12. FEBRUAR 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

 

Už len skôr narodení Brezňania si pamätajú, ako kedysi vyzerala Malinovského ulica.

Foto: Štefan Vozár

 


Chyba nie je vo vašom prijímači

   „Babka, čo pozeráš?“

   „Telenovelu, starký, poď, už to začalo.“

   „Čo to máš, prosím ťa, za obraz?“

   „Aj ja sa pozerám, že sa nám ten televízor už nejako kazí. Budeme musieť zavolať opravára.“

   „Je to úplne nanič, však na ňom vidno iba šmuhy.“

   „Nezavoláme servis? Nedá sa na to vôbec pozerať.“

   „Brnknem tam. Haló, tam je opravovňa televízorov? Chcem nahlásiť poruchu. Malinová 2... Že máte cestu okolo? O desať minút? Výborne, čakáme vás... No, vidíš, starká, o chvíľu sú tu, takže nám z tej epizódy veľa neujde.“

   „Tak, čo máte?“

   „Pokazený televízor, pán majster, sám vidíte, aký je zlý obraz.“

   „Môžem sa vám na to pozrieť, ale obraz... čo sa vám na ňom nepáči?“

   „Je zahmlený, nejasný a pritom je to z Mexika a nie z Londýna...“

   „A ako dlho sa vám už nepáči, pretože ja znova opakujem, že podľa mňa je dobrý. Pripúšťam, že televízor si už svoje odžil, ale na to všetko... Pozriem sa ešte raz na koncovky... všetko je OK, viac vám nemôžem pomôcť...“

   „A to sa máme teraz na toto pozerať?“

   „Bohužiaľ, nie som schopný opraviť dobré. Zaplatíte mi 350 korún.“

   „A za čo? Veď ste nič neurobili.“

   „Akože, nič? A za dopravu? A obhliadka?“

   „Ja sa na to vykašlem, tak obraz je zlý a ešte aj zaplatiť musíme. Na taký televízor sa ja veru dívať nemienim. Okuliare už potrebovať určite nebudem, môžem ich šmariť rovno do koša...! Ty, babka, počúvaj, obraz je už lepší, čo lepší, vynikajúci... Chyba nie je v televízore... My sme si pravdepodobne vymenili okuliare...“

Emília Molčániová

 

 Objaviteľ romantickej krásy slovenských hôr

   maliar Karol Augustus Tibély v Brezne pobudol len krátko. Maľovať sa učil u J. Caucika. V rodnom Spišskom Podhradí bol členom grémia magistrátu, ale keď zistili, že jeho otec rozkradol sirotskú pokladnicu, musel sa Karol vzdať miesta i ďalšieho štúdia. Maľoval krajinky a portréty a zdržiaval sa na Spiši. Krátko bol v Banskej Štiavnici a v roku 1853 prišiel do Brezna, kde sa spriatelil so Zechenterom Laskomerským, a tu sa stretol aj s Boženou Němcovou. Zechenter mu vo svojom životopise venuje dve strany.

   Tibély do Brezna prišiel za svojím bratom, ktorý bol majiteľom dielne na motyky a lopaty vo Vagnári. Dcéru tohto brata, Relku, si vzal za manželku Mikuláš Ferienčík, vtedy adjunkt v breznianskom slúžnovskom úrade. V Brezne Tibély býval spolu so Zechenterom v Lehotskovskom dome. „Bol to človek tichý, vzdelaný, ale k tomu podivín... Jeho umenie tu, v Brezne, zvlášť čo sa týka podobizní, nemalo poľa. Krajobrazy sa len vyhrávaním, žrebmi do rúk dostali. Na dva takéto obrazy si pamätám: jeden predstavoval Novú Ves v Spiši, v ohni, keď roku 1849 cisárski sa tam s honvédmi potýkali. Druhý predstavoval požiar nočnou hodinou v javorinských lesoch v kraji Zakopané. Tento dobrák veľmi sa bál vody, preto sa nerád umýval, čo mu ľahko bolo vyčítať z tvári a zo zmaľovaných rúk. Slamenú čiapočku, ním samým na čierno zafarbenú, pokrýval z rozličných dôb a vrstiev pozostávajúci prach, ba bolo vídať, že ho tam a tak so zvláštnou láskou pilnuje. Kabát tuho zapínal až hore pod bradu, a to z tej príčiny, aby bielizeň, ak nejakú mal, svojmu menu nebola na hanbu. Ako teda jeho zovňajšia škrupina estetikou naskrz nerazila, tak jeho srdce, toto jadro, bolo čisté, dobré, sladké a obcovanie s ním príjemné a vzdelávateľné. Možno, že poznajúc seba, nebol k ľuďom prítulný, ale po dlhšom pozorovaní obcoval rád so mnou, ako i ja s ním,“ píše Zechenter a pokračuje: ...“Aj zo mňa, chudák, myslel maliara vykresať; pod jeho návodom vyviedol som dva olejové obrazy: Brezno - to mi v Brezne zhorelo, a potom Ponickú Hutu - tá sa ešte holengá na stene v našej obednej izbe. No pretože jeho maliarske umenie tu v Brezne koreňov naskrze nepúšťalo, tým menej mohlo prísť do kvetu, chudák bol odkázaný na bratovu podporu...“
   Tibély v Brezne pobudol vyše dvoch rokov, potom odišiel do Spišskej Novej Vsi (údajne bol aj v Sibiu), kde dožil (podľa Zechentera) u bratanca Festa. Presnejšie údaje o jeho živote nie sú známe. Jeho zásluha ako maliara spočíva hlavne v objavení romantickej krásy slovenských hôr, najmä Tatier. Jeho diela sú v zbierkach Slovenskej národnej galérie v Bratislave a Východoslovenskej galérie v Košiciach.
   Karol Tibély sa narodil v Spišskom Podhradí 16. februára 1813 a zomrel v Spišskej Novej Vsi v roku 1870. Pripomíname si 195. výročie jeho narodenia.

A. Prepletaná

 

Božena Bobáková:

Na krídlach vetra 7.

O komediantoch

    Z Jolantiných rečí bolo vidno, že je oveľa skúsenejšia ako ja, hoci bola ešte taká malá. Aj rozprávala inakšie, ako sme hovorili my v dedine, ale rozumela som ju.

   To bolo najdôležitejšie.

   Rozumela a obdivovala.

   Uvedomovala som si zároveň, aká som ja popri nej hlúpa a nevzdelaná.

   Chcela som sa od Jolanty čo najviac naučiť.

   Veľmi ma tešilo, že si zo všetkých dievčat v dedine vybrala za kamarátku a všimla práve mňa.

   Pravda, trochu som pozabudla, že bývam ku komediantskej búde najbližšie a že ponad plot stále na ňu okálim, čo si každý z komediantskej rodiny musel všimnúť.

   Ak len nebol slepý. Slepý nebol nik.

   Moju túžbu najskôr zbadala komediantská mama.

   Alebo možno samotná Jolanta? Už sa presne nepamätám.

   Jednoducho nastal okamih, keď ruka v ruke obidve prišli k nášmu plotu. Komediantská mama sa mi prihovorila:

   - Jak ti žíkají, hezké devčátko?

   Mocne som sa držala drevených latiek. Od strachu sa mi roztriasli kolená, hoci ma od nej chránil mocný plot.

   Mlčala som sťa zarezaná. Pravdepodobne som sa trochu nahlúplo usmievala.

   Cudzia osoba pokračovala:

   - Máš z nás trochu strach, viď?

   Ústa by mi nebol otvoril ani železným klinom.

   - Ždyť nekoušem, - počula som ju trochu smutne povedať.

- Sme takoví lidi ako všichni. Taky si ťežko vydeláváme na živobytí, jenom trochu jinak než tvoje máma a tvuj táta. Chtela bys videt, jak bydlíme?

   Veru chcela – a veľmi, zatrepotalo sa moje srdiečko strašnou túžbou, ale zvuk zo mňa nevyšiel. Po dedine kolovali chýry, že nielen haličskí cigáni, ale aj daktorí komedianti kradnú všetečné deti, polámu im ruky – nohy a nútia ich robiť strašné veci. Chlapci musia cvičiť s divými zvermi, ktoré ich ľahko môžu roztrhať v zuboch a zožrať. Dievčatám strkajú hlávky do hadích papúľ a tie hady sú hrubé ako chlapské stehno, ba možno ešte hrubšie. S rozmliaždenými kosťami ich učia prepletať si hlavu odzadu až pomedzi kolená – no hrôza.

   V zlomku sekundy mi preletelo hlavou všetko, čím dospelí strašievali nás deti, ak sme nechceli poslúchať. Tak nás vtedy vychovávali. Náš vlastný strach nás mal chrániť pred prípadnými malérmi.

   V tom čase som naozaj nemala odkiaľ vedieť, že ľudia, ktorých nepoznám, nemusia byť akurát všetci zlí. Iba sú jednoducho iní, než na akých som bola zvyknutá. Škoda, že na prvý pohľad nevidieť, čo sa v kom skrýva. Práve preto je istá nedôverčivosť voči neznámym celkom na mieste. Starci odjakživa prízvukovali: Radšej varovať ako banovať. Čo inými slovami znamená, že opatrnosti nikdy nie je nazbyt.

   Aj v čase môjho detstva sa po svete pohybovali všelijakí nebezpeční jednotlivci, ibaže dnes ich je možno viac.

   Aj ja som iba oveľa neskoršie pochopila, prečo nás dospelí tak vystríhali pred všelijakými neznámymi tulákmi.

   Chceli jednoducho dosiahnuť, aby sme nenaleteli na falošné vábenie nesvedomitých podfukárov. Mali sme prísny zákaz ísť sami s neznámymi osobami, nech by nás akokoľvek lákali, čokoľvek sľubovali. Nemal nás zvábiť ani cukrík, ani čačka. Vždy sme mali najprv utekať za mamou alebo otcom, za tetkou alebo ujčekom, ktorých sme dobre poznali.

   Takže nech sa nikto z vás, milé deti, nečuduje, že som sa komediantky – akokoľvek prívetivej – tak veľmi bála.

   A tu v najhoršom vystrie tá žena za plotom ruku a dotkne sa mojich prstov, ktorými som sa držala drevených latiek plota.

   Ani čo by ma bola popŕhlila.

   Prudko som si ich skryla za chrbát.

   Našťastie práve v tejto chvíli sa ukázala moja mama.

   Ozlomkrky som trielila k nej, k mojej bezpečnej istote.

   - Čo si taká vyľakaná?

   - Dotkla sa ma komediantka, - ledva som vydýchla.

   Moja mama, rozumná a praktická žena, ma zahriakla:

   - Tak sa ťa dotkla. Hádam ťa len neuhryzla. Neopovážila by sa ublížiť ti, keď vie, že sme nablízku, veď by ju naši chlapi naskutku z dediny vyhnali.

   Spoza plota zaznieval ku nám komediantkin ospravedlňujúci hlas:

- Prominte, gazdiná. Vaši holčičku sem polekala proti své vúli. Chtela sem se jí jenom zeptat, zda by za tech pár dnu, co zde pobudnem, nechtela kamarádit s naší Jolantou. Je jí taky občas smutno, že se nemá s kým hrát. Dyť je ješte moc malá.

 Moja mama súhlasila s pripomienkou:

   - Ak vaše dievča nebude mrzko rozprávať a zvádzať našu na zlé veci, nech sa kamarátia. Ale obidve musíme dohliadať, aby nevyparatili, čo sa nepatrí.

- V tomto ohledu nemusíte mít žádnou obavu, - uisťovala komediantka moju mamu, - naše Jolanta je moc slušné a jemné defče.


