Z
dennika, ktory ma len jednu stranku
24. jun 2006, 22. 30 h
Janska noc.
Magicka noc. Vesiam bielizen na balkone a zrak mi zabludi na Jamy. Z temnoty
ziari ohen. Nie jeden, dva. Janska vatra. Vzduch vonia omamne cerstvo
pokosenou travou a prinasa davno zabudnute spomienky mojho detstva. Bolo ine,
plne carovnych pribehov, ktore nam sprostredkuvali nasi najlepsi priatelia -
knihy. Zaviedli nas do cias zivota nasich predkov, ktori v symbioze s
nemennymi zakonmi prirody udrziavali svoje davne tradicie. Mysel odkryva
davno zabudnute rozpravky o devatorakom kvieti, ktore pomahalo hladat stratene
poklady. Poklady, ktore pocas Janskej noci vyharali z podzemnych hlbin a po
cele veky pokusali fantaziu jednoduchych ludi. Ti, snivajuc o lepsom zivote,
nevahali rozprestriet kridla svojej predstavivosti a nacriet az na dno viery
v zazraky. Napriek tazkej robote na poli a neutesenemu osudu verili v dobro
a spravodlivost a s pokorou prijimali svoj nelahky udel.
Uz niet nebojacnych pastierov, ktori za teplych letnych noci
tancovali s vilami, ani prostych dedinskych dievcat, carujuc pri splne
mesiaca pre lasku svojho mileho. Niet ticheho rozjimania ustatych
drevorubacov pred svojou kolibou, ba ani neopakovatelneho ujukania mladych
diev z gruna na grun.
To vsetko krasne, comu nasi predkovia verili, odvial cas.
Necakany hluk ma vracia naspat do skutocnosti. Dole po ulici kraca
hlucik mladych ludi. Smeju sa, pokrikuju. Do noci svietia neonove svetielka
displejov ich nerozlucnych spolocnikov - mobilov. Miliony SMS-iek lietaju
vzduchom a svojou primitivnou komunikaciou uz nicim nepripominaju
rozpravanie starych materi svojim vnucatam na pripecku.
Je iny svet. Inac vonia hora po letnej burke, inac chuti cerstvo odtrhnute
jablcko, ini su i ludia. Nado mnou nadherne ziaria hviezdy. Boli tu, ked moj
prastary otec kosil zarosenu luku a budu tu aj vtedy, ked nasi
prapravnuci kybernetickym cipom oznamia svojmu dietatu, ze mu vinsuju vsetko
najlepsie k narodeninam.
Ale Janske ohne tu uz nebudu.
A je mi z toho velmi smutno na dusi...
M. Brvenikova
Erby
obci Breznianskeho okresu (4)
Brezno
Brezno patri
k mestam, ktore pouzivaju historicky erb. Jeho podobnost so statnym erbom
Uhorska za vlady rodiny Anjouovcov svedci o tom, ze pochadza z konca 14.
storocia a suvisi s udelenim mestskych privilegii v roku 1380 panovnikom z
tejto vladnucej dynastie - Ludovitom I. Podla vtedajsich zakonitosti
heraldiky sa pretvoreny erb tejto rodiny pouzival v sudobej mestskej
heraldickej tvorbe a symbol Anjouovcov sa stal zakladom erbov viacerych
miest, vznikajucich v tomto obdobi (Kremnica, Kosice).
Vizualna podoba symbolov v stite je znama z odtlackov gotickeho
pecatidla z roku 1429 a pecatidlo s rovnakymi figurami pouzivalo mesto aj v
16. storoci.
Prve farebne vyobrazenie breznianskeho erbu a jeho popis je znamy z
erbovej listiny vydanej 11. jula 1627 Ferdinandom II. Panovnik respektoval
dovtedajsiu podobu pouzivaneho mestskeho znaku a doplnil len ostatne casti
erbu - prilbu, klenot a prikryvadla: v stiepenom stite je prava polovica
osemkrat modro-strieborne delena a v lavej cervenej polovici je sest
striebornych lalii. Na vrchnom okraji stitu je postavena korunovana resetova
prilba s prikryvadlami, za klenot sluzi obrneny a mecom ozbrojeny rytier s
napadnymi fuzmi a bradou, prilbu ma zdobenu pstrosimi perami (pre porovnanie
– statny znak Uhorska za vlady Anjouovcov mal v stiepenom stite pravu
polovicu sedemkrat cerveno-strieborne delenu a lava modra polovica bola
posiata zlatymi laliami). Podla tejto listiny bolo vyryte aj pecatidlo,
obsahujuce vsetky casti erbu.
Heraldicky popis erbu:
Stiepeny stit. Prava polovica je osem raz
modro-strieborne delena, v lavej cervenej polovici je sest striebornych
lalii, po dve v troch radoch.
Pripravilo Horehronske
muzeum
Elena Holeczyova a
breznianske ochotnicke divadlo
Neoddelitelnou sucastou kulturneho zivota v breznianskom prostredi bola
ochotnicka divadelnicka cinnost. Silne dojmy z takehoto prostredia vyraznou
mierou zakotvili aj v tvorivych zaujmoch Eleny Holeczyovej a prejavili sa
v jej plodnej spolupraci s divadlom. Od zaciatku 30. rokov sa najlepsie sily
breznianskych ochotnikov sustredili v miestnom odbore Matice slovenskej pod
jej vedenim ako dlhorocnej predsednicky Divadelneho zdruzenia. Posobila tiez
ako reziserka nielen v tomto zdruzeni, ale aj vo vacsine spolkov v Brezne.
Breznianske
divadelne posobenie E. Holeczyovej zahrna v sebe sestnast rokov (1931 -
1946). Zacala hrou Kostolna mys v roku 1931 a svoje spolocenske a umelecke
ucinkovanie skoncila nastudovanim pasma Sli bojovnici v roku 1946. Obdobie 30.
a zaciatok 40. rokov, ktore tak vsestranne poznacila a vyhranila jej praca,
neprinieslo iba vyznamne uspechy breznianskych ochotnikov doma, ale aj
vyrazny prienik do okolia: na reprezentacne slovenske fora do Martina, kde
merali cestu sestkrat (v rokoch 1935, 1936, 1937, 1939, 1940 a 1942), pricom
zaznamenali velke uspechy; na javisku Slovenskeho narodneho divadla
vystupovali trikrat (v roku 1937, 1938, 1943); bratislavsky rozhlas vzdy
vysielal vystupenie ochotnikov zo SND; v roku 1937 boli na rozhlasovej
sutazi v Kosiciach a v roku 1938 ich videli kosicki divaci na javisku
Vychodoslovenskeho narodneho divadla.
Reziserka
Elena Holeczyova dbala aj na jazykovu uroven, dramaticku a inscenacnu zlozku.
V novodobej historii 9. a 10. maja 1942 Breznania ako prvi prenikli za
hranice na svoj uspesny prvy zajazd. Maticny folklorny tanecny subor
vystupil vo Viedni s pasmom Vynasanie Moreny, ktoreho choreografiu
pripravila a pasmo nacvicila E. Holeczyova, vratane vyberu krojov pre
spevakov a tanecnikov a napisania scenara. Do tanca zakomponovala
horehronsky zvyk vitania jari, kde ucinkovalo do patdesiat ochotnikov v polomskych
krojoch za zvukov tahacich harmonik. Vo Viedni vystupovali v divadle Urania
s velkym ohlasom.
Dajme slovo
hercom, tanecnikom a spolupracovnikom E. Holeczyovej, ktori jej osobnost
najlepsie vystihuju.
Ada
Mikulikova: „Pani Elena bola osobnost odborne fundovana, skromna. Nasla
spravnu cestu ku kazdemu z divadelneho a folklorneho suboru.“
MUDr. Edita
Dibakova: „Ako reziserka z neskusenych ochotnikov dokazala vycibrit postavy,
ktore ziskali na javisku fanusikov, ich radost a spontannost.“
Stefania
Petranska: „Brezno malo osobnosti v kazdej oblasti kultury. Takouto bola aj
Elena Holeczyova. Ona bola na tomto poli nezastupitelna. Hybala dianim,
odbornostou v Divadelnom zdruzeni a folklornom subore. Vedela mladych
zanietit, udrzat, ale aj rozplakat vyzadovanim discipliny a nacvikom, cez
unavu do precizneho prevedenia.“
Vlastna
spomienka E. Holeczyovej: „Rada spominam na skusky v studenych, nevykurenych
miestnostiach, na vesele chvile smiechu a svornosti, ked sa praca darila, na
hadky, ktore prepukli z najmensich pricin a vsetci sme sa zariekali, ze uz
nikdy, ale naozaj nikdy viac divadlo nebudeme hrat. Na zhananie rekvizit a primeraneho
odevu po mestecku, na uzkost pri vytiahnuti opony, ked z temneho hladiska
stovky oci sledovali osvetleny stvorec, kde sme s trasucim srdcom
vyslovovali prve slova a vety. Na radost pri pohlade na rozosmiate tvare
alebo vyplakane obecenstvo, na mile zazitky ochotnikov.“
Impulzom jej
zivotnej cesty v Brezne bola laska k mestu, k Horehroniu, domovine, ludovemu
prostrediu, pospolitemu ludu a narodu. Jej laska bola nielen obdivovatelska,
ale ziva, aktivna, prejavovana intenzivnou cinnostou na poli kulturneho
rozvoja Brezna a Horehronia. Jej praca v spolocenskych organizaciach nebola
len reprezentativna, ale prinasala mestu, okoliu a Horehroniu aktivity vo
vzdelanostnej oblasti, kulture, davala impulzy do zivota a trochu optimizmu
do chudobneho prostredia. Nas kraj bol pre nu zdrojom krasneho kroja
a bohatstvom svojrazu. Chodila z dediny do dediny, z chalupy do chalupy,
zachranovala, co sa dalo, ale najma plnymi duskami vsavala inspiraciu pre
vsetko, co bolo naplnou jej mimoriadne plodneho zivota.
Manzelia
Holeczyovci zanechali Breznu nesmierne bohatstvo. Svoju lasku k Breznanom
vyjadrili pri rozlucke s Breznom v zachovanej rodinnej kronike slovami: „Odchadzame
z Brezna po sestnastich rokoch. V mysli budeme neraz s tymi, ktorych tu s lutostou
nechavame. Vy ste medzi nimi.“
Oto Baldovsky
Z etnografickeho
zapisnika
Slovenske prislovia a porekadla
o Musel by
si mnoho niti mat, aby si vsetkym ludom huby pozasival o Aj dobremu kocurovi
niekedy mys unikne o Povedala sova sove: staraj sa kazdy o svoje o Na
vinovateho akoby lopatou hrnul o Ziadne nestastie vecne netrvalo o Neber
viac na chrbat ako mozes uniest o Dobre reci daleko idu, plane este dalej
o Nie kazdy zaludok vsetko znesie o Kto nikdy nezacne, nikdy nedokonci
o Oklam blazna ako chces a mudreho ako vies o Kde nehori, tam ani dymu niet
o Dobra povest ziari aj v tme o Razen hotovy a zajac v lese o Nemozno byt na
dvoch miestach odrazu o Kto nema nic na tanieri, pozera na podnos o Kto
v lete nerobi, ten v zime nebrodi o Aj zaplata zdobi cloveka o Aj v pekle je
dobre, ked mas stryca diabla o Aj bez brady ludia mladi daju niekedy dobrej
rady o Pri studenej kuchyni horuca laska chladne o Lepsie niekedy ako nikdy
o Kto je na peci, mysli si, ze su v nej vsetci o Mlademu sa svet usmieva
o Aj certa by zozral, keby mu ho dali o Dakedy mudry pochybi, dakedy zas
blazon trafi o Chutnejsi chlieb na slobode, ako kolac v sluzbe o Aj stara
koza rada lize sol o Kde vela dymu, tam malo ohna o Na lekara nemysli, kto
je veselej mysli o Kto cigani, ten kradne o Casty host nebyva vzacny o Dobra
praca sama sa chvali o Vyslo tela, vratil sa vol o Svoje chyby nikto nechce
vidiet o Co Jurko nepochopi, to sa Juro nenauci o Pri dobrom majstrovi musi
byt aj tovaris dobry o Blazon chodi nahaty, aby umrel bohaty o
(jp) |