|
Kniha knih
Cas vianocny, cas preradostny,
pokoj prinasa. Pocitili sme ho cez najkrajsie vianocne dni pohody. Ona
udrzala v nasom povedomi ohlas na vianocne pozdravy, na sviatocne upraveny
stedrovecerny stol, na vianocny stromcek, pod ktorym boli darceky. Cakali na
detske rucky a rozsvietene ocka. Do tejto atmosfery zapadli aj nabozenske
vianocne piesne, koledy i s tou, vari najdojimavejsou Ticha noc, svata noc...
Cas vianocny, cas pokoja, cas
veselosti. Priniesol ju, ako zvycajne, posledny pan roka, Silvester. V tento
cas mnohi z nas pri blikotavom svetle sviecocky si aj zaspominali. Patrim
medzi nich. V tej nostalgii beriem do ruk Knihu knih - Bibliu. Nie nove
vydanie (1999), ale tu z roku 1867. Objavil som ju na policke nad
kuchynskymi dverami v jednej domacnosti na Gemeri. Stostyridsat rokov.
Poznacil ju cas. Dvakrat ju ozivovali ruky restauratorov (1938, 1998). Jedna
spomienka vyvolava druhu. Aj ta sa do mojich archivnych listkov dostala vari
pred styrmi desiatkami rokov. Je z Tranovskeho kalendara. Viaze sa k Biblii.
Ide o tieto ciselne udaje (presnost som neoveroval): Podla poctu biblickych
kapitol prostrednou kapitolou je 117. zalm. Co sa samotnych versov tyka,
prostrednym versom celej Biblie je osmy vers 10. zalmu: „Sedava na
postriezke v dedinach...“ Slovo Hospodin je v Biblii pouzite 6855-krat. Slov
v tejto Knihe knih je 773 692 a vyse tri a pol miliona pismen (litier).
A kedze je to prvy moj clanok
v roku, patri sa aj zavinsovat trochu: Aby ste mali zdravia staleho
a mesteka nikdy prazdneho.
S. Giertl
V posledny decembrovy stvrtok
minuleho roka sa navzdy zastavilo bolave srdce i cas 78-rocneho obetaveho
cloveka.
Tak ako ticho a nebadane dokazu snehove
vlocky prikryt v tomto rocnom obdobi okolitu prirodu, aby vytvorili
prekrasnu zimnu sceneriu, tak ticho a nebadane odisiel do vecnosti Oto
Baldovsky. Odisiel clovek skromny, priatelsky na stisk ruky, srdecny a prajny
najma na dobre slovo ci radu. Odisiel pozorny manzel a starostlivy otec
dvoch krasnych dcer.
Zakladnu statnu ludovu skolu
vychodil v rodnom Brezne. Absolvoval Statnu mestiansku skolu chlapcensku,
Batovu skolu vo Svite - Batizovciach, Statnu obchodnu akademiu v Banskej
Bystrici. Pracoval v roznych zamestnaniach - v podniku Bata Svit, v Tatra
banke, vo velkodistribucnom podniku. Po skonceni vojenskej zakladnej sluzby
nastupil do breznianskej Mostarne, kde za tridsatosem rokov presiel mnohymi
pracovnymi funkciami od veduceho skladu a expedicie, odbytoveho dokumentara,
veduceho planovania odbytu az po veduceho kancelarie riaditela podniku.
Tak ako poctivo pristupoval
k plneniu svojich povinnosti na roznych pracovnych postoch, rovnako sa
spraval aj pri plneni uloh v roznych spolocenskych funkciach. Vyrazne sa
angazoval ako dobrovolny funkcionar v Telovychovnej jednote Brezno, najma
ako tajomnik futbaloveho oddielu. Aktivny bol v Stavebnom bytovom druzstve
v Brezne, v Zdruzeni rodicov a priatelov skoly. Mnoho rokov spolupracoval
s Institutom pre vyskum verejnej mienky v Prahe a v tej istej oblasti so
Slovenskym rozhlasom v Bratislave. V rokoch 1964 - 1970 bol predsedom
redakcnej rady zavodneho casopisu Brezniansky mostar.
S nevsednym zapalom sa venoval najma praci v miestnom odbore Matice
slovenskej ako dlhorocny clen vyboru, predseda dozorneho vyboru a clen
dokumentacnej komisie. Hlavnym cielom jeho cinnosti bolo vyhladavanie
a studium materialov z cinnosti Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne.
Nesetril svoj volny cas napriklad na zozbieranie dokumentov k dejinam tejto
institucie od roku 1919 do roku 1997. Zozbieral rozsiahly material od
starych maticiarov, navstivil muzea, skoly, prestudoval kroniky, zaznamenal
mnoho rozhovorov a tiez rozsiahlou korespondenciou zalozil kroniku. Zostavil
publikaciu k 75. vyrociu zalozenia Miestneho odboru Matice slovenskej
v Brezne a v dalsej publikacii podrobne spracoval vybrane osobnosti
maticneho zivota v meste. V sucasnosti najma jeho zasluhou vychadza
rozsirene vydanie o osobnostiach maticneho a kulturneho zivota v Brezne.
Za
aktivnu a obetavu pracu v maticnom hnuti mu Dom Matice slovenskej v Banskej
Bystrici pri prilezitosti jeho zivotneho jubilea sedemdesiat rokov udelil
zlatu medailu. Pri prilezitosti zivotneho jubilea sedemdesiatsedem rokov mu
za dlhorocnu aktivnu cinnost v Matici slovenskej, publikacnu a dokumentacnu
cinnost, tvorbu publikacii bola v roku 2006 udelena Cena primatora mesta
Brezno. Prave zastupcovia mesta si Ota Baldovskeho budu pamatat najviac ako
zanieteneho maticiara, cloveka, ktory miloval a rozvijal odkaz Martina
Razusa. Ved najma jeho zasluhou stoji v parku na breznianskom namesti
bronzova socha tejto vyznamnej osobnosti slovenskych dejin. Navzdy sa bude
tento pomnik spajat s jeho menom, pretoze myslienka instalovat tuto sochu sa
zrodila prave v jeho hlave a realizaciu tohto zameru celych devat rokov
vytrvalo sledoval. Treba len kvitovat, ze slavnostneho odhalenia sochy sa
dozil, co bolo pre neho velkym zadostucinenim za vynalozene usilie. Pomnik
je napokon aj pamatnikom pre tych, ktori sa o jeho postavenie zasluzili.
Treba este dodat, ze Oto Baldovsky patri aj medzi iniciatorov zalozenia
Klubu Martina Razusa pri Miestnej organizacii Matice slovenskej v Brezne.
Zial, ustanovujuceho valneho zhromazdenia tohto klubu, ktore v poslednom
case velmi intenzivne pripravoval, sa uz nedozil.
Oto
Baldovsky sa vyrazne podielal na sportovom a najma kulturnom diani v Brezne
a okoli. Bol cinorodym clovekom a silnou osobnostou, na ktoru sa nezabuda.
Clovek odisiel. Zostanu vsak spomienky a jeho dielo trvalej hodnoty.
Daniel Rakyta
Erby obci
Breznianskeho okresu
Drabsko, Lom nad
Rimavicou, Sihla
Trojlistok horskych obci na rozhrani Breznianskeho, Detvianskeho okresu a
okresu Poltar sa radi k najvyssie polozenym obciam Slovenska. Uzemie, na
ktorom boli zalozene, patrilo k majetkom rodiny Forgacovcov z Kokavy nad
Rimavicou, osidlujucej od zaciatku 18. storocia svoje pozemky na hranicnom
uzemi Gemersko-malohontskej a Zvolenskej zupy. Kolonisti, prichadzajuci
pravdepodobne uz v rokoch 1710 - 1720, pochadzali zo Zvolenskej,
Trencianskej zupy, z Moravy, ale prevaznu cast tvorili Oravci slovenskeho aj
polskeho povodu. Boli to drevorubaci, pozyvani do tejto oblasti v suvislosti
s podnikatelskymi aktivitami Forgacovcov. Ich priemyselne prevadzky v
Novohrade si vyzadovali zasobu dostatocneho mnozstva paliva a surovin, ktore
bohato zalesnene uzemie poskytovalo. Na vyrubanych plochach vznikali
drevorubacske osady, cim sa polozili zaklady buducich obci, patriacich od
roku 1941 k okresu Brezno.
Drabsko
Chotarne
pomenovanie na mieste dnesnej obce Na Drapskie je zname od roku 1566.
Osadu zalozili v roku 1810 v blizkosti dnesneho Lomu nad Rimavicou, ku
ktoremu Drabsko administrativne patrilo este v roku 1920. Obyvatelstvo sa
zaoberalo chovom dobytka a pracou v lese. Pre obec je charakteristicke
lazove osidlenie a hospodarenie. Potomkovia pristahovalcov sa stali rolnikmi.
Sucastou obce je osada Kysuca, pomenovana v roku svojho zalozenia (1830)
Otiliou (po vnucke Antala Forgaca). Vdaka zachovanej drevenej
architekture je zapisana v zozname kulturnych pamiatok Slovenska.
Pre navrh
novotvaru erbu sa vychodiskom stali zamestnanecke motivy. Heraldicka komisia
schvalila erb Drabska v auguste 2006.
Heraldicky popis erbu:
V
zelenom stite skrizene nastroje - pravosikma prevratena strieborna sekera na
zlatom porisku a lavosikmy strieborny obojrucny noz so zlatymi rukovatami -
to vsetko prekryte zlatym vretenom so striebornou nitou.
Lom nad Rimavicou
Osada,
patriaca administrativne este v medzivojnovom obdobi do
Gemersko-malohontskej zupy, dostala prve pomenovanie po svojom osadnikovi
Boroviak, Borovka a az po roku 1799 sa striedavo evidovala pod roznymi
variantmi mena zakladatela Forgaca alebo pod nazvom Lom. Odlesneny chotar,
tak ako v Drabsku, umoznoval potomkom drevorubacov zivit sa pracou na pode.
Obec je prameniskom riek Rimavice - pritoku Rimavy, Slatiny a tri kilometre
juzne od obce vyviera Ipel.
Sihla
Vznik
komorskej osady suvisi so zalozenim cisarsko-kralovskej sklarne v roku 1760,
nedaleko drevorubacskej lokality Zakluky, v chotari obce Valaska. Vyber
miesta postavenia novej sklarskej huty, vyrabajucej technicke sklo, nebol
nahodny. Dreva - nevyhnutnej suroviny pre jej fungovanie - tu bolo nadostac,
rovnako aj kremena. Novymi obyvatelmi sa stali sklarski robotnici zo
Zvolenskej a Hontianskej stolice a pomenovanie dostala podla mladeho
smrekoveho lesa, nazyvaneho sihlina.
Obe
obce v tomto case nepouzivaju vlastne erby, len statny znak a vlajku
Slovenskej republiky.
Pripravilo Horehronske
muzeum
|