 V Mostárenke je tucet dobrých muzikantov

   Mostárenka sa od Dychového orchestra mesta Brezna odčlenila pred tridsiatimi siedmimi rokmi, aby milovníkom dychovky mohla zahrať v „komornom zložení“. Z veľkého orchestra vtedy vybrali najlepších hráčov a za vedúceho malej dychovej hudby ustanovili Jozefa Knoška. Na krátky čas prevzal úlohu kapelníka Vladimír Žúdel. V roku 1985 taktovku do rúk zobral Štefan Horský, aby ju po dvadsiatich dvoch rokoch odovzdal Ing. Ivanovi Sýkorkovi. Tretinu Mostárenky v súčasnosti tvoria „skalní členovia“ (Horský, Popróči, Žúr, Orovčík), ktorí si onedlho pripíšu ďalší, v poradí štvrtý krížik za účinkovanie v malej dychovke. K nim treba pripočítať spevákov Jaroslava Jergeľa, Jozef Gašperana, Ingrid Poliakovú a Evu Brucháčkovú, pretože s nimi vystupujú prakticky od založenia. Zo začiatku hrávali seniorom na podujatiach, ktoré organizoval závodný výbor, pozývali ich BSP, hudobne sprevádzali rôzne oslavy jubileí. Ani pohreby sa bez nich nemohli zaobísť. Mostárenku pozývali na rôzne celoštátne i regionálne festivaly. Rok čo rok vystupovala vo Valaskej na nesúťažnom festivale, na ktorom sa stretávajú malé dychové hudby. Vlani prvýkrát neprišla. Dôvod vysvetľuje zakladajúci člen a pred troma mesiacmi ešte vedúci Mostárenky Štefan Horský: „Zvolal som skúšku a prišli šiesti z dvanástich členov. Jednoducho chýbali ľudia, ktorí by nacvičili program na vystúpenie vo Valaskej. U nás je každý sólista. Nie je možné, aby nehral bubeník, tenor, barytón alebo trumpety... Keby jeden z nich chýbal, to by bola nula bodov. Koľkokrát mi je do zúfania, hovorím si, že už sa na to vykašlem, ale srdce voľajako nedovolí. Asi som príliš prirástol k tomuto koníčku a nemôžem zoskočiť zo sedla.“ Na začiatky Mostárenky spomína Štefan Horský takto: „V čase, keď sme na celoslovenskej prehliadke malých dychových hudieb v Lednických Rovniach (1973) získali druhé miesto, každého muzikanta komisia preverovala, či nie je profesionálom. Súťažiť mohli iba amatéri, preto zisťovali, či nie sme napríklad divadelníci alebo nemáme inú profesiu, ktorá súvisí s hudbou. Teraz sa už na to neprihliada, v dychovkách hrávajú aj absolventi konzervatória a úroveň malých dychoviek značne vzrástla.“ Keď Dychový orchester závodného klubu Mostáreň Brezno prešiel pod mesto, za symbolickú korunu získal nástroje od bývalého zriaďovateľa. Väčšinu z nich používajú v Mostárenke dodnes. Nástroje patria spolku Dychový orchester mesta Brezna, ktorého predsedom bol od roku 1990 Štefan Horský. Mesto im vyčlenilo miestnosť v mestskom dome kultúry, kde môžu skúšať. Elektrinu, upratovanie a nájomné neplatia. Sú členmi ZDHS (Združenia dychových hudieb Slovenska), členské platia ako dychový orchester aj ako malá dychovka. Na vystúpenia cestujú podľa toho, či usporiadateľ pozýva malý orchester do pätnásť členov alebo dychový orchester, čiže bez obmedzenia počtu. „Dnes je už vzácnosť, aby fungoval viac ako sedemnásťčlenný orchester. Keď sa spájame napríklad s Valaskou, je nás dvadsaťsedem. Naše uniformy sú už staré a kúpilo nám ich mesto s výdatnou pomocou vtedajšieho primátora V. Faška. Máme uniformy aj zo Švajčiarska. Darovali nám ich členovia tamojšej dychovky na podnet jednej Slovenky, ktorá tam žije. Dali sme na ne vyšiť svoj znak, ktorý prekryl pôvodný. Darcov sme pozvali na 50. výročie založenia našej dychovky.“ Nielen oblečenie tvorí vysokú položku v rozpočte tohto spolku. Oprava viac ako tridsaťročných nástrojov spôsobuje nejednu vrásku. „Opravári na Slovensku si zo živnosti robia monopol. Už nevedia, čo zapýtať. Jeden, ktorý žije pri Trenčíne, pýtal za opravu „basičky“ 22 000 korún. Nová stojí okolo 80 000 korún, lepšia približne 150 000 korún. Nechcem sa prirovnávať k filharmonikom, ale viem, že naše nástroje by sa hanbili odniesť do šrotu. Našu B tubu budú opravovať až v Hodoníne, bude to stáť „iba“ 5000 českých korún plus doprava.“
   Ako viaceré občianske združenia, aj Mostárenka spoločne s veľkým dychovým orchestrom dostáva od mesta na činnosť ročne 40 000 korún. Pri výročiach sa príspevok mierne zvyšuje.  Ekonomické záležitosti má na starosti Stanislav Orovčík.
Vyúčtovať musia do koruny každý cestovný lístok, ktorý donesú dochádzajúci členovia, keď prídu na skúšku. V sobotu o siedmej skúša Mostárenka, v stredu podvečer dychový orchester.
„Máme štyroch – piatich začínajúcich a sedem „mladších“ muzikantov (od 14 do 35 rokov). Chcel by som ich zapojiť do činnosti výboru, no bránia sa, lebo vidia, koľko je s tým roboty. Naposledy bola schôdza v novembri, na nej som odovzdal funkciu zo zdravotných dôvodov. S tým súhlasil aj výbor, aj nový vedúci Ivan Sýkorka. Hráva s nami, odkedy bol žiakom ĽŠU. Myslím, že vedúceho robí dobre, snaží sa, no dôležité je, aby bolo dosť muzikantov. Deti treba získať za každú cenu. So mnou hráva už aj vnuk Marek,“ chváli sa Štefan Horský. „Veľkým problémom je zmennosť. Kedysi, keď fungovala mostáreň, ani jeden majster alebo vedúci sa neodvážil nepustiť zamestnanca, ktorý hral v dychovke, keď mala niekde vystupovať. Dnes je to naopak. S Valašťanmi si navzájom vymieňame muzikantov, oni pomôžu nám, my im. Otrasné je, že nieto peňazí, nástrojov a ani ľudí. Dychovka určite má šancu prežiť, treba však zanietencov, ktorí chcú hrať tento žáner. Repertoár obohacujeme o moderné skladby, aby ľudí zaujali.“ Napriek tomu sa stáva, že keď Mostárenka dohrá a na pódiu ju vystrieda ľudová hudba, zbehne sa dvojnásobný počet poslucháčov. Či to vyplýva z tradície, že folklór je v Horehroncoch „hlbšie zakorenený“ ako dychová hudba, nedokáže vysvetliť. Tvrdí, že je to v nás. Tak ako predsudky.
    Na zahraničných koncertoch porovnáva podmienky, v ktorých dychové orchestre pôsobia. Mostárenka vystupovala vo Švajčiarsku, Taliansku, Francúzsku, Maďarsku, Nemecku a všade rodičia považujú za česť, že ich deti navštevujú umeleckú školu a zároveň hrajú v kapele. Veľa robí aj to, ak z jednej triedy chodia do dychovky viacerí. Spolu potom nacvičujú a v lete ich rodičia pošlú do táborov, v ktorých sa intenzívne venujú hre na dychový nástroj. Štefan Horský vysvetľuje:
„Deti rýchlo zbadajú, že to nie je len samotné hranie, ale aj tréning, skutočne je to drina... Nútením nedosiahneme nič. Prirovnám to k vytrvalostnému behu, buď vládzeš, alebo nevládzeš. Treba veľa času, kým niekoho vychováme na muzikanta. Musí sa naučiť hrať z nôt a veľa iných vecí. A ešte bojuje s posmechom spolužiakov. Celý fígeľ je v tom, že potom nechce nosiť uniformu. Ja som mal šťastie na konšteláciu takých ľudí, ktorí rozumeli kumštu, boli vyzretí a zodpovední.“  Pred dvoma rokmi dostal Štefan Horský Cenu primátora mesta za „dlhoročnú prácu v spolku Dychový orchester mesta Brezna, za dlhoročné pôsobenie vo funkcii umeleckého vedúceho malej dychovej hudby Mostárenka, za záslužnú činnosť pri organizovaní činnosti spolku na vystúpeniach a súťažiach doma i v zahraničí, ako aj za skladateľskú tvorbu“. Bolo to vyznamenanie za tridsaťpäť rokov, ktoré dovtedy Mostárenke venoval. V súčasnosti je predsedom Dychového orchestra mesta Brezna.

Z pampúškového večierka, na ktorom „hrali presilovku“ so seniormi, hoci vstup bol zadarmo Speváčky Eva Brucháčková a Ingrid Poliaková Koncert v milionárskej štvrti Békešskej Čaby (Maďarsko)

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT