Už len skôr narodení
Brezňania si pamätajú, ako kedysi vyzerala Malinovského ulica.
Foto: Štefan Vozár
Chyba nie je vo vašom
prijímači
„Babka, čo
pozeráš?“
„Telenovelu, starký, poď, už to začalo.“
„Čo to
máš, prosím ťa, za obraz?“
„Aj ja sa
pozerám, že sa nám ten televízor už nejako kazí. Budeme musieť zavolať
opravára.“
„Je to
úplne nanič, však na ňom vidno iba šmuhy.“
„Nezavoláme servis? Nedá sa na to vôbec pozerať.“
„Brnknem
tam. Haló, tam je opravovňa televízorov? Chcem nahlásiť poruchu. Malinová
2... Že máte cestu okolo? O desať minút? Výborne, čakáme vás... No, vidíš,
starká, o chvíľu sú tu, takže nám z tej epizódy veľa neujde.“
„Tak, čo
máte?“
„Pokazený
televízor, pán majster, sám vidíte, aký je zlý obraz.“
„Môžem sa vám
na to pozrieť, ale obraz... čo sa vám na ňom nepáči?“
„Je
zahmlený, nejasný a pritom je to z Mexika a nie z Londýna...“
„A ako
dlho sa vám už nepáči, pretože ja znova opakujem, že podľa mňa je dobrý.
Pripúšťam, že televízor si už svoje odžil, ale na to všetko... Pozriem sa
ešte raz na koncovky... všetko je OK, viac vám nemôžem pomôcť...“
„A to sa
máme teraz na toto pozerať?“
„Bohužiaľ,
nie som schopný opraviť dobré. Zaplatíte mi 350 korún.“
„A za čo?
Veď ste nič neurobili.“
„Akože, nič?
A za dopravu? A obhliadka?“
„Ja sa na
to vykašlem, tak obraz je zlý a ešte aj zaplatiť musíme. Na taký televízor
sa ja veru dívať nemienim. Okuliare už potrebovať určite nebudem, môžem ich
šmariť rovno do koša...! Ty, babka, počúvaj, obraz je už lepší, čo lepší,
vynikajúci... Chyba nie je v televízore... My sme si pravdepodobne vymenili
okuliare...“
Emília Molčániová
Objaviteľ romantickej
krásy slovenských hôr
maliar
Karol Augustus Tibély v Brezne pobudol len krátko. Maľovať sa učil u J.
Caucika. V rodnom Spišskom Podhradí bol členom grémia magistrátu, ale keď
zistili, že jeho otec rozkradol sirotskú pokladnicu, musel sa Karol vzdať
miesta i ďalšieho štúdia. Maľoval krajinky a portréty a zdržiaval sa na
Spiši. Krátko bol v Banskej Štiavnici a v roku 1853 prišiel do Brezna, kde
sa spriatelil so Zechenterom Laskomerským, a tu sa stretol aj s Boženou
Němcovou. Zechenter mu vo svojom životopise venuje dve strany.
Tibély do
Brezna prišiel za svojím bratom, ktorý bol majiteľom dielne na motyky
a lopaty vo Vagnári. Dcéru tohto brata, Relku, si vzal za manželku Mikuláš
Ferienčík, vtedy adjunkt v breznianskom slúžnovskom úrade. V Brezne Tibély
býval spolu so Zechenterom v Lehotskovskom dome. „Bol to človek tichý,
vzdelaný, ale k tomu podivín... Jeho umenie tu, v Brezne, zvlášť čo sa týka
podobizní, nemalo poľa. Krajobrazy sa len vyhrávaním, žrebmi do rúk dostali.
Na dva takéto obrazy si pamätám: jeden predstavoval Novú Ves v Spiši,
v ohni, keď roku 1849 cisárski sa tam s honvédmi potýkali. Druhý
predstavoval požiar nočnou hodinou v javorinských lesoch v kraji Zakopané.
