S divakmi riesime spolocny problem - hru

  Od premiery hry F. Urbanka Pani richtarka, ktoru uviedli herci Divadelneho suboru Jana Chalupku mesta Brezno v uprave Jana Sladecka, uplynulo niekolko mesiacov. Za ten cas „obisla“ viacero divadelnych prehliadok a sutazi, na kazdej bodovala. Za postavu Poluse ziskala Alzbeta Vagadayova na vlanajsej Scenickej zatve medailu D. G. Licharda za dlhorocnu cinnost v ochotnickom divadle. Na Divadelnom festivale Anicky Jurkovicovej v Novom Meste nad Vahom jej udelili Cenu trencianskeho Osvetoveho strediska za najlepsi herecky vykon. „Chalupkovci“ zvitazili v Zochovej Revucej a postupili na celoslovensku prehliadku v Tlmacoch, v Palarikovej Rakovej opat vyhrali a zaistili si ucast na tohtorocnej Scenickej zatve v Martine a na medzinarodnom divadelnom festivale Dida v Pivnici (Srbsko). Posledny velky uspech sa dostavil pred dvoma tyzdnami na Tlmacskom cinohrani, kde porota udelila cenu vsetkym ucinkujucim v tejto inscenacii, teda aj „richtarke“ – Alzbete Vagadayovej. Opytali sme sa jej:

 Citite rozdiel, ak hrate na domacom javisku alebo na sutaznej prehliadke?
   - Rozdiel nie je v tom, ci hrame pred domacim alebo cudzim publikom, ale vtedy, ked hrame pred porotou, tam je stiesnenejsi pocit, vacsia zodpovednost.Trema? Vzdy som mala tremu, ale len prvych desat sekund na javisku. To ma naucil jeden reziser, Peter Scherhaufer z Divadla na provazku v Brne, ze treba sa aspon jedenastkrat zhlboka nadychnut a tak vyjst na javisko.

Ked pride ocenenie napriklad z celostatnej prehliadky neprofesionalnych divadiel v Tlmacoch...
   - Teraz prislo take krasne ocenenie. Mne sa normalne tlacili slzy do oci, ked to citali. Velakrat som sa chcela vyhovorit, ze daco mam. Boze, nevladzem, uz nechcem...  Aj naposledy som isla hrat s tazkym srdcom, ale stalo to za to. Ked nam udelili cenu a povedali, co je za tym, ako sa to vnima v divadelnictve – cena za kolektivny herecky vykon – bola som stastna. Trapi ma, ze doma nikto nie je prorokom. Vsade nas poznaju, cela republika, ale v Brezne, ked ponukame, ze by sme mohli zatraktivnit toto mesto, nikto z kompetentnych nema zaujem. Proste kazdy akoby sa hral na vlastnom piesocku. Myslim si, ze mimoriadny vykon, ci uz v speve, tanci alebo divadle, je sluzba lokalpatriotizmu. Ved nedostavame do povedomia seba, ale kolektiv, ktory mesto reprezentuje!

Ako to vsetko stihate, zamestnanie podnikatelky a divadlo, obe cinnosti narocne na cas?
   - Nestiham, ale divadlo milujem, to je taky moj relax. Tam clovek pride a musi sa sustredit. Na javisku „vypadnu“ papiere, problemy v tomto meste, vsetko. S plnym nasadenim sa musite venovat niecomu inemu, ked vas sleduje desat – dvadsat ludi, ktori nemaju s vasimi problemami nic spolocne, ani vy s ich. S divakmi musime riesit spolocny problem, to znamena hru.

Mate oblubene javisko, na ktorom rada hravate?
   - V Medzibrode, je to male javistiatko, ale take utulne. Aj na Scenickej zatve v Martine alebo v Palarikovej Rakovej.

Spomeniete si este na prvu divadelnu rolu?
   - V materskej skolke... Na strednej siole to bolo divadlo poezie. Posobil tam basnik Ladislav Simon, slovencinar Janko Grexa, mali sme vybornu skolu a zazemie. Milujem literaturu a divadlo ma vzdy lakalo.

Siahate aj dnes po dobrej literature? Mate na to vobec cas?
   - Nie. Chodim domov neskoro. Predtym neexistovalo, aby som si aspon tri - styri strany neprecitala pred spanim. Casopis ledva prelistujem. Zmozem sa este tak na rubriku Slovo vydavatela. Ale myslim si, ze mam dobre zaklady z literatury, zavse sa popasujem s Milionarom, ked daju literarnu otazku. Novych autorov neovladam, oblubujem rusku klasiku. Jednoznacne to bola, aj je moja laska. Rada si pozriem film, ktory natocia na namety tychto autorov. Zaujima ma aj nove spracovanie klasickeho romanu, na to si cas najdem. V divadle sa reziseri vracaju k jednoaktovkam. Som vzdy sklamanejsia, ako vnimaju Cechova, lebo mal uzasnu poetiku, tie jemnostky, v tejto generacii sa to straca. Vymyslaju, ako to zmodernizovat a vsetko skazia. Vsetko, cim Cechov „vonia“. Mozno maju ciel priblizit ho ludom, ktori ho necitali, ja neviem. Aby mlady divak, dovolim si povedat, ze nescitany, vedel, ze bol daky Cechov.

Ako vnimate mladych kolegov, ktori raz budu veducimi osobnostami suboru?
   - Su aj taki, co sa zjavia na jednu – dve sezony a stratia sa. V tom lepsom pripade idu za vzdelanim. V tom horsom im to nestoji za tu namahu. To nie je vyjst na javisko a hned zat slavu. Dievky sa povydavaju, chlapci pozenia, zacinaju posobit dalsie vazby. Napriklad partner neinklinuje k divadlu. Asi preto sa nevratia, lebo sklbit pracovny a osobny zivot s divadelnym sa pre niekoho neda .

Povazujete sa za divadelnu rodinu podobne ako Daxnerovci, Obernauerovci ci Zacharovci?
   - V hre Pani richtarka hrame dvaja z rodiny, syn Marek a ja. Manzel to manazuje. Laco je fajnovy herec, neviem, preco si nechce zahrat, mozno je uz tiez „stary dochodca“, ale verim, ze je to len otazka casu. Kym budem vladat a chciet, a hlavne dokial ma bude chciet reziser, budem hrat.

Aky je reziser Jan Sladecek?
   - Mne sa s nim robi velmi dobre. Je aj vyborny dramaturg. Pride pripraveny, vie, co chce, aj to, ako to chce spravit. Je neskutocne narocny, nedovoli nam dychat... V jeho hrach nepotrebujeme sepkarov. Nenuti nas. Ked vidime jeho vklady, invenciu... snazime sa to naplnit. Na reziserov sme mali stastie, pritom boli aj nevydarene inscenacie. Kazdy ma pravo na svoje videnie hry, ktore divak neprijme. S takym nadsenim som sa stretla iba u neho a u Luba Majeru, no a u Petra Scherhaufera, ktory zial uz zomrel. Naplnenie ich predstav je uz na nas hercoch – ak to dokazeme.

(pl)