Za Augustinom Niklom

   Ludovymi piesnami sa 19. septembra clenovia folklorneho suboru Mostar v Brezne navzdy rozlucili so svojim dlhorocnym umeleckym veducim a choreografom Augustinom Niklom. Bol uz poznaceny chorobu, ale plny optimizmu a huzevnatosti prekonat ju silou svojho ducha. Rodak z Brezna prezil sice svoje detstvo v Sahach, ale ako 15-rocny sa vratil do skoly pracovnych zaloh v n. p. Strojaren Piesok. V tomto ucilisti, kde sa vyucil za strojneho zamocnika, vznikol tanecny subor a v nom zacal hrat na heligonke. V roku 1956 tu zalozili aj folklorny subor a v nom sa uz objavuje ako tanecnik – solista v zbojnickych tancoch. O dva roky vo Vlkanovej vedie subor a sucasne posobi v Krajskom subore piesni a tancov v Banskej Bystrici (terajsi Urpin). Neskor zacal pracovat v breznianskej Mostarni, to bol aj impulz, ktory ho priviedol do folklorneho suboru Mostar. V aktivite nepolavil a popri tom viedol subor Banisko v byvalej Strednej polnohospodarskej skole technickej v Brezne, kde zacal tvorit i prve choreografie. Dosiahnute uspechy na roznych sutaziach ho posmelovali, roky vojenskej zakladnej sluzby v armadnom subore Janosik v Brne mu dodali odvahu a rozhlad, a tak po navrate – od roku 1963 sa stava choreografom a umeleckym veducim suboru Mostar, kde posobil dvadsatstyri rokov. Vytvaral predovsetkym choreografie, v ktorych cerpal material z obci Horehronia, z Cierneho Balogu, ale aj z Podpolania, vychodneho Slovenska, Liptova a Gemera. Niektore jeho tance dodnes tvoria kmenovy repertoar suboru a stali sa trvalou sucastou jeho vystupeni. Originalita a specifika miestneho folkloru tvorili dominantne postavenie v jeho tvorbe.
   S jeho menom sa spajaju uspechy suboru, hodiny, ktore tazko niekto spocita, mu vynahradili ocenenia a dobre meno Mostara medzi ceskoslovenskymi folklornymi amaterskymi subormi. Za najvacsi uspech pokladal ziskanie titulu laureata 3. Ceskoslovenskeho festivalu folklornych suborov v Kosiciach v roku 1977. Zo zahranicnych uznani si vazil 3. miesto z europskeho festivalu v Agrigente na Sicilii.
   Subor Mostar uzko spolupracuje aj s divadelnym suborom Jana Chalupku (inscenacia Surovo drevo, Kubo, Najduch a dalsie) a ucinkoval v mnohych televiznych programoch, na ktorych sa podielal aj Gusto Nikel. Zasluznu pracu odviedol aj pri nacvikoch tancov v zahranici a v mnohych slovenskych suboroch. Po kratkej tvorivej prestavke zacal ako choreograf a umelecky veduci pracovat aj vo folklornom subore Sloboda, ktory vznikol v roku 1991. Na roznych hudobnych nastrojoch nielen hraval, ale dokazal vyrobit napr. pistaly aj krojove doplnky a rozne suveniry pre subory.
   Augustin Nikel, ktory odisiel do vecnosti vo veku sestdesiatsest rokov, zanechal svojou tvorivou pracou brazdu najma v oblasti folkloru. Ludsky zivot sa nemeria poctom rokov, ktore clovek prezije, ale tym, aku hlboku stopu po sebe zanechal v spolocnosti. Dnesna kulturna uroven mesta Brezna, ktore ho v januari 2006 za jeho cinnost vo folklornom subore Mostar a propagaciu mesta a ludovej kultury Horehronia doma i v zahranici pri prilezitosti zivotneho jubilea ocenilo udelenim ceny primatora, nesie pecat aj prace a celozivotneho usilia tohto cloveka. Posledne slova vdaky su len skromnym dlhom za jeho pracu trvalej hodnoty.

Daniel Rakyta

Len treba vediet, ako na to

    „Pan vodic, viete, akou rychlostou ste isli?“ spytal sa policajt sofera bavoraka.

   „No, asi som trochu povolenu hranicu prekrocil…“

   „Ze trochu? Isli ste presne 150-kou! A povolena je tu… no, kolko? Sestdesiatka. To vas pride naramne draho. Kam sa tak ponahlate? Do hrobu?“

   „No, ja sa musim ponahlat, nahanaju ma vasi kolegovia, ale zda sa, ze som im zdrhol.“ .

   „Prosim si vase doklady. Tak, coho ste sa dopustili, ze po vas idu?“

   „Aale, mam plny kufor heroinu a oni na to prisli.“

   „Nerobte si srandu. Este povedzte, ze veziete samopal ci gulomet, nech nam je veselsie.“

   „Nie, taky siroky arzenal zbrani nemam. Pod pristrojovou doskou mam iba jednu ilegalne drzanu devinu,“ nenutene povedal vodic.

   „Coze, to myslite vazne? Ale ved vy ste zlocinec ako vysity, chcete este nieco povedat, co by som mal vediet?“ zhrozene zareagoval prislusnik.

   „Neviem, ci je to dolezite, ale jedneho vasho kolegu z tych, co po mne isli, som zastrelil a mam ho v kufri…“

   Policajt zapol vysielacku:

   „Tu orol, tu orol, ziadam posily na stanovisko 54, ale urychlene. Je nevyhnutna jednotka rychleho nasadenia, situacia je nanajvys vazna. Koncim.“

   Hoci vodic pokojne stal oprety o kapotu, policajt mu nasadil puta a zaujal bojove postavenie.

   „Ide o zbrane, vrazdu i drogy,“ v kratkosti informoval policajt sefa zasahovky.

   Kuklaci sa naozaj cinili. Jedni po zuby ozbrojeni obklucili stanovisko, druhi prehladali vozidlo odpredu dozadu, zhora nadol. Ale marne, nic nenasli.

   „Vsetko je v najlepsom poriadku, nechapem, preco sme boli privolani?“ spytal sa sef kuklacov.

   „Vidite, ja to tiez nechapem,“ povedal vodic. „Stale si vymysla a neda si povedat. A stavte sa, ze teraz este povie aj to, ze som siel stopatdesiatkou…“

Emilia Molcaniova

Z etnografickeho zapisnika   Slovenske prislovia a porekadla

   o Dobro a pravda sa navzajom podmienuju o Keby som mal, co nemam, mohol by som, co nemozem o Do ocu brat, krem ocu had o Prazdny sud najviac duni o Ktora krava najviac buci, najmenej mlieka dava o Srdiecko by povedalo, ale usta nechcu o Bez rebrika ani na pojd nevyjdes o Bozie mlyny melu pomaly, ale isto o Kto nebojuje so zlom, pomaha zlemu o Su slova, ktore miesto utechy porania o Dobry vojak nezenie, ale vedie o Lepsie s mudrym plakat, ako s blaznom skakat o Brazda hlboka - slama vysoka o Zvon do kostola ludi vola a sam tam nikdy nejde o I najtensia pavucina ku slncu sa pohyna o Kto ma ciste svedomie, klebetam sa vysmeje o Co clovek vie, to je vsetko dobre o Cim vyssi schod, tym tazsi pad o Silny si utrie celo, chytry usta o Pravda je taka, aku pani spravia o Darmo pchat naduty mechur do vody o Chodil po celom haji, ostal na samom kraji o

Erby obci Breznianskeho okresu (16)

Osrblie

   Historiu tejto obce sprevadzalo banictvo, uhliarstvo a zeleziarstvo. Jej zalozenie po roku 1580 a rozvoj ako komorskej osady ovplyvnilo susedstvo s Hroncom a rozvoj zeleziarskeho priemyslu v jeho okoli. Osadnici (domaci a nemecki taziari) spociatku dolovali zeleznu rudu a olovo v okolitych dolinach, ktore su dodnes pomenovane ich priezviskami. Neskor sa zivobytim obyvatelov stalo uhliarstvo a drevorubacstvo.
    Hoci prva pisomna zmienka je datovana rokom 1622, uz v roku 1607 sem stat presidlil sedem talianskych rodin, aby palenim uhlia zabezpecovali prevadzku zeleziarne v Hronci. Koncom 18. storocia sa Osrblie stalo so svojim hamrom sucastou Hroncianskeho zeleziarskeho komplexu. Vyroba tahaneho zeleza, drotovna a od roku 1840 najma moderna valcovna zaradila osadu medzi najdolezitejsie centra zeleziarni. Pre potreby hutnictva vybudovali v roku 1867 na toku Osrblianky vodnu nadrz na efektivnejsie plavenie dreva, kym jeho transport nenahradila v roku 1917 uzkokolajna zeleznica. Viedla z Hronca na Tri Vody, k vysokej peci, ktora dodnes pripomina hutnicku historiu obce. Jej erb zase banictvo a drevorubacsku minulost.
   Osrblie ma v novotvare svojho znaku skomponovane dva motivy - naradie (sekera a banicke kladiva) a hviezdy - symbol patrocinia miestneho kostola, zasvateneho Navstiveniu Panny Marie.

   Heraldicky popis erbu:
   V zelenom stite strieborna sekera na vysokom zlatom porisku, prekrizenom zlatymi poriskami striebornych banickych kladiviek; v hornych rohoch stitu po jednej hviezde.

Pripravilo Horehronske muzeum