|
Vzacne obrazky
Na rube fotografie je
supis vsetkych odfotografovanych ziacok mestianskej skoly. Radi by sme
spoznali aj mena ucitelov sediacich s riaditelom M. Skalom. Pomozte nam
a zavolajte na tel. c. 6112283. |
Sedemdesiat rokov od smrti velkeho syna
slovenskeho naroda
Zivot meriame skutkami, nie casom (Seneca)
Osmeho augusta 1937 na
breznianskej evanjelickej fare dotlklo srdce odusevneneho narodovca, basnika,
spisovatela, politika, publicistu, evanjelickeho farara Martina Razusa. Co
Martin Razus znamenal pre Slovensko v dobe, v ktorej zil, hadam najvernejsie
zdokumentuju niektore citacie z dobovej tlace, ako ich priniesli Narodnie
noviny r. 68 c. 94 z 12. augusta 1937. V nich dokumentacnu hodnotu
predstavuje celostrankova informacia o priebehu smutocneho aktu
v breznianskom evanjelickom kostole s podrobnym mennym zoznamom vyznamnych
hosti, ktori prisli vzdat hold „velkemu synovi slovenskeho naroda“. Okrem
toho prinasaju uryvky reakcii niektorych dennikov vychadzajucich vo
vtedajsej CSR na skon Martina Razusa:
Moravskoslezsky dennik v uvodnom
clanku na 1. strane: „...V r. 1919 pocas velkych oslav znovuotvorenia Matice
slovenskej v Turcianskom Svatom Martine precital na tribune hymnicku basen
starucky Hviezdoslav, najznamenitejsi predstavitel kulturneho zivota
slovenskeho. ...Hned za Hviezdoslavom stal vtedy mlady evanjelicky knaz
tmavych ocu a tmavych fuzov, stal ako strazca velebneho basnika - ale stal
aj ako pokracovatel v jeho ceste. ... Bol to Martin Razus, basnik a politik,
ktory v nedelu umrel, nedockajuc sa ani 50 rokov. ...Nebude ani pochybnosti,
ze najmohutnejsiu brazdu vryl v slovenskom zivote dusevnom ako basnik a romanopisec,
ako spisovatel, ktory dal slovenskemu pisomnictvu dielo trvalej hodnoty.
Budeme na neho predovsetkym spominat ako na statocneho zalobcu v casoch
vojny, ked i do Ciech zaznievala jeho tkliva piesen - Z tichych i burnych
chvil - a dorazny ortiel nad vojnovymi nepravostami, budeme s dojatim a vdacne
opakovat verse, ktorymi pozdravil den slobody - Otrokmi sme boli dosial,
viacej nebudeme. - To zaznelo ako marseillaissa oslobodeneho Slovenska, ako
piesen sviatocna, ktora mala vsetky podmienky, aby sa stala narodnou hymnou
(Hoj zem draha).“
Moravsky dennik ma nekrolog,
z ktoreho vyberaju: „S Razusom odchadza jeden z vyraznych predprevratovych
Slovakov, basnik velkeho rozhladu a nadania, pracovnik mnohostranny
a uprimny buditel ludu. Razus sa stava nekompromisnym slovenskym
autonomistom. V poslednom case vazne chorlavel a odisiel do ustrania.
Literarne bol velmi plodny a napisal cely rad basnickych knih a romanov,
ktore su povazovane za svedomie Slovenska.
