Drobne prozy Martina Razusa

   Martin Razus ako literat bol vsestranny. Pisal poeziu, prozu, eseje, kazne i dramy. Z jeho prozaickej tvorby su zname romany Marosko, Marosko studuje, Svety, Julia, Odkaz mrtvych, Krcmarsky kral, Argumenty... Z jeho poviedkovej tvorby je najznamejsia dvojnovela z historie Brezna Bombura a Surovcovci. Ostatna drobna proza je menej znama, aj ked jeho poviedocky vysli dvakrat – pod nazvom Z drobnej prozy v roku 1926 v Trnave a pod nazvom Sochar a cas v roku 1968 v Bratislave.

   Prvou publikovanou prozou Martina Razusa bola Rozpravka. Je o chorom studentovi a jeho apatii na rozhrani zivota a smrti. V poviedke Sen rezonuje nabozenska filozofia Tolsteho, je to dialog „Syna cloveka“ s nepomenovanym studentom. Razusova rana proza je expresionisticka. Nechcel rozpravat pribehy, ale predstavovat iste situacie a javy, udalosti a obrazy. Jeho rozpravanie nie je opisovanim, ale spritomnenim urcitej zivotnej situacie alebo vyseku zo zivota, napr. miniaturne prozy Idyla, V knihovni, Den a noc, Drobnostky, Odrobinky su akymisi „filmovymi“ montazami. Proza Hudba vladcu milionov je zacielena na kritiku pilierov feudalno-klerikalnej moci. Cirkevno-politicky a socialny radikalizmus je citit v proze Na drevo. Tato poviedka ako jedina ma aj svoj dej, realnu prirodu a postavy. Pre vtedajsiu prozu basnikov Slovenskej moderny bolo charakteristicke poetizovanie textu, ale u Razusa je to zvysena apelativnost a dramaticke vyostrovanie textu. Razusova zbierka proz este obsahuje poviedocky Kraj, Samota, Viktorka, Zavoj a Laura. V novele Laura sa mlady spisovatel vyberie na vysoky most a uvazuje o skoku z neho, co neskor po osudovej rane aj uskutocni. Motiv skoku z mosta sa objavil aj v romane Marosko studuje. U Razusa bolo tragicke v prvom rade poznanie sveta a cloveka vo svete, az potom i poznanie seba vo svete. Aj tu sa prejavilo jeho pesimisticke chapanie zivota a sveta. Razus povazoval bolest sveta za svoj ustredny a najosobnejsi problem. Ale drobne prozy Razusove sa upriamovali aj na poludstenie sveta a na potrebu zrodenia „noveho cloveka“. Jeho prozy su originalne, odvodene z kriz a zapasov vlastneho intelektu.
   Drobne prozy M. Razusa nie su prave vrcholom jeho literarneho majstrovstva, ale aj tak je skoda, ze k poslednej vydanej zbierke Sochar a cas je tazko sa dostat. V mestskej kniznici bol jeden exemplar, ktory vsak este niekedy na prelome 70. – 80. rokov „dostal nohy“. Ostava dufat a cakat na nove vydanie.
   Osmeho augusta sme si pripomenuli sedemdesiate vyrocie umrtia basnika, prozaika, politika, evanjelickeho knaza a kazatela, ktory v Brezne posobil od roku 1930 az do svojej smrti (1937).
   „...Mrtvy telom. Mrtvy aj duchom, aj smerovanim svojho tvoriveho usilia? Dost v centre pozornosti pred druhou svetovou vojnou, mlci sa o nom po nej. Zamlcovali ho. Ale taky je zakon, ked prejde nejaky cas, menia sa hodnotiace hladiska a moze sa stat, ze co bolo hore, zostupuje, a co bolo dolu, dviha sa nahor. Cas, ktory uplynul od jeho smrti, nebol prazdny, bol to naopak cas plny a preplneny: stali sa so svetom i s nami veci nebyvale, prevratne. A pod ich tlakom, casto v tazobe i tiesni boli sme donucovani – a sme donucovani aj teraz – divat sa nie iba vpred, na to, co bude, ale – novymi ocami – aj na to, co bolo, na ludi, na cintoriny a hroby v nich. Medzi takych patri aj Martin Razus.“ (A. Matuska: Razus. In: Profily a portrety 1972)
Literatura: M. Gafrik: Martin Razus. Osobnost a dielo (1888 – 1937), zv. I., Bratislava, NLC 1998.

A. Prepletana  

Roztrzity profesor

   Profesor Sadenicka, distingvovany stary pan, bol u studentov oblubeny najma pre kamaratsky pristup k nim a dobrosrdecnu povahu. Jeho prednasky boli nanajvys zaujimave, preto sa na nich zucastnovali takmer vsetci do nohy.

   „Mili studenti, dnes si povieme nieco o… prepacte, zabudol som si v pracovni materialy, hned som naspat.“

   Po chvili uz stal za pultom a studenti si horlivo zapisovali vysvetlovanu latku.

   „Ukazem vam to na diapozitivoch, tak tomu najlepsie porozumiete.“

   Zacal nieco zufalo hladat v prinesenych dokumentoch a ked zistil, ze je to marne, kapituloval.

   „Momenticek, o chvilu budeme pokracovat,“ zvrtol sa k dveram a opustil poslucharen. Takto to bolo neraz, ale bol svojim sposobom mily a studenti ho priam zboznovali.

   Ked odprednasal ucivo, spytal sa:

   „Porozumeli tomu vsetci? Su snad nejake nejasnosti? Ziadne. V poriadku, tak teda prejdeme do laboratoria na prakticku cast. Priniesol som vam pripravenu, vopred rozporcovanu zabu, preto sa rozdelte do skupin a pri pracovnych stoloch si prineseny material rozpitveme a prestudujeme do najmensich podrobnosti.“

   Zacal opatrne otvarat starostlivo zabaleny balicek. Ked bol papier vyrovnany, profesor nan dlho hladel, neveriac vlastnym ociam. V obale bol maslovy chlieb s varenym vajickom na tvrdo a dvoma kyslymi uhorkami, prikryty dalsim krajcom. V hroze si povedal sam pre seba:

   „Pamat mam sice slabu, ale bol by som odprisahal, ze som uz desiatoval…“

Emilia Molcaniova

  Ladislav Tazky   Jarmo

(Rozhovor vola s gazdom)

                   2.

   Odteraz uz bude hovorit len podrucny. Je horkokrvnejsi, tuho cerveny, s rohami dopredu vyrastenymi, hotovy klac a navyse vie bucat ako byk. Jeho predkovia vraj prehanali toreadorov v spanielskych arenach. A ma aj vacsie pravo, nie len smelost hovorit s gazdom o jarme. Je podrucny, teda blizsie pri gazdovej, bicom trestajucej ruke.

   „Toto jarmo, volky moje, nikdy vrzgat nebude.“

   „Bude, gazda nas, bude, kazde jarmo vrzga. Aj ked ho gazda nepocuje, aj vtedy vrzga, aj ked ho gazda namasti. Tym, co maju v nom sije, tym vrzga tak, az im z toho hlava trpne.“

   Gazda by podrucneho, toho cerveneho, najradsej sibol bicom, ale este sa ich neopytal na to hlavne.

   „A na jarme nic nove, krasne, nevidite?“

   „Nic, gazda nas, celkom nic, lebo hlavy mame sklonene, ked tahame, jarmo nevidime, len ho citime. Huzva nam sije a laloky stahuje. Ani nevieme, ci nas tlaci, ci skrti.“

   Urazeny gazda sibol podrucneho, ale voly nezrychlili krok, voz sa za nimi vlecie na horu ako slimak na kamen. Ked zastavili na vrch polane, gazda vypriahol voly, retiazku priviazal o jarmo a opat sa ich opytal:

   „No a co teraz, co vidite, volky moje?“

   „Jarmo, gazda nas.“

   „Ale ake, povedz ty, podrucny, ake jarmo vidis?“

   „Drevene, gazda nas.“

   „Ale z akeho dreva?“

   „My na jarme drevo nerozoznavame. Len v hore.“

   „A ty, brazdny?“

   „Vsetky jarma su drevene, gazda nas, aj toto nase je...“

   „A nic na nom nevidite, volky moje, ved oci mate velke a krasne, musia vidiet,“ gazda takmer zaplakal, „moju robotu, krasu na nom!“

   „Krasu? Na jarme?“ opytal sa podrucny.

