|
|
|
Liečenie
„Pán doktor, prišiel som sa vám poďakovať, vezmite si túto malú flaštičku…“ „Čo som pre vás urobil? Nie som si ničoho vedomý…“ „Moja manželka… neviete…? Eleonóra Šošovičková… bola na liečení, vy ste jej ho vypísali…“ „Ach, áno, už si spomínam. Tak, ako sa pani Šošovičková mala?“ „Myslím, že dobre. A čo je najdôležitejšie, ustúpili mi migrény, žlčník mám pokojný a žalúdočné vredy zmizli.“ „Pokiaľ viem, vaša pani nemala vredy ani migrény…“ „Veď nie jej, mne ustúpili.“ „Počkajte, počkajte, vy ste boli spolu?“ „Nie, bola sama. Krvný tlak mám zas v norme a ani extrasystoly už nie sú také výrazné.“ „Nehnevajte sa, ale ja vám vôbec nerozumiem. Tak, liečili ste sa s ňou?“ „Spolu nie, ale pomohlo mi to. Som ako znovuzrodený. Depresie som nemal celé tri týždne.“ „Obávam sa, že vám nerozumiem. Ona bola na liečení a vy ste sa vyliečili…“ „Ja som sa vám prišiel iba poďakovať a poprosiť, či by ste jej aj na budúci rok niečo také…“ „Ale, samozrejme, ak nájdeme indikácie, prečo nie?“ „Ste poklad, veď sa len pozrite na mňa, stačilo dvadsaťjeden dní a je zo mňa iný človek…“ „Ak si želáte, môžem vám to dať spolu…“ „Preboha, len to nie, veď ja vám chcem práve povedať, že to, že bola preč, to bola moja najlepšia terapia…“
Emília Molčániová
Jarné zátišie zachytené fotoobjektívom Petra Berčíka.
Z etnografického zápisníka Pranostiky na Juraja (24. apríl) a Mareka (25. apríl) o Čo do Ďura vypučí, to sa po Ďure vysuší o Koľko týždňov pred Ďurom vŕba sa zelená, toľko týždňov pred Annou (26. júl) sa žne o Toľko by malo byť mrazov pred Ďurom, koľko ich vlani bolo pred Michalom (29. september) o Keď okolo Ďura hromy často bijú, pozdné mrazy ovocie v sadoch nezjedia, ba ani víno z viníc nevypijú o Koľko ráz do Ďura duní hrmavica, toľko ráz po Ďure nám mráz vyštípe líca o Ak na Juraja hrmí, to už by sa mala zima načisto preč podieť o Saď zemiaky na Ďura, bude plná komora o Ďuro všetkých von z izby do poľa vyháňa o Keď sa na Juraja havran skryje v obilnom poli, zbožím sa v lete naplnia stodoly o Ďurova kvapka hodná dukát, lebo v ten rok zemiaky aj na slamenej hŕbe narastú o O Ďure už tráva bude rásť, čo by si ju hámrikom do zeme pral o Na svätého Jura, otvára sa každá džura o Na Ďura a Marka treba sa mať v strehu, vedia v noci mrazmi schladiť a nadeliť snehu o Koľko dní pred Markom žaby škrečia, toľko po Markovi v chlade mlčia o Fazuľu je najlepšie siať na Marka o Ak na svätého Marka rosa, podaria sa prosá o Na Marka saď uhorky do jarka o Keď Marek do hrsti ozimín natrhá, budú sneťové žitá o Marek ide, bude tma o Na svätého Marka napijem sa z jarka o Na Marka sa má už vrana do oziminy skryť o Na svätého Marka, ukryje sa v obilnom poli aj vranka o Keď po Markovi mesiac ubýva a spojí sa s Hladoledom, v tom roku neúfaj sa vínu o Mgr. J. Pupiš Venovanie Som na návšteve. Nad stolom, pri ktorom sedíme, udomácnila sa vôňa kávy. Pod jej rúškom vraciam požičanú literárnu prácu o Martinovi Rázusovi. Domáca pani Anna Bošková
s pochopením prijala moje poďakovanie so slovami: „Toto vás bude asi tiež
zaujímať,“ a predkladá predo mňa knižočku, ktorá už na prvý pohľad dáva vedieť,
že má svoju hrdú minulosť. Sú to znotované nábožné chorále písané švabachom od
J. S. Bacha. Knižočku otvorím a hneď na prvej strane čítam venovanie:
J.
Boškovi: Naznak úprimného priateľstva, znamenitému muzikusovi J. Boškovi,
regenschorovi ev. kostola slávneho mesta Brezna sa vďačí J. V. V Jasenovej, dňa
26. 6. 1958. Ján Vávra, učiteľ, v. v., 93-ročný. Š. Giertl Noc plná strachu
Je štvrtok, september, krátko po dvadsiatej hodine. Tonko a Martin po nácviku v Chrámovom zbore apoštola Pavla si podávajú ruky na rozlúčku. Navzájom si prajú pokojnú dobrú noc, dobré zdravie. Predtým sa dohodli, že nastávajúcu nedeľu strávia spolu príjemne a užitočne. Ráno o šiestej sa zišli na veľkej železničnej stanici vystrojení na zber brusníc. Zlatisté slniečko rozdáva lúče chotárom. Pohľad na hory, vzdialené hole je úžasný, príťažlivý. Nasadajú do „motorôčky“ a po zaznení píšťalky výpravcu uháňajú smerom na Banskú Bystricu. Kolesá poskakujú po spojoch koľajníc. Malebné okolie priam hltajú zrakom. Martinkov nákazlivý smiech ich posmeľuje čoraz viac. Ešte niekoľko pohľadov von a podľa dohovoru vystupujú v Medzibrode, kde ich má pri pohostinstve Colnica vyzdvihnúť ďalší člen, aby nasadli do auta a do Bukovca pod hole uháňali na tátošoch skrytých pod kapotou. Aké sklamanie. Nečakal. Vôbec nevyšiel z domu. Len štekot strážneho vlčiaka nezrozumiteľnou psou rečou im dáva najavo, že jeho gazda sa v blízkosti nenachádza. Pochopili. Gazda sklamal. Teta v susedstve zbierajúca popadané orechy im oznámila, že nie sú prví kandidáti sklamania „na Colnici“. Do hrsti im dáva oriešky. Ďakujú a ich zraky sa so sklamaním upierajú na svahy hôľ. Nasadajú do motoráčika naspäť do Brezna. Nevzdávajú to. Tonko v Brezne pohladká kapotu Favorita, zapriaha jeho koníky a cestujú. Ešte predtým píše odkaz, ktorým smerom sa uberajú. Krátka zastávka v Bukovci. Motor favoritky spieva a spoľahlivo prekonáva stúpanie. Na viditeľnom mieste pri ceste prerušujú spev motora. Ďalej idú „po svojich“. Dvojica stúpa z kroka na krok k horizontu pomalšie a pomalšie. Strmé svahy pod hoľami dláždené chodníky nepoznajú. Tu a tam výmoľ, kameň či iná nástraha podvedome vyzývajú k obozretnosti a opatrnosti. Veď to je hlavný dôvod, prečo už nie sú tam hore, kde sa príroda pohráva s farbami. Nakoniec predsa, menšie prestávky, hlboké nadýchnutie a sú na mieste. Úžasná panoráma, slnkom obliata krajina, taký skvost zorný uhol nestačí vnímať. Rýchle nazbierať ponúkané plody matky Zeme, skál, kosodrevín, vysokých tráv, hľadať brusnice. Odhŕňajú trávičku, sýtozelené lístky a je to tu. Objavujú sa prvé červeno-biele guľôčky. Konečne sú pri cieli. Prehŕňajú, zbierajú pochopiteľne tie najkrajšie. Ale huncútiská malé, nerastú na jednom mieste v hojnosti, aj ony hľadajú svoje podmienky pre život. Nádoby sa plnia, ale naša dvojica nevníma čas. Slniečko klesá k zenitu, aby si ešte stačilo popodávať posledné zlatisté lúče s lonom prírody a Zefýrom, ktorý dvojicu sem-tam pokúša a nabáda, že už je čas zostupu do hmlistej doliny. Keď sa už blížilo k večeru, zostupujú z hôľ do doliny. Zdolávajú členitý terén s množstvom nástrah osích dier. K lesnej ceste to trvá hodinu. Hoci obaja poznajú známe „Nikdy neopúšťaj cestu pre chodník“, volia skratku lesom. V horách sa zmráka veľmi skoro. Lesný porast, nespracovaná drevná kalamita sťažuje voľný priechod. Nenápadne sa blíži tma. Martin upozorňuje na čas. Ešte dvadsať minút a sú na ceste. Myšlienky na domov stupňujú nervozitu. Cesta skratkou je ďalej nemožná. Ručičky na hodinkách nevidieť. Usudzujú, že je asi dvadsať hodín. Nevidia na seba. Orientujú sa podľa hlasu. Zápalky so sebou nemajú. Usádzajú sa v jame vývratu. Osvieženie prichádza po kvapke hruškovice z „ťapky“, náhodou zabalenej do batožiny pred odchodom, teplé oblečenie však v batožine chýba. Čas akoby sa zastavil. Hodiny odpočítavajú tak, že rátajú do šesťdesiat. Okolo pol jedenástej hlboko v doline na zákrute cesty spozorujú svetlo podobajúce sa na svätojánsku mušku. Mohutnými hlasmi volajú do doliny. Tušili, že ich rodiny zalarmovali políciu, aby po nich pátrala. Svetlo sa však stráca a ozvena vracia späť. Hoci Favorit s brnenským evidenčným číslom, odstavený tesne pri ceste, sa priam núkal do pozornosti, polícia svoju aktivitu upriamila celkom opačným smerom. Údajne ani policajný pes nezavetril stopu, hoci pri odchode z miesta pach od prezúvacích vysokých topánok zanechali spolu s hrubým konárom upraveným na šípku v smere ich pohybu. Márne bolo ich volanie. Zurčanie potoka znemožnilo príjem hlasu. Svetlá reflektorov v doline hlboko pod nimi križovali hviezdnu oblohu. Minúty lenivo ubiehali. Len z času na čas v lese čosi zaprašťalo, ako keby tadiaľ niekto chodil. Na znak súdržnosti sa navzájom oslovovali, aby sa uistili, že sú vedľa seba. Ľahko si domyslieť, čo sa odohrávalo v rodinách týchto súputnikov. U Martina doma zvoní telefón. Dvíha manželka. Na druhej strane sa ozve Tonova žena. Prvá pohotovo odpovie, že o manžela nemá strach, lebo je v niektorej z obľúbených krčiem v blízkosti Medzibrodu. Druhá nemá skúsenosti v tejto oblasti. Volá dcére Zlatke do Bratislavy, ktorá zalarmuje Policajný zbor v Slovenskej Ľupči. Polícia ihneď začína akciu. Zlatka zbuntoší rodinu a okamžite sadajú do auta s cieľom čo najskôr doraziť do Brezna. A tí dvaja v lese ďalej odratúvajú minúty a utešujú sa, že slniečko čoskoro nazrie do ich jamy pod vývratom. Aké sklamanie. Veď je to mesiačik, ktorý vykukol spoza hustých mrakov. Koruny stromov sa zrazu rozhojdali pod náporom vetra. Lesná tma nadobúda divokú, zúrivú nôtu. Namiesto rannej rosy našu dvojicu kropí mrznúci dážď. Treba urýchlene zmeniť miesto. Ale ako, keď nevidieť ani pod nos, nie to pod nohy. Chvíľu vydržia. Rozmýšľajú. Predbehol ich vetrík, ktorý zahnal pľuhavé mračno. Ďalej počítajú minúty. Podľa ich odhadu mohli byť tri hodiny po polnoci. Nádej na rannú rosu nadobúda nové rozmery. Ale čo, keď na letnom oblečení cítia vlhkú zimu? Lesom sa opäť ťahá studená hmla. Svetlá z doliny občas križujú nočnú oblohu a pomaly miznú, až zmizli úplne, načisto. Spomínajú: Ktovie, čo naši doma. Ktovie, koľkokrát otvorili oblok. Ktovie, čo si myslia: Možno tých dvoch napadol medveď, divá sviňa. Ale kdeže, medveď priviera oči v kosodrevine a diviak chráni svoje potomstvo. Aký záver má náš príbeh? Dvojica sa nasledujúceho rána dožila. Prvé zvítanie s rodinou nebolo najpríjemnejšie, veď im pripravili noc plnú strachu. Nasledovalo odvolanie pátracej akcie, búrlivá debata, výmena názorov, slzy v očiach. A naši „brusničiari“, hoci unavení, dúškami popíjajú teplú kávu a užívajú si zázračné slovo: doma. Navždy si zapamätali, že hory sú krásne, malebné, vábivé, ale vo svojej krutosti a zákernosti nevyspytateľné. Beda tomu, kto nerešpektuje ich prísne pravidlá! Anton Pikula Heľpan je najstarší na Horehroní Patrí k nemnohým ľuďom, ktorí o folklóre s láskou rozprávajú. Mária Mešťanová a folklórny súbor Heľpan sú spojení viac ako štvrť storočia. Zažila s ním krásne i horúce chvíle, ale nikdy ho zo svojho života nevyškrtla. Hovorí, že námety na tanečné vystúpenia čerpá zo svojho prostredia, veľa si pamätá od rodičov a starých rodičov. Snaží sa nekopírovať iných. Všetky piesne v repertoári Heľpana pochádzajú iba z Heľpy, zo žiadnej inej horehronskej dediny. Napríklad táto, Na svätého Jána, keď som vodu brala, je súčasťou tanečného pásma Jánske ohne. „Boli to krásne tance,“ hodnotí M. Mešťanová. „Do každého tanečného obrazu som sa snažila dostať aspoň trošku deja. Nacvičili sme Svadbu, Priadkové hry, Fašiangy, Veľkonočnú oblievačku, Kosy, Nedeľné popoludnie, Rubársku sobotu, Vianoce, Zbojníka, Rukovačku, Tancuj dievča, Na trávach, Hájnika a veľa ďalších. Keď mi niečo napadlo, hneď som si to zapísala. Zápisník som v noci mala vedľa postele, aby sa žiadna myšlienka nestratila.“ Kým ale obraz nadobudol konečnú podobu, musela veľa vysvetľovať: „Niekto bol pre, iný proti, ale keď sme pásmo dokončili, všetkým sa páčilo.“ História súboru je dlhá ako ľudský život Domáce a zahraničné
vystúpenia Heľpan a Priehyba Originálne kroje Odkedy oslavujú výročia (pl)
|
