V sobotu 28. jula na Bojnickom zamku, v reprezentacnej Hunadyho sale, sa uskutocnilo v poradi uz siedme stretnutie nositelov priezviska Kovacik. Zucastnilo sa na nom 203 ucastnikov z celeho Slovenska, dvaja z Ciech a jeden z Kanady. Pod vlajkou Cierneho Balogu,  so starostom Ing. Frantiskom Budovcom a jeho manzelkou pricestovalo dvoma autobusmi a autami aj s Breznanmi 111 ucastnikov. Z osobnosti rodu Kovacik sa predstavili spisovatel Peter Kovacik, 83-rocny pater misionar Vojtech Kovacik z Nitry, 76-rocny Ing. Jozef Kovacik, vyznamny slovensky a svetovy geolog, v sucasnosti zijuci v Kanade (Ontario).

Rudo Kovacik         

Martina Turnova: Mat uctu k ludom je dolezitejsie ako mat  vzdelanie

   Ma dvadsatsedem rokov a tvrdi, ze pre zdravotnicku profesiu sa narodila. Zmaturovala na Strednej zdravotnej skole v Banskej Bystrici. Slovenske univerzity sa jej pre urcite kriteria pri prijimani studentov zdali nedostupne. Preto skusila poslat prihlasku na lekarsku fakultu do Brna a studovat s rovnakymi  vyhodami a podmienkami ako ceski posluchaci. Po siestich rokoch „mediciny“ Brno vymenila za Trutnov, kde si nasla zamestnanie na internom oddeleni. Jej slovencina nadobudla po osmich rokoch cesky prizvuk. S pacientmi musi komunikovat cesky, inak by mohla narobit problemy sebe i zamestnavatelovi. Viac ako svoje vzdelanie si ceni uctu k ludom, ktoru jej vstepili rodicia.

Do Brna si odisla v devatnastich. Nechybala ti rodina?

   - Som velmi naviazana na rodinu, vsetky dolezite rozhodnutia som konzultovala s rodicmi, ale zaroven som dost aktivny clovek, vzdy som sa niecim snazila zamestnat, aby som kazdy vikend nebezala domov. Chodila som na brigady, pracovala som, vytvorila som si okruh znamych aj dobre pracovne kontakty. Zvazovala som, ci po skonceni skoly zostanem v Brne. Nakoniec prevazila tuzba zit v mensom meste podobnom Breznu. Trutnov ma asi 35 000 obyvatelov. Je to vychodna brana Krkonos, okolie mesta je prisposobene turizmu. Patri k vyhladavanym lokalitam v Cechach. Tecie tadial rieka velka asi ako Hron, vola sa Upa. Vidim v tom istu podobnost s rodnym mestom.

Nelakalo ta ist „na skusy“ do vzdialenejsej cudziny a po case sa vratit, zalozit si rodinu?

   - Keby som sa nedostala na medicinu, asi by som vycestovala niekde mimo republiky. Rozmyslala som o tom aj po promocii, ale som „jazykovy antitalent“ a bolo by tazke zacat v zdravotnictve niekde v zahranici. Kym by som ovladla cudzi jazyk, medicinske vedomosti by sa zacali stracat.

Osem rokov je dost vela. Nestratila si kontakty so znamymi zo Slovenska?

   - Mam tu priatelky hlavne zo strednej skoly, jedna zije na Liptove, dalsia v Sumiaci. Je to uspech, ked sa vidime aspon raz za rok. Navyse mam dost velku rodinu a ked pridem do Brezna, vacsinou sa nestihnem venovat kamaratom.

Pocitujes niekedy, ze sa musis v zamestnani snazit viac ako tvoji ceski kolegovia?

   - Nie. Myslim, ze su radi, ze im ma kto pomoct. Skor mam take skusenosti, ze Slovakov povazuju za sikovnych ludi. Mozno v Brne, ked sa absolventi snazia zohnat miesto vo fakultnej nemocnici a predbehnu ich Slovaci, vtedy namietaju. V zamestnani moze prekazat to, ze som zena viac ako to, ze pochadzam zo Slovenska. Kto chce, problem vzdy najde.

Tvojou specializaciou je interne lekarstvo. Je to pomerne siroke spektrum...

   - Zahrna starostlivost o srdcovo-cievny system, kompletny zazivaci a vylucovaci system, teoreticky aj plucny, hoci to by mal byt samostatny odbor, dalej reumatologiu, diabetologiu, endokrinologiu... Pracujem ako sekundarny lekar vacsinou pod dohladom atestovaneho lekara. No „vycvicili“ si ma a niektore vykony robim aj samostatne.

Potrebujes sa dalej vzdelavat?

   - Atestacia je v sucasnosti iba jedna, kedysi bola dvojstupnova. Moze sa robit najskor po siestich rokoch praxe na internom oddeleni. Je to naozaj siroky odbor, niekedy si hovorim, ze som sa ako zena mala zamerat na nieco jednoduchsie. Pracu zasadne nezatahujem do osobneho zivota. Nechcem kazdu minutu dna venovat v myslienkach praci. Rada sa ucim a patram po novych informaciach. Mozno preto mam i vedlajsi pracovny pomer – prednasam na strednej zdravotnej skole. Vybrali si ma pre sposob, akym vysvetlujem a neprekaza im, ze hovorim lamanou cestinou. Asi musim byt stale vytazena. Zaroven ale chcem mat priestor aj na vlastny zivot.

(pl

---

PISU PRE VAS PATNAST ROKOV

Daniel Rakyta: Som rad, ze som bol pri zrode novin Horehronie

   Uvodom sa uprimne priznam, ze ma potesil telefonat sefredaktorky tyzdennika Horehronie, v ktorom ma poziadala o akesi vyznanie dopisovatela tohto periodika, ktore oslavuje uz svoje patnaste narodeniny. Radost aj preto, ze si niekto po rokoch spomenul aj na toho, kto stal pri jeho zrode. Spominam si, ako som sa ako pracovnik obvodneho uradu v oblasti kultury podielal na tvorbe tzv. prieskumneho cisla Horehronia a so sefredaktorkou som absolvoval jazdu autom do obecnych uradov v regione, kedy sme sa snazili o propagaciu tychto novin, vydavanie ktorych velmi iniciativne podporoval vtedajsi prednosta Obvodneho uradu v Brezne Milan Vojtko. Bol som aj clenom redakcnej rady. Redakcii som dal podnet na zverejnovanie serialu clankov na temu Horehronske obce sa predstavuju, a tak som bol povereny hned od prieskumneho cisla, ktore vyslo 30. oktobra 1992, spracovat reportaz o najvychodnejsej obci okresu, kde prameni rieka Hron - Telgarte.
   Do Horehronia prispievam clankami najma z oblasti kultury. Casto sa v nom objavovali clanky z cinnosti Spevackeho zboru mesta Brezna, kde som bol mnohe roky jeho organizacnym veducim. Podarilo sa mi uverejnit rozhovor napr. s hercom Jozefom Kronerom, prvym slovenskym kozmonautom, rodakom z Dolnej Lehoty Ivanom Bellom, profesorom MUDr. Jaroslavom Simanom - vyznamnym slovenskym chirurgom, rodakom z Valaskej, ktory uspesne oddelil siamske dvojicky, s reziserom Luboslavom Majerom zo srbskeho Bacskeho Petrovca, dialkovym chodcom Jurajom Pucim z Prahy, kralom romskych muzikantov Juliusom Bartosom-Sukom a dalsimi. Paradoxne sa mi dobre pisali nekrology o ludoch, ktori svojim dielom prispeli k rozvoju kulturneho zivota tohto regionu, aj preto, ze som ich osobne poznal.
   Kedze moja tuzba stat sa novinarom bola zmarena aj predcasnou stratou obidvoch rodicov, rozhodol som sa to nahradit aspon publikovanim clankov v roznych novinach a casopisoch. Zacal som uz ako ziak odborneho ucilista v Mostarni Brezno prispevkami do zavodneho casopisu Brezniansky mostar. Na vojencine som pisal do vojenskych casopisov a po navrate z nej do roznych slovenskych dennikov a tyzdennikov. V roku 1975 som dokonca na zaklade dohody o pracovnej cinnosti zacal pracovat pre dennik Smena ako externy spolupracovnik az do novembra 1981. Ako pracovnik obvodneho a neskor okresneho uradu som sa tiez dostal do styku s tlacou, pretoze v mojej pracovnej naplni bola aj registracia miestnej periodickej tlace s okresnou posobnostou a vydavatelia nam museli posielat jednotlive vytlacky. Ziskal som tak prehlad o vydavani novin v regione.
   Vratme sa vsak k regionalnym novinam Horehronie. Noviny s tymto nazvom vychadzali v Brezne uz v minulosti po druhej svetovej vojne. V roku 1968 sa nasli v tomto meste a v Mostarni odvazni ludia a zacali vydavat Hlas Horehronia, ktory bol skutocne hlasom Horehroncov v osudnych chvilach nasej spolocnosti a som rad, ze som bol aj ja pri tvorbe tohto casopisu, aj ked sme boli neskorsie za to trestne stihani. 
   Pravidelne vydavanie dvojtyzdennika Horehronie zacalo v januari 1993. Od aprila do decembra 1994 bol vydavany tyzdennik Nove Horehronie, ktoreho vydavatelom bola G-agentura Gruntstav, s. r. o., s podnikatelom Milanom Palovcikom. Tento tyzdennik sa zrodil z nedostatku financnych prostriedkov na vydavanie Horehronia. Krizu vo vydavani regionalnych novin sa po mnohych rokovaniach snazili zahnat predstavitelia obvodneho, mestskeho uradu, mestskeho kulturneho strediska a Zdruzenia miest a obci Horehronia a Stredneho rudohoria, a tak Horehronie s tyzdennou periodicitou zacalo od januara 1995 znovu vychadzat az dodnes. Mozno este dodat, ze ako „konkurencny“ bol v roku 2000 vydavany v Brezne nezavisly tyzdennik obcanov Horehronia pod nazvom Region, ktory vydavalo VD Print, s r. o.
   Nech mi citatelia odpustia, ze miesto vyznania dopisovatela k vyrociu vydavania tychto novin, pisem aj o chronologii vydavania regionalnej tlace, pretoze mal som naozaj z titulu svojho zamestnania to stastie „byt pri tom“ a pre mnohych to bude nova informacia. Do tyzdennika Horehronie (niekedy pod skratkou DaRa) pisem uz od jeho vzniku rad aj preto, ze ludi velmi zaujimaju udalosti z blizkeho okolia a ja sa pokusam ich verne pre nich zobrazit. Tieto noviny su akymsi zrkadlom i kronikou mesta a horehronskeho regionu. Archivujem vsetky doterajsie vydania (aj Brezniansky spravodaj) a v pripade potreby su mi velkym pomocnikom v mojej publikacnej cinnosti.
   Na zaver zelam patnastrocnemu jubilantovi do dalsich rokov vela stastnych krokov. Nech nam pekne rastie, nech nam dava iba stastie, vo dne, v noci, skratka stale nech nas tesi „horehronca“ male.