Tento dobrák veľmi sa bál vody, preto sa nerád umýval, čo mu ľahko bolo
vyčítať z tvári a zo zmaľovaných rúk. Slamenú čiapočku, ním samým na čierno
zafarbenú, pokrýval z rozličných dôb a vrstiev pozostávajúci prach, ba bolo
vídať, že ho tam a tak so zvláštnou láskou pilnuje. Kabát tuho zapínal až
hore pod bradu, a to z tej príčiny, aby bielizeň, ak nejakú mal, svojmu menu
nebola na hanbu. Ako teda jeho zovňajšia škrupina estetikou naskrz nerazila,
tak jeho srdce, toto jadro, bolo čisté, dobré, sladké a obcovanie s ním
príjemné a vzdelávateľné. Možno, že poznajúc seba, nebol k ľuďom prítulný,
ale po dlhšom pozorovaní obcoval rád so mnou, ako i ja s ním,“ píše
Zechenter a pokračuje: ...“Aj zo mňa, chudák, myslel maliara vykresať; pod
jeho návodom vyviedol som dva olejové obrazy: Brezno - to mi v Brezne
zhorelo, a potom Ponickú Hutu - tá sa ešte holengá na stene v našej obednej
izbe. No pretože jeho maliarske umenie tu v Brezne koreňov naskrze
nepúšťalo, tým menej mohlo prísť do kvetu, chudák bol odkázaný na bratovu
podporu...“
Tibély
v Brezne pobudol vyše dvoch rokov, potom odišiel do Spišskej Novej Vsi
(údajne bol aj v Sibiu), kde dožil (podľa Zechentera) u bratanca Festa.
Presnejšie údaje o jeho živote nie sú známe. Jeho zásluha ako maliara
spočíva hlavne v objavení romantickej krásy slovenských hôr, najmä Tatier.
Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave
a Východoslovenskej galérie v Košiciach.
Karol
Tibély sa narodil v Spišskom Podhradí 16. februára 1813 a zomrel v Spišskej
Novej Vsi v roku 1870. Pripomíname si 195. výročie jeho narodenia.
A. Prepletaná
Božena Bobáková:
Na krídlach vetra
7.
O komediantoch
Z Jolantiných rečí bolo vidno, že je oveľa skúsenejšia ako ja, hoci bola
ešte taká malá. Aj rozprávala inakšie, ako sme hovorili my v dedine, ale
rozumela som ju.
To bolo
najdôležitejšie.
Rozumela
a obdivovala.
Uvedomovala som si zároveň, aká som ja popri nej hlúpa a nevzdelaná.
Chcela
som sa od Jolanty čo najviac naučiť.
Veľmi ma
tešilo, že si zo všetkých dievčat v dedine vybrala za kamarátku a všimla
práve mňa.
Pravda,
trochu som pozabudla, že bývam ku komediantskej búde najbližšie a že ponad
plot stále na ňu okálim, čo si každý z komediantskej rodiny musel všimnúť.
Ak len
nebol slepý. Slepý nebol nik.
Moju
túžbu najskôr zbadala komediantská mama.
Alebo
možno samotná Jolanta? Už sa presne nepamätám.
Jednoducho nastal okamih, keď ruka v ruke obidve prišli k nášmu plotu.
Komediantská mama sa mi prihovorila:
- Jak ti
žíkají, hezké devčátko?
Mocne som
sa držala drevených latiek. Od strachu sa mi roztriasli kolená, hoci ma od
nej chránil mocný plot.
Mlčala
som sťa zarezaná. Pravdepodobne som sa trochu nahlúplo usmievala.
Cudzia
osoba pokračovala:
- Máš
z nás trochu strach, viď?
Ústa by
mi nebol otvoril ani železným klinom.
- Ždyť
nekoušem, - počula som ju trochu smutne povedať.
- Sme takoví lidi ako
všichni. Taky si ťežko vydeláváme na živobytí, jenom trochu jinak než tvoje
máma a tvuj táta. Chtela bys videt, jak bydlíme?
Veru
chcela – a veľmi, zatrepotalo sa moje srdiečko strašnou túžbou, ale zvuk zo
mňa nevyšiel. Po dedine kolovali chýry, že nielen haličskí cigáni, ale aj
daktorí komedianti kradnú všetečné deti, polámu im ruky – nohy a nútia ich
robiť strašné veci. Chlapci musia cvičiť s divými zvermi, ktoré ich ľahko
môžu roztrhať v zuboch a zožrať. Dievčatám strkajú hlávky do hadích papúľ
a tie hady sú hrubé ako chlapské stehno, ba možno ešte hrubšie.
S rozmliaždenými kosťami ich učia prepletať si hlavu odzadu až pomedzi
kolená – no hrôza.
V zlomku
sekundy mi preletelo hlavou všetko, čím dospelí strašievali nás deti, ak sme
nechceli poslúchať. Tak nás vtedy vychovávali. Náš vlastný strach nás mal
chrániť pred prípadnými malérmi.
V tom
čase som naozaj nemala odkiaľ vedieť, že ľudia, ktorých nepoznám, nemusia
byť akurát všetci zlí. Iba sú jednoducho iní, než na akých som bola
zvyknutá. Škoda, že na prvý pohľad nevidieť, čo sa v kom skrýva. Práve preto
je istá nedôverčivosť voči neznámym celkom na mieste. Starci odjakživa
prízvukovali: Radšej varovať ako banovať. Čo inými slovami znamená, že
opatrnosti nikdy nie je nazbyt.
Aj v čase
môjho detstva sa po svete pohybovali všelijakí nebezpeční jednotlivci, ibaže
dnes ich je možno viac.
Aj ja som
iba oveľa neskoršie pochopila, prečo nás dospelí tak vystríhali pred
všelijakými neznámymi tulákmi.
Chceli
jednoducho dosiahnuť, aby sme nenaleteli na falošné vábenie nesvedomitých
podfukárov. Mali sme prísny zákaz ísť sami s neznámymi osobami, nech by nás
akokoľvek lákali, čokoľvek sľubovali. Nemal nás zvábiť ani cukrík, ani
čačka. Vždy sme mali najprv utekať za mamou alebo otcom, za tetkou alebo
ujčekom, ktorých sme dobre poznali.
Takže
nech sa nikto z vás, milé deti, nečuduje, že som sa komediantky – akokoľvek
prívetivej – tak veľmi bála.
A tu
v najhoršom vystrie tá žena za plotom ruku a dotkne sa mojich prstov,
ktorými som sa držala drevených latiek plota.
Ani čo by
ma bola popŕhlila.
Prudko
som si ich skryla za chrbát.
Našťastie
práve v tejto chvíli sa ukázala moja mama.
Ozlomkrky
som trielila k nej, k mojej bezpečnej istote.
- Čo si
taká vyľakaná?
- Dotkla
sa ma komediantka, - ledva som vydýchla.
Moja
mama, rozumná a praktická žena, ma zahriakla:
- Tak sa
ťa dotkla. Hádam ťa len neuhryzla. Neopovážila by sa ublížiť ti, keď vie, že
sme nablízku, veď by ju naši chlapi naskutku z dediny vyhnali.
Spoza
plota zaznieval ku nám komediantkin ospravedlňujúci hlas:
- Prominte, gazdiná. Vaši holčičku sem
polekala proti své vúli. Chtela sem se jí jenom zeptat, zda by za tech pár
dnu, co zde pobudnem, nechtela kamarádit s naší Jolantou. Je jí taky občas
smutno, že se nemá s kým hrát. Dyť je ješte moc malá.
Moja mama súhlasila
s pripomienkou:
- Ak vaše
dievča nebude mrzko rozprávať a zvádzať našu na zlé veci, nech sa kamarátia.
Ale obidve musíme dohliadať, aby nevyparatili, čo sa nepatrí.
- V tomto ohledu
nemusíte mít žádnou obavu, - uisťovala komediantka moju mamu, - naše Jolanta
je moc slušné a jemné defče.
V Mostárenke je tucet dobrých muzikantov
Mostárenka sa od Dychového orchestra mesta Brezna odčlenila pred tridsiatimi
siedmimi rokmi, aby milovníkom dychovky mohla zahrať v „komornom zložení“. Z
veľkého orchestra vtedy vybrali najlepších hráčov a za vedúceho malej
dychovej hudby ustanovili Jozefa Knoška. Na krátky čas prevzal úlohu
kapelníka Vladimír Žúdel. V roku 1985 taktovku do rúk zobral Štefan Horský,
aby ju po dvadsiatich dvoch rokoch odovzdal Ing. Ivanovi Sýkorkovi. Tretinu
Mostárenky v súčasnosti tvoria „skalní členovia“ (Horský, Popróči, Žúr,
Orovčík), ktorí si onedlho pripíšu ďalší, v poradí štvrtý krížik za
účinkovanie v malej dychovke. K nim treba pripočítať spevákov Jaroslava
Jergeľa, Jozef Gašperana, Ingrid Poliakovú a Evu Brucháčkovú, pretože s nimi
vystupujú prakticky od založenia. Zo začiatku hrávali seniorom na
podujatiach, ktoré organizoval závodný výbor, pozývali ich BSP, hudobne
sprevádzali rôzne oslavy jubileí. Ani pohreby sa bez nich nemohli zaobísť.
