Aj sochy
maju svoje pribehy …
Keby vedelo breznianske namestie
rozpravat, zaiste by sa rozpamatalo nielen na udalosti, ktorych bolo svedkom, ale aj na
zmeny, ktore tieto udalosti zanechali na jeho tvari. Za viac ako sest storoci postavili po
jeho obvode najreprezentativnejsie budovy, bolo svedkom poziarov, rabovania, pokojnych
prechadzok, revolucnych nepokojov, manifestacii, kortesaciek, aj plamennych reci. Kazda
doba priniesla svojich hrdinov zvecnenych casto v nazvoch namestia; z vdacnosti za
udelenie autonomie mestu pomenovali namestie po panovnikovi Ludovitovi Velkom, od roku
1903 mu dali nazov podla Frantiska Rakocziho, v case prvej svetovej vojny nieslo meno
Lajosa Kossutha. Po vzniku samostatneho Ceskoslovenska nebolo priliehavejsieho
pomenovania, ako po prezidentovi T. G. Masarykovi, v case vojnoveho slovenskeho statu po
M. R. Stefanikovi a v ludovodemokratickom state po Klementovi Gottwaldovi.
Nielen nazvy namestia, ale aj niektore z jeho
dominant alebo ozdob sa stracali s politickymi naladami a zmenami rezimov. Odniesli si to
pomniky, pamatne tabule a najma sochy. Stali na viditelnych miestach a museli byt
nahradene inymi. Protimonarchisticke nalady zmietli v prvych dnoch novovzniknutej CSR z
povrchu namestia sochu F. Rakocziho, z univerzalnejsieho pomnika Alzbety Bavorskej
odstranili aspon plastiku bajneho vtaka turula - jedneho zo symbolov Uhorska - spolu s
liatinovou tabulkou v parku, pripominajucou jeho vysadbu k milenarnym oslavam. Vynimkou
bol prvy pomnik sovietskym vojakom nad ich hrobmi, ktory odstranili z estetickych dovodov
a nahradili ho inym. Politicke dovody nechybali pri zamietnuti postavenia pomnika Stefana
Moyzesa, a tak si breznianske namestie pamata len poklop zakladneho kamena v auguste 1947.
Sochar Ladislav Majersky, napriek zadaniu objednavky, uz nestihol dielo zrealizovat.
Definitivna likvidacia hrozila aj soche M. R. Stefanika - jednej z
„najpomnikovejsich“ osobnosti Slovenska. Zakladny kamen polozili symbolicky v
Den slobody - 28. oktobra 1928 a o pol roka nato, 5. maja 1929 sochu odhalili pocas
dvojdnovych oslav za pritomnosti ministra skolstva a osvety Dr. A. Stefanka. Na podstavci
z lesteneho travertinu s menoslovom padlych Breznanov v prvej svetovej vojne stala
plastika „Generala - diplomata“ od autorskej dvojice - akademickeho sochara J.
Pospisila a architekta Ing. E. Bellusa.
Socha bez ujmy prezila bombardovanie mesta pocas jeho oslobodzovania,
neobstala vsak v politickej atmosfere patdesiatych rokov 20. storocia. V lete 1952 sochu z
rozhodnutia vtedajsieho predsedu MNV odstranili a cakalo ju roztavenie. Sila kultu a ucta
k tejto osobnosti modernych politickych dejin Ceskoslovenska bola vsak silnejsia, ako
obavy z odhalenia jej zachrancov a prechovavatelov. Ti, uvedomiac si, ze jej znicenim by
sa spachala dalsia skoda (strata umeleckeho diela), skamuflovali po dohode s laboratoriom
v Hronci vysledky skusky odobratej zo vzorky generalovho prsta. Podla tohto stanoviska sa
pouzity material vraj nehodil na vyrobu odliatkov. Medzicasom doslo k personalnym zmenam a
novy predseda MNV stratil o osud sochy zaujem. Zisla z oci, ale nezisla z mysle. Putovala
po tmavych kutoch skladov, az nakoniec skoncila v debneni garazi v technickych sluzbach.
Po neuspesnom pokuse o jej reinstalaciu v roku 1968 sa vratila na povodne miesto az 5.
maja 1990. Bohuzial, na tejto slavnosti sa zucastnilo v porovnani s rokom 1929 nepomerne
menej ucastnikov.
Dnes len historicke fotografie dokazuju, ze na breznianskom namesti styridsat rokov
chybala socha prveho ministra vojny samostatneho Ceskoslovenska. Stopou na jej nasilne
odstranenie bol stit generalskej ciapky, ohnuty pri skladani sochy z podstavca. Aj
mramorove platne s menoslovom obeti prvej svetovej vojny su dodnes premiestnene na
podstavci omnoho mladsieho pomnika. Aby sa vsak pohnutemu osudu sochy dostalo
zadostucinenia, jej kopia natrvalo spojila osobnost M. R. Stefanika s francuzskym mestom
Meudon, jednym z druzobnych miest Brezna a sidlom hvezdarne, kde tento politik ako
astronom posobil.
Spracovala I. Kristofova
 |
 |
| Odhalenie pomnika M. R. Stefanika, 5. maj 1929. |
Pomnik Alzbety Bavorskej v mestskom parku, rok 1905. |
Ku Dnu matiek
Druhu majovu nedelu, 14. maja, opat
oslavime Den matiek. Je to sviatok s dlhou tradiciou, ktory nam pripomina, co pre nas nase
mamy znamenaju.
Matka
V tichu pocut zensky hlas. Je taky traslavy,
uplakany a s vycerpanim vola do dialky. Len nezny vietor odnasa ten plac po ciernej nocnej
oblohe, kym nesplynie so zblnkotanim vody medzi horami.
Zena odeta len v hodvabnom bielom sate, bosa, trasie sa v nekonecnej
tme. Dlhe svetle vlasy jej prefukuje nocny vietor. Zronena klaci na tvrdej zemi, no tvar
upiera k nebu. Z modrych oci roni horuce trpke slzy, ktore jej uzkymi pramienkami stekaju
po tvari. V rozstrasenych rukach jemne zviera krehky biely tulipan. Biely a hladky ako
paperie, no studeny ako lad. Vola za tym, kto uz prekrocil prah ineho sveta, teraz z vysin
bezmocne hladi na vlhku zem. Zem sajucu slane slzy trpiacich. Skloneni nad zenou tisko
sepkaju a hladia ju po nahych pleciach. Chabo tisia placucu zenu, klaciacu nad kusom
chladneho siveho kamena.
V jej ociach plynie cely zivot. Stale pocuje detsky smiech, oci
odrazajuce nesmiernu radost, male telicko babatka chuliaceho sa v teplej deke. Spomienky
ju obopinaju ako hruby povraz, ktory jej nedovoli znova sa nadychnut. Len s obrovskou
namahou dokaze vstat, otocit sa a stale placuc pomaly kracat z miesta, ktore sposobuje
nesmiernu bolest, a predsa sa vam tazko z neho odchadza. V ciernave ostane na kameni lezat
iba biely tulipan a niekde pri nom aj kus roztrhnuteho srdca. Vtom znovu zaveje vanok a
prinesie so sebou aj detsky smiech.
Zena zlomena osudom len pomaly pozrie k nebu a vyroni dalsie
trpke slzy. Ved kto pochopi matku, ktorej smrt vzala milovane dieta?
Zuzana Daxnerova, ZS a MS Pionierska 2 |