   „Na jarme. Tie rezby, ornamenty, to umenie, tu krasu, tu predsa musite vidiet.“

   „Nie, gazda nas. Na jarme niet krasy.“

   „Keby ste take velke oci nemali, aj by som vam uveril. Na tomto jarme su predsa kvetinky, medvede, ozdoby, kolieska, datelinky, priehlbinky, kriziky, aj vasa podoba, aj vase hlupe velke volske oci su tam vyrezane. Vy nie ste voly, ste hlupaci na nic nie suci, len do obycajneho jarma.“

   Gazda nalozil furu a nemilosrdne sibol oba voly. Podrucneho viac ako brazdneho.

   „Tak, ake je nove jarmo, podrucny?“

   „Ako stare, gazda nas. Jarmo je jarmo. Ak ho nemas na krku, ak v nom netahas, nevrzga, je krasne, mozes si ho zavesit aj v chate nad dubovy stol aj s kolesami z voza, alebo pri vchodovych dverach do vily, mozes ho ozdobit zvoncami, ktore nam pripinas na krky, ked nas vyhanas na pasu, aby sme sa ti nestratili. Mozes ho vyzdobit tymi najkrajsimi rezbami a natriet najkriklavejsimi farbami, trebars aj tymi, ktore zdobia narodnu zastavu, navonat najdrahsimi parfumami, dat ospievat narodnym pevcom, hudobnym majstrom, mozes ho dat vyhlasit za skvost ludoveho umenia, aj tak pan moj, dokial ho nepocitis na vlastnom krku, dovtedy nebudes vediet, co je jarmo. Na tvojom krku bude rovnake, ci bude zo zlata alebo z javora. Jarmo gazda vymyslel na robotu, nie na ozdobu. Pysia sa nim a svoje pribytky zdobia len ti, co v nom nikdy nemali stiahnute sije, co v nom nikdy netahali.“

   „Ozdoba?“

   „Nie! Symbol neslobody!“

   „Och! Cuj svete! Aky mudry vol!“ Vykrikol gazda. „Ty nie si vol, ale politik – buric...!“ A hned, ako zastal na dvore, vypriahol vola a predal masiarovi. Na trhu si kupil ineho, stepneho, skutocneho, hlupeho vola z dolnej zeme s velkymi rohami, ktory nebucal, len fucal a tahal, kym vysileny nespadol na kolena a vyplazil velky jazyk. Gazda sa az potom nad nim zlutoval, vytiahol mu siju z jarma a vyviedol ho na pasu. Utratit takeho dobreho vola by bola nenahraditelna skoda. Gazda si uvedomil, ze bez volov nemoze gazdovat, ze ich javorove jarmo je pre neho naozaj zlate.

(Poznamka redakcie: Bajku Jarmo spisovatel Ladislav Tazky venoval vitazom pretekov volskych zaprahov Sihla - Jarmo 2007)

---

 Neda sa robit proti voli ludi

   Celych sedemnast rokov je v Michalovej starostom Mgr. Jaroslav Bercik. Svojich volicov opat presvedcil v decembri 2006 a piaty raz zvitazil v komunalnych volbach. Ucitel, rodak z Brezna, predseda Regionalneho zdruzenia miest a obci Horehronia a Stredneho rudohoria. Zasli sme k nemu „na kus reci“.

Koncom minuleho roka

   uzavreli dalsiu etapu rozvoja Michalovej. Riesili v nej upravu stredu obce – vybudovali parkoviska okolo domu sluzieb a finisuju s dvoma investicnymi akciami: autobusove zastavky a dopravne znacenie v Michalovej a prestresenie vstupu do domu sluzieb. V minulych etapach sa venovali vysporiadaniu obecneho majetku. Zlegalizovali a zrekonstruovali obecny vodovod v hodnote 8 milionov, splynofikovali obec, za 1,6 miliona odkupili kulturny dom, majetkopravne vysporiadali dom sluzieb spolu s pozemkom, do vlastnictva obce ziskali miestne komunikacie s vynimkou cesty na Ulici Hrable. Zachovala sa posta – na jej prevadzku zrekonstruovali priestory v dome sluzieb, zabezpecili zavedenie vysokorychlostneho internetu v obci.
   Od roku 2002 su zriadovatelom materskej skoly, na upravu skolskeho dvora (na fotografii) ziskali z Konta Orange prispevok 50 tisic, sponzori pridali dalsich 170 tisic a z rozpoctu vyclenili este 200 tisic korun. Vysledkom je ukazkovy dvor pre skolkarov, kde nechybaju drevene preliezacky, pieskovisko, draha zo zamkovej dlazby a jeho ozdobou su dva vyrezavane totemy.

Vykurovanie biomasou

   povazuje starosta za jednu z najdolezitejsich uloh do buducnosti. Po rekonstrukcii kotolne v kulturnom dome chcu zaviest kurenie „peletkami“. Materialu je dost, kedze v obci funguje pila a jeden z podnikatelov ma zariadenie na susenie drevenych pilin a ich spracovanie na peletky. Starosta tvrdi: „Chceme mat ciste svedomie voci okolitej prirode. Kurenie biomasou je v porovnani s plynovym kurenim uspornejsie o jednu tretinu a pri takomto vykurovani sa uvolnuje do ovzdusia zo vsetkych druhov kurenia najmenej oxidu uhliciteho. Chceli by sme to po odskusani zaviest aj v novych rodinnych domoch.“ Okrem prepoctov dal starosta vypracovat energeticky audit na vsetky obecne budovy.
   Po zastavani volnych parciel pri hlavnej komunikacii budu musiet pripravit inzinierske siete pre rodinne domy v novych vybranych lokalitach. „Chcel by som to riesit tak, aby sa najprv pripravili cesty a az tak sa zacalo stavat. Nie naopak, lebo potom by sa cesta nikdy nedokoncila.“

Cistenie vody na tri sposoby

   Az tri studie vypracovali odbornici na cistenie splaskovych vod v dedine, staci vybrat najvyhodnejsie riesenie. Jedna studia sa zaobera centralnou cistickou odpadovych vod, druha lokalnymi cistickami s ekvivalentom do dvesto obyvatelov, v tretej su zapracovane male COV priamo pri rodinnych domoch. Spatne by sa vycistena voda pouzivala ako uzitkova. Starosta k tomu dodava: „Brat stale cistu vodu z vodovodu je neunosne. Voda je coraz vzacnejsia. Preto zvolame verejne zasadnutie a obcanom vysvetlime odborne casti studii tak, aby sa vedeli sami rozhodnut, ako vybudujeme COV.“ Ked vyriesia sposob cistenia splaskovych vod, budu sa venovat oprave miestnych komunikacii, na niektorych usekoch potrebuju „natiahnut“ novy asfaltovy koberec.

Starou bolestou je stav cesty II/530

   v smere z Brezna do Tisovca. Noveho povrchu sa vsak nedocka, kym regionalna sprava ciest nevysporiada pozemky pod cestou a neurobi geologicky prieskum jej podlozia aspon po castiach. Znizit rychlost aut na hlavnej ceste v Michalovej si zelaju uz niekolko rokov. Riesenim by boli ostrovceky pri priechodoch pre chodcov ci umiestnenie radarov a vystraznych znaciek. Tie by upozornili nedisciplinovanych vodicov, ze prechadzaju cez uzavretu obec, kde musia dodrziavat najvyssiu povolenu rychlost 60 km za hodinu. Projekt na znizenie rychlosti aut (kedze v sucasnosti sa tu auta rutia casto aj dvojnasobne vyssou rychlostou) chcu vypracovat v spolupraci s BBSK. Onedlho skolauduju autobusove zastavky, pre ktore vybudovali odstavne pasy, osadili zvisle i vodorovne dopravne znacenie a zrealizovany projekt bude sluzit nielen obcanom obce, ale aj navstevnikom. Po skolaudovani odovzdaju toto dielo Banskobystrickemu samospravnemu kraju (BBSK).

Lyziarsky vlek neprevadzkuju od predvlani

   Pred piatimi rokmi vznikol zaujem o spolocny podnik, ktory by prevadzkoval vlek vo vlastnictve obce. Pozemky pod nim (s vynimkou dolnej stanice) vlastni spolocnost s r. o. z Brezna a lezia na uzemi katastrov Michalova a Brezno. So zamerom vytvorit spolocny podnik  poslanci obecneho zastupitelstva nesuhlasili, a tak uz druhu sezonu lyziarsky vlek nepremaval. „Keby sme sa na prevadzku zlozili, mohli sme vytvorit zlavnene listky nielen pre skolakov z Pohronskej Polhory, ale aj z Brezna a okolitych dedin. Mesto ma zaujem, aby sem chodili deti na lyziarske zajazdy a s nimi by prisli aj ich rodicia. Ak by sa spravne stanovili prijmove a vydavkove casti rozpoctu, mohlo by to fungovat. Ved nie kazdy si moze dovolit zaplatit dietatu desat tisic za tyzdnovy vycvik v znamejsom lyziarskom stredisku,“ vysvetluje starosta.

   Penzion v centre obce (s kapacitou 24 lozok) poskytuje nielen ubytovacie, ale aj stravovacie sluzby. Stravuju sa tam obyvatelia Michalovej, aj navstevnici, ktori vychadzky do okolia obce mozu spojit s navstevou Eurosalasa, prveho tohto druhu na Horehroni. Oboznamia sa tam s tradicnou vyrobou syra a zincice, zaroven si ich mozu kupit. Ubytovanie pre desat ludi poskytuje tiez sukromny podnikatel na Ulici Hradza. Penzion sa pripravuje aj v casti Hrable, kde chovaju ryby, ktore navstevnikom po vyloveni mozu pripravit na konzumaciu. Do rozvoja cestovneho ruchu moze priniest ozivenie vystavba 27-jamkoveho golfoveho ihriska na rozhrani katastrov Brezno a Michalova.

Mladi maju ine naroky ako starousadlici

   „Starosta moze chciet nieco postavit, ale chciet musia v prvom rade obcania. Je zbytocne robit nieco proti voli ludi. Treba ich najprv presvedcit, aby sa pridali – krok za krokom. Kvalitu zivota sa nikomu nepodari zmenit za rok, za dva. Je to postupny proces. V Michalovej su starousadlici, ale aj pristahovani ludia a mladi, ktori uz boli vo svete. Starych ludi nikto nezmeni, maju svoj nazor. Da sa zit aj tak, ako pred dvadsiatimi ci patdesiatimi rokmi. Mladi vsak maju celkom ine naroky. Tych, ktori chcu nieco zmenit, treba podporit. Oni budu neskor spravovat obec. Dolezite je, aby sa ludia zacali sami o seba starat, aby necakali vsetko od samospravy. Bol by som najradsej, keby vsetci podnikatelia Slovenska mali sidlo v Michalovej a vsetci nezamestnani boli inde. Lenze to je nerealne,“ konstatuje Mgr. Jaroslav Bercik. Na aktivacnych pracach zamestnavaju dvadsatsedem ludi. Starosta tvrdi, ze kym na nich dozera, pracuju, ale ked odide, niektori sa zacnu skriepit, nedokazu robit samostatne. Snazi sa ich motivovat a ked mu to cas dovoli, pracuje s nimi. „Nechcem prace v dedine riesit dodavatelsky. Potom je to dielo bez duse. Ked si nieco robime sami, aj vztah k tomu je hned iny. Takto sa daju robit hodnotne veci za malo penazi.“ Vydlazdene parkovisko vedla budovy obecneho uradu zrealizovali vdaka prispevku z BBSK. Vymeral a vykolikoval ho starosta osobne. Zamkovu dlazbu kladol spolu s clenmi Klubu Kotolna cez vikend. Ich odmenou za pomoc bolo zakupenie krbovej vlozky, aby Kotolna bola prijemnym miestom aj v zimnych mesiacoch. „Teraz sa tam chodia ku krbu zohrievat aj aktivacni pracovnici,“ dodava starosta.

„Chvalit nas chodia cudzi,

   domaci sa pridu na urad vacsinou stazovat. Ti, co tu neboli dva – tri roky, vidia, co sa u nas zmenilo. Pre domacich je to asi samozrejme, take vsedne. Sme normalna dedina, snazime sa vytvarat podmienky mladym a podnikatelom, no zaroven sa starame aj o starsiu generaciu spoluobcanov,“ hovori Mgr. Jaroslav Bercik.

   ZO Jednoty dochodcov Slovenska v Michalovej robi pri prilezitosti jubilei clenov posedenia s hudbou a pohostenim. Na sutazne prehliadky chodi spevacky zbor Potesenie. Aktivnou organizaciou je Domka, ktoru vedu dve mlade Michalovcanky Gabriela Uramova a Janka Ridzonova. Pre deti pripravuju  detske bohosluzby, nacvicuju kulturne programy, organizuju letne tabory, tury. Starosta nam prezradil: „Janka onedlho pojde na Sibir ako misionarka, obdivujem jej odvahu.“ Stredoskolska mladez ma svoje priestory v Klube Kotolna.  Klub organizuje nohejbalovy turnaj, ktoreho piaty rocnik mal bohatu ucast, aj volejbalovy turnaj, ktory sa v tomto roku uskutocnil prvykrat. Vo futbalovom klube TJ Slovan Michalova trenuju dospeli a ziaci. Vlani skoncili mladi futbalisti v zaverecnej tabulke na tretom mieste. TJ Slovan Michalova organizuje futbalovy turnaj dospelych, na ktory pozyva  muzstva z inych obci a okrem toho kazdorocny futbalovy turnaj muzstiev z jednotlivych ulic obce. Tohto roku sa uskutocni prvykrat aj turnaj v minifutbale ziakov, na ktorom by sa mali zucastnit predovsetkym michalovski ziaci. Vedla futbaloveho v buducnosti vyrastie viacucelove ihrisko, kde by bolo mozne hrat volejbal, basketbal, hadzanu, nohejbal i tenis. Vlada vraj bude podporovat taketo projekty, Michalova sa preto bude uchadzat o prispevok zo statneho rozpoctu na vybudovanie ihriska.

   „Urcite sa nespomenulo vsetko, co sa spravilo, ani to, co by sme este chceli spravit, ale vizie, o ktorych som hovoril, su take zakladne a verim, ze spolocne s obcanmi ich naplnime a prispejeme tak ku skvalitneniu zivota v nasej obci,“ uzatvara starosta.

(pl) 

Starosta Michalovej pri vchode do domu sluzieb s clenkami seniorskeho spevackeho zboru Potesenie	Niet divu, ze materska skola ma plny stav, ked sa deti hraju na takomto dvore	Rychlost ako na dialnici by ste namerali niektorym autam, ktore prechadzaju dedinou

   Michalovsky cintorin vyzera upravene. Pravidelne sa kosi trava a takto vzniknuty biologicky odpad sa oddeluje od ostatneho odpadu na urcenom mieste, ktore je oznacene tabulou. „Som spokojny, ludia, tuto snahu chapu a hadzu zvadnute kvety na vyhradene miesto. Na cintorine takto zostal z dvoch uz iba jeden kontejner na iny ako biologicky odpad.“

   Toto  su zakladne crty rozvoja obce Michalova. Ja verim, ze ich spolocne s obcanmi naplnime a prispejeme tak k skvalitneniu zivota v nasej obci.

 (pl)