Koncert pre Veroniku

Veronika Zemkova je stvorrocne dievcatko, ktoremu zakerna choroba nedovoluje prezivat plnohodnotne detstvo. Napriek nepriazni osudu v jej krasnych ockach stale ziaria iskricky. „Aby Veronikine zvedave, ihrave ocka stale iskrili radostou, aby v nich mala ohniky radosti, veselosti, ihravosti, rozhodli sme sa podporit jej liecbu,“ - povedal organizator beneficneho koncertu, riaditel mestskeho kulturneho strediska Julius Obernauer. Podnet na zorganizovanie koncertu dala Veronikina teta Stanka Kokavcova, clenka ciernobalockej rockovej kapely The Elements, ktora spolu s dalsimi v piatok 26. oktobra ucinkovala bez naroku na honorar. Vytazok z beneficneho koncertu (27 250 korun) Julius Obernauer odovzdal Veronikinym rodicom.

Foto: Stefan Vozar

Adrenalinovy sport jej vela dal, ale aj cosi vzal

   Mnohi ju poznate ako reprezentantku Ceskoslovenska, neskor Slovenskej republiky v lyzovani. Bola dvojnasobnou juniorskou majsterkou sveta, niekolkonasobnou majsterkou Ceskoslovenska, jej najlepsie umiestnenie na olympiade bolo sieste miesto. V roku 1993 promovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenskeho v Bratislave, kde skoncila odbor manazment v kulture. Po skonceni skoly este rok lyzovala. Potom sa v Australii vydala za Slovaka, ktory „k protinozcom“ emigroval za komunizmu. Poznali sa uz z „lyziarskej“ mladosti. Hoci uz spolu neziju, v Australii ostala natrvalo. Lucia Medzihradska. Vyuzili sme jej pritomnost v Brezne a poziadali o rozhovor:

Vasi rodicia - vychodniari - po skonceni vysokej skoly sa rozhodli usadit na strednom Slovensku, kde ich prilakali lyziarske tereny v okoli Brezna. Lasku k lyzovaniu vstepovali aj vam a vasej starsej sestre. Ako si spominate na detstvo?

   - V zime sme skoro kazdy vikend chodili na Chopok alebo na Certovicu, kde sme robili prve kroky na lyziach. Ked sa na to spatne pozeram uz ako dospela zena, uvedomujem si, co vsetko pre nas nasi rodicia robili. Ved po narocnom pracovnom tyzdni este dokazali zorganizovat sportovy vikend pre celu rodinu. Cenim si, kolko energie do toho dali. Mali sme vyborne detstvo. Vobec sme sa nenudili. Pritom rodicia nas neviedli k tomu, ze musime byt sportovkyne a sutazne pretekat. To nie. Prislo to akosi same.

Najskor ste boli clenkou mostarenskeho lyziarskeho klubu, odkial ste v piatej triede odisli do Sportoveho gymnazia v Banskej Bystrici. Preco ste sa tak rozhodli?

   - Pamatam si moment, kedy som sa rozhodla ist studovat do Banskej Bystrice. V detstve som na pretekoch vacsinou vyhravala, na jednych ma vsak porazilo dievca zo sportoveho gymnazia. Vtedy moj detsky rozum usudil, ze ak zostanem doma, za par rokov lyziarom zo sportoveho gymnazia pravdepodobne nebudem moct konkurovat. Podmienky na sport a starostlivost o nas boli v Bystrici na dobrej urovni. Vsetky sportoviska boli nablizku, mali sme cas na sport aj na skolu.

Ktora disciplina vam bola najblizsia?

   - Mne bol blizky zjazd, rychlost ma vzdy pritahovala. Aj napriek nedostatocnemu treningu, ktory vyzaduje dlhe trate, vela miesta a vacsi pocet trenerov, som bola schopna na svetovej sutazi zajst az do prvej desiatky. Moj nazor je, ze na zjazd, na rychlu disciplinu sa clovek musi narodit, neda sa len natrenovat. No rada som jazdila vsetky discipliny.

Co vam priniesli roky prezite v reprezentacii?

