa, ze ta superi nechytia pod krk. Ak z toho vyviaznes zivy,
ja to za nich dokoncim…!“
85. minuta:
„Vedela som, ze si nula v posteli,
ale ze aj na ihrisku… Vecer sa priprav na najhorsie!“
K fanynke pristupili dvaja policajti:
„Pani, spravate sa nepristojne. Ako
mozete nieco take o rozhodcovi tvrdit?“
„Co by som nemohla! Je to moj
manzel!“
Emilia Molcaniova |