Mostárenku pozývali na rôzne celoštátne i regionálne festivaly. Rok čo rok
vystupovala vo Valaskej na nesúťažnom festivale, na ktorom sa stretávajú
malé dychové hudby. Vlani prvýkrát neprišla. Dôvod vysvetľuje zakladajúci
člen a pred troma mesiacmi ešte vedúci Mostárenky Štefan Horský:
„Zvolal som skúšku a prišli šiesti z
dvanástich členov. Jednoducho chýbali ľudia, ktorí by nacvičili program na
vystúpenie vo Valaskej. U nás je každý sólista. Nie je možné, aby nehral
bubeník, tenor, barytón alebo trumpety... Keby jeden z nich chýbal, to by
bola nula bodov.
Koľkokrát mi je do zúfania, hovorím si, že
už sa na to vykašlem, ale srdce voľajako nedovolí. Asi som príliš prirástol
k tomuto koníčku a nemôžem zoskočiť zo sedla.“
Na začiatky Mostárenky spomína Štefan
Horský takto: „V čase, keď sme na
celoslovenskej prehliadke malých dychových hudieb v Lednických Rovniach
(1973) získali druhé miesto, každého muzikanta komisia preverovala, či nie
je profesionálom. Súťažiť mohli iba amatéri, preto zisťovali, či nie sme
napríklad divadelníci alebo nemáme inú profesiu, ktorá súvisí s hudbou.
Teraz sa už na to neprihliada, v dychovkách hrávajú aj absolventi
konzervatória a úroveň malých dychoviek značne vzrástla.“
Keď Dychový orchester závodného klubu Mostáreň Brezno prešiel pod mesto, za
symbolickú korunu získal nástroje od bývalého zriaďovateľa. Väčšinu z nich
používajú v Mostárenke dodnes. Nástroje patria spolku Dychový orchester
mesta Brezna, ktorého predsedom bol od roku 1990 Štefan Horský. Mesto im
vyčlenilo miestnosť v mestskom dome kultúry, kde môžu skúšať. Elektrinu,
upratovanie a nájomné neplatia. Sú členmi ZDHS (Združenia dychových hudieb
Slovenska), členské platia ako dychový orchester aj ako malá dychovka. Na
vystúpenia cestujú podľa toho, či usporiadateľ pozýva malý orchester do
pätnásť členov alebo dychový orchester, čiže bez obmedzenia počtu.
„Dnes je už vzácnosť, aby fungoval viac
ako sedemnásťčlenný orchester. Keď sa spájame napríklad s Valaskou, je nás
dvadsaťsedem. Naše uniformy sú už staré a kúpilo nám ich mesto s výdatnou
pomocou vtedajšieho primátora V. Faška. Máme uniformy aj zo Švajčiarska.
Darovali nám ich členovia tamojšej dychovky na podnet jednej Slovenky, ktorá
tam žije. Dali sme na ne vyšiť svoj znak, ktorý prekryl pôvodný. Darcov sme
pozvali na 50. výročie založenia našej dychovky.“
Nielen oblečenie tvorí vysokú položku v rozpočte tohto spolku. Oprava viac
ako tridsaťročných nástrojov spôsobuje nejednu vrásku.
„Opravári na Slovensku si zo živnosti robia
monopol. Už nevedia, čo zapýtať. Jeden, ktorý žije pri Trenčíne, pýtal za
opravu „basičky“ 22 000 korún. Nová stojí okolo 80 000 korún, lepšia
približne 150 000 korún. Nechcem sa prirovnávať k filharmonikom, ale viem,
že naše nástroje by sa hanbili odniesť do šrotu. Našu B tubu budú opravovať
až v Hodoníne, bude to stáť „iba“ 5000 českých korún plus doprava.“
Ako
viaceré občianske združenia, aj Mostárenka spoločne s veľkým dychovým
orchestrom dostáva od mesta na činnosť ročne 40 000 korún. Pri výročiach sa
príspevok mierne zvyšuje. Ekonomické záležitosti má na starosti
Stanislav Orovčík.
Vyúčtovať musia do
koruny každý cestovný lístok, ktorý donesú dochádzajúci členovia, keď prídu
na skúšku. V sobotu o siedmej skúša Mostárenka, v stredu podvečer dychový
orchester. „Máme štyroch –
piatich začínajúcich a sedem „mladších“ muzikantov (od 14 do 35 rokov).
Chcel by som ich zapojiť do činnosti výboru, no bránia sa, lebo vidia, koľko
je s tým roboty. Naposledy bola schôdza v novembri, na nej som odovzdal
funkciu zo zdravotných dôvodov. S tým súhlasil aj výbor, aj nový vedúci Ivan
Sýkorka. Hráva s nami, odkedy bol žiakom ĽŠU. Myslím, že vedúceho robí
dobre, snaží sa, no dôležité je, aby bolo dosť muzikantov. Deti treba získať
za každú cenu. So mnou hráva už aj vnuk Marek,“
chváli sa Štefan Horský.
„Veľkým problémom je zmennosť. Kedysi, keď fungovala mostáreň, ani jeden
majster alebo vedúci sa neodvážil nepustiť zamestnanca, ktorý hral v
dychovke, keď mala niekde vystupovať. Dnes je to naopak. S Valašťanmi si
navzájom vymieňame muzikantov, oni pomôžu nám, my im. Otrasné je, že nieto
peňazí, nástrojov a ani ľudí. Dychovka určite má šancu prežiť, treba však
zanietencov, ktorí chcú hrať tento žáner. Repertoár obohacujeme o moderné
skladby, aby ľudí zaujali.“
Napriek tomu sa stáva, že keď Mostárenka dohrá a na pódiu ju vystrieda
ľudová hudba, zbehne sa dvojnásobný počet poslucháčov. Či to vyplýva z
tradície, že folklór je v Horehroncoch „hlbšie zakorenený“ ako dychová
hudba, nedokáže vysvetliť. Tvrdí, že je to v nás. Tak ako predsudky.
Na
zahraničných koncertoch porovnáva podmienky, v ktorých dychové orchestre
pôsobia. Mostárenka vystupovala vo Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku,
Maďarsku, Nemecku a všade rodičia považujú za česť, že ich deti navštevujú
umeleckú školu a zároveň hrajú v kapele. Veľa robí aj to, ak z jednej triedy
chodia do dychovky viacerí. Spolu potom nacvičujú a v lete ich rodičia pošlú
do táborov, v ktorých sa intenzívne venujú hre na dychový nástroj. Štefan
Horský vysvetľuje:
„Deti rýchlo
zbadajú, že to nie je len samotné hranie, ale aj tréning, skutočne je to
drina... Nútením nedosiahneme nič. Prirovnám to k vytrvalostnému behu, buď
vládzeš, alebo nevládzeš. Treba veľa času, kým niekoho vychováme na
muzikanta. Musí sa naučiť hrať z nôt a veľa iných vecí. A ešte bojuje s
posmechom spolužiakov. Celý fígeľ je v tom, že potom nechce nosiť uniformu.
Ja som mal šťastie na konšteláciu takých ľudí, ktorí rozumeli kumštu, boli
vyzretí a zodpovední.“
Pred dvoma rokmi dostal Štefan Horský Cenu primátora mesta za „dlhoročnú
prácu v spolku Dychový orchester mesta Brezna, za dlhoročné pôsobenie vo
funkcii umeleckého vedúceho malej dychovej hudby Mostárenka, za záslužnú
činnosť pri organizovaní činnosti spolku na vystúpeniach a súťažiach doma i
v zahraničí, ako aj za skladateľskú tvorbu“. Bolo to vyznamenanie za
tridsaťpäť rokov, ktoré dovtedy Mostárenke venoval. V súčasnosti je
predsedom Dychového orchestra mesta Brezna.
 |
 |
 |
| Z pampúškového
večierka, na ktorom „hrali presilovku“ so seniormi, hoci vstup bol zadarmo |
Speváčky Eva
Brucháčková a Ingrid Poliaková |
Koncert v milionárskej
štvrti Békešskej Čaby (Maďarsko) |
