22. APRÍL 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Liečenie

 

   „Pán doktor, prišiel som sa vám poďakovať, vezmite si túto malú flaštičku…“

   „Čo som pre vás urobil? Nie som si ničoho vedomý…“

   „Moja manželka… neviete…? Eleonóra Šošovičková… bola na liečení, vy ste jej ho vypísali…“

   „Ach, áno, už si spomínam. Tak, ako sa pani Šošovičková mala?“

   „Myslím, že dobre. A čo je najdôležitejšie, ustúpili mi migrény, žlčník mám pokojný a žalúdočné vredy zmizli.“

   „Pokiaľ viem, vaša pani nemala vredy ani migrény…“

   „Veď nie jej, mne ustúpili.“

   „Počkajte, počkajte, vy ste boli spolu?“

   „Nie, bola sama. Krvný tlak mám zas v norme a ani extrasystoly už nie sú také výrazné.“

   „Nehnevajte sa, ale ja vám vôbec nerozumiem. Tak, liečili ste sa s ňou?“

   „Spolu nie, ale pomohlo mi to. Som ako znovuzrodený. Depresie som nemal celé tri týždne.“

   „Obávam sa, že vám nerozumiem. Ona bola na liečení a vy ste sa vyliečili…“

   „Ja som sa vám prišiel iba poďakovať a poprosiť, či by ste jej aj na budúci rok niečo také…“

   „Ale, samozrejme, ak nájdeme indikácie, prečo nie?“

   „Ste poklad, veď sa len pozrite na mňa, stačilo dvadsaťjeden dní a je zo mňa iný človek…“

   „Ak si želáte, môžem vám to dať spolu…“

   „Preboha, len to nie, veď ja vám chcem práve povedať, že to, že bola preč, to bola moja najlepšia terapia…“

 

Emília Molčániová


 

 

Jarné zátišie zachytené fotoobjektívom Petra Berčíka.

 
 

 


Z etnografického zápisníka

Pranostiky na Juraja (24. apríl) a Mareka (25. apríl)

   o Čo do Ďura vypučí, to sa po Ďure vysuší o Koľko týždňov pred Ďurom vŕba sa zelená, toľko týždňov pred Annou (26. júl) sa žne o Toľko by malo byť mrazov pred Ďurom, koľko ich vlani bolo pred Michalom (29. september) o Keď okolo Ďura hromy často bijú, pozdné mrazy ovocie v sadoch nezjedia, ba ani víno z viníc nevypijú o Koľko ráz do Ďura duní hrmavica, toľko ráz po Ďure nám mráz vyštípe líca o Ak na Juraja hrmí, to už by sa mala zima načisto preč podieť o Saď zemiaky na Ďura, bude plná komora o Ďuro všetkých von z izby do poľa vyháňa o Keď sa na Juraja havran skryje v obilnom poli, zbožím sa v lete naplnia stodoly o Ďurova kvapka hodná dukát, lebo v ten rok zemiaky aj na slamenej hŕbe narastú o O Ďure už tráva bude rásť, čo by si ju hámrikom do zeme pral o Na svätého Jura, otvára sa každá džura o Na Ďura a Marka treba sa mať v strehu, vedia v noci mrazmi schladiť a nadeliť snehu o Koľko dní pred Markom žaby škrečia, toľko po Markovi v chlade mlčia o Fazuľu je najlepšie siať na Marka o Ak na svätého Marka rosa, podaria sa prosá o Na Marka saď uhorky do jarka o Keď Marek do hrsti ozimín natrhá, budú sneťové žitá o Marek ide, bude tma o Na svätého Marka napijem sa z jarka o Na Marka sa má už vrana do oziminy skryť o Na svätého Marka, ukryje sa v obilnom poli aj vranka o Keď po Markovi mesiac ubýva a spojí sa s Hladoledom, v tom roku neúfaj sa vínu o

Mgr. J. Pupiš

Venovanie

   Som na návšteve. Nad stolom, pri ktorom sedíme, udomácnila sa vôňa kávy. Pod jej rúškom vraciam požičanú literárnu prácu o Martinovi Rázusovi.

   Domáca pani Anna Bošková s pochopením prijala moje poďakovanie so slovami: „Toto vás bude asi tiež zaujímať,“ a predkladá predo mňa knižočku, ktorá už na prvý pohľad dáva vedieť, že má svoju hrdú minulosť. Sú to znotované nábožné chorále písané švabachom od J. S. Bacha. Knižočku otvorím a hneď na prvej strane čítam venovanie: J. Boškovi: Naznak úprimného priateľstva, znamenitému muzikusovi J. Boškovi, regenschorovi ev. kostola slávneho mesta Brezna sa vďačí J. V. V Jasenovej, dňa 26. 6. 1958. Ján Vávra, učiteľ, v. v., 93-ročný.
   Venovanie bolo aj pre mňa prekvapením. Oči sa mi rozšírili. Cítim, že je v nich radostný nádych. To preto, lebo fotografiu tohto vynikajúceho učiteľa, osvetára, publicistu..., opatroval som takmer celé polstoročie. Vznikla pri našich potulkách po literárnej Orave. Do Jasenovej som sa dostal ešte v roku 1966. Vtedy J. Vávra už nežil. Zomrel v roku 1960, ale hovorili sme s jeho dcérou Oľgou Vávrovou, vtedy poslankyňou miestneho národného výboru, nielen o oteckovi, ale aj o rodnom dome M. Kukučína, ktorý mali v rukách majstri tesári. Dávali mu nový šat.
   K úprimnému venovaniu pripájam aj niekoľko slov. Pred pätnástimi rokmi, v nedeľné odpoludnie, prišiel ku mne na návštevu Juraj Boško. Rozprávali sme na tému učiteľskú, literárnu, hudobnú, najmä organovú i klavírnu. Pri odchode venoval mi verše, ktoré vznikli počas jeho pôsobenia na Orave, v Jasenovej.
   Slová, ktoré som vložil do článku, nech pripomenú i 95. nedožité výročie narodenia Juraja Boška (27. apríl 1913).

Š. Giertl

Noc plná strachu

 

   Je štvrtok, september, krátko po dvadsiatej hodine. Tonko a Martin po nácviku v Chrámovom zbore apoštola Pavla si podávajú ruky na rozlúčku. Navzájom si prajú pokojnú dobrú noc, dobré zdravie. Predtým sa dohodli, že nastávajúcu nedeľu strávia spolu príjemne a užitočne.

   Ráno o šiestej sa zišli na veľkej železničnej stanici vystrojení na zber brusníc. Zlatisté slniečko rozdáva lúče chotárom. Pohľad na hory, vzdialené hole je úžasný, príťažlivý. Nasadajú do „motorôčky“ a po zaznení píšťalky výpravcu uháňajú smerom na Banskú Bystricu. Kolesá poskakujú po spojoch koľajníc. Malebné okolie priam hltajú zrakom. Martinkov nákazlivý smiech ich posmeľuje čoraz viac. Ešte niekoľko pohľadov von a podľa dohovoru vystupujú v Medzibrode, kde ich má pri pohostinstve Colnica vyzdvihnúť ďalší člen, aby nasadli do auta a do Bukovca pod hole uháňali na tátošoch skrytých pod kapotou. Aké sklamanie. Nečakal. Vôbec nevyšiel z domu. Len štekot strážneho vlčiaka nezrozumiteľnou psou rečou im dáva najavo, že jeho gazda sa v blízkosti nenachádza. Pochopili. Gazda sklamal. Teta v susedstve zbierajúca popadané orechy im oznámila, že nie sú prví kandidáti sklamania „na Colnici“. Do hrsti im dáva oriešky. Ďakujú a ich zraky sa so sklamaním upierajú na svahy hôľ. Nasadajú do motoráčika naspäť do Brezna.

   Nevzdávajú to. Tonko v Brezne pohladká kapotu Favorita, zapriaha jeho koníky a cestujú. Ešte predtým píše odkaz, ktorým smerom sa uberajú. Krátka zastávka v Bukovci. Motor favoritky spieva a spoľahlivo prekonáva stúpanie. Na viditeľnom mieste pri ceste prerušujú spev motora. Ďalej idú „po svojich“. Dvojica stúpa z kroka na krok k horizontu pomalšie a pomalšie. Strmé svahy pod hoľami dláždené chodníky nepoznajú. Tu a tam výmoľ, kameň či iná nástraha podvedome vyzývajú k obozretnosti a opatrnosti. Veď to je hlavný dôvod, prečo už nie sú tam hore, kde sa príroda pohráva s farbami. Nakoniec predsa, menšie prestávky, hlboké nadýchnutie a sú na mieste. Úžasná panoráma, slnkom obliata krajina, taký skvost zorný uhol nestačí vnímať. Rýchle nazbierať ponúkané plody matky Zeme, skál, kosodrevín, vysokých tráv, hľadať brusnice. Odhŕňajú trávičku, sýtozelené lístky a je to tu. Objavujú sa prvé červeno-biele guľôčky. Konečne sú pri cieli. Prehŕňajú, zbierajú pochopiteľne tie najkrajšie. Ale huncútiská malé, nerastú na jednom mieste v hojnosti, aj ony hľadajú svoje podmienky pre život. Nádoby sa plnia, ale naša dvojica nevníma čas. Slniečko klesá k zenitu, aby si ešte stačilo popodávať posledné zlatisté lúče s lonom prírody a Zefýrom, ktorý dvojicu sem-tam pokúša a nabáda, že už je čas zostupu do hmlistej doliny.

   Keď sa už blížilo k večeru, zostupujú z hôľ do doliny. Zdolávajú členitý terén s množstvom nástrah osích dier. K lesnej ceste to trvá hodinu. Hoci obaja poznajú známe „Nikdy neopúšťaj cestu pre chodník“, volia skratku lesom. V horách sa zmráka veľmi skoro. Lesný porast, nespracovaná drevná kalamita sťažuje voľný priechod. Nenápadne sa blíži tma. Martin upozorňuje na čas. Ešte dvadsať minút a sú na ceste. Myšlienky na domov stupňujú nervozitu. Cesta skratkou je ďalej nemožná. Ručičky na hodinkách nevidieť. Usudzujú, že je asi dvadsať hodín. Nevidia na seba. Orientujú sa podľa hlasu. Zápalky so sebou nemajú. Usádzajú sa v jame vývratu. Osvieženie prichádza po kvapke hruškovice z „ťapky“, náhodou zabalenej do batožiny pred odchodom, teplé oblečenie však v batožine chýba. Čas akoby sa zastavil. Hodiny odpočítavajú tak, že rátajú do šesťdesiat. Okolo pol jedenástej hlboko v doline na zákrute cesty spozorujú svetlo podobajúce sa na svätojánsku mušku. Mohutnými hlasmi volajú do doliny. Tušili, že ich rodiny zalarmovali políciu, aby po nich pátrala. Svetlo sa však stráca a ozvena vracia späť. Hoci Favorit s brnenským evidenčným číslom, odstavený tesne pri ceste, sa priam núkal do pozornosti, polícia svoju aktivitu upriamila celkom opačným smerom. Údajne ani policajný pes nezavetril stopu, hoci pri odchode z miesta pach od prezúvacích vysokých topánok zanechali spolu s hrubým konárom upraveným na šípku v smere ich pohybu. Márne bolo ich volanie. Zurčanie potoka znemožnilo príjem hlasu. Svetlá reflektorov v doline hlboko pod nimi križovali hviezdnu oblohu. Minúty lenivo ubiehali. Len z času na čas v lese čosi zaprašťalo, ako keby tadiaľ niekto chodil. Na znak súdržnosti sa navzájom oslovovali, aby sa uistili, že sú vedľa seba.

   Ľahko si domyslieť, čo sa odohrávalo v rodinách týchto súputnikov. U Martina doma zvoní telefón. Dvíha manželka. Na druhej strane sa ozve Tonova žena. Prvá pohotovo odpovie, že o manžela nemá strach, lebo je v niektorej z obľúbených krčiem v blízkosti Medzibrodu. Druhá nemá skúsenosti v tejto oblasti. Volá dcére Zlatke do Bratislavy, ktorá zalarmuje Policajný zbor v Slovenskej Ľupči. Polícia ihneď začína akciu. Zlatka zbuntoší rodinu a okamžite sadajú do auta s cieľom čo najskôr doraziť do Brezna. A tí dvaja v lese ďalej odratúvajú minúty a utešujú sa, že slniečko čoskoro nazrie do ich jamy pod vývratom. Aké sklamanie. Veď je to mesiačik, ktorý vykukol spoza hustých mrakov. Koruny stromov sa zrazu rozhojdali pod náporom vetra. Lesná tma nadobúda divokú, zúrivú nôtu. Namiesto rannej rosy našu dvojicu kropí mrznúci dážď. Treba urýchlene zmeniť miesto. Ale ako, keď nevidieť ani pod nos, nie to pod nohy. Chvíľu vydržia. Rozmýšľajú. Predbehol ich vetrík, ktorý zahnal pľuhavé mračno. Ďalej počítajú minúty. Podľa ich odhadu mohli byť tri hodiny po polnoci. Nádej na rannú rosu nadobúda nové rozmery. Ale čo, keď na letnom oblečení cítia vlhkú zimu? Lesom sa opäť ťahá studená hmla. Svetlá z doliny občas križujú nočnú oblohu a pomaly miznú, až zmizli úplne, načisto. Spomínajú: Ktovie, čo naši doma. Ktovie, koľkokrát otvorili oblok. Ktovie, čo si myslia: Možno tých dvoch napadol medveď, divá sviňa. Ale kdeže, medveď priviera oči v kosodrevine a diviak chráni svoje potomstvo.

   Aký záver má náš príbeh? Dvojica sa nasledujúceho rána dožila. Prvé zvítanie s rodinou nebolo najpríjemnejšie, veď im pripravili noc plnú strachu. Nasledovalo odvolanie pátracej akcie, búrlivá debata, výmena názorov, slzy v očiach. A naši „brusničiari“, hoci unavení, dúškami popíjajú teplú kávu a užívajú si zázračné slovo: doma. Navždy si zapamätali, že hory sú krásne, malebné, vábivé, ale vo svojej krutosti a zákernosti nevyspytateľné. Beda tomu, kto nerešpektuje ich prísne pravidlá!

Anton Pikula  


Heľpan je najstarší na Horehroní

   Patrí k nemnohým ľuďom, ktorí o folklóre s láskou rozprávajú. Mária Mešťanová a folklórny súbor Heľpan sú spojení viac ako štvrť storočia. Zažila s ním krásne i horúce chvíle, ale nikdy ho zo svojho života nevyškrtla. Hovorí, že námety na tanečné vystúpenia čerpá zo svojho prostredia, veľa si pamätá od rodičov a starých rodičov. Snaží sa nekopírovať iných. Všetky piesne v repertoári Heľpana pochádzajú iba z Heľpy, zo žiadnej inej horehronskej dediny. Napríklad táto, Na svätého Jána, keď som vodu brala, je súčasťou tanečného pásma Jánske ohne. „Boli to krásne tance,“ hodnotí M. Mešťanová. „Do každého tanečného obrazu som sa snažila dostať aspoň trošku deja. Nacvičili sme Svadbu, Priadkové  hry, Fašiangy, Veľkonočnú oblievačku, Kosy, Nedeľné popoludnie, Rubársku sobotu, Vianoce, Zbojníka, Rukovačku, Tancuj dievča, Na trávach, Hájnika a veľa ďalších. Keď mi niečo napadlo, hneď som si to zapísala. Zápisník som v noci mala vedľa postele, aby sa žiadna myšlienka nestratila.“ Kým ale obraz nadobudol konečnú podobu, musela veľa vysvetľovať: „Niekto bol pre, iný proti, ale keď sme pásmo dokončili, všetkým sa páčilo.“

História súboru je dlhá ako ľudský život
   Vznik súboru sa datuje od príchodu manželov Herchlovcov – Júliusa a Ireny, do heľpianskej základnej školy v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Učiteľskú dvojicu v ich úsilí uchovávať ľudovú kultúru podporil Augustín Sopko, o ktorom M. Mešťanová tvrdí, že bol vynikajúcim človekom a pedagógom.
„Spievala som v jeho miešanom speváckom zbore od štrnástich rokov. Mojimi vzormi okrem zakladateľov súboru boli nebohí dekan Michal Čanecký a riaditeľ Zimnej školy poľnohospodárskej mládeže v Heľpe Ondrej Strapko, ktorý viedol tanečno-tamburášsky súbor. Škoda, že tak skoro odtiaľto odišiel, bol by urobil veľmi veľa pekných vecí.“ Heľpu a jej súboristov však najviac preslávil film Karola Plicku Zem spieva, natočený v roku 1933. O pätnásť rokov neskôr Heľpania nahrali s Brnenským rozhlasovým orchestrom ľudových nástrojov pásmo pre Československý rozhlas. V roku 1973 natáčali Klenotnicu ľudovej hudby s Dr. Ondrejom Demom, CSc., relácia vyšla aj na malej platni. Živé vystúpenie Heľpana, ktorý rozhlasovým poslucháčom priblížil veľkonočné zvyky na Horehroní, považuje M. Mešťanová za jedno z najemotívnejších: „Prekvapilo ma, že ho nezostrihali. Odvysielali ho celé, bez akejkoľvek úpravy.“ Heľpania ale účinkovali aj v televízii – v reláciách Rozlety (1975), Pionierska lastovička (1981) a v hudobno-speváckej súťaži Prix. Naposledy v krátkom filme Drahomíry Kyslanovej Zimné obrázky (1994).

Domáce a zahraničné vystúpenia
  
Heľpan je kolektívnym členom miestneho odboru Matice slovenskej. Je preto prirodzené, že účinkuje na Matičných dňoch v obci, pripravuje program na rôzne príležitosti, aj na cirkevné sviatky. Za „povinnú“ považujú členovia súboru účasť na Horehronských dňoch spevu a tanca začiatkom leta v heľpianskom amfiteátri a na festivaloch vo Východnej, Detve, Kokave nad Rimavicou, Liptovskej Tepličke, Terchovej alebo na Ozvenách staroslovienčiny v Telgárte či na stretnutí rodákov v Bratislave. „V roku 1985 nás pozvali do Juhoslávie. Keď sa nám už naskytla príležitosť, odcestovala som do Bratislavy a o dva týždne mala Heľpa služobné pasy. Údajne ich príprava potrápila celé ministerstvo vnútra,“ smeje sa M. Mešťanová. Heľpan na prvom zahraničnom vystúpení v Bukovci sprevádzal Dr. Ondrej Demo. Réžiu vystúpenia si vzala na starosť M. Mešťanová. Do Juhoslávie sa dostali ešte dvakrát – v rokoch 1986 a 1988. Príchodom prodekana Jána Gnipa v roku 1991 získali nielen duchovného. „Okamžite nadobudol vrúcny vzťah k našej obci a kultúre, robil všetko možné aj nemožné, aby sa Heľpan dakde dostal. Pozháňal sponzorov a s jeho podporou súbor vystupoval v Taliansku (v Terste, Giasicu aj v Ríme, kde sme pri príležitosti sedemdesiatin blahoželali kardinálovi Jozefovi Tomkovi). Neskôr v Nemecku (vo Wupertali, Heiligenrothe, Limburgu a trikrát v Karlsruhe) a vo Francúzsku,“ spomína M. Mešťanová. Na vystúpenie v Limburgu je dodnes hrdá: „Prišlo päťdesiatdva štátov a Heľpan skončil na treťom mieste. Dostal plaketu, ktorú máme dodnes odloženú v obecnom úrade. V Karlsruhe sme boli štvrtí.“

Heľpan a Priehyba
   V roku 1988 sa z Heľpanu vyčlenila skupina, ktorá istý čas účinkovala pod názvom Priehyba. Mária Mešťanová vysvetľuje:
„V tom čase fungovali dva súbory, jeden presne nacvičoval choreografiu, druhý mal pásma, ale menej fanúšikov. Nesnažila som sa súperiť. Keď človek robí folklór poctivo, vidí aj chyby, preto si myslím, že nie som dobrý režisér a choreograf. Ľuďom sa nepáči, keď bazírujem na maličkostiach. Ako celok vyzerá na javisku, vedia lepšie posúdiť druhí.“ Svoj názor vyjadrila aj bývalá členka súboru v rokoch 1972 – 1984 Marta Štuberová: „Môžem povedať, že toľkokrát sme urobili kadejaké chyby, ale nakoniec to vždy dobre dopadlo. Či v spevoch, alebo v tancoch, aj keď sme sa trošku pomýlili, hneď sme to „zakamuflovali“, naozaj to neboli vážne priestupky.“ Súčasná generácia tanečníkov a spevákov ovláda dokonale päť ucelených programov – Jánske ohne, Rubársku sobotu, Tancuj dievča, Fašiangy a Svadbu. „Momentálne nemajú určeného choreografa a vedúceho skupiny, kontaktným človekom je dcéra Janka,“ hovorí M. Štuberová. „Súboristov je menej ako v rokoch „rozkvetu“, ale tých pár ľudí sa venuje folklóru naplno. Keď si naše deti nevedia rady, spýtajú sa – mama, otec, ako sa tancuje toto... S manželom sa im snažíme pomôcť. Obaja sme tancovali v Heľpane,“ dodáva. „Keď syn začal chodiť do školy, povedal mi len: Prihlásil som sa do Heľpančoka. Potom začala chodiť do súboru aj dcéra.“ Detský folklórny súbor Heľpančok v tom čase viedol Jozef Murín, ktorý bol zároveň vedúcim ľudovej hudby.

Originálne kroje
   Na činnosť si súčasní členovia Heľpana prispievajú členským vo výške päťdesiat korún na mesiac, čo na väčšie výdavky zďaleka nepostačuje. Nedávno Janka Štuberová vypracovala dva projekty, aby súbor mohol zadovážiť niekoľko párov čižiem. Z obecného úradu dostal grant 10 000 korún. Aj Mária Mešťanová kedysi potrebovala obuť tanečníkov a spomína:
„Originálna heľpianska čižma musí byť na opätku, s ringľami, vybíjaná a so zeleným kvetom, vyšitým vpredu. Počula som od svojej mamy, že takto majú vyzerať naše čižmy. Aby som presne takýto druh dala ušiť, po celej dedine som hľadala, kto by ich mal. Remeň som bola vybrať s majstrom obuvníkom v garbiarskej dielni na Liptove a čižmy nám ušili v Telgárte.“ Za zmienku určite stojí aj heľpianska výšivka, už v roku 1876 zručnosť žien z tejto dediny ocenili v Stolnom Belehrade zlatou medailou. O storočie neskôr preslávila Slovensko na svetovej výstave Expo v Bruseli. Výrazná výšivka zdobiaca heľpianske kroje je neprehliadnuteľná.

Odkedy oslavujú výročia
 
  „Keď som nastúpila do kultúrneho strediska v roku 1980, každý súbor v okolí mal nejaké výročie. Len Heľpan nie. Nedalo mi to,“ hovorí o svojom pátraní M. Mešťanová. „V archíve Matice slovenskej som našla v dobovej tlači, že už v roku 1923 účinkoval vo Vysokých Tatrách, neskôr na prvom národopisnom dni v Turčianskom sv. Martine (1925) a na Sokolskom zlete v Banskej Bystrici (1926). Už vtedy dostal Heľpan za vystúpenie striebornú medailu. Získali ju tri obce za rozvoj folklóru – Heľpa, Važec a Čičmany.“ V rokoch 1925 – 1960 v ľudovej hudbe folklórnej skupiny Heľpan účinkovala rodina Harvanovcov – Eduard starší a mladší, Dezider, Ondrej, Štefan a Vojtech. Na gajdách hral Ján Šťavina.
   V roku 1994 speváci z Heľpana nahrali a vydali audiokazetu Tota Heľpa. Pretože práve nemali ľudovú hudbu, spevákov sprevádzali muzikanti Štefana Molotu. Mladí hudobníci dnes vyrastajú v heľpianskej Základnej umeleckej škole, asi deväťdesiatpäť detí učia hrať na husle, harmoniku či klavír pedagógovia z Ukrajiny. 
   Spomenúť všetkých obetavých ľudí, ktorí prispeli k zachovaniu ľudovej kultúry v Heľpe a ďalej ju rozvíjajú, určite nemôžeme na jednej novinovej strane. Môžeme im však popriať veľa elánu, aby súbor prežil v ťažkých časoch komercie a o pár rokov mohol s mladíckou iskrou osláviť deväťdesiate narodeniny.

(pl)

archív folklórneho súboru

Prevážanie rúcha (svadobný zvyk) Odmena kúpačom na dvore u Mojžiša

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT