29. JANUAR 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 5.

Maslo

    Čerstvé domáce maslo príjemne vonia a priam sa rozplýva na jazyku, ak si ho natrieme na mäkký domáci chlieb.

   Moja mama ho vždy po vybratí zo zbenky niekoľkokrát vykúpala v studenej vode, aby z neho pozmývala všetok cmar. Širokou drevenou lyžicou ho stláčala a prevaľovala do tých čias, kým sa len neligotalo sťa nalakované a kým len nestekala z neho úplne čistá voda.

   Potom moja mama vodu zliala, chytila misu za uši a začala maslo na nej vyhadzovať. Mali ste vidieť, deti, ako lietalo! Vyletelo, spadlo, vyletelo, spadlo. Spadlo, pravdaže, vždy nazad do misy, ktorú mu moja mama šikovne podkladala.

   A neuverili by ste, ale vždy to bolo tak, že čím viac padalo, tým viac sa zaokrúhľovalo. Naraz nebola z neho len hocijaká neforemná hruda, ale pekný okrúhly bochník, na ktorom by ste nenašli jedinú prasklinu, nech by ste ju akokoľvek pozorne hľadali. Tak veru vedela moja mama s maslom zaobchodiť – ako opravdivý umelec.

   Nakoniec bochník prestala vyhadzovať vozvysok a začala ho po mise pohybovať zboka nabok. Nárazmi o misu sa maslový peceň predlžoval, ale aj zaokrúhľoval, až odrazu tu ležal úhľadný bledunko žltkastý ovál ako také malé bábätko a moja mama s hrdosťou v hlase poznamenala:

   Namútila som si krásnu oslu masla.

   Vzala drevenú lyžicu a začala oslu zdobiť, cifrovať. V pozdĺžnych rovnobežných radoch vtláčala do nej hrot lyžice, až vznikli tri pravidelné rady drobných polmesiačikov.

   To bola na osle masla posledná úprava.

   Mama sa s úľubou pozerala na svoje dielo.

   Potom vyšla von do záhradky.

   Vrátila sa s niekoľkými veľkými, vyumývanými chrenovými listami. Oslu masla do nich zakrútila, aby ostala čím dlhšie čerstvá. Niekedy ju zaliala studenou vodou, aby k nej nemal prístup vzduch. Tak ju na niekoľko dní zakonzervovala.

 

 Tvaroh a kyslé mlieko

    Všimli ste si, detičky, aké predmety sme používali pri našej domáckej výrobe masla? Skúste porozmýšľať, s akými materiálmi sa stretávame v našej kuchyni najčastejšie dnes a s akými sa pracovalo vtedy?

   Pokým si rozmyslíte odpoveď, porozprávam vám, ako sa robí tvaroh.

   Veľmi jednoducho. Možno to dokonca aj poznáte.

   Do väčšej rajnice nalejeme kyslé mlieko zobraté, to jest bez smotany. Položíme na kraj sporáka. Istotne si domyslíte, že teplého sporáka. Pozorne zahrievame do tých čias, pokým sa nám mlieko znovu nerozdelí.

   Čo sa s ním stane?

   Biely tvaroh vyjde hore.

   Pod sebou nechá zelenkavú vodu, srvátku.

   Vrstvu tvarohu môžeme pozberať sitkom alebo dierkovanou varechou.

   Moja mama vliala tvaroh aj so srvátkou do bieleho ľanového vrecka, ktoré potom zavesila nad vedro.

   Stečený tvaroh používala na halušky, rezance, plnila ním buchty, piekla tvarohové koláče. Chutil osladený aj neosladený.

   Srvátku vypila Rysuľa alebo prasiatko v chlieviku.

   Kyslé mlieko sa dalo piť aj bez akejkoľvek úpravy, len ho najprv bolo treba dobre rozhabarkovať, roztrepať. Habarky – alebo po našom trepárky – urobil môj tato z vrcholca vianočného stromčeky, keď už bolo po Vianociach. Vetvičky primerane skrátil, olúpal z nich kôru, vyhladil ich nožom alebo kúskom skla, aby sa mame íver ostrého drievka nezapichol do ruky. Hotovo.

   Taká trepárka sa v kuchyni zišla na kadečo.

 

  

Pôvod neobyčajnej sily a nezraniteľnosti Juraja Jánošíka

    Temer vo všetkých povestiach z nášho kraja sa pripisuje pôvod nadprirodzeným bytostiam. Jedna z výnimiek je z Dolného Štefanova. Táto uvádza ako príčinu Jánošíkovej sily skutočnosť, že ho mať nadájala dvanásť rokov.

   Strigy darovali Jurovi opasok, čo mal silu za dvanásť chlapov (povesť z Podbiela), dokonca za regiment vojska (Trstená). Opasok ho robil nepremožiteľným, lebo bol utkaný z rastliny od hada (Ústie nad Priehradou). V povesti z Vavrína bol hlavnou príčinou sily motúz usúkaný z detských pupkov. Strigy boli tiež darkyňami živého prúta, alebo šnúrky do giat, od čoho sa mocný Jánošík nebál ani sto chlapov.

   Darkyňami boli často víly. V povesti z Liskovej sa píše, ako sa im zapáčil švárny Jánošík natoľko, že mu dali sedem čarovných vlasov za pravé ucho. V každom vlase bola ukrytá sila jedného muža. Takéto vlasy dostal aj od čerta, svojho krstného otca, a okrem toho opasok a valašku, čo na rozkaz sama rúbala (povesť zo Slanice). Opasok a valašku dostal, podľa povesti z Porúbky, od bosorky, ženy černokňažníka, ktorá vysedela deväťdesiatdeväť šarkanov. Valaška bola zo živej ocele a na majiteľovo prianie zrúbala aj dva regimenty vojska.

   Jánošík bol silný preto, lebo pochádzal z rodu obrov (povesť z Veľkej Udiče).

   Nezraniteľným ho urobila čarovná zelinka, čo mu darovala stará babka, keď sa dozvedela, že chce pomáhať chudobe. Mohol chytať guľky z pušiek do rúk a hádzať ich späť. Jedným hodom zabil aj desiatich.

   Raz sa takto vysporiadal s pandúrmi v doline Furmanec – vedie z Tisovca na sedlo Zbojská – a to v mieste Tesná skala, ktoré bolo na prepady ako stvorené.

   Všetko márne. Len raz si zabudol valašku, len raz sa pošmykol na hrášku, len raz mu šabľa krivuľka prestrihla čarovnú žilku,...

   Juraj Jánošík sa narodil v Terchovej, presný dátum sa nevie. Do cirkevnej matriky zapísaný 25. januára 1688 vo Varíne. Mal staršiu sestru Barboru a troch mladších bratov Jána, Martina a Adama. Jána popravili pre spoluprácu so svojím bratom Jurajom v decembri 1713.

   V roku 1707 sa dal Jánošík zverbovať do povstaleckého vojska Františka Rákocziho II., ku kurucom. V boji pri Trenčíne bol zajatý a dopravený na Bytčiansky zámok. To bol rok 1708. Tu bol donútený vstúpiť do cisárskej armády. Vykonával strážnu službu na zámku, kde sa spoznal s Uhorčíkom, ktorému v roku 1710 pomohol ku úteku z väzenia v spomínanom zámku. Onedlho bol Jánošík prepustený z vojenskej služby. Spojil sa s Uhorčíkom a s ním na jeseň 1711 vykonal vo Vsetíne prvý zboj. Ešte v tom istom roku prevzal vedenie družiny po Uhorčíkovi. Počas roku 1712 uskutočnil so svojimi chlapmi niekoľko prepadov. V októbri toho roku bol aj s Uhorčíkom (ten už býval v Klenovci pod menom Martin Mravec) väznený v Hrachove. Na zákrok podžupana boli prepustení (podžupan Láni sympatizoval s Rákoczim II.).

   Zimu prežil u Uhorčíka alias Martina Mravca. Uňho Jánošíka na jar 1713 chytili. Stalo sa to v Klenovci, keď predtým drábi obkľúčili Uhorčíkov dom.

   Jánošíka previezli do väzenia v kaštieli Vranov /o/ pri Liptovskom Mikuláši. Súdili ho v tomto meste 16. a 17. marca 1713. Počas vypočúvania a mučenia Jánošík vypovedal aj pravdivo, no v záujme svojich druhov, ale azda v záujme vyšších cieľov veľa zatajil, prípadne nevyzradil. Rozsudok „na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený“ bol vykonaný 18. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši.

   Dohady, že mohol byť pochovaný na kuruckom cintoríne v Čemiciach, dnes už pod Liptovskou priehradou, sa nepotvrdili.

Vlado Gottlieb

 Vo vlaku

   „Tak, sme tu. Poďte, deti, povyzliekam vás. Pozri, Maťko, sme v kupé číslo osem, môžete s Peťkom behať po chodbe, ale nesmiete ísť nikam ďalej, nestraťte sa. Maj Peťka stále pod dohľadom. Vždy musíš vedieť, kde je. Spolieham sa na teba, si už predsa prvák. Keď budete niečo potrebovať, sedím tu, dnu…“

   „Dobrý deň! Máte tu voľno?“

   „Nech sa páči…“

   „Bŕŕ, to je vonku zima, ale tu je príjemne. Ďaleko cestujete?“

   „Do Zvolena, tam prestupujeme na rýchlik.“

   „Takže máme spoločnú cestu… Viete, idem na školenie slovenčinárov, máme to povinné…“

   „Á, tak to ste kolegyňa. Ja učím matematiku a občiansku… Čo je, Maťko?“

   „Mami, ide ujo sprievodca.“

   „Dobre, povedzte, že patríte ku mne. Pekne sa hrajte. Kde som to… aha! No, ale poviem vám, dnes učiť, to je riadna fuška. Tie dnešné deti, to nie je ako voľakedy my… Čo je Maťko?“

   „Mami, ako sa volala tá stanica, čo bola teraz?“

   „Dubová, zlatko. Chcela som povedať, že my sme mali väčší rešpekt pred pedagógmi ako dnešná mládež.“

   „Tiež si myslím, že deti sú dnes veľmi sebavedomé.“

   „Keby len sebavedomé, ale čím finančne lepšie situovaná rodina, tým sú deti drzejšie.“

   „Nielen deti sa k nám správajú nevhodne, aj rodičia…“

   „Prepáčte, čo je Maťko?“

   „Mami, ako sa to volala tá stanica, čo bola pred touto?“

   „Už som ti povedala, že Dubová, miláčik.“

   „Tak nie Buková, ale Dubová, Dubová, Dubová…“

   „Čo ste to chceli povedať?“

   „Ach, áno, no, raz som stretla jedného pána a zdal sa mi povedomý z rodičovského združenia. Spýtala som sa ho, či nie je náhodou otcom jedného z mojich detí a predstavte si, že mi vynadal do kráv.“

   „Takže sa potom nečudujme, ak takíto hrubí ľudia vychovávajú deti…“

   „Mami, prosím ťa, povedz mi ešte raz, ako sa volala tá stanica tretia dozadu?“    

   „Čo máš stále s tou stanicou? Povedala som ti, že to bola Dubová.“

   „Musím si to zapamätať, veď si povedala, že musím vedieť, kde je Peťko.“

   „Nerozumiem, čo s tým má Peťko?“

   „No, on na tej zastávke vystúpil…“

Emília Molčániová


 

 

 Brezniansky Chobot ostal už len v spomienkach pamätníkov.

Foto: Štefan Vozár

 


Šťastnému detstvu sa nedarí zostarnúť

   „Hovorievam, že naučím tancovať aj motyku,“ začína rozprávanie o Šťastnom detstve Angela Černáková. Umelecká vedúca, choreografka, zakladateľka detského folklórneho súboru nechce ani pripustiť, že preletelo bezmála tridsať rokov odvtedy, ako sa zrodila myšlienka učiť deti tradíciám. „Názov Šťastné detstvo vymyslel môj brat ešte za čias, keď bol riaditeľom školy v Osrblí. Prevzala som tento názov a začínala som pracovať so synom, dcérou a hŕstkou detí zo školy. Na prvý nábor v roku 1978 prišli húfy detí. Vyberala som si spomedzi najtalentovanejších a veľa detí som dokonca musela poslať preč. Vtedy bol ešte národ „zažratý“ do folklóru. Šport aj iné aktivity, napríklad spoločenské tance, samozrejme existovali tiež, ale folklór bol dominantný.“

Tanec verzus šport
  
Folklór nemôže existovať bez párových tancov. V posledných piatich – šiestich rokoch je čoraz menej chlapcov, ktorí by sa chceli naplno venovať ľudovému tancu. Preto do súboru vezmú všetkých, ktorí prídu na zápis. Pri vystúpeniach v zahraničí vidia, že tento problém nemá iba Šťastné detstvo. Angela Černáková hodnotí situáciu: „Vo Francúzsku prezliekajú dievčatá za chlapcov. U nás to nie je možné. Charakterom a výzorom sú chlapci natoľko odlišní, že ich nemožno nahradiť dievčatami. Majú iné pohyby a to by pri tanci nebolo ono. Radšej presviedčam staršie dievčatá, aby tancovali s partnerom o pol hlavy nižším, ak chcú vystupovať.“ Deti, ktoré tancujú v súbore, majú aj iné aktivity. Rodičia ich prihlasujú do rôznych krúžkov, venujú sa športu. „Niekedy ma to mrzí, lebo nemôžem chcieť, aby sa sústredili len na tanec. U niektorých sa nedá dosiahnuť, aby sa venovali v určitý deň folklóru, pretože práve vtedy majú nejaký krúžok, a tak sa musia rozhodnúť, čomu dať prednosť. Niektorí zostanú, iní sa rozhodnú pre druhú aktivitu. Proti tomu nemôžem nič urobiť. Väčšina členov súboru zároveň navštevuje ZUŠ-ku. S nimi sa dá ľahšie dohodnúť, prispôsobiť hodiny v škole,“  zdôrazňuje. Pre folklór treba klasickú pohybovú prípravu, začína sa rozťahovaním svalstva, aby pohyby detí boli ladnejšie. Pomôcť môže gymnastika, balet, alebo aj hip hop. S folklórnym tancom sa „bije“ atletika, futbal, hokej a iné silové športy, pri ktorých tvrdnú svaly. Chlapci, ktorí chodia do športových tried, nikdy nebudú mať svalstvo a kosti také pružné, ako vyžaduje tanec. Najmä pri hokeji trpí chrbtica, navyše športovci používajú svalstvo inak ako tanečníci. Každý druh tanca naopak prispieva k zdokonaľovaniu pri príprave. „Nebránim im, keď si chcú zatancovať moderné tance a venovať sa takým aktivitám, ktoré im môžu len pomôcť.“ A. Černáková nechá vystupovať aj také deti, ktoré ešte nevedia tancovať. Vytvárajú chorovody, sprievod s Morenou, koledníkov a ďalšie jednoduchšie časti, kde sa môžu aj pomýliť a nebude to prekážať. Snaží sa ich motivovať a zapájať medzi deti, ktoré sú talentovanejšie a „natrénované“. Najlepší z bývalých členov Šťastného detstva už sami vytvárajú choreografie ľudových tancov. Stanislav Marišler, ktorý trénuje deti po celom Slovensku, alebo Peter Pohančaník, ktorý účinkuje ako tanečník a riaditeľ súboru Urpín, Martin Mateides, ktorý bol vynikajúcim tanečníkom a huslistom, je teraz v Mostári primášom...

Dobrí speváci sa presadia
    „Rodičia sa na to zlostia, ale pre mňa sú deti materiálom. Mám ich rozdelené na výborný materiál a priemerný, ktorý sa „vezie“ popri ňom. Aj keď deti nemajú mimoriadny sluch, naučia sa spievať popri tých, ktorí ho majú. Som optimista a verím im. Vždy mám také dva – tri „vychytené“ hlasy, ktoré potiahnu aj za ostatných. Ak by som mala vymenovať najlepších za tých tridsať rokov, určite by boli v zozname moje deti Roman a Andrea Černákovci, sestry Dúbravové, Linda Romančíková, Martin Mateides, sestry Katriniakové a ich brat Jožko, sestry Makovníkové, Martina Kesterová, Kristína Diabelková, z terajších sú to sólistky Mariana Riapošová, Zuzka Babicová, Ivanka Libicová a ďalší, ktorí sa nedajú prehliadnuť. Z malých detí vynikajú sestry Anna-Mária a Simonka Černákové, Kristínka a Evka Krnáčové... Vymenovať všetkých sa nedá, zoznam by zabral celú stranu. Deti, ktoré sú talentované, sa presadia. Na nich „tlačím“. Nie preto, aby som im ubližovala, snažím sa z nich vykresať čo najviac a opieram sa o ne. Dávam ich ako príklad. Ostatní vidia, ako do nich „hustím“, aby ťahali tých slabších,“ vysvetľuje svoj prístup A. Černáková. Počas fungovania súboru sa stalo aj to, že výborných spevákov musela oželieť, aby mohli účinkovať v detskej ľudovej hudbe. Platí pravidlo, že najlepšími spevákmi sú muzikanti.

Muzikantov vyberajú v ZUŠ-ke
   Hudobná zložka začala fungovať súčasne s tanečnou a speváckou. Najprv to bol akordeón v rukách Igora Baloga, ktorý sprevádzal prvé vystúpenia. Potom oslovili rómske rodiny, aby ich deti hrali v ľudovej hudbe. „S pracovníkom mestského osvetového strediska Danielom Rakytom sme chodili priamo k nim domov a presviedčali ich. No keď sme sa zúčastnili na festivale v Likavke a deti mi odrazu zmizli, povedala som si: Dosť! Musíme to riešiť ináč. Tak začala spolupráca s ľudovou školou umenia. Najprv to bola Janka Trangošová, ktorá vyučovala hru na cimbal, a riaditeľ školy Ivan Zvarík, ktorí mi odporúčali vhodných žiakov. Neskôr mi navrhli Ivana Nemkyho, ktorý učí huslistov, zapojiť do výberu členov ľudovej hudby a tak je to dodnes. Veľmi mi pomáha aj Ing. Stanislav Kester. Keď už neviem, kam z konopí, príde zahrať so synom na akordeón alebo kontrabas,“ dodáva s úsmevom A. Černáková.
   Do programu neskôr zaradili aj fujaru, na ktorú naučil Ladislav Libica hrať najprv Romana Černáka a postupne „vyškolil“ viacerých hráčov – Martina Mateidesa, Máriusa Šajgalíka... Momentálne nemajú hráča na fujaru, opäť budú musieť vybrať vhodného kandidáta a požiadať L. Libicu, aby sa ho ujal. Z mnohých členov ľudovej hudby utkveli v pamäti A. Černákovej sestry Rosíkové, bratia Bánikovci, Márius Šajgalík a jeho súrodenci, z ktorých Janka dodnes hrá na cimbale a pomáha pri vystúpeniach. Nádejnou „primáškou“ ľudovej hudby v súčasnosti je Mariana Riapošová.

Tridsiatku oslávia v tomto roku
   Štvrťstoročie fungovania Šťastné detstvo v roku 2003 oslávilo dlhým programom. V ňom chceli deti predviesť všetko, čo sa naučili. Niektorým divákom sa zdalo trojhodinové vystúpenie pridlhé, ale našli sa aj takí, ktorí chceli vidieť svoje deti vo viacerých tancoch a pýtali sa choreografky, prečo ich nezaradila. Okrúhle tridsiate výročie oslávia súčasní spolu s bývalými členmi Šťastného detstva. Termín vystúpenia zatiaľ nestanovili. O ďalšom fungovaní súboru A. Černáková hovorí:
„Verím, že sa v tom naučíme „chodiť“ tak, ako iné súbory. Že ministerstvo kultúry zváži, či môžu detské súbory fungovať ako občianske združenia. Jednoduchšie by bolo patriť pod školu alebo mestské kultúrne stredisko. Deti nemôžu rozhodovať o svojom súbore a nemôžem to „hodiť“ ani na rodičov. Ako občianske združenie nemáme toľko financií, aby sme to sami zvládli. Za priestory, v ktorých nacvičujeme, musíme platiť. Ak „zarobíme“ za vystúpenie, stačí to akurát na dopravu autobusom na miesto, kde vystupujeme. Deti to baví, ale motivuje ich cestovať do zahraničia. Výdavky na cestu im hradia rodičia a neraz sú to vysoké sumy. Kontakty máme vo Francúzsku, Taliansku, Rumunsku, Maďarsku, takmer v celej Európe. V tomto vynikal bývalý riaditeľ MsKS Mgr. Jaroslav Šurina. Mal znalosti ako sprievodca a vedel sa o súbor postarať. Veľkou oporou pre mňa bola bývalá organizačná vedúca Zdenka Števková. Poďakovať treba všetkým rodičom, ktorí Šťastnému detstvu pomáhajú prežiť po finančnej a organizačnej stránke.“

Budúcnosť súboru
   „Popri zarábaní na živobytie bol tanec môj relax, moja láska. Od šestnástich rokov som tancovala vo folklórnom súbore Urpín. Keď Šťastné detstvo začínalo, bola som „čerstvá“ mama dvoch školákov. Teraz som na dôchodku a tuším mám ešte viac roboty, ako keď som bola zamestnaná. Mám štyri vnúčatá, najmladší je devätnásťmesačný Šimonko. Keď vidí svoje sestry, ktoré už patria do detského folklórneho súboru, cupitá s nimi a spieva.“
Dokedy bude vládať venovať všetku energiu im a Šťastnému detstvu, zatiaľ Angela Černáková nevie. Víta každú pomoc. Organizačne viesť súbor je náročná úloha a na pravidelnom stretnutí sa nikto z rodičov neprihlásil, že to chce robiť. Preto je posledné štyri mesiace organizačným vedúcim študent hotelovej akadémie Peter Varga. Okrem toho, že detský folklorny súbor „dostal na internet“, raz do týždňa pomáha pri nácviku najstarších detí. „Keby sa nám počas uplynulých skoro tridsiatich rokov podarilo vybudovať priestor, kde by sme sa stretávali päťkrát do týždňa, bolo by to iné. Prípravka trénuje v pondelok, „stredné“ deti vo štvrtok a v piatok najstarší členovia. Je to pre nich málo. Deti majú skreslenú predstavu, že sa stačí obliecť do kroja, chlapci vezmú do ruky valašku a môžu tancovať. Pravdou je, že je to veľmi dlhý proces, kým sa dieťa dostane na javisko a má z toho emocionálny zážitok. Aby som ho dnes udržala pri folklóre (najmä chlapca), zaraďujem ho na vystúpenie hneď, ako sa niečo naučí. Veľakrát som už počula klebety: Teta Agi je chorá, už nebude viesť súbor. Keď ma deti naštvú, poviem hocičo. Nie som taká ideálna, aby som vydržala všetko,“ dodáva na záver Angela Černáková. „Veľakrát sa z toho musím vyspať. Ráno si poviem – idem ďalej. Musela by som svoje srdce roztrhnúť, aby som dokázala zo dňa na deň skončiť. Budem pokračovať, kým mi bude zdravie slúžiť.“

(pl)

 Teta Agi, ako ju poznajú deti Najmladší súboristi účinkovali v Spoločnom vianočnom koncerte Šťastného detstva a Speváckeho zboru mesta Brezno v decembri 2007 Z prvého vystúpenia v marci 1979 v breznianskom podniku Slovenka, v ktorom bola A. Černáková zamestnaná štyridsať rokov

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT