Sedemdesiat rokov od smrti velkeho syna slovenskeho naroda

Zivot meriame skutkami, nie casom (Seneca)

   Osmeho augusta 1937 na breznianskej evanjelickej fare dotlklo srdce odusevneneho narodovca, basnika, spisovatela, politika, publicistu, evanjelickeho farara Martina Razusa. Co Martin Razus znamenal pre Slovensko v dobe, v ktorej zil, hadam najvernejsie zdokumentuju niektore citacie z dobovej tlace, ako ich priniesli Narodnie noviny r. 68 c. 94 z 12. augusta 1937. V nich dokumentacnu hodnotu predstavuje celostrankova informacia o priebehu smutocneho aktu v breznianskom evanjelickom kostole s podrobnym mennym zoznamom vyznamnych hosti, ktori prisli vzdat hold „velkemu synovi slovenskeho naroda“. Okrem toho prinasaju uryvky reakcii niektorych dennikov vychadzajucich vo vtedajsej CSR na skon Martina Razusa:
   Moravskoslezsky dennik v uvodnom clanku na 1. strane: „...V r. 1919 pocas velkych oslav znovuotvorenia Matice slovenskej v Turcianskom Svatom Martine precital na tribune hymnicku basen starucky Hviezdoslav, najznamenitejsi predstavitel kulturneho zivota slovenskeho. ...Hned za Hviezdoslavom stal vtedy mlady evanjelicky knaz tmavych ocu a tmavych fuzov, stal ako strazca velebneho basnika - ale stal aj ako pokracovatel v jeho ceste. ... Bol to Martin Razus, basnik a politik, ktory v nedelu umrel, nedockajuc sa ani 50 rokov. ...Nebude ani pochybnosti, ze najmohutnejsiu brazdu vryl v slovenskom zivote dusevnom ako basnik a romanopisec, ako spisovatel, ktory dal slovenskemu pisomnictvu dielo trvalej hodnoty. Budeme na neho predovsetkym spominat ako na statocneho zalobcu v casoch vojny, ked i do Ciech zaznievala jeho tkliva piesen - Z tichych i burnych chvil - a dorazny ortiel nad vojnovymi nepravostami, budeme s dojatim a vdacne opakovat verse, ktorymi pozdravil den slobody - Otrokmi sme boli dosial, viacej nebudeme. - To zaznelo ako marseillaissa oslobodeneho Slovenska, ako piesen sviatocna, ktora mala vsetky podmienky, aby sa stala narodnou hymnou (Hoj zem draha).“
   Moravsky dennik ma nekrolog, z ktoreho vyberaju: „S Razusom odchadza jeden z vyraznych predprevratovych Slovakov, basnik velkeho rozhladu a nadania, pracovnik mnohostranny a uprimny buditel ludu. Razus sa stava nekompromisnym slovenskym autonomistom. V poslednom case vazne chorlavel a odisiel do ustrania. Literarne bol velmi plodny a napisal cely rad basnickych knih a romanov, ktore su povazovane za svedomie Slovenska.
   Z Rudeho prava cituju z rozsiahleho clanku od Vladimira Clementisa: „Smrtou Martina Razusa ako by sa zavrela jedna predprevratova kapitola slovenskych dejin. Martin Razus bol idealistom i v tom obycajnom slova zmysle, to znamena, ze siel za svojim presvedcenim, i ked v susednom tabore mal vyhlady na pohodlnu a dobre dotovanu karieru. ...Snazil sa stare idealy sturovskej narodnej pospolitosti prenasat do celkom noveho socialneho prostredia...“
   Vecernik Pravo lidu pise pod nadpisom Smrt slovenskeho basnika o. i. toto: „...Kazdeho vsak, komu i len trochu zalezi na konsolidacnom diele, co je potrebne urobit na Slovensku, zarazi zvest o odchode Martina Razusa. Razus poznal Slovensko a jeho potreby. Nazdavame sa, ze bude na Slovensku i v Cechach istotne malo ludi, ktori by spominali na Razusa v zlom. Makkost jeho povahy bola sice zneuzivana hlavne jeho niekdajsimi spojencami - ludakmi. Socialne citenie Razusovo nemohlo byt uplatnene, ako by si to bol zelal.“
   Agrarny dennik Vecer konstatuje: „Slovensko stratilo jedneho z najvernejsich a najvacsich synov, ktory cely svoj zivot zasvatil a obetoval povzneseniu slovenskeho ludu. Martin Razus bol vlastne narodnym basnikom Slovenska, tep jeho srdca zvonil v jeho versoch a vyslovoval city slovenskeho cloveka, najma pocas prvej svetovej vojny, ked vkladal do svojich basni vsetku nadej a vieru vo vitazstvo, kedy bol odvaznym tlmocnikom Slovenska, ktory zo Slovenska hovoril priamo k Viedni...“

Dusan Gajdosik

---

Zivot v jeho jedinecnej podobe Vizia dobrej buducnosti Tvoj parfem je ako ranna rosa. Jeho vona mi pada rovno do nosa. Na dobru noc si mi prisla pusu dat. Bez toho by si nemohla ist kludne spat. Dufam, ze sa to medzi nami bude prehlbovat. A tak navzajom sa budeme doplnovat.   Posadnutost Bez teba nemozem byt. Co to nedokazes pochopit? Ty nechapes, ze bez teba nemozem dychat ani zit. Co citim, ked tu nie si, nedokazem vyjadrit. Tvoj odchod nemozem dopustit. To by som si nedokazal odpustit.   Milujem ta Milujem ta viac ako svoj zivot. Niekedy sa chovam ako kamikadze pilot. Tvoje telo je poezia krasy. Tvoj hlas je melodia spasy. Ty si moje vykupenie. Kde nachadzam pochopenie.   My Dead Tien smrti na mna dolieha. Moje telo jej kuzlu podlieha. Putami mi ruky sputala. Uz je so mnou beda, uz ma dostala. Bozkom ma uspi na vecnost. Na oboch stranach bude spokojnost.

Vasen K zivotu patri vasen. Pod jej vplyvom telo prednasa basen. Ked ju citis k zene. Dochadza vo vnutri inej zeny aj muza k zmene. Ak ju chces druhemu prejavit. Pobozkaj, objim ho, ale mozes ho aj pohladit.   Strach Bojim sa sklamania. Bolestneho poznania. Z nepoznaneho obavu mam. Je to horsie ako byt sam. Musim mu vsak sam celit. A nie sa on s druhym delit.   Zivot Zivot je kruty k tebe. Rozmyslas, ci tu pricinu mas v sebe. Na zem znova a znova padas. „Kedy to pominie“: na tu otazku odpoved hladas. Ver tomu, ze po tme znova zasvieti svetlo krasne. A nastanu na svete opat dni jasne.   Dobry zivot Naco sa bat. Nech sa stane to, co sa ma stat. Treba len zit a dobre sa mat. Nezi v nepravosti. Nechaj sa viest harmoniou vyrovnanosti. Miluj kazdu bytost. A pocitis boziu milost. Peter Kan

---

Ladislav Tazky

 Jarmo

(Rozhovor vola s gazdom)

   Zil raz jeden gazda, taky ani bohaty, ani chudobny, co mal par volkov a jednu kravicku, desat oviec a pola a luk tolko, co zvierata a jeho rodinu horko – tazko uzivili. Ten gazda celu zimu struzlikal v pitvore, klepkal na dvore, vyrezaval pri teplej peci, cosi majstroval. Na jeho sustredenej tvari bolo vidno, ze do prace, ktora ho tak zaujala, vklada vsetko svoje rezbarske umenie. Gazda chysta nove jarmo pre svojich nenahraditelnych a oblubenych pomocnikov, svoje cevenkaste volky. To jarmo je z bieluckeho mladeho javora. Uz v lete, ked gazda vozil seno z horskej polany, uz vtedy si toho javora vyhliadol. Neodtal ho hned, ked ho videl, par dni chodil s vozom okolo neho hore dolu horou, dival sa na lavo, na pravo, ci neuvidi lepsieho, sucejsieho na jarmo, ktore uz aj hotove videl, ale lepsieho, krajsie sformovaneho nenasiel. Jeho sliedive oci nasli skor drevo na pancuhu, na leuc, alebo krnohy, ci lojtry, osy, alebo zrdky na razvory, alebo pavuzy. V tu chvilu este ani sam nevedel, ci to jarmo bude z tohto javorca, ktory zacal stinat, len ked sa nan, na staty pozrel, videl pri svojich nohach hotove jarmo. Videl... ale este ho bolo treba urobit tak, ako ho videl. Hned na mieste mu dal prvu podobu, obielil z neho koru, sekerou vykresal priehlbinky na volske sije a potom ho nechal zvysok leta a celu jesen susit na podstienku, ale pod sufikom slamy, aby nepopraskalo. Gazda doteraz jarma kupoval od uhliarskych majstrov, co cely zivot v horach pri stinani stromov a paleni uhlia prezili, leuce, rebriny, oja, ak sam neodtal, kupil od niektoreho drevorubaca, co aj v tyzdni prisiel domov s kusom dreva, alebo hotoveho riadu na pleci. Jeden jeho sused, uhliarsky majster vyrobil tolko jariem, hrabli, sani a vselijakeho riadu ako su solnicky, praslice, ba trufol si urobit aj kolovrat, kolko ma rok tyzdnov. Gazda ani sam nevie, preco sa po prvy raz v zivote pustil do takejto majstrovskej roboty. Hadam preto, ze zahorel laskou ku svojim volkom, ktore ho zivili, vozili mu drevo i uhlie z hory, seno, zemiaky a zbozie z pola a zarabali mu. Mozno aj preto, ze sa cele dni dival na vrzgajuce jarmo, zdobene crvotocom, vyhladene volskou sijou, pachnuce volskym potom, slinami a slzami, doplnene strmym pisklivym dychom. A mozno aj tak bude, ze sa gazdovi zachcelo divat na svoju vlastnu robotu, preto sa sam pustil do zhotovenia jarma. A tak uz dobru desiatku zimnych vecerov venuje praci na jarme. A je to praca nie hocijaka, ale majstrovska, z gazdu sa stava umelec – rezbar a jeho jarmo nebude len vrzgavym drevenym postrojom na volskej siji, ale aj umeleckym dielom. Ked ho prvy raz zakladal na oje a ked ho prvy raz zodvihol na oji na plece, vytiahol z neho drevene zatky, bol prekvapeny, ba dokonca urazeny, ze jeho voly si don rovnako neochotne, ale nakoniec predsa len dobrovolne, naucenym pohybom strcili svoje svalnate, bolave, supinate sije. Gazda videl, ze voly maju bolave sije ako on zodrate, mozolnate ruky, preto z vnutornej strany obil jarmo makuckou jahnacou kozusinkou. Gazda videl, ze sa voly nepotesili jeho novemu, pekne vyrezavanemu jarmu, preto vprostred strmej hory zastal a opytal sa ich:

   „Volky moje, ci ste vy nic noveho nezbadali na svojich sijach?“

   „Nic, gazda nas,“ prehovoril podrucny, ten, co taha na lavej strane.

   „Naozaj nic? Ak ste nevideli, tak ste pocitili...“

   „Celkom nic, gazda nas,“ prehovoril aj brazdny, ten, co je v jarme zapriahnuty na pravej strane.

   „Ani nevideli, ani nepocitili.“

   „Ani kozusinku na siji necitite?“

   „Citime, gazda nas, tlaci nas, omina, mozole zvacsuje,“ povedal podrucny aj za brazdneho.

   „Ech, nevdacne ste, volky moje, ved kozusinka je makka, z mladeho jahnata.“

   „Ale voz je tazky a hora strma, necitime makkost kozusinky, zosulala sa na jarme, stvrdla od nasho potu. Je ako bic tvrda.“

   „A na jarme, na tom bieluckom dreve, ani na tom nic necitite?“

   „Citime i pocujeme. Menej vrzga ako stare.“

   „Pomastil som ho.“

   „Nevrzga, ale bude. Aj to najtichsie jarmo zacne po case, po velkych furach vrzgat, gazda nas.“

(Pokracovanie)