Spisovatel

   Frantisek Krhlicka stal pred sefredaktorom malicky ako spendlikova hlavicka.

   „Nie, nie, ozaj to nejde. Vas roman je uplne pod psa. Takto pise clovek, ktory v zivote nedrzal v ruke pero.“

   „Pane, chcel som, aby moj roman bol originalny, moderny a pravdivy. Myslim, ze tieto atributy splna.“

   „Splna, splna, dajme tomu, ale pozrite sa na koncepciu. Clovece, kde ste studovali? Peniaze za studium ste mohli aj lepsie investovat.“

   „Objasnim vam niektore aspekty, ale prosim vas, skuste si ho precitat este raz, mozno zmenite nazor.“ Krhlicka bol uz taky malicky, ze by sa bol skryl do mysacej diery.

   „Povedal som,“ muz za kancelarskym stolom si zapalil cigaru, „vas roman sa mi nepaci a myslim si, ze by to bol nazor aj vacsich kapacit ako som ja. Predsa viem, co je roman svetovej triedy.“

   „Je mi to luto, pane, ale…“

   „Skoncil som, za svojim nazorom si budem stat a uz ma nepresvedcite.“

   „Skoda, ponuknem ho inemu vydavatelstvu.“

   „Dovidenia! Slecna Malvinka, odprevadte pana.“

   Ked sa Malvinka vratila do sefovej pracovne, spytala sa:

   „Co tu chcel pan Krhlicka?“

   „Ponukal mi svoj roman.“

   „Ozaj? Ale to je senzacne, dufam, ze ste ho brali vsetkymi desiatimi. To nebyva casto, aby o nas prejavil zaujem nositel Nobelovej ceny za literaturu oceneny mnozstvom dalsich prestiznych cien...“

Emilia Molcaniova 

Kniha mladosti

   Kazdy clovek nosi so sebou svoju mladost. Pamat nam z nej pri roznych prilezitostiach obcas nieco pripomenie. Raz je to vazny, inokedy radostny alebo huncutsky pribeh. Obdivujem ludi, ktori si aj v rokoch podrobne rozpominaju na mlade casy. Ak im urcime hranicu, su to roky od narodenia po tu dvadsatpatku, povedzme.
   Takou osobnostou bol aj Jan Kollar (1793 - 1852). Rodak z turcianskych Mosoviec, knaz, basnik, historik, propagator slovanskej vzajomnosti a slovenskeho narodneho obrodenia. Z mnozstva jeho literarnych, vedeckych prac hodno spomenut diela Slavy dcera, Narodnie zpievanky, O literarnej vzajomnosti...
   Mna vsak zaujali jeho Pamati z mladsich rokov zivota. Kollarova pamat prinutila svojho nositela, aby zobral do ruk pero a na papier polozil zo zivotneho kalicha postrehy santive, chvilky s prisnym otcom, milovanou matkou, skolske biedy Slovakov vo svete, mladenecky vek s osudovou laskou, ale aj o otazkach spolocenskej vychovy na zaciatku 19. storocia. Pri citani tejto prijemnej knizocky oci sa mi rozsirili, ked Kollar spomina, ze ho nabozenstvo ucil Michal Baldovsky, rodak z Brezna (!). Vzdelania nadpriemerneho, ale v jeho charaktere boli akesi mimoriadne crty. Velku zalubu mal v polovnictve. Prave z neho mal vela veselych prihod. V rokoch 1815 - 1817 bol J. Kollar vychovavatelom v rodine Kolbenhayerovej v Banskej Bystrici. V tomto case si urobil i niekolko vyletov do blizkeho i sirsieho okolia B. Bystrice. Stalo sa, ze asi v roku 1816 vybral sa na vylet s priatelom v smere Slovenska Lupca, Lubietova, Brezno. Tu, v tomto meste, v rodine pana Tesaka, tunajsieho lekarnika, pobudol niekolko dni (mozno by sa nasiel zapis v mestskej kronike). Z Brezna potom odisli cez Diel do Tisovca, na Muransky hrad. Vyhlad z neho s jeho okolim ocaril turistov natolko, ze tam zotrvali cely den. Pokracovali potom do Jelsavy k znamemu, literarnemu historikovi Pavlovi Valaskemu.
   Kollar svojou pracou, dielom potvrdzoval nadej, ze slovensky narod raz bude mat svoju vlast, vydobyje si slobodu.

S. Giertl

 Februarove pranostiky na kazdy den

   1. Ked sa v zime hromy ozyvaju, len malo priazne ludom prinasaju. 2. Na Hromnice zimy polovice. 3. Na svateho Blazeja trva este snehova veja. 4. Svata Veronika lady seka u rybnika. 5. Svata Agata byva na sneh bohata. 6. Okolo svatej Doroty byvaju metelice a sloty. 7. Velke mrazy a malo snehu vo februari sposobuju poliam i stromom same nehody. 8. Ak februar vodu spusti, marec ju ladom zahusti. 9. Ked na svatu Apoloniu dazd nastane, obilnym poliam do leta vlahy neostane. 10. Februar biely a mrazivy nadej na urodu posilni. 11. Ak sa vo februari musky mleli, z jari rady umieraju vcely. 12. Februar chodi ostry, kruty, pyta sa sedliakov, ci maju dobre boty. 13. Ked je vo februari Mliecna cesta jasna, bude urodny rok. 14. Na svateho Valentina zima silit sa zacina. 15. Februarova voda pre polia skoda. 16. O svatej Juliane priprav voz a schovaj sane. 17. Kolko hustych hmiel splietol februar, tolko lejakov budeme mat v lete. 18. Cencule na strieske, hojnost mlieka v diezke. 19. Vo februari ked zima malo dolieha, na Velku noc ta zato vyslaha. 20. Ked vo februari skovranok spieva, coskoro sa pod nosom zlieva. 21. Vo februari dostatok snehu a ladu - v lete nametu vcely hodne medu. 22. Mraz na Petra stolovanie, dlhej zimy zvestovanie. 23. Ked je pekne na Romana, byva zatva pozehnana. 24. Ked je na Mateja snehu, nebude sa gazda tesit senu. 25. Ak vo februari slnko hreje, na jar sa dlho nerozosmeje. 26. Ked na fasiangy svieti slnko, v nedelu, pondelok, utorok, budu dlhe jacmene. 27. Ked ku koncu februara zaby zakrkaju, v lete gazdovia biednu urodu zvazaju. 28. Ked februar konci snehovymi vetrami, bude v lete radost pozriet na polia so zencami.

Zozbieral: Mgr. Jozef Pupis

 Z Harvanovej tvorby

   Ako sme vas uz v nasich novinach informovali, romsky spisovatel a ilustrator pre deti a mladez, rodak z Helpy, Jozef Harvan, ktory teraz zije a tvori v Ceskom Těsine, vydal pred Vianocami vo vydavatelstve Fortuna dalsiu knihu rozpravok Z pohadky do pohadky. Prezradil nam, ze vo vydavatelstve ma uz aj dalsi, rozsiahlejsi rukopis Pohadky meho srdce. Dostal uz aj ponuku vystavovat svoju ilustratorsku tvorbu v Romskom muzeu v Brne, ktore aj odkupilo jeho spominanu knihu rozpravok a chce odkupit aj niektore jeho obrazy. V stadiu vyjednavania su aktivity s Drazdanmi a Viednou. Roman Stratena laska je pred dokoncenim. Venuje sa aj tvorbe poezie. Uvadzame jednu z jeho rozpravok z knizky Z pohadky do pohadky.
        
            Zabia princezna
   Za siedmimi horami, kde sa piesok lial a voda  sa sypala, zil princ Kurdej. Bol to zdatny mladenec, ale velmi pysny. Kralovna aj kral svojho syna od malicka rozmaznavali.
 Ked mal vek na zenenie, zaumienil si, ze si zoberie za zenu len tu najkrajsiu a najbystrejsiu princeznu, s ktorou sa nebude nudit. Princezne zo vsetkych kutov sveta posielali svoje podobizne princovi Kurdejovi. Ale jedna bola pritucna, druha chuda, proste na kazdej nasiel nejaku chybicku. Az ked si kral s kralovnou uvedomili, ze nie dobre vychovavali svojho jedineho syna. Lamali si hlavu, ako princovi pomoct najst vhodnu princeznu.
   V susednom kralovstve zila krasna princezna Renka. Ale osud k nej bol kruty. Zla sudicka Donopa z nenavisti ku kralovi pri princezninej koliske vyriekla sudbu, aby sa v den svojich osemnastych narodenin premenila na zelenu zabu.
 Princezna rastla a zo dna na den bola krajsia. A tak plynul cas, nedal sa zastavit.
    V den, ked slavili princeznine osemnaste narodeniny, Renka zahadne zmizla. Marne ju hladali. Po dievcine ani stopy. Odvtedy nikto o princeznej nevedel a cele kralovstvo sa zahalilo do smutku. Princezna sa premenila na zelenu zabu a so smutnym kvakotom odskackala zo zamku.
   Jedneho dna si princ Kurdej vysiel na prechadzku do zamockej zahrady a tam zbadal zelenu zabu.
   „Ako si sa, zaba, opovazila vkrocit do mojej kralovskej zahrady?“ spustil princ Kurdej a natiahol ruku, ze zabu chyti a vyhodi. Ale v tom zacul hlas:
   „Nerob to princ, olutoval by si to.“
   „Zaba, a dovoli si ku mne prehovorit ludskou recou?“ cuduje sa princ.
   „Co si to trufas, zaba!“ A znova chcel zabu chytit a vyhodit.
Zaba opat prosi princa, aby to nerobil a usedavo place.
Princa Kurdeja narek zaby zarazil. Zakliata princezna mu vyrozpravala, ako sa z nicoho nic premenila na zabu a ze nevie, kto a ako by ju mohol vyslobodit. Rozmaznany princ Kurdej akoby razom dospel. Vzal zabu do dlani, nezne ju pohladil, privrel oci, dal jej pusu na slizke zelene telicko a povedal:
   „Neplac zabka, drasa mi to srdce.“
   Vtom sa zaba premenila na krasnu princeznu a dakovala svojmu vysloboditelovi. Princovi Kurdejovi sa tak zapacila, ze nemohol z nej odtrhnut zrak.
   „Taka skareda zaba a teraz je z teba krasavica, ktora nema paru pod slnkom, moja pani“, riekol zamilovane. Princezna sa tiez do princa na prvy pohlad zahladela. Princ si klakol, poziadal princeznu o ruku a princezna s usmevom privolila. Vybrali sa do zamku, aby tu radostnu zvest oznamili kralovskym rodicom. Kral i kralovna mali radost, ze si princ sam nasiel taku krasnu devu. Na zamku zacali chystat svadbu. Princezna poslala kralovskych poslov k svojim rodicom. Ti sa ponahlali za princeznou ako len mohli. To bolo radosti a objimania!
   Obidvaja krali vystrojili svojim detom velikansku svadbu a ak nepomreli, dodnes hoduju, piju a raduju sa.

Jozef Harvan
(Z cestiny prelozil Mgr. J. Pupis)