Napisala prvy slovensky roman pre zeny

   Terezia Vansova bola jednou zo zenskeho „stvorhviezdia“ nasej literatury (E. M. Soltesova, T. Vansova, B. S. Timrava, L. Podjavorinska). Spolu sa zasluzili o rozmach zenskeho hnutia na Slovensku. Obetovali mu mnoho sil, ale aj vela z neho vytazili pre svoju literarnu tvorbu. Zeny - spisovatelky museli stale bojovat proti predsudkom a prekonavat mnozstvo prekazok, aby sa im podarilo dosiahnut ake - take vzdelanie. Prinasali velke obete, len aby mohli uplatnit svoje umelecke nadanie.

   Terezia Vansova sa narodila v Slatine, kde jej otec Samuel Medvecky bol evanjelickym fararom. Rodina Medveckych sa zucastnovala na vtedajsom kulturnom diani na Slovensku, na vychovnej cinnosti, navstevovali ju mnohi spisovatelia a dejatelia narodneho zivota. To vsetko priaznivo posobilo na vnimavost malej Terezie a jej surodencov. Ako dvanastrocna odchadza najprv do Banskej Bystrice, potom do Rimavskej Soboty, aby si doplnila vzdelanie. Viac vzdelania sa jej nedostalo. V rodicovskom dome vsak vela citala a zacala aj s vlastnou tvorbou. V osemnastich sa vydala za Jana Vansu, farara v Lomnicke na Spisi. V roku 1882 sa prestahovali do Janovho rodiska, do Pily pri Tisovci. V tomto chudobnom prostredi zili Vansovci v uzkom kontakte s ludom, pomahali mu, rozsirovali medzi nim knihy a casopisy a pracovali v roznych spolkoch. Ked jej zomrel jediny syn Ludovit, vsetok volny cas venovala pisaniu. Ziskala pozoruhodny narodopisny material pre cyklus proz Z nasej dediny, ktory vysoko ocenila E. M. Soltesova. Pomerne zavcasu sa odvazila na napisanie romanu. V roku 1889, po napisani niekolkych poviedok, vydava Sirotu Podhradskych, roman pre zeny, ktory bol citatelsky velmi uspesny. Napisala este dva romany: Sestry a Kliatba. Rozsiahlejsia je jej poviedkova a novelisticka cinnost. Tematicky su novely a poviedky Vansovej mnohotvarne. Zobrazuje v nich najma dedinske prostredie, zachytava aj rozlicne autobiograficke skusenosti (Julinkin prvy bal, Danko a Janko, Vlcia tma, Obete marnomyselnosti, Suplikant a ine).
   Terezia Vansova sa venovala aj dramatickej tvorbe, v ktorej vsak nebola velmi uspesna. Napisala dramu Svedomie a veselohry Lubezni hostia a Moj Jozko. Pisala aj cestopisy. Zo svojej navstevy na narodopisnej vystave v Prahe v roku 1895 napisala cestopis Pani Georgiadesova na cestach. Druhym cestopisom bola knizka Z rovin dolnozemskych. Cenny je aj zivotopis jej muza, ktory vydala pod nazvom Jan Vansa. Ako sme uz spomenuli, T. Vansova pracovala v zenskom hnuti. Bola podpredsednickou Ziveny, redaktorkou casopisu Dennica.
   Ked Jan Vansa zacal chorlaviet, v roku 1911 sa prestahovali do Banskej Bystrice. Po jeho smrti v roku 1922 sa pustila do dalsej prace: redigovala casopis Slovenska zena, pisala a dokoncievala svoje literarne diela. Svojho muza prezila o dvadsat rokov.
   Dielo Terezie Vansovej je dokumentom obetavej zeny, ktora milovala svoj narod, bola oddana svojmu ludu a vsemozne sa usilovala o jeho stastie, mravne povznesenie a vzdelanie. Narodila sa 18. aprila 1857 vo Zvolenskej Slatine a zomrela 10. oktobra1942 v Banskej Bystrici. Pripominame si teda 150. vyrocie jej narodenia a 85. vyrocie smrti.

A. Prepletana

 Kniha od Jozefa

   Kniha a sen. Kazdy z nas vie, ze kniha je konkretnejsia, praktickejsia, trvacnejsia, kym sen trati sa nam v okamihu prebudenia. A ak aj z neho nieco zostane, su to len zlomky a tie sa tazko skladaju v celok. A predsa! V tu aprilovu noc, bola jasna a mesacna, naklanala sa uz na den Izidora, objavili sa v mojej izbietke styria „putnici“, Jozefovia este z marcoveho slavenia. Vraj prisli len na kus reci, posadali si, kde kto mohol a namiesto reci mlcky pozerali po sebe, ja po nich. Kedze oni nic, ja ani tolko, lebo v hrdle mal som akusi zavoru.
   Teoreticky z knih ich poznam. Dvaja su z udolia Cierneho Hrona, Zechenter ich dobre poznal a pri jednom z nich bola i Bozena Němcova, pri druhom zas Pavol Kuzmany na polovacke medvedov. Treti bol mi menej znamy. Cez plece mal preveseny fotoaparat a na nom na nitke visel mu obraztek dobrocskej hrubej jedle. Posledny z „navstevy“ sedel na malom stolceku, vstal, povedal: - Som Jozef z Hlbokeho a … Ani neviem, kolko casu „hostia“ pri mne pobudli. Ako v tichosti prisli, tak odisli. Ani vrzgajuce dvere nevrzli.
   Na ulici zasramotilo rano. Buchot dveri na autach, ludsky kasel, ospaly naznak spevu samotara, ktory tapavo meral cestu domov. Jozef z Hlbokeho. Ranna pamat zapla. Ved je to Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888). A aka zhoda? Narodil sa v den, ked v kalendari je meno Jozef, zomrel v roku Razusovho narodenia a knizocka, o ktorej cosi zasomolil pri odchode, ma nazov Olejkar a ja ju mam, vydana bola v roku 1957. Olejkar, historicka povest. Dotyka sa zaciatku 14. storocia za cias Matusa Caka Trencianskeho. Dej sa odohrava na Povazi. Trencin, jeho blizsie i dalsie okolie. V osobe olejkara, Habrovca, ulozene je ludske zlo, tuzba po pomste voci vtedajsim panom, ze zasluhou nich znicil sa mu jeho mlady zivot...
   Autor knihy jednotlive kapitoly uvadza versami J. Krala, L. Stura, K. Kuzmanyho... aj preto, aby citatela upozornil, ze slovensky narod ma svoj jazyk, svoju rec, svoje slova, s ktorymi, ked ich budeme verne pouzivat, slovensky narod bude zit zivotom zdravym, s cistym slovenskym svedomim.

  Olejkar, putave dielko od Jozefa. (sg)

C H L A P I ,  M A M   R I E S E N I E  !

   Lezal som na gauci s plnym bruchom a slastne som zaspaval. Do snov mi zaznievali hlasatelkine slova, ktore hovorili o najnovsich statistickych udajoch. Z alfa hladiny ma vytrhla veta, ktora sa mi ako noz zarezala do srdca. Zdupnel som. Coze? Zeny vraj ziju v priemere o osem rokov dlhsie ako muzi. Nehorazna nespravodlivost! Kym my, muzi, odideme na vecnost, zeny si tu spokojne uzivaju ako keby sa nechumelilo. Tak to sa musi zmenit! Ale ako? Volakde som cital, ze kdesi vo svete spolu s manzelom pochovaju aj jeho zenu, dokonca zaziva. Tak, to by u nas asi nepreslo. Rozmyslal som, preco je to vobec tak. Jedno som vedel, ze dolezitu ulohu tu zohrava zivotosprava a sposob zivota.
  Uz to mam! Napodobim svoju zenu, a tak si ulohy urcite vymenime. A tak ona zomrie o osem rokov skor. Nuz, hej, kym ja po dobrom obede lezim, ona stihla umyt riad, ulozila dcerku k popoludnajsiemu spanku a umyva podlahu. Moment, moment, zacnem od rana.
   „Amalka, pocuvaj, co by si na to povedala, keby som vstal rano namiesto teba, ako ty, o hodinu skor, rodine urobil ranajky, vypravil dceru do skolky a cestou by som spravil nakupy. A potom by som siel do prace.“
   „Lojzko, robim snad nieco zle?“ udivene sa spytala.
   „Nie. Ale urcite toho mas vela, chcem ti pomoct,“ kamufloval som. „Nechaj na mna umyvanie okien, velke pranie i upratovanie…“
   „Co sa ti stalo? Nemas horucku? Daj si pre istotu paralen…“

   „Vsetko varenie, zehlenie i obstaravacky v meste budem robit odteraz ja, ty sa setri.“

   „Preboha a co budem robit ja?“

    „Pojdes do kina, na pedikuru, ci do salonu krasy. Ved ty najlepsie vies, kam zeny vo volnom case chodia.“

   „Lojzko, zlutuj sa, ved ty vies, ze zatial som nikdy ziaden volny cas nemala a ty ides na mna takto zhurta, ved ja nemam kam ist…“ v ociach sa jej objavili slzy.

   „Tak pojdes na liecenie!“ povedal som asi velmi stroho, lebo Amalka sa rozplakala.

   „Tak uz tomu konecne zacinam rozumiet, ty mas nejaku a chces si ju doviest namiesto mnaaa!“ plakala, az sa zachadzala. „Ty nevdacnik, toto som si za moju starostlivost nezasluzilaaa!“

   „Dobre, dobre, dost, iba som zartoval,“ povedal som.

   „To bol teda nepodareny zart,“ utierala si slzy. „Viac mi to uz nerob, skratil si mi zivot aspon o rok.“

   Bol som so sebou maximalne spokojny, este sedem takychto sokov a ziadne skore nebude, zomrieme naraz…

Emilia Molcaniova   

V prevadzke na montaz kablovych zvazkov v Helpe

naslo pracu sestdesiat ludi

   Zaciatkom januara sa v Helpe rychlostou blesku rozniesla sprava o otvoreni prevadzky na vyrobu kablovych zvazkov pre automobilovy priemysel. Zaujem prejavilo dvestoosemdesiat ludi z celeho Horehronia. Zamestnanie dostalo sestdesiat z nich. Gro pracovnikov tvoria Helpania, ale su medzi nimi aj Zavadcania, Pohorelcania a Polomcania.

Starosta Helpy Jozef Fillo
 

   Na samom zaciatku bol telefonat rodaka z Helpy Mareka Melka starostovi Jozefovi Fillovi, ktory uz pred tromi rokmi „rozhodil siete“ a oslovil vsetkych znamych v snahe dotiahnut do Helpy vyrobnu prevadzku. Marek Melko prave hladal volne priestory pre Helleri, spol. s r. o., so sidlom v Nitre. V Helpe v tom case v budove vedla obecneho uradu zrusila prenajom firma Ramex, ktora znizovala stavy pracovnikov a stahovala sa do Brezna. Trvalo dost dlho, kym nasli riesenie na upravu tychto priestorov, pretoze rozmery 6 x 10 m nevyhovovali potrebam montaze. Chcelo to velku halu. Nakoniec obec nakladom 400 tisic korun prevadzku zrekonstruovala tak, aby co najlepsie sluzila montazi kablovych zvazkov. Burali, zvacsovali, malovali, vymienali podlahy. Styridsatpat ludi na aktivacnych pracach a odbornici to stihli v sibenicnom termine. V podstate za dva mesiace. Predstavitelia firmy z Nitry prisli a skonstatovali, ze upravy su podla ich predstav.
   Medzitym sa vo velkej prevadzke na montaz kablov v Topolcanoch zaucalo sestdesiat vybranych zamestnancov z Horehronia. Nepotrebovali kvalifikaciu, pri takejto praci je dolezita zrucnost. Vsetci to zvladli. Na sklonku marca kamiony doviezli do Helpy montazne tabule a po ich namontovani prveho aprila uz zacinala nocna zmena.
   V novej prevadzke sme sa stretli s veducim strediska Marekom Melkom, ktory nam vysvetlil, ako sa to „vsetko zbehlo“: „Pochadzam z tejto obce, takze nova prevadzka je aj mojou srdcovou zalezitostou. Robil som v statnej sluzbe a ako dochodca mam viac volneho casu. Po rozhovore s kamaratom z Nitry som oslovil starostu, ktory ma na tomto uspechu 90-percentny podiel. Vysiel nam v ustrety. Takze prve kroky sme urobili spolu. Mojou ulohou bolo zohnat ludi, priestory a rozbehnut to. Pomaly sa rozbiehame a je perspektiva dalsieho rozsirenia.“
   Majsterka na vyrobnej linke v SEWS Slovakia v Topolcanoch Iveta Kesiova, ktora pat tyzdnov dohliadala na zaucanie Horehroncov, nam prezradila, ze vsetci boli velmi sikovni: „Svojej ulohy sa zhostili velmi dobre. Vidiet, ze chcu pracovat a to je dolezite.“
   Medzi zamestnancami je vela takych, ktori predtym pracovali v Ramexe. Jedna z nich - Anna Martincova - sa nam zdoverila: „Som rada, ze mam pracu. V tejto budove som robila dvanast rokov v papierovej vyrobe spolu s dalsimi kolegynami. Zaucili sme sa. Viete, zaciatky su vsade tazke, ale naucili sme sa to. Pri dobrej voli sa da vsetko zvladnut.“
   Spolu s nou na predchadzajucom pracovisku strnast rokov robila aj Anna Kostalova, ktora sa v novej prevadzke vypracovala na majsterku: „Na zaucani v Topolcanoch som presla celou vyrobou. Teraz riadim, kontrolujem pracovnikov na priblokoch, na paskovani, audit, celu vyrobu i co treba opravit. Casom sme si zvykli. Sme spokojne, ze mame robotu a ze sme doma.“
   „Ked sa v obci nezamestnanost znizi o sestdesiat ludi, je to vynikajuce, ved v dnesnych casoch je zvykom tak pat, maximalne sest novych pracovnych miest. Naviac je realny predpoklad do konca roka prevadzku rozsirit. Momentalne sa nezamestnanost v Helpe pohybuje okolo sedemnast percent, ale mimo sezonnych prac bola vyssia ako dvadsat percent. S pracovnymi prilezitostami na okoli je to zle. V pobocke v Strojsmalte Pohorela pracuje okolo patdesiat ludi. V Sigme Zavadka, ktora zamestnavala devatsto ludi, su uz len sukromne firmy Slovpump Trade a Bohus. Polomka ma uz len do sto zamestnancov. Vela ludi v minulosti dochadzalo za pracou do Zeleziarni Podbrezova, Mostarne Brezno, Strojarni Piesok, Zlievarne Hronec. Dnes okrem Podbrezovej prilezitosti nie su. Mladi ludia vacsinou odchadzaju za pracou do zahranicia alebo do vacsich miest. Vznika nam problem s vyludnovanim. Nerodia sa deti, pretoze prave plodne rocniky odisli. Pocet obyvatelov v nasej obci sa za poslednych desat rokov znizil o 350,“ povedal nam starosta Jozef Fillo. Buducnost vidi v pritiahnuti vyroby, potom by sa aj niektori mladi ludia vratili spat. „Vlada chce, aby sa v tychto castiach Slovenska rozvijala turistika, agroturistika. Ja v tom akosi nevidim moznost dlhodobeho rozvoja, pretoze nasi ludia boli nauceni pracovat v inych oblastiach. Helpa sice v oblasti turistiky „chytila druhy dych“, momentalne mame ubytovacie kapacity dvesto lozok v styroch sukromnych penzionoch, ale v tohtorocnej zime turisti neprisli. Takze podnikatelia utrpeli stratu. To iste plati v rozvoji turistiky a agroturistiky. Ak nevyjde pocasie, bohuzial, ludia jednoducho „padnu“, nezarobia nic. Prave preto nevidim, ze by to bola hlavna nosna oblast. Musi sa nam podarit dotiahnut vyrobu a potom ako doplnkovo je mozny rozvoj aj v oblasti turistiky,“ zdoraznil starosta.
   Co dodat na zaver? Do Helpy priletela prva lastovicka v podobe vyrobnej prevadzky. Bodaj by takychto lastoviciek  pribudalo po celom Horehroni.

(ng)

Budova, v ktorej prevadzka sidli

Montaz kablovych zvazkov	Byvale „ramexacky“: zlava Anna Martincova, majsterka Anna Kostalova, Luba Kukulova, Maria Stuberova