Šaty vraj robia človeka
Teraz vás, detváčiky
moje zlaté, poinformujem, ako sa za dávnych čias mojej mladosti ľudia v našej
dedine obliekali. Prečo? Nuž preto, že nasledujúce rozprávanie sa bude týkať
časti môjho oblečenia, ktorú som si od mamy horko-ťažko vymodlikala. Nástojčivá
žiadosť sa mi síce splnila, ale moja radosť trvala príliš krátko – azda ako
všetko, čo je na tomto svete veľmi vytúžené.
Tak teda – ako sa
v našej dedine ľudia zaodievali? Kroj sa tu neuchytil, ale voľačo človek na seba
hodiť musí. Nemôže nikdy chodiť ako Eva s Adamom v raji zaodetý iba figovým
listom. V pracovné dni nosili celkom staré ženy dlhé sukne, volali ich kikle.
V páse boli nazberkané a siahali až po členky. Na to zástera. Ak bola pracovná,
z hrubého konopného plátna, hovorili jej futka. Jej o čosi sviatočnejšej sestre
sa ušlo meno „fiertuška“. Na hornú časť tela sa obliekala voľná blúza, takzvaný
kabátik. Vpredu sa zapínala na gombičky, miesto goliera mávala stojačik. Na
hlavu šatka, zvyčajne čierna s drobným bielym vzorom, uviazaná „na ženičku“.
Čiže uzol na trojuholník preloženého štvorca sa uväzoval vzadu na krku „na
hrdúsku“. Všetky tieto výrazy sa už dnes aj mne samotnej zdajú také zastarané,
že celkom vážne uvažujem, či ich v tomto rozprávaní vôbec použiť. Ale v dávnych
časoch mojej mladosti bežne žili, preto som sa rozhodla, že ich ponechám. V nedeľu sa nosilo to
isté, ibaže z jemnejšej látky a šatka sa uväzovala pod bradu.
Mladšie ženy, zhruba vo
veku mojej mamy, si v stredtýždni obliekali vlastnoručne ušité „kabane“ –
kartúnové, z belasej tlačeniny v letných dňoch, „barchetové“, teda z teplejšieho
materiálu v chladnejšom počasí. V nedeľu do kostola im krajčírky ušili sviatočné
šaty podľa módnikov. Na hlavu sa uväzovali jemné šatky „delínky“, v zime sa
hlava i plecia ešte zahaľovali do hrejivých vlnených „šavoliek“. O rukaviciach
chyrovala máloktorá – možno ani žiadna. Samozrejme, že v našich dedinských
kostoloch sa nekúrilo, hriala iba ak para, čo sa každému kúdolila od úst.
Čo sa týka účesov,
celkom staré ženy, i tie zhruba vo veku mojej mamy, nosili vlasy dlhé až poniže
pása. Zapletali si z nich vrkoč, ktorý na tyle skrútili do takzvaného „kuntu“
a pripevnili k hlave asi desaťcentimetrovými vlásenkami „harnódľami“. Mladšie
ročníky, najmä tie, čo mali za sebou „službu“ v mestských, hlavne židovských
domácnostiach, dávali si robiť v kaderníctvach „železovú trvalú“. Od nej im
často vyzerali hlavy ako ometlá na vymetanie chlebových pecí. No čo už, každý
pokrok vyžaduje obete. Odrastené dievčatá, ktoré z rôznych dôvodov matere slúžiť
nepustili, napodobňovali v mnohom svoje svetaskúsenejšie kamarátky.
Chlapi boli v tých
dávnych časoch – čo sa týka obliekania – oveľa konzervatívnejší. Niektorí nosili
po nedeliach svoj jediný oblek – sobášny – až do samej smrti, ba v ňom ich aj
pochovali. V týždni obliekali nohavice a saká z mančestru, ktorý sa v tom čase
nazýval „čertova koža“. Zopár sedliakov a hôrnych robotníkov nosilo kološne,
nohavice z doma utkaného súkna, k bielym nohaviciam i bielu doma utkanú plátennú
košeľu, niektorí aj frajersky na jedno plece zavesenú bielu súkennú huňu. Ale
tých bolo málo. Pamätám sa ešte na dvoch alebo troch mužov stredného veku, čo
nosili čierne rajtky z jemného súkna „cigarky“, zastrčené do čiernych čižiem
s tvrdou sárou, k tomu čiernu vestu „ľajblík“ olemovanú červenou šnúrou
a ozdobenú množstvom „strieborných“ gombíkov. Či boli naozaj strieborné, nebudem
tvrdiť. Všetci mali priezvisko Galicius.
Všetci nosili na
hlavách čierne klobúky s dosť širokou strieškou, v zime čierne baranice. Nohy sa
obúvali do baťovských bagančí alebo doma vyrobených kapcov, univerzálnej to
obuvi v každom ročnom období pre ženy i pre mužov.
Pamätám sa na jedného –
dvoch ujčekov, čo na nohách v lete nosili krpce. O jednom z tých ujčekov sa
hovorilo, že v jeden deň navštívil svojho syna v ružomberskej kasárni, doniesol
mu vraj čerstvých, ešte teplých halušiek a v ten istý deň sa aj vrátil domov.
Celú trasu vraj prekonal ta i nazad pešo.
Nuž tak. Verte mi, deti
moje alebo nie, doteraz som vás nikdy neoklamala a nemienim to urobiť ani
v budúcnosti. Vážim si váš záujem a teším sa, že moje povedačky prijímate
s úsmevom. A hlavne s dôverou. Veď keby tej nebolo, odmietli by ste aj ďalšiu
príhodu, čo sa pre zmenu stala mne a je priam taká neuveriteľná ako tá o teplých
čerstvých haluškách pre vám úplne neznámeho vojaka Jana z Kulisky.
(Pokračovanie)
Volali ho Perohryz
Medzi zabudnutých a zabúdaných spisovateľov 19.
storočia patrí aj učiteľ Anton Emanuel Timko, rodák zo Seliec. Učil v Radvani,
v Halíči pri Lučenci, v blízkej Bystrej, Kline a najdlhšie v Trhanovej
(Podkriváň), kde aj zomrel.
V nekrológu napísal
o ňom Jozef Škultéty: „Takíto tichí pracovníci sú pravé perly nášho učiteľského
duchovného života... Oni sú chránitelia a prechovávatelia gramotnosti a vyššieho
túženia v ľude. Merať ich i tak nerovným merťukom literárnosti je
nespravodlivé...“
Timkova rozvetvená
literárna tvorba má dve výstižné charakteristiky: vedomie povinnosti slúžiť
literatúrou potrebám ľudovej osvety - zápas o zachovanie národného ho nútil do
písania kalendárov, detských knižiek a vzdelávacích príručiek, ale iskra
hravosti, nevšedný dar fabulácie a dravosť ho nútili písať o exkluzívnych
témach, o exotických zemepisných lokalitách a o zaujímavej histórii. Tak
prenikal aj do žánrov, ktoré dávali priestor fantázii. Jeho dielka sú prekvapivo
svieže, sršia vtipom, iróniou a humorom. Timkova tvorba bola určená predovšetkým
deťom – Betlehemskí valasi, Umelkár, Prstenkár, Štepársky kalendárik, poviedky
Drotárik a Verný psíček, zo zvieracích rozprávok to boli Vlk špekulant a Macko,
príhody tatranského medveďa. On je vlastne priekopníkom v žánri zvieracej
rozprávky v našej literatúre. Ale najobľúbenejšie boli jeho diela, ktoré pôvodne
pre deti neboli určené. Z jeho „humoristických cestopisov“ to boli Výlet do
Ázie, Výprava na severnú točňu, Výskumy z Mesiaca, Prechádzka po pekle, Návšteva
u Smrti a iné. Zaujímavé a pútavé boli pre mladých čitateľov aj romantizujúce
poviedky a povesti Na ľupčianskom zámku, Hrajnoha na Vepre a Perla ľubietovská.
Napísal aj hry Chlapec, ktorý chodil poza školu, Statočný drotárik, Ukradnutý
prsteň, Betlehem a iné. Knihy, časopisecké a kalendárové príspevky si sám aj
ilustroval. Vychádzali v edícii Grošová knižnica a v časopise Včelka, ktorej
prvé dva ročníky spolu s A. Sokolíkom aj redigoval.
„Keby ho osud bol
postavil do veľkého mesta... bol by sa on stal zaiste románopiscom... Žiaden
odbor mu nie je cudzí, žiaden svet neznámy, juh i sever, história i život
spoločenský, minulosť i prítomnosť, ba i budúcnosť jednako pokúša svojím mnoho
píšucim perom.“ (J. Vlček)
E. Timko sa narodil 27.
júna 1843 v Selciach pri Banskej Bystrici a zomrel 10. marca 1903 v Trhanovej.
Uplynulo už 165 rokov od jeho narodenia.
A. Prepletaná
Výsluch
„Meno…“
„František Šošovička,
prosím.“
„Zamestnanie…“
„Nezamestnaný.“
„Pán svedok, teraz vaše
meno…“
„Viliam Paštrnák,
majiteľ čerpacej stanice, Majakovského 80, prosím.“
„Takže, čo máte proti
pánovi Šošovičkovi…?“
„No, takže, ehm… aby som
začal od začiatku… Už dva týždne pozorujem, že tento pán sa obšmieta okolo nášho
objektu. Každý deň si príde vypiť kávu a…“
„Nemôžem? Veď na pumpe
v bufete sa zastaví veľa vodičov…“
„Počkajte, pán
Šošovička, o chvíľu dostanete slovo.“
„Teda, vodiči tam
chodia, ale tento pán nechodí tankovať, len tak sa tam motá, pozerá do zeme,
potom sleduje autá a na to si roztvorí noviny a číta. Postojačky.“
„A čo, vy nechodíte na
prechádzku?“
„Chodím, ale určite nie
k benzínke, ale niekam do prírody.“
„To je predsa jedno,
kam, nie?“
„Mne sa to zdá nanajvýš
podozrivé, ešte je len ráno a on tam už postáva. A dokonca si v poslednom čase
vodí so sebou aj nejakého malého chlapca, to asi aby nebol taký nápadný… Neviem
si to vysvetliť, ale normálne to určite nie je, preto som ho priviedol.“
„Ako zločinca! To si
vyprosím a žiadam, aby ste mi dali dolu putá!“
„Pokiaľ si pamätám, už
ste boli raz k nám predvedený… Čo to bolo, pán Šošovička?“
„Bolo to pred mesiacom a
tiež to bol omyl…“
„Áno, mám to tu… Á,
pozrimeže! Chytili vás pri obchôdzke okolo plota pri rafinérke…Tak to sa mi už
nezdá také normálne a nepovedzte mi, že aj tam ste chodili na čerstvý vzduch…“
„Áno, presne tak…“
„Tak, dosť! Viete, že
vás môžem dať zavrieť? Teda, poďme od začiatku… Pre akú organizáciu pracujete?
Ste špión alebo snáď sabotér?“
„Ani jedno, ani druhé.
Som poctivý občan, nikomu som nič neurobil a žiadam, aby ste ma pustili.“
„Tak, ešte raz, kto vám
to prikázal, s kým spolupracujete, čo tým sledujete, chcem mená, mená…“
„Prikázala mi to moja
žena…“
„Žena?“
„Áno, povedala, že ak sa
neodnaučím fajčiť, rozvedie sa so mnou… a toto sú jediné miesta, kde sa
neodvážim zapáliť si…“
Emília Molčániová
Ku Dňu otcov
Konečne sa dáva
Pravda
všetkým na známosť to že...
v zrkadlovej sieni hádam každej dušičky
spočiatku malého dieťatka - toho ktoré
k balansu najmä s istotou potrebuje
neustále vídavať po boku príklad
pre seba mužný vzor otca od základov
novopostaveného cirkusu svet duše potomka
V ďalšom pokračovaní trikov lásky a jej zmyslu
preňho našťastie hneď od začiatku
vďaka nemu nedobytného života
v neodbytnom čase Obaja sú tu v pohotovosti
človek pre teba ako je aj otec pre dieťa
Janko Siman
Policajt môj
kamarát
V školskom
roku 2007/2008 Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v spolupráci s Centrom
voľného času v Brezne zorganizovalo výchovno-vzdelávací projekt preventívneho
charakteru Policajt môj kamarát, do ktorého sa zapojilo päť základných škôl
z okresu. Projekt sa skladal z teoretickej časti (dopravná výchova, prevencia
kriminality a drogová prevencia) a z praktickej časti, ktorá zahŕňa dopravnú
súťaž (jazda na bicykli v simulovanej situácii s dopravným testom) a branné
preteky (testy z oblasti drogovej problematiky, prevencie kriminality, činnosti
Policajného zboru, povinnej výbavy bicykla, streľba zo vzduchovky a hod granátom
na cieľ).
V rámci
projektu sa vo štvrtok 29. mája v priestoroch Základnej školy s materskou školou
Pionierska 2 uskutočnilo okresné kolo súťaže. Súťažilo sa v dvoch kategóriách
starších a mladších žiakov za účasti desiatich družstiev (štyridsať žiakov)
z piatich základných škôl.
V kategórii
mladších žiakov (3. - 4. ročník) sa na 1. mieste umiestnili žiaci Základnej
školy Telgárt, na
2. mieste žiaci Základnej školy Heľpa
a na 3. mieste žiaci Základnej
školy s materskou školou Pionierska 2.
V kategórii starších žiakov (6.
-7. ročník) opäť zvíťazili
žiaci z Telgártu pred žiakmi
z Heľpy,
3. miesto patrí žiakom Základnej školy
s materskou školou K. Rapoša, Pionierska 4 . Víťazi si odniesli pekné vecné ceny
a diplomy. Víťazné družstvá z oboch kategórií postúpili do krajského kola
súťaže, ktoré bude 19. júna v Banskej Bystrici.
(vr)
Spevácky zbor
mesta Brezna v Ciechanówe
Vo štvrtok 29.
mája Spevácky zbor mesta Brezna (SZMB) už tretíkrát vo svojej histórii zavítal
do družobného mesta Ciechanów, nachádzajúceho sa sto kilometrov severne od
Varšavy, a to pri príležitosti piateho ročníka medzinárodného festivalu
speváckych zborov Ciechanovia cantans.
V prvý
festivalový deň sa členovia zúčastnili ako poslucháči na úvodnom koncerte
v Rímskokatolíckom kostole sv. Petra, kde účinkovali miestne cirkevné
a mládežnícke spevokoly.
Ďalšie dva dni
sa už niesli v znamení aktívnych vystúpení – chrámový koncert vo Farskom kostole
sv. Jozefa, kde zneli sakrálne piesne a „svetský“ koncert v miestnom dome
kultúry.
Pre Brezňanov
bolo určite prekvapením počúvať piesne poľského spevokolu Clil, tvoreného
výlučne Židmi žijúcimi tam v diaspóre.
Záver
festivalu patril domácemu spevokolu Sine nomine, s ktorým si poslednú spoločnú
skladbu - černošský spirituál Gonna study war no more - zaspievali okrem iných
tiež členovia SZMB.
Ostáva sa už
len poďakovať dirigentovi prof. PaedDr. Milanovi Pazúrikovi, CSc., za prípravu
breznianskeho spevokolu na toto podujatie a poľským priateľom za úprimné, milé
a vskutku srdečné nielen privítanie, ale aj sprevádzanie počas celého pobytu
v Ciechanówe. Veď dámy a páni mohli do sýtosti využívať výhody hotelového bazénu
a aj toboganu, ktorého sa nezľakli ani najstaršie speváčky.
Ešte raz
všetkým za všetko: veľká vďaka!
Juraj Zelník
|
Výtvarná súťaž
žiakov
Oblastné
pracovisko Matice slovenskej v spolupráci s Miestnym odborom Matice slovenskej
v Brezne k 1. júnu – Medzinárodnému dňu detí – zorganizovalo výtvarnú súťaž
žiakov. Zapojili sa do nej tri základné školy z Brezna a Základná škola
z Pohronskej Polhory. Práce žiakov boli hodnotené v dvoch kategóriách podľa veku
súťažiacich. V 1. kategórii (1. - 4. ročník) bolo poradie: 1. A. Černáková, 2.
R. Longauerová, 3. P. Křenová (všetky ZŠ s MŠ P 2); v 2. kategórii (5. – 9.
ročník) zvíťazila Ľ. Pančíková (ZŠ s MŠ P 4) pred S. Machyniakovou (ZŠ s MŠ MPČĽ
35) a N. Zaťkovou (ZŠ s MŠ P 2). Ceny poroty získali práce V. Plechovej (ZŠ s MŠ
P 2), N. Centkovej a E. Kešelákovej (obe ZŠ s MŠ MPČĽ 35). Všetky práce boli
zverejnené na výstavných paneloch pred matičnou kanceláriou, kde súťaž
vyhodnotili a odovzdali diplomy a ceny. Mladým výtvarníkom blahoželajú
matičiari z
Brezna
|
Oslava MDD v
Ráztoke
Vlani deti
z Ráztoky prvýkrát absolvovali Cestu rozprávkovým lesom. Po pozitívnej odozve
sme preto i tento rok pripravili rozprávkovú cestu so súťažnými zastaveniami.
Lokalita a okolie Ráztoky sú prístupné a krásne, preto sme zvolili cestu iným
smerom ako vlani. Deti sa v prírode stretli s rozprávkovými bytosťami - strigou,
čertom, šašom, zbojníkmi, korzárom - a zasúťažili si podľa veku v rôznych
športových disciplínach. Na záver celej akcie pri ohníku šašovia, rodičia i deti
opekali špekáčiky. Zahrali si futbal a v závere dostalo každé dieťa sladkú
odmenu. Slniečko svietilo, deti sa zabávali a rodičia boli spokojní. To bol náš
zámer, aby deň pre deti patril naozaj im, aby bol pohodový a plný dobrej nálady.
Zuzana Vaníková
|
Dni obce Závadka
nad Hronom
Závadka nad
Hronom v dňoch 16. - 18. mája po prvý raz usporiadala Dni obce.
Trojdňový program osláv bol bohatý a každý si v ňom mohol nájsť to svoje. Začal
sa v piatok sprievodom obcou od kostola ku kaplnke Sv. Jána Nepomuckého, kde
pokračoval odpustovou svätou omšou. Popoludní v priestoroch obecného múzea
prebiehal Dvor remesiel. Na tejto akcii sa mohli obyvatelia a návštevníci obce
oboznámiť s rôznymi druhmi remesiel, ktoré sa kedysi na dedine robievali. Piatok
vyvrcholil galavečerom, ktorý bol venovaný rodákovi Jurajovi Kováčovi. Druhý deň
Dní obce sa niesol v športovom duchu. Začal sa slávnostným otvorením športových
akcií a pokračoval mnohými súťažnými disciplínami: Malý cyklista, Malý modrý
delfín, rôzne súťaže pre rodičov a deti, turnaje - volejbalový, futbalový,
tenisový. Sobotňajší večer vyvrcholil májovou veselicou. Nedeľný program bol
spojený s oslavami Dňa matiek a stavaním mája.
Všetkým účastníkom veľmi pekne
ďakujeme a už teraz vás pozývame na Dni obce 2009.
Text a foto: Miroslav Gandžala
Náš kamarát,
policajný pes
Súčasnosť je
plná situácií, kedy sa dostávame do kontaktu s policajtmi vo výkone služby. Aj
naše deti sa často stávajú svedkami policajných zásahov. Či už je to na
televíznej obrazovke, alebo v reálnom živote. Ich pohľad na prácu strážcov
zákona je však skreslený.
V snahe pomôcť deťom pochopiť podstatu neľahkej policajnej práce, sme sa
rozhodli pozvať policajtov na návštevu našej materskej školy. Ujovia policajti
Andreánsky a Petrek si so sebou priviedli aj svojho štvornohého kamaráta Chárona,
ktorý nám ukázal niekoľko zaujímavých ukážok z policajného kynologického
výcviku. A keď sme si toho múdreho psíka mohli aj pohladkať, cítili sme sa
ozajstnými hrdinami. Len naše učiteľky si skromne povzdychli, že by bolo super,
keby sme ich aspoň tak poslúchali, ako ten náš nový kamarát uja policajta.
Ďakujeme za milú návštevu a dúfame, že sa naša spolupráca bude rozvíjať aj
naďalej.
Deti a učiteľky z materských škôl Hradby a B. Němcovej
Vo štvrtok 5. júna sa
v priestoroch Súkromnej pedagogickej a sociálnej akadémie EBG (SPSA EBG) v
Brezne uskutočnila slávnostná akadémia pri príležitosti prijatia školy do siete
škôl Európskych vzdelávacích stredísk pre povolanie a spoločnosť (EBG). Medzi
hosťami nechýbali zástupcovia mesta, členovia predstavenstva EBG, riaditelia
základných a stredných škôl okresu, zástupcovia UMB v Banskej Bystrici a domovov
sociálnych služieb. Riaditeľka školy PaedDr. E. Hlaváčová prevzala z rúk Dr. B.
Beckmanna certifikát kvality školy od Združenia pre kvalitu Európskych
vzdelávacích stredísk. Na programe sa podieľali študenti SPSA EBG a žiaci
Základnej umeleckej školy v Brezne. Súčasťou akadémie bola aj prehliadka
priestorov školy a ukončenie výstavy prác študentov a projektu Bližšie
k človeku, ktorý študenti realizovali od februára do mája tohto roka. Výťažok
z dobrovoľného vstupného študenti na akadémii venovali zástupcom Domova
dôchodcov a domova sociálnych služieb Luna v Brezne, v ktorom počas trvania
projektu vykonávali dobrovoľnícke práce.
Foto: Štefan Vozár