   - Okrem zabavy, cestovania, spoznavania a mnozstva roznych podnetov, samozrejme drinu, disciplinu a tvrdy zivot. Ked sme v tom zili, zdalo sa nam to prirodzene, no teraz uz mam odstup a mozem povedat, ze tlak vsetko zvladnut, vratane studia, bol prilis velky. Mlady clovek vo svete vrcholoveho sportu a bez rodicov je vystaveny mnohym stresovym situaciam, ktore musi zvladat sam. Niektori to dokonca nevydrzali a usudili, ze to pre nich nie je. Nieco na sposob - bud to prezijete, alebo nie. Takze roky v takomto zivotnom style ma urcite ovplyvnili. Napriklad, ked sa zda, ze je situacia neprekonatelna, dokazem zachovat pokoj a najst riesenie. Fajn bolo aj to, ze v case, ked sa dalo tazko cestovat, my sme videli kus sveta, spoznali mnoho ludi, ine kultury, ine zvyky.

Co vam lyzovanie vzalo?

   - Od mojich sestnastich rokov som sa okolo dvestopatdesiat dni v roku pohybovala mimo Ceskoslovenska. Napriklad prveho januara som vedela, co budem robit tridsiateho septembra. Proste vsetko bolo presne a nahusto naprogramovane. Stali sme vlastne mimo realneho zivota. Kym ostatni mladi ludia maju viac casu na socialny zivot, mozu si vytvorit sirsiu siet kontaktov a neskor sa zaradit do pracovneho zivota, my sme celu energiu sustredovali do sportu. Usilie uspiet na medzinarodnej urovni si to skratka vyzaduje. Po skonceni kariery vela sportovcov mava problem, cim to nahradit. „Obycajny“ zivot sa zda byt prilis „obycajnym“ po rokoch cestovania, adrenalinu, striedania hotelov, krajin. No co je este horsie, casto chyba „spoj“ medzi studiom, praxou a buducim zamestnanim. Stava sa, ze niektori sportovci mavaju velmi tazke obdobie prave po skonceni. Ja osobne som si tento „prechod“ este „spestrila“ odchodom do Australie, kde som sa musela presadit v cudzej reci a bez kontaktov. Zamerne som vystudovala odbor mimo sportu, aby mi dodal inu dimenziu.

V nasom rozpravani sme sa dostali do dalekej Australie. Ako sa vam tam zije?

   - Osem rokov pracujem ako graficky dizajner a fotograf. Bavi ma to a som velmi spokojna. Prostredie aj ludia su prijemni. Mam priestor aj na dalsie studium. Zatial to nechcem zakriknut, ale rozvijam si aj svoj vlastny biznis. Skratka, momentalne mam velmi dobre a tvorive zivotne obdobie.

V com je Australia odlisna?

   - Australcania su velmi priatelski, aj negativnu vec vedia povedat s usmevom na perach a malokedy kricia. Napriklad, ked do prace prichadza novy zamestnanec, vsetci dostanu e-mailovu spravu: Prijimame noveho zamestnanca, prijmite ho prosim vludne. Mozno, ze sa mylim, ale mam pocit, ze u nas, ked pride niekto novy, ako keby mu ostatni davali najavo: No a teraz ukaz, co vies a spravaju sa skor superivo. V Australii je prijatie vludnejsie. Asi to suvisi s historiou, s poctom obyvatelov a s rozlohou krajiny. Napriklad, ked idete v Australii s niekym na kavu alebo na drink, vazite si, ze ten druhy si urobil cas a ze s vami isiel. Europa je ludnatejsia, a zda sa mi, ze je tu vacsia superivost. Takyto rozdiel citim po rokoch. Okrem rodiny a priatelov mi v Melbourne, kde zijem, chybaju hory. Vsetko je tam - dalo by sa povedat - ploche. Ale na druhej strane, su tu kilometre nadhernych plazi.

Co pre vas znamenaju navraty domov?

   - Na Slovensko chodim skoro kazdy rok a ked nie, prisli ma pozriet rodicia aj sestra, dokonca i kamaratka z vysokej skoly. Posledne som bola doma pred rokom a pol a mozno pridem na buduce Vianoce. Kedze som si tam nasla svoje miesto, odlucenie prezivam uz menej „osudovo“. S rodinou som v neustalom kontakte, casto a dlho si telefonujeme, takze mozeme udrzat silne puto a citit blizkost aj napriek dialke. Momentalne som na sesttyzdnovej dovolenke. Prve tri tyzdne sme boli s maminkou a so sestrou na Sicilii, v Parizi a v Prahe a druhu cast dovolenky travime v Bratislave a v Brezne. Je pekne opat vidiet slovensku jesen.

(ng)