10. JUN 2008 Strana 7

STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

Božena
Bobáková:
               Na krídlach vetra     21

 

  Šaty vraj robia človeka

    Teraz vás, detváčiky moje zlaté, poinformujem, ako sa za dávnych čias mojej mladosti ľudia v našej dedine obliekali. Prečo? Nuž preto, že nasledujúce rozprávanie sa bude týkať časti môjho oblečenia, ktorú som si od mamy horko-ťažko vymodlikala. Nástojčivá žiadosť sa mi síce splnila, ale moja radosť trvala príliš krátko – azda ako všetko, čo je na tomto svete veľmi vytúžené.
   Tak teda – ako sa v našej dedine ľudia zaodievali? Kroj sa tu neuchytil, ale voľačo človek na seba hodiť musí. Nemôže nikdy chodiť ako Eva s Adamom v raji zaodetý iba figovým listom. V pracovné dni nosili celkom staré ženy dlhé sukne, volali ich kikle. V páse boli nazberkané a siahali až po členky. Na to zástera. Ak bola pracovná, z hrubého konopného plátna, hovorili jej futka. Jej o čosi sviatočnejšej sestre sa ušlo meno „fiertuška“. Na hornú časť tela sa obliekala voľná blúza, takzvaný kabátik. Vpredu sa zapínala na gombičky, miesto goliera mávala stojačik. Na hlavu šatka, zvyčajne čierna s drobným bielym vzorom, uviazaná „na ženičku“. Čiže uzol na trojuholník preloženého štvorca sa uväzoval vzadu na krku „na hrdúsku“. Všetky tieto výrazy sa už dnes aj mne samotnej zdajú také zastarané, že celkom vážne uvažujem, či ich v tomto rozprávaní vôbec použiť. Ale v dávnych časoch mojej mladosti bežne žili, preto som sa rozhodla, že ich ponechám. V nedeľu sa nosilo to isté, ibaže z jemnejšej látky a šatka sa uväzovala pod bradu.
   Mladšie ženy, zhruba vo veku mojej mamy, si v stredtýždni obliekali vlastnoručne ušité „kabane“ – kartúnové, z belasej tlačeniny v letných dňoch, „barchetové“, teda z teplejšieho materiálu v chladnejšom počasí. V nedeľu do kostola im krajčírky ušili sviatočné šaty podľa módnikov. Na hlavu sa uväzovali jemné šatky „delínky“, v zime sa hlava i plecia ešte zahaľovali do hrejivých vlnených „šavoliek“. O rukaviciach chyrovala máloktorá – možno ani žiadna. Samozrejme, že v našich dedinských kostoloch sa nekúrilo, hriala iba ak para, čo sa každému kúdolila od úst.
   Čo sa týka účesov, celkom staré ženy, i tie zhruba vo veku mojej mamy, nosili vlasy dlhé až poniže pása. Zapletali si z nich vrkoč, ktorý na tyle skrútili do takzvaného „kuntu“ a pripevnili k hlave asi desaťcentimetrovými vlásenkami „harnódľami“. Mladšie ročníky, najmä tie, čo mali za sebou „službu“ v mestských, hlavne židovských domácnostiach, dávali si robiť v kaderníctvach „železovú trvalú“. Od nej im často vyzerali hlavy ako ometlá na vymetanie chlebových pecí. No čo už, každý pokrok vyžaduje obete. Odrastené dievčatá, ktoré z rôznych dôvodov matere slúžiť nepustili, napodobňovali v mnohom svoje svetaskúsenejšie kamarátky.
   Chlapi boli v tých dávnych časoch – čo sa týka obliekania – oveľa konzervatívnejší. Niektorí nosili po nedeliach svoj jediný oblek – sobášny – až do samej smrti, ba v ňom ich aj pochovali. V týždni obliekali nohavice a saká z mančestru, ktorý sa v tom čase nazýval „čertova koža“. Zopár sedliakov a hôrnych robotníkov nosilo kološne, nohavice z doma utkaného súkna, k bielym nohaviciam i bielu doma utkanú plátennú košeľu, niektorí aj frajersky na jedno plece zavesenú bielu súkennú huňu. Ale tých bolo málo. Pamätám sa ešte na dvoch alebo troch mužov stredného veku, čo nosili čierne rajtky z jemného súkna „cigarky“, zastrčené do čiernych čižiem s tvrdou sárou, k tomu čiernu vestu „ľajblík“ olemovanú červenou šnúrou a ozdobenú množstvom „strieborných“ gombíkov. Či boli naozaj strieborné, nebudem tvrdiť. Všetci mali priezvisko Galicius.
   Všetci nosili na hlavách čierne klobúky s dosť širokou strieškou, v zime čierne baranice. Nohy sa obúvali do baťovských bagančí alebo doma vyrobených kapcov, univerzálnej to obuvi v každom ročnom období pre ženy i pre mužov.
   Pamätám sa na jedného – dvoch ujčekov, čo na nohách v lete nosili krpce. O jednom z tých ujčekov sa hovorilo, že v jeden deň navštívil svojho syna v ružomberskej kasárni, doniesol mu vraj čerstvých, ešte teplých halušiek a v ten istý deň sa aj vrátil domov. Celú trasu vraj prekonal ta i nazad pešo.
   Nuž tak. Verte mi, deti moje alebo nie, doteraz som vás nikdy neoklamala a nemienim to urobiť ani v budúcnosti. Vážim si váš záujem a teším sa, že moje povedačky prijímate s úsmevom. A hlavne s dôverou. Veď keby tej nebolo, odmietli by ste aj ďalšiu príhodu, čo sa pre zmenu stala mne a je priam taká neuveriteľná ako tá o teplých čerstvých haluškách pre vám úplne neznámeho vojaka Jana z Kulisky.

(Pokračovanie) 


Volali ho Perohryz 

   Medzi zabudnutých a zabúdaných spisovateľov 19. storočia patrí aj učiteľ Anton Emanuel Timko, rodák zo Seliec. Učil v Radvani, v Halíči pri Lučenci, v blízkej Bystrej, Kline a najdlhšie v Trhanovej (Podkriváň), kde aj zomrel.

   V nekrológu napísal o ňom Jozef Škultéty: „Takíto tichí pracovníci sú pravé perly nášho učiteľského duchovného života... Oni sú chránitelia a prechovávatelia gramotnosti a vyššieho túženia v ľude. Merať ich i tak nerovným merťukom literárnosti je nespravodlivé...“
   Timkova rozvetvená literárna tvorba má dve výstižné charakteristiky: vedomie povinnosti slúžiť literatúrou potrebám ľudovej osvety - zápas o zachovanie národného ho nútil do písania kalendárov, detských knižiek a vzdelávacích príručiek, ale iskra hravosti, nevšedný dar fabulácie a dravosť ho nútili písať o exkluzívnych témach, o exotických zemepisných lokalitách a o zaujímavej histórii. Tak prenikal aj do žánrov, ktoré dávali priestor fantázii. Jeho dielka sú prekvapivo svieže, sršia vtipom, iróniou a humorom. Timkova tvorba bola určená predovšetkým deťom – Betlehemskí valasi, Umelkár, Prstenkár, Štepársky kalendárik, poviedky Drotárik a Verný psíček, zo zvieracích rozprávok to boli Vlk špekulant a Macko, príhody tatranského medveďa. On je vlastne priekopníkom v žánri zvieracej rozprávky v našej literatúre. Ale najobľúbenejšie boli jeho diela, ktoré pôvodne pre deti neboli určené. Z jeho „humoristických cestopisov“ to boli Výlet do Ázie, Výprava na severnú točňu, Výskumy z Mesiaca, Prechádzka po pekle, Návšteva u Smrti a iné. Zaujímavé a pútavé boli pre mladých čitateľov aj romantizujúce poviedky a povesti Na ľupčianskom zámku, Hrajnoha na Vepre a Perla ľubietovská. Napísal aj hry Chlapec, ktorý chodil poza školu, Statočný drotárik, Ukradnutý prsteň, Betlehem a iné. Knihy, časopisecké a kalendárové príspevky si sám aj ilustroval. Vychádzali v edícii Grošová knižnica a v časopise Včelka, ktorej prvé dva ročníky spolu s A. Sokolíkom aj redigoval.
   „Keby ho osud bol postavil do veľkého mesta... bol by sa on stal zaiste románopiscom... Žiaden odbor mu nie je cudzí, žiaden svet neznámy, juh i sever, história i život spoločenský, minulosť i prítomnosť, ba i budúcnosť jednako pokúša svojím mnoho píšucim perom.“ (J. Vlček)
   E. Timko sa narodil 27. júna 1843 v Selciach pri Banskej Bystrici a zomrel 10. marca 1903 v Trhanovej. Uplynulo už 165 rokov od jeho narodenia.

A. Prepletaná


Výsluch

   „Meno…“
   „František Šošovička, prosím.“
   „Zamestnanie…“
   „Nezamestnaný.“
   „Pán svedok, teraz vaše meno…“
   „Viliam Paštrnák, majiteľ čerpacej stanice, Majakovského 80, prosím.“
   „Takže, čo máte proti pánovi Šošovičkovi…?“
   „No, takže, ehm… aby som začal od začiatku… Už dva týždne pozorujem, že tento pán sa obšmieta okolo nášho objektu. Každý deň si príde vypiť kávu a…“
   „Nemôžem? Veď na pumpe v bufete sa zastaví veľa vodičov…“
   „Počkajte, pán Šošovička, o chvíľu dostanete slovo.“
   „Teda, vodiči tam chodia, ale tento pán nechodí tankovať, len tak sa tam motá, pozerá do zeme, potom sleduje autá a na to si roztvorí noviny a číta. Postojačky.“
   „A čo, vy nechodíte na prechádzku?“
   „Chodím, ale určite nie k benzínke, ale niekam do prírody.“
   „To je predsa jedno, kam, nie?“
   „Mne sa to zdá nanajvýš podozrivé, ešte je len ráno a on tam už postáva. A dokonca si v poslednom čase vodí so sebou aj nejakého malého chlapca, to asi aby nebol taký nápadný… Neviem si to vysvetliť, ale normálne to určite nie je, preto som ho priviedol.“
   „Ako zločinca! To si vyprosím a žiadam, aby ste mi dali dolu putá!“
   „Pokiaľ si pamätám, už ste boli raz k nám predvedený… Čo to bolo, pán Šošovička?“
   „Bolo to pred mesiacom a tiež to bol omyl…“
   „Áno, mám to tu… Á, pozrimeže! Chytili vás pri obchôdzke okolo plota pri rafinérke…Tak to sa mi už nezdá také normálne a nepovedzte mi, že aj tam ste chodili na čerstvý vzduch…“
   „Áno, presne tak…“
   „Tak, dosť! Viete, že vás môžem dať zavrieť? Teda, poďme od začiatku… Pre akú organizáciu pracujete? Ste špión alebo snáď sabotér?“
   „Ani jedno, ani druhé. Som poctivý občan, nikomu som nič neurobil a žiadam, aby ste ma pustili.“
   „Tak, ešte raz, kto vám to prikázal, s kým spolupracujete, čo tým sledujete, chcem mená, mená…“
 „Prikázala mi to moja žena…“
  „Žena?“
   „Áno, povedala, že ak sa neodnaučím fajčiť, rozvedie sa so mnou… a toto sú jediné miesta, kde sa neodvážim zapáliť si…“

Emília Molčániová


Ku Dňu otcov

Konečne sa dáva

Pravda

všetkým na známosť to že...
v zrkadlovej sieni hádam každej dušičky
spočiatku malého dieťatka - toho ktoré
k balansu najmä s istotou potrebuje
neustále vídavať po boku príklad
pre seba mužný vzor otca od základov
novopostaveného cirkusu svet duše potomka
V ďalšom pokračovaní trikov lásky a jej zmyslu
preňho našťastie hneď od začiatku
vďaka nemu nedobytného života
v neodbytnom čase Obaja sú tu v pohotovosti
človek pre teba ako je aj otec pre dieťa

Janko Siman


Policajt môj kamarát

   V školskom roku 2007/2008 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v spolupráci s Centrom voľného času v Brezne zorganizovalo výchovno-vzdelávací projekt preventívneho charakteru Policajt môj kamarát, do ktorého sa zapojilo päť základných škôl z okresu. Projekt sa skladal z teoretickej časti (dopravná výchova, prevencia kriminality a drogová prevencia) a z praktickej časti, ktorá zahŕňa dopravnú súťaž (jazda na bicykli v simulovanej situácii s dopravným testom) a branné preteky (testy z oblasti drogovej problematiky, prevencie kriminality, činnosti Policajného zboru, povinnej výbavy bicykla, streľba zo vzduchovky a hod granátom na cieľ).
   V rámci projektu sa vo štvrtok 29. mája v priestoroch Základnej školy s materskou školou Pionierska 2 uskutočnilo okresné kolo súťaže. Súťažilo sa v dvoch kategóriách starších a mladších žiakov za účasti desiatich družstiev (štyridsať žiakov) z piatich základných škôl.
   V kategórii mladších žiakov (3. - 4. ročník) sa na 1. mieste umiestnili žiaci Základnej školy Telgárt, na
2. mieste žiaci Základnej školy Heľpa a na 3. mieste žiaci Základnej školy s materskou školou Pionierska 2. V kategórii starších žiakov (6. -7. ročník) opäť zvíťazili žiaci z Telgártu pred žiakmi z Heľpy, 3. miesto patrí žiakom Základnej školy s materskou školou K. Rapoša, Pionierska 4 . Víťazi si odniesli pekné vecné ceny a diplomy. Víťazné družstvá z oboch kategórií postúpili do krajského kola súťaže, ktoré bude 19. júna v Banskej Bystrici.

(vr)
 


Spevácky zbor mesta Brezna v Ciechanówe

   Vo štvrtok 29. mája Spevácky zbor mesta Brezna (SZMB) už tretíkrát vo svojej histórii zavítal do družobného mesta Ciechanów, nachádzajúceho sa sto kilometrov severne od Varšavy, a to pri príležitosti piateho ročníka medzinárodného festivalu speváckych zborov Ciechanovia cantans.
   V prvý festivalový deň sa  členovia zúčastnili ako poslucháči na úvodnom koncerte v Rímskokatolíckom kostole sv. Petra, kde účinkovali miestne cirkevné a mládežnícke spevokoly.
   Ďalšie dva dni sa už niesli v znamení aktívnych vystúpení – chrámový koncert vo Farskom kostole sv. Jozefa, kde zneli sakrálne piesne a „svetský“ koncert v miestnom dome kultúry.
   Pre Brezňanov bolo určite prekvapením počúvať piesne poľského spevokolu Clil, tvoreného výlučne Židmi žijúcimi tam v diaspóre.
   Záver festivalu patril domácemu spevokolu Sine nomine, s ktorým si poslednú spoločnú skladbu - černošský spirituál Gonna study war no more - zaspievali okrem iných tiež členovia SZMB.
   Ostáva sa už len poďakovať dirigentovi prof. PaedDr. Milanovi Pazúrikovi, CSc., za prípravu breznianskeho spevokolu na toto podujatie a poľským priateľom za úprimné, milé a vskutku srdečné nielen privítanie, ale aj sprevádzanie počas celého pobytu v Ciechanówe. Veď dámy a páni mohli do sýtosti využívať výhody hotelového bazénu a aj toboganu, ktorého sa nezľakli ani najstaršie speváčky.
Ešte raz všetkým za všetko: veľká vďaka!

Juraj Zelník


Výtvarná súťaž žiakov

   Oblastné pracovisko Matice slovenskej v spolupráci s Miestnym odborom Matice slovenskej v Brezne k 1. júnu – Medzinárodnému dňu detí – zorganizovalo výtvarnú súťaž žiakov. Zapojili sa do nej tri základné školy z Brezna a Základná škola z Pohronskej Polhory. Práce žiakov boli hodnotené v dvoch kategóriách podľa veku súťažiacich. V 1. kategórii (1. - 4. ročník) bolo poradie: 1. A. Černáková, 2. R. Longauerová, 3. P. Křenová (všetky ZŠ s MŠ P 2); v 2. kategórii (5. – 9. ročník) zvíťazila Ľ. Pančíková (ZŠ s MŠ P 4) pred S. Machyniakovou (ZŠ s MŠ MPČĽ 35) a N. Zaťkovou (ZŠ s MŠ P 2). Ceny poroty získali práce V. Plechovej (ZŠ s MŠ P 2), N. Centkovej a E. Kešelákovej (obe ZŠ s MŠ MPČĽ 35). Všetky práce boli zverejnené na výstavných paneloch pred matičnou kanceláriou, kde súťaž vyhodnotili a odovzdali diplomy a ceny. Mladým výtvarníkom blahoželajú

matičiari z Brezna

Oslava MDD v Ráztoke

   Vlani deti z Ráztoky prvýkrát absolvovali Cestu rozprávkovým lesom. Po pozitívnej odozve sme preto i tento rok pripravili rozprávkovú cestu so súťažnými zastaveniami. Lokalita a okolie Ráztoky sú prístupné a krásne, preto sme zvolili cestu iným smerom ako vlani. Deti sa v prírode stretli s rozprávkovými bytosťami - strigou, čertom, šašom,  zbojníkmi, korzárom - a zasúťažili si podľa veku v rôznych športových disciplínach. Na záver celej akcie pri ohníku šašovia, rodičia i deti opekali špekáčiky. Zahrali si futbal a v závere dostalo každé dieťa sladkú odmenu. Slniečko svietilo, deti sa zabávali a rodičia boli spokojní. To bol náš zámer, aby deň pre deti patril naozaj im, aby bol pohodový a plný dobrej nálady.
 

Zuzana Vaníková



Dni obce Závadka nad Hronom

   Závadka nad Hronom v dňoch 16. - 18. mája po prvý raz usporiadala Dni obce. Trojdňový program osláv bol bohatý a každý si v ňom mohol nájsť to svoje. Začal sa v piatok sprievodom obcou od kostola ku kaplnke Sv. Jána Nepomuckého, kde pokračoval odpustovou svätou omšou. Popoludní v priestoroch obecného múzea prebiehal Dvor remesiel. Na tejto akcii sa mohli obyvatelia a návštevníci obce oboznámiť s rôznymi druhmi remesiel, ktoré sa kedysi na dedine robievali. Piatok vyvrcholil galavečerom, ktorý bol venovaný rodákovi Jurajovi Kováčovi. Druhý deň Dní obce sa niesol v športovom duchu. Začal sa slávnostným otvorením športových akcií a pokračoval mnohými súťažnými disciplínami: Malý cyklista, Malý modrý delfín, rôzne súťaže pre rodičov a deti, turnaje - volejbalový, futbalový, tenisový. Sobotňajší večer vyvrcholil májovou veselicou. Nedeľný program bol spojený s oslavami Dňa matiek a stavaním mája.

   Všetkým účastníkom veľmi pekne ďakujeme a už teraz vás pozývame na Dni obce 2009.

Text a foto: Miroslav Gandžala


Náš kamarát, policajný pes

   Súčasnosť je plná situácií, kedy sa dostávame do kontaktu s policajtmi vo výkone služby. Aj naše deti sa často stávajú svedkami policajných zásahov. Či už je to na televíznej obrazovke, alebo v reálnom živote. Ich pohľad na prácu strážcov zákona je však skreslený.
   V snahe pomôcť deťom pochopiť podstatu neľahkej policajnej práce, sme sa rozhodli pozvať policajtov na návštevu našej materskej školy. Ujovia policajti Andreánsky a Petrek si so sebou priviedli aj svojho štvornohého kamaráta Chárona, ktorý nám ukázal niekoľko zaujímavých ukážok z policajného kynologického výcviku. A keď sme si toho múdreho psíka mohli aj pohladkať, cítili sme sa ozajstnými hrdinami. Len naše učiteľky si skromne povzdychli, že by bolo super, keby sme ich aspoň tak poslúchali, ako ten náš nový kamarát uja policajta.
   Ďakujeme za milú návštevu a dúfame, že sa naša spolupráca bude rozvíjať aj naďalej.
Deti a učiteľky z materských škôl Hradby a  B. Němcovej

 


Vo štvrtok 5. júna sa v priestoroch Súkromnej pedagogickej a sociálnej akadémie EBG (SPSA EBG) v Brezne uskutočnila slávnostná akadémia pri príležitosti prijatia školy do siete škôl Európskych vzdelávacích stredísk pre povolanie a spoločnosť (EBG). Medzi hosťami nechýbali zástupcovia mesta, členovia predstavenstva EBG, riaditelia základných a stredných škôl okresu, zástupcovia UMB v Banskej Bystrici a domovov sociálnych služieb. Riaditeľka školy PaedDr. E. Hlaváčová prevzala z rúk Dr. B. Beckmanna certifikát kvality školy od Združenia pre kvalitu Európskych vzdelávacích stredísk. Na programe sa podieľali študenti SPSA EBG a žiaci Základnej umeleckej školy v Brezne. Súčasťou akadémie bola aj prehliadka priestorov školy a ukončenie výstavy prác študentov a projektu Bližšie k človeku, ktorý študenti realizovali od februára do mája tohto roka. Výťažok z dobrovoľného vstupného študenti na akadémii venovali zástupcom Domova dôchodcov a domova sociálnych služieb Luna v Brezne, v ktorom počas trvania projektu vykonávali dobrovoľnícke práce.

Foto: Štefan Vozár  


STRANA : 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT