Božena Bobáková:
Na krídlach vetra
5.
Maslo
Čerstvé domáce maslo príjemne vonia
a priam sa rozplýva na jazyku, ak si ho natrieme na mäkký domáci chlieb.
Moja mama
ho vždy po vybratí zo zbenky niekoľkokrát vykúpala v studenej vode, aby
z neho pozmývala všetok cmar. Širokou drevenou lyžicou ho stláčala
a prevaľovala do tých čias, kým sa len neligotalo sťa nalakované a kým len
nestekala z neho úplne čistá voda.
Potom
moja mama vodu zliala, chytila misu za uši a začala maslo na nej vyhadzovať.
Mali ste vidieť, deti, ako lietalo! Vyletelo, spadlo, vyletelo, spadlo.
Spadlo, pravdaže, vždy nazad do misy, ktorú mu moja mama šikovne podkladala.
A neuverili by ste, ale vždy to bolo tak, že čím viac padalo, tým viac sa
zaokrúhľovalo. Naraz nebola z neho len hocijaká neforemná hruda, ale pekný
okrúhly bochník, na ktorom by ste nenašli jedinú prasklinu, nech by ste ju
akokoľvek pozorne hľadali. Tak veru vedela moja mama s maslom zaobchodiť –
ako opravdivý umelec.
Nakoniec
bochník prestala vyhadzovať vozvysok a začala ho po mise pohybovať zboka
nabok. Nárazmi o misu sa maslový peceň predlžoval, ale aj zaokrúhľoval, až
odrazu tu ležal úhľadný bledunko žltkastý ovál ako také malé bábätko a moja
mama s hrdosťou v hlase poznamenala:
Namútila
som si krásnu oslu masla.
Vzala
drevenú lyžicu a začala oslu zdobiť, cifrovať. V pozdĺžnych rovnobežných
radoch vtláčala do nej hrot lyžice, až vznikli tri pravidelné rady drobných
polmesiačikov.
To bola
na osle masla posledná úprava.
Mama sa
s úľubou pozerala na svoje dielo.
Potom
vyšla von do záhradky.
Vrátila
sa s niekoľkými veľkými, vyumývanými chrenovými listami. Oslu masla do nich
zakrútila, aby ostala čím dlhšie čerstvá. Niekedy ju zaliala studenou vodou,
aby k nej nemal prístup vzduch. Tak ju na niekoľko dní zakonzervovala.
Tvaroh a kyslé mlieko
Všimli
ste si, detičky, aké predmety sme používali pri našej domáckej výrobe masla?
Skúste porozmýšľať, s akými materiálmi sa stretávame v našej kuchyni
najčastejšie dnes a s akými sa pracovalo vtedy?
Pokým si
rozmyslíte odpoveď, porozprávam vám, ako sa robí tvaroh.
Veľmi
jednoducho. Možno to dokonca aj poznáte.
Do väčšej
rajnice nalejeme kyslé mlieko zobraté, to jest bez smotany. Položíme na kraj
sporáka. Istotne si domyslíte, že teplého sporáka. Pozorne zahrievame do
tých čias, pokým sa nám mlieko znovu nerozdelí.
Čo sa
s ním stane?
Biely
tvaroh vyjde hore.
Pod sebou
nechá zelenkavú vodu, srvátku.
Vrstvu
tvarohu môžeme pozberať sitkom alebo dierkovanou varechou.
Moja mama
vliala tvaroh aj so srvátkou do bieleho ľanového vrecka, ktoré potom
zavesila nad vedro.
Stečený
tvaroh používala na halušky, rezance, plnila ním buchty, piekla tvarohové
koláče. Chutil osladený aj neosladený.
Srvátku
vypila Rysuľa alebo prasiatko v chlieviku.
Kyslé
mlieko sa dalo piť aj bez akejkoľvek úpravy, len ho najprv bolo treba dobre
rozhabarkovať, roztrepať. Habarky – alebo po našom trepárky – urobil môj
tato z vrcholca vianočného stromčeky, keď už bolo po Vianociach. Vetvičky
primerane skrátil, olúpal z nich kôru, vyhladil ich nožom alebo kúskom skla,
aby sa mame íver ostrého drievka nezapichol do ruky. Hotovo.
Taká
trepárka sa v kuchyni zišla na kadečo.
Pôvod neobyčajnej sily a nezraniteľnosti Juraja Jánošíka
Temer vo všetkých povestiach z nášho
kraja sa pripisuje pôvod nadprirodzeným bytostiam. Jedna z výnimiek je
z Dolného Štefanova. Táto uvádza ako príčinu Jánošíkovej sily skutočnosť, že
ho mať nadájala dvanásť rokov.
Strigy
darovali Jurovi opasok, čo mal silu za dvanásť chlapov (povesť z Podbiela),
dokonca za regiment vojska (Trstená). Opasok ho robil nepremožiteľným, lebo
bol utkaný z rastliny od hada (Ústie nad Priehradou). V povesti z Vavrína
bol hlavnou príčinou sily motúz usúkaný z detských pupkov. Strigy boli tiež
darkyňami živého prúta, alebo šnúrky do giat, od čoho sa mocný Jánošík nebál
ani sto chlapov.
Darkyňami
boli často víly. V povesti z Liskovej sa píše, ako sa im zapáčil švárny
Jánošík natoľko, že mu dali sedem čarovných vlasov za pravé ucho. V každom
vlase bola ukrytá sila jedného muža. Takéto vlasy dostal aj od čerta, svojho
krstného otca, a okrem toho opasok a valašku, čo na rozkaz sama rúbala
(povesť zo Slanice). Opasok a valašku dostal, podľa povesti z Porúbky, od
bosorky, ženy černokňažníka, ktorá vysedela deväťdesiatdeväť šarkanov.
Valaška bola zo živej ocele a na majiteľovo prianie zrúbala aj dva regimenty
vojska.
Jánošík
bol silný preto, lebo pochádzal z rodu obrov (povesť z Veľkej Udiče).
Nezraniteľným ho urobila čarovná zelinka, čo mu darovala stará babka, keď sa
dozvedela, že chce pomáhať chudobe. Mohol chytať guľky z pušiek do rúk
a hádzať ich späť. Jedným hodom zabil aj desiatich.
Raz sa
takto vysporiadal s pandúrmi v doline Furmanec – vedie z Tisovca na sedlo
Zbojská – a to v mieste Tesná skala, ktoré bolo na prepady ako stvorené.
Všetko
márne. Len raz si zabudol valašku, len raz sa pošmykol na hrášku, len raz mu
šabľa krivuľka prestrihla čarovnú žilku,...
Juraj
Jánošík sa narodil v Terchovej, presný dátum sa nevie. Do cirkevnej matriky
zapísaný 25. januára 1688 vo Varíne. Mal staršiu sestru Barboru a troch
mladších bratov Jána, Martina a Adama. Jána popravili pre spoluprácu so
svojím bratom Jurajom v decembri 1713.
V roku
1707 sa dal Jánošík zverbovať do povstaleckého vojska Františka Rákocziho
II., ku kurucom. V boji pri Trenčíne bol zajatý a dopravený na Bytčiansky
zámok. To bol rok 1708. Tu bol donútený vstúpiť do cisárskej armády.
Vykonával strážnu službu na zámku, kde sa spoznal s Uhorčíkom, ktorému
v roku 1710 pomohol ku úteku z väzenia v spomínanom zámku. Onedlho bol
Jánošík prepustený z vojenskej služby. Spojil sa s Uhorčíkom a s ním na
jeseň 1711 vykonal vo Vsetíne prvý zboj. Ešte v tom istom roku prevzal
vedenie družiny po Uhorčíkovi. Počas roku 1712 uskutočnil so svojimi chlapmi
niekoľko prepadov. V októbri toho roku bol aj s Uhorčíkom (ten už býval
v Klenovci pod menom Martin Mravec) väznený v Hrachove. Na zákrok podžupana
boli prepustení (podžupan Láni sympatizoval s Rákoczim II.).
Zimu
prežil u Uhorčíka alias Martina Mravca. Uňho Jánošíka na jar 1713 chytili.
Stalo sa to v Klenovci, keď predtým drábi obkľúčili Uhorčíkov dom.
Jánošíka
previezli do väzenia v kaštieli Vranov /o/ pri Liptovskom Mikuláši. Súdili
ho v tomto meste 16. a 17. marca 1713. Počas vypočúvania a mučenia Jánošík
vypovedal aj pravdivo, no v záujme svojich druhov, ale azda v záujme vyšších
cieľov veľa zatajil, prípadne nevyzradil. Rozsudok „na levém boku prehnatý
a tak na príklad jinších takových zločincov má byť zavesený“ bol vykonaný
18. marca 1713 v Liptovskom Mikuláši.
Dohady,
že mohol byť pochovaný na kuruckom cintoríne v Čemiciach, dnes už pod
Liptovskou priehradou, sa nepotvrdili.
Vlado Gottlieb
Vo vlaku
„Tak, sme
tu. Poďte, deti, povyzliekam vás. Pozri, Maťko, sme v kupé číslo osem,
môžete s Peťkom behať po chodbe, ale nesmiete ísť nikam ďalej, nestraťte sa.
Maj Peťka stále pod dohľadom. Vždy musíš vedieť, kde je. Spolieham sa na
teba, si už predsa prvák. Keď budete niečo potrebovať, sedím tu, dnu…“
„Dobrý
deň! Máte tu voľno?“
„Nech sa
páči…“
„Bŕŕ, to
je vonku zima, ale tu je príjemne. Ďaleko cestujete?“
„Do
Zvolena, tam prestupujeme na rýchlik.“
„Takže
máme spoločnú cestu… Viete, idem na školenie slovenčinárov, máme to
povinné…“
„Á, tak to
ste kolegyňa. Ja učím matematiku a občiansku… Čo je, Maťko?“
„Mami, ide
ujo sprievodca.“
„Dobre,
povedzte, že patríte ku mne. Pekne sa hrajte. Kde som to… aha! No, ale
poviem vám, dnes učiť, to je riadna fuška. Tie dnešné deti, to nie je ako
voľakedy my… Čo je Maťko?“
„Mami, ako
sa volala tá stanica, čo bola teraz?“
„Dubová,
zlatko. Chcela som povedať, že my sme mali väčší rešpekt pred pedagógmi ako
dnešná mládež.“
„Tiež si
myslím, že deti sú dnes veľmi sebavedomé.“
„Keby len
sebavedomé, ale čím finančne lepšie situovaná rodina, tým sú deti drzejšie.“
„Nielen
deti sa k nám správajú nevhodne, aj rodičia…“
„Prepáčte,
čo je Maťko?“
„Mami, ako
sa to volala tá stanica, čo bola pred touto?“
„Už som ti
povedala, že Dubová, miláčik.“
„Tak nie
Buková, ale Dubová, Dubová, Dubová…“
„Čo ste to
chceli povedať?“
„Ach, áno,
no, raz som stretla jedného pána a zdal sa mi povedomý z rodičovského
združenia. Spýtala som sa ho, či nie je náhodou otcom jedného z mojich detí
a predstavte si, že mi vynadal do kráv.“
„Takže sa
potom nečudujme, ak takíto hrubí ľudia vychovávajú deti…“
„Mami,
prosím ťa, povedz mi ešte raz, ako sa volala tá stanica tretia dozadu?“
„Čo máš
stále s tou stanicou? Povedala som ti, že to bola Dubová.“
„Musím si
to zapamätať, veď si povedala, že musím vedieť, kde je Peťko.“
„Nerozumiem, čo s tým má Peťko?“
„No, on na
tej zastávke vystúpil…“
Emília Molčániová
Brezniansky Chobot
ostal už len v spomienkach pamätníkov.
Foto: Štefan Vozár
Šťastnému detstvu sa
nedarí zostarnúť
„Hovorievam, že naučím tancovať aj motyku,“
začína rozprávanie o Šťastnom detstve
Angela Černáková. Umelecká vedúca, choreografka, zakladateľka detského
folklórneho súboru nechce ani pripustiť, že preletelo bezmála tridsať rokov
odvtedy, ako sa zrodila myšlienka učiť deti tradíciám.
„Názov Šťastné
detstvo vymyslel môj brat ešte za čias, keď bol riaditeľom školy v Osrblí.
Prevzala som tento názov a začínala som pracovať so synom, dcérou a hŕstkou
detí zo školy. Na prvý nábor v roku 1978 prišli húfy detí. Vyberala som si
spomedzi najtalentovanejších a veľa detí som dokonca musela poslať preč.
Vtedy bol ešte národ „zažratý“ do folklóru. Šport aj iné aktivity, napríklad
spoločenské tance, samozrejme existovali tiež, ale folklór bol dominantný.“
Tanec verzus šport
Folklór nemôže existovať bez párových
tancov. V posledných piatich – šiestich rokoch je čoraz menej chlapcov,
ktorí by sa chceli naplno venovať ľudovému tancu. Preto do súboru vezmú
všetkých, ktorí prídu na zápis. Pri vystúpeniach v zahraničí vidia, že tento
problém nemá iba Šťastné detstvo. Angela Černáková hodnotí situáciu:
„Vo
Francúzsku prezliekajú dievčatá za chlapcov. U nás to nie je možné.
Charakterom a výzorom sú chlapci natoľko odlišní, že ich nemožno nahradiť
dievčatami. Majú iné pohyby a to by pri tanci nebolo ono. Radšej
presviedčam staršie dievčatá, aby tancovali s partnerom o pol hlavy nižším,
ak chcú vystupovať.“ Deti, ktoré tancujú v súbore, majú aj iné aktivity.
Rodičia ich prihlasujú do rôznych krúžkov, venujú sa športu.
„Niekedy ma
to mrzí, lebo nemôžem chcieť, aby sa sústredili len na tanec. U niektorých
sa nedá dosiahnuť, aby sa venovali v určitý deň folklóru, pretože práve
vtedy majú nejaký krúžok, a tak sa musia rozhodnúť, čomu dať prednosť.
Niektorí zostanú, iní sa rozhodnú pre druhú aktivitu. Proti tomu nemôžem nič
urobiť. Väčšina členov súboru zároveň navštevuje ZUŠ-ku. S nimi sa dá ľahšie
dohodnúť, prispôsobiť hodiny v škole,“ zdôrazňuje. Pre folklór
treba klasickú pohybovú prípravu, začína sa rozťahovaním svalstva, aby
pohyby detí boli ladnejšie. Pomôcť môže gymnastika, balet, alebo aj hip hop.
S folklórnym tancom sa „bije“ atletika, futbal, hokej a iné silové športy,
pri ktorých tvrdnú svaly. Chlapci, ktorí chodia do športových tried, nikdy
nebudú mať svalstvo a kosti také pružné, ako vyžaduje tanec. Najmä pri
hokeji trpí chrbtica, navyše športovci používajú svalstvo inak ako
tanečníci. Každý druh tanca naopak prispieva k zdokonaľovaniu pri príprave.
„Nebránim im, keď si chcú zatancovať moderné tance a venovať sa takým
aktivitám, ktoré im môžu len pomôcť.“ A. Černáková nechá vystupovať aj
také deti, ktoré ešte nevedia tancovať. Vytvárajú chorovody, sprievod s
Morenou, koledníkov a ďalšie jednoduchšie časti, kde sa môžu aj pomýliť a
nebude to prekážať. Snaží sa ich motivovať a zapájať medzi deti, ktoré sú
talentovanejšie a „natrénované“. Najlepší z bývalých členov Šťastného
detstva už sami vytvárajú choreografie ľudových tancov. Stanislav Marišler,
ktorý trénuje deti po celom Slovensku, alebo Peter Pohančaník, ktorý
účinkuje ako tanečník a riaditeľ súboru Urpín, Martin Mateides, ktorý bol
vynikajúcim tanečníkom a huslistom, je teraz v Mostári primášom...
Dobrí speváci sa
presadia
„Rodičia sa na to zlostia, ale pre mňa sú deti materiálom. Mám ich rozdelené
na výborný materiál a priemerný, ktorý sa „vezie“ popri ňom. Aj keď deti
nemajú mimoriadny sluch, naučia sa spievať popri tých, ktorí ho majú. Som
optimista a verím im. Vždy mám také dva – tri „vychytené“ hlasy, ktoré
potiahnu aj za ostatných. Ak by som mala vymenovať najlepších za tých
tridsať rokov, určite by boli v zozname moje deti Roman a Andrea Černákovci,
sestry Dúbravové, Linda Romančíková, Martin Mateides, sestry Katriniakové a
ich brat Jožko, sestry Makovníkové, Martina Kesterová, Kristína Diabelková,
z terajších sú to sólistky Mariana Riapošová, Zuzka Babicová, Ivanka
Libicová a ďalší, ktorí sa nedajú prehliadnuť. Z malých detí vynikajú sestry
Anna-Mária a Simonka Černákové, Kristínka a Evka Krnáčové... Vymenovať
všetkých sa nedá, zoznam by zabral celú stranu. Deti, ktoré sú talentované,
sa presadia. Na nich „tlačím“. Nie preto, aby som im ubližovala, snažím sa z
nich vykresať čo najviac a opieram sa o ne. Dávam ich ako príklad. Ostatní
vidia, ako do nich „hustím“, aby ťahali tých slabších,“
vysvetľuje svoj
prístup A. Černáková. Počas fungovania súboru sa stalo aj to, že výborných
spevákov musela oželieť, aby mohli účinkovať v detskej ľudovej hudbe. Platí
pravidlo, že najlepšími spevákmi sú muzikanti.
Muzikantov vyberajú
v ZUŠ-ke
Hudobná
zložka začala fungovať súčasne s tanečnou a speváckou. Najprv to bol
akordeón v rukách Igora Baloga, ktorý sprevádzal prvé vystúpenia. Potom
oslovili rómske rodiny, aby ich deti hrali v ľudovej hudbe. „S
pracovníkom mestského osvetového strediska Danielom Rakytom sme chodili
priamo k nim domov a presviedčali ich. No keď sme sa zúčastnili na festivale
v Likavke a deti mi odrazu zmizli, povedala som si: Dosť! Musíme to riešiť
ináč. Tak začala spolupráca s ľudovou školou umenia. Najprv to bola Janka
Trangošová, ktorá vyučovala hru na cimbal, a riaditeľ školy Ivan Zvarík,
ktorí mi odporúčali vhodných žiakov. Neskôr mi navrhli Ivana Nemkyho, ktorý
učí huslistov, zapojiť do výberu členov ľudovej hudby a tak je to dodnes.
Veľmi mi pomáha aj Ing. Stanislav Kester. Keď už neviem, kam z konopí, príde
zahrať so synom na akordeón alebo kontrabas,“ dodáva s úsmevom A.
Černáková.
Do
programu neskôr zaradili aj fujaru, na ktorú naučil Ladislav Libica hrať
najprv Romana Černáka a postupne „vyškolil“ viacerých hráčov – Martina
Mateidesa, Máriusa Šajgalíka... Momentálne nemajú hráča na fujaru, opäť budú
musieť vybrať vhodného kandidáta a požiadať L. Libicu, aby sa ho ujal. Z
mnohých členov ľudovej hudby utkveli v pamäti A. Černákovej sestry Rosíkové,
bratia Bánikovci, Márius Šajgalík a jeho súrodenci, z ktorých Janka dodnes
hrá na cimbale a pomáha pri vystúpeniach. Nádejnou „primáškou“ ľudovej hudby
v súčasnosti je Mariana Riapošová.
Tridsiatku oslávia
v tomto roku
Štvrťstoročie fungovania Šťastné detstvo v roku 2003 oslávilo dlhým
programom. V ňom chceli deti predviesť všetko, čo sa naučili. Niektorým
divákom sa zdalo trojhodinové vystúpenie pridlhé, ale našli sa aj takí,
ktorí chceli vidieť svoje deti vo viacerých tancoch a pýtali sa
choreografky, prečo ich nezaradila. Okrúhle tridsiate výročie oslávia
súčasní spolu s bývalými členmi Šťastného detstva. Termín vystúpenia zatiaľ
nestanovili. O ďalšom fungovaní súboru A. Černáková hovorí:
„Verím, že sa
v tom naučíme „chodiť“ tak, ako iné súbory. Že ministerstvo kultúry zváži,
či môžu detské súbory fungovať ako občianske združenia. Jednoduchšie by bolo
patriť pod školu alebo mestské kultúrne stredisko. Deti nemôžu rozhodovať o
svojom súbore a nemôžem to „hodiť“ ani na rodičov. Ako občianske združenie
nemáme toľko financií, aby sme to sami zvládli. Za priestory, v ktorých
nacvičujeme, musíme platiť. Ak „zarobíme“ za vystúpenie, stačí to akurát na
dopravu autobusom na miesto, kde vystupujeme. Deti to baví, ale motivuje ich
cestovať do zahraničia. Výdavky na cestu im hradia rodičia a neraz sú to
vysoké sumy. Kontakty máme vo Francúzsku, Taliansku, Rumunsku, Maďarsku,
takmer v celej Európe. V tomto vynikal bývalý riaditeľ MsKS Mgr. Jaroslav
Šurina. Mal znalosti ako sprievodca a vedel sa o súbor postarať. Veľkou
oporou pre mňa bola bývalá organizačná vedúca Zdenka Števková. Poďakovať
treba všetkým rodičom, ktorí Šťastnému detstvu pomáhajú prežiť po finančnej
a organizačnej stránke.“
Budúcnosť súboru
„Popri
zarábaní na živobytie bol tanec môj relax, moja láska. Od šestnástich rokov
som tancovala vo folklórnom súbore Urpín. Keď Šťastné detstvo začínalo, bola
som „čerstvá“ mama dvoch školákov. Teraz som na dôchodku a tuším mám ešte
viac roboty, ako keď som bola zamestnaná. Mám štyri vnúčatá, najmladší je
devätnásťmesačný Šimonko. Keď vidí svoje sestry, ktoré už patria do detského
folklórneho súboru, cupitá s nimi a spieva.“
Dokedy bude vládať venovať všetku energiu im a Šťastnému detstvu, zatiaľ
Angela Černáková nevie. Víta každú pomoc. Organizačne viesť súbor je náročná
úloha a na pravidelnom stretnutí sa nikto z rodičov neprihlásil, že to chce
robiť. Preto je posledné štyri mesiace organizačným vedúcim študent
hotelovej akadémie Peter Varga. Okrem toho, že detský folklorny súbor
„dostal na internet“, raz do týždňa pomáha pri nácviku najstarších detí.
„Keby sa nám počas
uplynulých skoro tridsiatich rokov podarilo vybudovať
priestor, kde by sme sa stretávali päťkrát do týždňa, bolo by to iné.
Prípravka trénuje v pondelok, „stredné“ deti vo štvrtok a v piatok najstarší
členovia. Je to pre nich málo. Deti majú skreslenú predstavu, že sa stačí
obliecť do kroja, chlapci vezmú do ruky valašku a môžu tancovať. Pravdou je, že je to veľmi dlhý proces, kým sa dieťa dostane na javisko a má z toho
emocionálny zážitok. Aby som ho dnes udržala pri folklóre (najmä chlapca),
zaraďujem ho na vystúpenie hneď, ako sa niečo naučí. Veľakrát som už počula
klebety: Teta Agi je chorá, už nebude viesť súbor. Keď ma deti naštvú,
poviem hocičo. Nie som taká ideálna, aby som vydržala všetko,“ dodáva na
záver Angela Černáková. „Veľakrát sa z toho musím vyspať. Ráno si poviem
– idem ďalej. Musela by som svoje srdce roztrhnúť, aby som dokázala zo dňa
na deň skončiť. Budem pokračovať, kým mi bude zdravie slúžiť.“
(pl)
 |
 |
 |
| Teta Agi, ako ju
poznajú deti |
Najmladší súboristi účinkovali v Spoločnom vianočnom koncerte Šťastného detstva a
Speváckeho zboru mesta Brezno v decembri 2007 |
Z prvého
vystúpenia v marci 1979 v breznianskom podniku Slovenka, v ktorom
bola A. Černáková zamestnaná štyridsať rokov |
