Pirati z 1. A

   Prve, co mi syn Peter po prichode zo skoly zvestoval, ze budu mat karneval. No zbohom, zas musim zhanat masku, poziciavat ju, ci nebodaj sit.

   „Neboj sa, mama, masku budem mat zo skoly, budem  piratom.“

   To som si vydychla. A tak bolo v triede sedem piratov, lebo ked raz hrali divadlo, dali usit sedem kusov masiek. Odkedy prvaci videli film Pirati z Karibiku, boli piratmi priam posadnuti.

   Ked som svojho zamaskovaneho syna dopravila na miesto cinu, dohodla som sa s triednou ucitelkou, ze ponho pridem o siestej. Vravela, ze vtedy by mal maskarny ples koncit.

   Zahovorila som sa v hudobnej, kde som bola vyzdvihnut starsiu dceru, a tak som prisla pred skolu nieco po siestej. Bolo uz zrejme po curbese, pretoze nas osamely pirat cakal na nas pred skolou. Nalozila som ho do auta a podme domov. Cestou sa zrazu neohrozeny reskator rozreval, ze chce ist domov, neviem preco, ved sme tam smerovali. Ked ho dcerka upokojila, zacal zas vymyslat, ze on je Viliam a znova tvrdil, ze chce ist domov. Dcerka pohotovo zauradovala a porozpravala mu, ze Viliamovia su zbojnici, ale nie ti morski. A ze jeden s takym menom bol a volal sa Tell. Tato rozpravka ho trochu upokojila, ale ked sme vstupovali do bytu, opat reval, ze on je Viliam.

   „Dobre, teda si Viliam, budeme ta tak volat.“ A manzelovi som povedala, ze sa nas syn tak dokladne vzil do svojej ulohy, ze ho musime kvoli pokojnej domacnosti, kym ho to neprejde, volat jeho novym menom. Syn este stale sedel smutny v kuchyni na stolicke a vtom zazvonil telefon. Zodvihol ho manzel:

   „Pytaju sa, ci nie je u nas Petrov spoluziak.“

   „Nikto u nas nie je,“ kricala som z vedlajsej miestnosti. „A ty sa uz konecne vyzlec!“ rozkazala som synovi.

   Ked sa nemal k cinu, zobrala ho dcerka do detskej izby s tym, ze mu pomoze. O chvilu vsak zdesena vbehla do kuchyne s krikom:

   „Mama, tento pirat nie je nas pirat!“

   „Co to taras uz aj ty?“ A ozaj. Spod masky sa vykluval cudzi urevany, usopleny chlapec. „Do kelu, ale kde je nas Peter?“

   Sadla som do auta a obiehala synovych spoluziakov. Bolo uz po polnoci, ked sme nasich siedmich piratov roztriedili do tych spravnych postielok.

Emilia Molcaniova

Literatura – ucitelka zivota

(k 10. vyrociu umrtia prof. Jana Stevceka)

   Dvadsiateho siesteho septembra pred desiatimi rokmi sa zavrsilo bezprostredne cinorode posobenie profesora Jana Stevceka, zavrsila sa jeho aktivna a obrodna ucast na formovani slovenskej kulturnej a literarnej spolocnosti. V tento den odisiel clovek, ktory svoje najlepsie fyzicke i dusevne a intelektualne sily zasvatil sluzbe tomuto cielu, ktory este ani dnes nie je dosiahnuty. Odisiel uprostred tvorivej prace a jeho miesto a zastoj v narodnom zivote, v kulture, skolstve i literature je uz desat rokov prazdne. Ale dielo, ktore nam zanechal, je silnejsie ako pozemska put jeho autora – zije dalej a jeho iskra ducha nas stale oslovuje. Pripomenme si ho.

   Ako literarny vedec Jan Stevcek sa systematicky venoval aj lyrizovanej proze. Jeho prvym vedeckym dielom bola Baladicka proza Frantiska Svantnera (1962). O sedem rokov vychadza Lyricka tvar slovenskej prozy, za nou Nezbadane prozy a Lyrizovana proza. Ako estet a milovnik umenia porovnava francuzsku literaturu so slovenskou a svetovou a konfrontuje ich v diele Estetika a literatura. Nasleduju Skice a Nove skice, ktore obsahuju Stevcekove studie o realizme a romantizme slovenskej literatury. Potom sa venoval slovenskemu romanu: v roku 1979 vychadza Esej o slovenskom romane, Od realizmu k naturizmu. Obdobim medzi dvoma vojnami sa zaobera Moderny slovensky roman (1983). Kniha Sucasny slovensky roman – to su kapitoly o romanopiscoch M. Figuli, F. Heckovi, venuje sa zanrovemu profilu romanu, mapuje cestu romanu, venuje sa intelektualnemu romanu atd. Vsetky tri diela o vyvine slovenskeho romanu vychadzaju v roku 1989 v syntetickych Dejinach slovenskeho romanu. V roku 1987 vysiel v Slovenskom pedagogickom nakladatelstve stvrty diel Dejin slovenskej literatury, ktory zostavil tiez profesor Stevcek. K jeho sestdesiatke zostavil a vydal Karol Rosenbaum rozhovory so Stevcekom pod nazvom Skusenosti. Cykly knihy: Literatura a citanie, Interpreti a Interpretacie. Poslednou z literarnovednych prac Jana Stevceka su Literarnohistoricke etudy – su to vlastne jeho prednasky v pisomnej podobe a spomienky na jeho ucitelov Milana Pisuta, Mikulasa Bakosa a Alexandra Matusku. Sam o tejto knizke hovoril: “...Touto knizockou zakoncujem teda nielen svoje pisanie, ale aj prednasanie, co nema vyzniet pateticky, ale len primerane javu, ktory sa vo vseobecnosti nazyva zivot.“

   Ako spoluautor sa podielal (s Albinom Baginom) na knizke Obrazy a myslienky (1979). Prispevok J. Stevceka Lyrika ako piesen a povest o tvorbe Andreja Plavku vysiel najskor v Novom slove v roku 1977. So Stanislavom Smatlakom vydali v roku 1981 Literarne rozhovory, ktore sa tykaju dejin a vyvinu slovenskej literatury, kritiky, vztahu literatury k spolocnosti a pod.

   Ako brilantny esejista v priebehu dvoch rokov napisal a vydal styri zbierky skvostnych eseji: vo Fenomenologii infarktu (1994) uvazuje nie nad odbornymi otazkami, ale nad otazkami zivota a smrti, odhaluje prave hodnoty zivota a zaujima mudry postoj k nemu po infarkte. Priamym pokracovanim Fenomenologie su Sliacske meditacie (1994). Vznikli pocas liecenia na Sliaci a autor v nich medituje o intimnych otazkach, ako su staroba, upadok tela, modlitba, hudba, sny, samota, ale aj o mravnych, umeleckych a filozofickych pojmoch a suvislostiach, vazbach a vztahoch hlavne pacientov na lieceni. Tretia zbierka eseji V pasci (1995) su jeho politicke uvahy a poslednou Tyzden v tichom dome (1995). V nej zaznamenava denne zazitky z necakanej samoty. V poslednej eseji pise: „...Stojim na balkone a divam sa na mesto, ktore tvori velky kruh mojho zivota. Skoro patdesiat rokov tu zijem a vnimam svet; tu som sa zacal otvarat i sebe. Mal som v zivote vela stastia, dosiahol som pomerne lahko, co som chcel. Postupne som sa stal mozno i kulturnym clovekom, pod cim rozumiem clovekom vnimavym, ktory ma predstavu o hodnotach. Nezanedbaval som nic, co ma mohlo vzdelat a pripravit na zivot... Ale raz, mozno len raz v zivote, kazdy clovek zastane na svojom balkone a pozoruje okolie, ci on pren este existuje. Niekedy je to velka bolest, niekedy nadmerne stastie, ktore nas nuti, aby sme si vymedzili hranice, aby sme sa zacali vazne pytat...“

   Jan Stevcek je aj basnikom. Milan Rufus ho nazval renesancnym modernistom. Knizne vysla iba utla zbierka jeho basni 30 citlivych basni a jedna (1994), ale okrem nej ich niekolko vyslo aj v Literarnom tyzdenniku. Pokusil sa aj o dramaticku tvorbu. Napisal hru Zasnuby inziniera Fausta, ktora knizne vysla spolu s hrou J. Boora Faust a Mefisto v Parizi pod spolocnym nazvom Nas Faust (v roku 1982). Jan Stevcek miloval francuzsku literaturu a z nej prelozil dielo A. France: Hostinec u kralovnej Pedauky, poeziu Baudelaira a Apolinaira Chut smutku, ku ktorej napisal aj esej o autoroch a prelozil aj Estetiku od Huismana.

   Z jeho scenarov a dramaturgickych pocinov mozeme spomenut televizne inscenacie: Jege: Triptych o laske, Svantner: Paulinka, Zivot bez konca a Pasca a Timrava: Velke stastie. Prispel samozrejme aj do zbornika z vedeckej konferencie o F. Svantnerovi prispevkom Zmysel Svantnerovho diela a s Vladimirom Petrikom zostavil dvojdielnu zbierku slovenskych noviel Cas medenych tvari, kde ma esej Profil modernej slovenskej novely (1993). Z jeho publicistickych clankov spomenieme len niekolko: Kontinuita narodneho (Slov. narodne noviny, 1991), Upozornit na nasu pravdu – rozhovor D. Machalu s nim (Republika 1994), Nevyrusujte, Duraj! (Republika 1993), Pluralita a normalita, Literatura magistra vitae a Jan Chalupka intelektual (Literarny tyzdennik).

   U profesora Jana Stevceka sa stretava literarny vedec a historik, znalec literatury a jej kritik, esejista a dramatik, basnik a prekladatel a k tomu vyborny pedagog, diplomat, ludsky podmanivy diskuter a tolerantny a prijemny clovek. Hladac pravdy a siritel svetla nam aj po desiatich rokoch chyba...

   „...V to rano nevesta s ciernym zavojom stisla klucku (na brane jeho srdca. Otvoril (akoby aj jeho zivot bol bez konca...“ (M. Richter)

   Profesor Jan Stevcek sa narodil 13. septembra 1929 v Myte pod Dumbierom a zomrel v Bratislave 26. septembra 1996.

A. Prepletana

Erby obci Breznianskeho okresu (15)

Nemecka

   Okolie dnesnej Nemeckej bolo osidlene uz v predhistorickom obdobi, v dobe bronzovej (1900 - 700 pred n. l.). Svedcia o tom archeologicke nalezy z lokality Hradisko, situovanej severne od obce. Nemecku tvoria tri povodne samostatne obce, osidlovane podla niektorych pramenov uz od 11. storocia. Najstarsou je udajne Zamostie, kde panovnik Belo I. povolil v roku 1062 usadit sa polskym kolonistom, hoci pisomne zmienky osadu spominaju az o tri storocia neskor. Na uzemi dnesnej Dubovej bola v roku 1247 zalozena farnost, pisomne dolozena az v roku 1332, nesuca pomenovanie po svatom Mikulasovi. V Nemeckej sa (podla zaznamu v pamatnej knihe obce) uz v roku 1272 usadili styri nemecke banicke rodiny, ale prva znama pisomna zmienka je z roku 1281.
   Od roku 1424 patrili vsetky tri obce Lupcianskemu hradnemu panstvu. Sposob obzivy - polnohospodarstvo, podomovy obchod, praca v zeleziarskom a petrochemickom priemysle - je spolocny pre vsetky tieto tri dediny, ktore sa po roku 1960 postupne zlucili do jednej obce.
   Predlohou k obecnej symbolike sa stala pecat obce Nemecka z 19. storocia s rastlinnym ornamentom. 
   Heraldicky popis erbu:
   V striebornom stite z cerveneho srdca vyrastajuce tri ruze s cervenymi pukmi na zelenych listnatych stopkach.

Pripravilo Horehronske muzeum