Z Rudeho prava cituju
z rozsiahleho clanku od Vladimira Clementisa: „Smrtou Martina Razusa ako by
sa zavrela jedna predprevratova kapitola slovenskych dejin. Martin Razus bol
idealistom i v tom obycajnom slova zmysle, to znamena, ze siel za svojim
presvedcenim, i ked v susednom tabore mal vyhlady na pohodlnu a dobre
dotovanu karieru. ...Snazil sa stare idealy sturovskej narodnej pospolitosti
prenasat do celkom noveho socialneho prostredia...“
Vecernik Pravo lidu pise pod
nadpisom Smrt slovenskeho basnika o. i. toto: „...Kazdeho vsak, komu i len
trochu zalezi na konsolidacnom diele, co je potrebne urobit na Slovensku,
zarazi zvest o odchode Martina Razusa. Razus poznal Slovensko a jeho
potreby. Nazdavame sa, ze bude na Slovensku i v Cechach istotne malo ludi,
ktori by spominali na Razusa v zlom. Makkost jeho povahy bola sice
zneuzivana hlavne jeho niekdajsimi spojencami - ludakmi. Socialne citenie
Razusovo nemohlo byt uplatnene, ako by si to bol zelal.“
Agrarny dennik Vecer konstatuje:
„Slovensko stratilo jedneho z najvernejsich a najvacsich synov, ktory cely
svoj zivot zasvatil a obetoval povzneseniu slovenskeho ludu. Martin Razus
bol vlastne narodnym basnikom Slovenska, tep jeho srdca zvonil v jeho
versoch a vyslovoval city slovenskeho cloveka, najma pocas prvej svetovej
vojny, ked vkladal do svojich basni vsetku nadej a vieru vo vitazstvo, kedy
bol odvaznym tlmocnikom Slovenska, ktory zo Slovenska hovoril priamo
k Viedni...“
Dusan Gajdosik
Zivot v jeho jedinecnej podobe
Vizia dobrej buducnosti
Tvoj parfem je ako
ranna rosa.
Jeho vona mi pada rovno
do nosa.
Na dobru noc si mi
prisla pusu dat.
Bez toho by si nemohla
ist kludne spat.
Dufam, ze sa to medzi
nami bude prehlbovat.
A tak navzajom sa
budeme doplnovat.
Posadnutost
Bez teba nemozem byt.
Co to nedokazes
pochopit?
Ty nechapes, ze bez
teba nemozem dychat ani zit.
Co citim, ked tu nie
si, nedokazem vyjadrit.
Tvoj odchod nemozem
dopustit.
To by som si nedokazal
odpustit.
Milujem ta
Milujem ta viac ako
svoj zivot.
Niekedy sa chovam ako
kamikadze pilot.
Tvoje telo je poezia
krasy.
Tvoj hlas je melodia
spasy.
Ty si moje vykupenie.
Kde nachadzam
pochopenie.
My Dead
Tien smrti na mna
dolieha.
Moje telo jej kuzlu
podlieha.
Putami mi ruky sputala.
Uz je so mnou beda, uz
ma dostala.
Bozkom ma uspi na
vecnost.
Na oboch stranach bude
spokojnost.
|
Vasen
K zivotu patri vasen.
Pod jej vplyvom telo
prednasa basen.
Ked ju citis k zene.
Dochadza vo vnutri inej
zeny aj muza k zmene.
Ak ju chces druhemu
prejavit.
Pobozkaj, objim ho, ale
mozes ho aj pohladit.
Strach
Bojim sa sklamania.
Bolestneho poznania.
Z nepoznaneho obavu
mam.
Je to horsie ako byt
sam.
Musim mu vsak sam celit.
A nie sa on s druhym
delit.
Zivot
Zivot je kruty k tebe.
Rozmyslas, ci tu
pricinu mas v sebe.
Na zem znova a znova
padas.
„Kedy to pominie“: na
tu otazku odpoved hladas.
Ver tomu, ze po tme
znova zasvieti svetlo krasne.
A nastanu na svete opat
dni jasne.
Dobry zivot
Naco sa bat.
Nech sa stane to, co sa
ma stat.
Treba len zit a dobre
sa mat.
Nezi v nepravosti.
Nechaj sa viest
harmoniou vyrovnanosti.
Miluj kazdu bytost.
A pocitis boziu milost.
Peter Kan
|
Ladislav Tazky
Jarmo
(Rozhovor vola s gazdom)
Zil raz jeden gazda, taky ani bohaty, ani chudobny, co mal par volkov
a jednu kravicku, desat oviec a pola a luk tolko, co zvierata a jeho rodinu
horko – tazko uzivili. Ten gazda celu zimu struzlikal v pitvore, klepkal na
dvore, vyrezaval pri teplej peci, cosi majstroval. Na jeho sustredenej tvari
bolo vidno, ze do prace, ktora ho tak zaujala, vklada vsetko svoje rezbarske
umenie. Gazda chysta nove jarmo pre svojich nenahraditelnych a oblubenych
pomocnikov, svoje cevenkaste volky. To jarmo je z bieluckeho mladeho javora.
Uz v lete, ked gazda vozil seno z horskej polany, uz vtedy si toho javora
vyhliadol. Neodtal ho hned, ked ho videl, par dni chodil s vozom okolo neho
hore dolu horou, dival sa na lavo, na pravo, ci neuvidi lepsieho, sucejsieho
na jarmo, ktore uz aj hotove videl, ale lepsieho, krajsie sformovaneho
nenasiel. Jeho sliedive oci nasli skor drevo na pancuhu, na leuc, alebo
krnohy, ci lojtry, osy, alebo zrdky na razvory, alebo pavuzy. V tu chvilu
este ani sam nevedel, ci to jarmo bude z tohto javorca, ktory zacal stinat,
len ked sa nan, na staty pozrel, videl pri svojich nohach hotove jarmo.
Videl... ale este ho bolo treba urobit tak, ako ho videl. Hned na mieste mu
dal prvu podobu, obielil z neho koru, sekerou vykresal priehlbinky na volske
sije a potom ho nechal zvysok leta a celu jesen susit na podstienku, ale pod
sufikom slamy, aby nepopraskalo. Gazda doteraz jarma kupoval od uhliarskych
majstrov, co cely zivot v horach pri stinani stromov a paleni uhlia prezili,
leuce, rebriny, oja, ak sam neodtal, kupil od niektoreho drevorubaca, co aj
v tyzdni prisiel domov s kusom dreva, alebo hotoveho riadu na pleci. Jeden
jeho sused, uhliarsky majster vyrobil tolko jariem, hrabli, sani a vselijakeho
riadu ako su solnicky, praslice, ba trufol si urobit aj kolovrat, kolko ma
rok tyzdnov. Gazda ani sam nevie, preco sa po prvy raz v zivote pustil do
takejto majstrovskej roboty. Hadam preto, ze zahorel laskou ku svojim volkom,
ktore ho zivili, vozili mu drevo i uhlie z hory, seno, zemiaky a zbozie
z pola a zarabali mu. Mozno aj preto, ze sa cele dni dival na vrzgajuce
jarmo, zdobene crvotocom, vyhladene volskou sijou, pachnuce volskym potom,
slinami a slzami, doplnene strmym pisklivym dychom. A mozno aj tak bude, ze
sa gazdovi zachcelo divat na svoju vlastnu robotu, preto sa sam pustil do
zhotovenia jarma. A tak uz dobru desiatku zimnych vecerov venuje praci na
jarme. A je to praca nie hocijaka, ale majstrovska, z gazdu sa stava umelec
– rezbar a jeho jarmo nebude len vrzgavym drevenym postrojom na volskej siji,
ale aj umeleckym dielom. Ked ho prvy raz zakladal na oje a ked ho prvy raz
zodvihol na oji na plece, vytiahol z neho drevene zatky, bol prekvapeny, ba
dokonca urazeny, ze jeho voly si don rovnako neochotne, ale nakoniec predsa
len dobrovolne, naucenym pohybom strcili svoje svalnate, bolave, supinate
sije. Gazda videl, ze voly maju bolave sije ako on zodrate, mozolnate ruky,
preto z vnutornej strany obil jarmo makuckou jahnacou kozusinkou. Gazda
videl, ze sa voly nepotesili jeho novemu, pekne vyrezavanemu jarmu, preto
vprostred strmej hory zastal a opytal sa ich:
„Volky moje, ci ste vy nic noveho nezbadali na svojich sijach?“
„Nic, gazda nas,“ prehovoril podrucny, ten, co taha na lavej strane.
„Naozaj nic? Ak ste nevideli, tak ste pocitili...“
„Celkom nic, gazda nas,“ prehovoril aj brazdny, ten, co je v jarme
zapriahnuty na pravej strane.
„Ani nevideli, ani nepocitili.“
„Ani kozusinku na siji necitite?“
„Citime, gazda nas, tlaci nas, omina, mozole zvacsuje,“ povedal podrucny aj
za brazdneho.
„Ech, nevdacne ste, volky moje, ved kozusinka je makka, z mladeho jahnata.“
„Ale voz je tazky a hora strma, necitime makkost kozusinky, zosulala sa na
jarme, stvrdla od nasho potu. Je ako bic tvrda.“
„A na jarme, na tom bieluckom dreve, ani na tom nic necitite?“
„Citime i pocujeme. Menej vrzga ako stare.“
„Pomastil som ho.“
„Nevrzga, ale bude. Aj to najtichsie jarmo zacne po case, po velkych furach
vrzgat, gazda nas.“
(Pokracovanie)
V Dolnej Lehote
musia najprv odburat zavazky z minulosti a az potom investovat vo vacsej
miere
Stefan Bella je starostom Dolnej Lehoty uz tretie volebne obdobie. S usmevom
dodava, ze v roku 1999 nenastupoval ako starosta, ale ako krizovy manazer.
Dolnu Lehotu totiz v tom case takmer denne navstevovali exekutori. Dovod?
Pri inventarizacii zavazkov a pohladavok nove vedenie obce zistilo, ze Dolna
Lehota ma dlh do 37 milionov korun a teda rozvojove programy alebo akekolvek
investicie nie su mozne.
Prvoradym cielom
bolo
znizenie zavazku na co najmensiu mieru. „V prvom volebnom obdobi
sa nam to podarilo takmer o jednu tretinu. Napriek tomu vsetkemu sme
dokazali este vybavit splynofikovanie celej obce. V druhom volebnom obdobi
prvoradym cielom znova ostavalo znizenie zavazkov, co sme takisto dokazali
zhruba o jednu tretinu. Takze na toto volebne obdobie nam opat ostava jedna
tretina. Smola je len v tom, ze povodne zdroje sa postupne vycerpavaju,
takze znizovanie zavazkov je cim dalej tym tazsie. Ale verim, ze na rok,
kedy si pripomenieme 650. vyrocie zalozenia obce, sa budeme moct pochvalit,
ze zavazky sme uplne odburali alebo znizili natolko, ze obec uz bude moct
investovat vo vacsej miere,“ zdoraznil starosta.
Okrem odburavania zavazkov...
V druhom volebnom obdobi teda o jednu tretinu (asi o 12 milionov korun)
znizili zavazok, ale okrem toho sa im podarili aj ine akcie: „Dokazali
sme zateplit salu v kulturnom stredisku, co bola viac ako
100-tisickorunova investicia, prekryt dom smutku tiez za vyse 100 tisic
korun a so sponzorskou pomocou vybudovat nove autobusove zastavky asi za 70
tisic korun. Najviac nas trapi nedokoncena investicia, na ktoru sa obec
najviac zadlzila. Je to kanalizacia, ktora je vykonana zhruba v jednej
polovici. Bude to velmi tazka uloha, pretoze v tomto obdobi sa preferuju
obce, ktore maju viac ako 2000 obyvatelov. Dolna Lehota ich ma okolo 730,
takze ziskat financne prostriedky nebude lahke. Velmi tazke bude ziskat
financie aj na zlepsenie kvality miestnych komunikacii, ktore su po budovani
kanalizacie a po plynofikacii v dezolatnom stave. Ludia su dost nespokojni,
no opakujem, nemame zial peniaze, pokial sme nesplnili zavazky ani voci
statu. Cize ziadne prostriedky z dotacii, z Europskej unie, ani
z ministerstiev nemozeme dostat.“ Uz v minulosti zacali investovat do
navratnych akcii, kde sa financne prostriedky spatne v inej forme vratili.
Bolo to spominane zateplenie saly, kde usetrili spatne na kureni elektricku
energiu. Vlani na jesen zacali s vymenou novych svietidiel na verejnom
osvetleni a v tomto roku chcu tuto akciu za vyse 100 tisic korun dokoncit,
cim by usetrili financne prostriedky, ktore spatne mozu investovat inym
sposobom.
Rok 2008 bude pre Dolnu Lehotu vyznamny
Obec
v roku 1358 zalozil richtar Petrik z Predajnej, ktory tu dostal od Ludovita
I. dedicne richtarstvo. Volala sa Petwrlehota, Lehota Petri, Petrik
Lehathaya, Interior Lehotha, Lehotka, Dolna Lehotka, az po dnesnu Dolnu
Lehotu. „Toto vyznamne vyrocie chceme oslavit
kulturno-spolocenskymi a sportovymi podujatiami v poslednom junovom tyzdni
pred prazdninami. Dolna Lehota si to zasluzi. Mala a ma aj vyznamnych
rodakov, napriklad prveho slovenskeho kozmonauta Ivana Bellu. Mame sice aj
nestastne medzniky, vlani sme si aj za ucasti prezidenta republiky
pripomenuli 50. vyrocie spadnutia laviny, pod ktorou zahynulo sestnast
lesnych robotnikov z Pohorelej a z Telgartu. Vsetci mame nasu Lehotu radi
a snazime sa, aby sme si ju skraslili, zlepsili, aby sa nam v nej lepsie
zilo. Chceme riesit aj rozvojove programy, co je vsak v tejto situacii
tazke. Snazime sa najst pozemky na vystavbu novych domov, ale kupovat
pozemky je problematicke, lebo by sme ich pravdepodobne stratili. Okrem toho
sa starame o skraslovanie obce, upravu zelenych ploch, na com ma najvacsi
podiel sucasnych dvadsatdva aktivacnych pracovnikov. Snazia sa, niektori
viac, niektori menej, ale podla mna je to pomoc pre kazdu obec.“
Cinia sa mladi i stari...
„Nezabudame na najmensich, pri
zakladnej skole aj vdaka nejakym financiam zvonku a aktivitam vedenia skoly
prostrednictvom aktivacnych sluzieb sme zacali budovat sportove ihrisko.
Nezabudame ani na seniorov, ktorym sme uvolnili priestory na schodzkovu
cinnost, co vyuziva klub dochodcov a hlavne klub zdravotne postihnutych,
ktory je v celom okrese znamy svojim spevackym zborom. Snazime sa znova „rozchodit“
nasu kniznicu, na co vyuzijeme volne priestory masiarne. Mladeznici nasu
obec aj kulturne zveladuju, okrem ineho nastudovali divadelnu hru Pani
richtarka. Dochodcov nad sestdesiat rokov pozyvame na rozne akademie s kulturnym
programom. Chceme sa im zavdacit aspon malickostami a sprijemnit im trpke
chvile, ktore v Dolnej Lehote zazili a este zaziju.“
Separovat odpad
v Dolnej Lehote zacali pred dvoma rokmi. „Nechapem sice myslienkove
pochody niektorych ludi, ktori napriek tomu, ze musia platit za odvoz
komunalneho odpadu pausalne na jedneho obyvatela, odpad aj plastove flase
hadzu do Vajskovskeho potoka.“ Dalsim problemom je turisticka
oblast Krpacovo, do ktorej je Dolna Lehota vstupnou branou, aj ked kataster
obce z tejto turistickej oblasti zahrna len dvadsat percent a ostatnych
osemdesiat percent patri Hornej Lehote. „Tazke srdce mame na chatarov.
Poniektori tvrdia, ze su tam len tyzden v roku a pritom odtial nestacime
odvazat komunalny odpad. Zvysujeme sice cenu, ale oni sa tomu brania. Ale
napriklad len vlani sme za odvoz a likvidaciu
odpadu z Krpacova
zaplatili vyse 70 tisic korun a od chatarov sme vybrali okolo 20 tisic korun.
Nemozeme predsa z nasho rozpoctu, uz okliesteneho a biedneho, dotovat
sukromne rekreacne aktivity chatarov. Problemom nielen nas, ale aj ostatnych
turistickych casti, je ubytovavanie na sukromi. Mnohi tvrdia, ze bezplatne
ubytovavaju len svoju rodinu. Poplatky, ktore by mali odvadzat, by pomohli
trochu zlepsit financnu situaciu. K obecnemu uradu sa spravaju macossky, od
nas chcu sluzby, ale svoje zakladne povinnosti si neplnia.“
(ng)
Starosta obce
Stefan Bella
Pohlad na Dolnu
Lehotu
Hlavna ulica
kedysi a dnes
Vynoveny dom
smutku
|
|