Narodil sa 3. januara 1940 v Lopeji. Zakladnu skolu vychodil vo Varine, v roku 1957 zmaturoval v Gymnaziu v Ziline. Potom studoval na Vysokej skole pedagogickej odbor slovencina - dejepis. Po skonceni vysokoskolskych studii nastupil do Matice slovenskej do Martina. Tu najskor pracoval v Literarnom archive, potom sa stal riaditelom Narodnej kniznice MS. V rokoch 1968 - 1970 bol zastupcom tyzdennika Maticne citanie. Pre svoje politicke postoje koncom 60. rokov musel z Matice slovenskej odist a nesmel publikovat. Najskor sa zamestnal ako osetrovatel v psychiatrickej liecebni a po dvoch rokoch ako dopravny dispecer v podniku Vahostav na priehrade Liptovska Mara. Od roku 1979 bol redaktorom vydavatelstva Osveta v Martine, kde redigoval zdravotnicku literaturu. Po novembri 1989 sa stal sefredaktorom Slovenskych narodnych novin, potom bol vedeckym tajomnikom Matice slovenskej, neskor zastupcom sefredaktora Slovenskych narodnych novin a dnes pracuje aj ako clen redakcnej rady Slovenskych pohladov. Do literatury vstupil ako kulturny historik. Po predchadzajucej bohatej publicistickej cinnosti knizne vydal dvojzvazkove dielo o historii Matice slovenskej - Matica slovenska v rokoch 1919 - 1945 a Matica slovenska v rokoch 1945 - 1954. Spolocne s Petrom Strelingerom je autorom dvoch zvazkov biografickych poviedok o klasikoch slovenskej literatury Kto proti osudu I., II., ktore vsak z politickych dovodov vyslo len pod menom jeho spoluautora. Samostatne vydal popularny zivotopis J. M. Hurbana pod navzom Perom a mecom a o Hurbanovi zostavil aj dokumentarnu knizku Zivot zvoniaci cinom. Podobny charakter ma aj kniha Tragicke hladanie zivota o zivote a diele Dusana Makovickeho. O tragickych osudoch vyznamnych osobnosti slovenskej historie napisal knihu Cesty na popravisko. Historiu a miesto Matice slovenskej v dejinach slovenskeho naroda priblizil v knihe eseji Vrastanie do zivota. Teraz sa s jeho clankami mozeme najcastejsie stretnut v Slovenskych narodnych novinach a v Slovenskych pohladoch.

Aj ked ho osobne mnohi nepozname, ako nasmu rodakovi mu prajeme k jeho jubileu v jubilejnom roku 2000 vela zdravia, stastia, ostre pero a vela uspechov pri obhajovani prav Matice slovenskej. Pritom mu vsak musime pomoct aj my.

...

Strucne januarove kalendarium nasich znamych osobnosti:

Sedemnasteho januara 1990 zomrel v Brezne general Jan Imro (nar. 4. marca 1897 v Kovacici).
Pred patnastimi rokmi zomrel v Brezne hudobny skladatel, advokat a notar JUDr. Vojtech Wick (nar. 26. juna 1908 v Sucanoch).
Pred sestdesiatimi rokmi 31. januara 1940 zomrel v Nitre sochar Stefan Padlicka (nar. 22. oktobra 1867 v Pohronskej Polhore. V Brezne zil od roku 1910).
Podrobnejsie sme o vsetkych pisali nedavno pri vyrociach ich narodenia.

Zamyslenie...

Profesor Jan Fuska, predseda Nadacie M. R. Stefanika, spolu s kolektivom si dali slovo, ze: "Z ucty k osobnosti M. R. Stefanika a k jeho dielu, ktore vykonal a ktoremu zasvatil zivot, pri prilezitosti 80. vyrocia jeho predcasne ukonceneho zivota" vydaju knihu.

Kniha M. R. Stefanik v myslienkach a obrazoch je na kniznom trhu. Vydavatelstvo Elan sa s nim "popasovalo". Profesor Jan Fuska je jej zostavovatelom.

Udaje v knihe su v troch jazykoch: v slovencine, vo francuzstine, v anglictine. Ma bohatu farebnu fotodokumentaciu, umelecko-esteticky vyclenenu k slovnemu textu. V casti Pomniky, na strane 124 je aj socha M. R. Stefanika z Brezna (je najkrajsia).

Kniha, o ktorej je rec, je na vysokej reprezentacnej urovni po grafickej, stylizacnej, obsahovej naplni. V nej sa stretneme, okrem vystiznych, hlboko mysliacich myslienok M. R. Stefanika aj s uvahami, vyrokmi, s hodnotenim M. R. Stefanika zo strany vyznamnych osobnosti, vedcov, generalov. Za vsetkych spomenme aspon S. Osuskeho, evanjelickeho biskupa, Stefanikovho spoluziaka, A. Matusku, literarneho historika, L. N. Tolsteho, ruskeho spisovatela, F. X. Saldu, ceskeho spisovatela...

Z myslienok M. R. Stefanika aspon tieto: Som Slovak telom i dusou - neznam lasky polovicatej. Vola, skutocna vola vsetko zmoze: dusevne aj telesne neresti. Zil som krasny zivot. Prezival som vecnost v sekundach.

Kniha a v nej vela-vela poucneho o nasom bohatierovi, ktory sa na cestu do sveta vydal z Kosarisk, aby sa po rokoch opat vratil, ale mrtvy, do rodiska, na monumentalne Bradlo, kde sniva svoj sen.

Kniha vyvolava spomienky, zamyslenie. Na mysel prichadza S. Kremery a jeho basen Stefanikova matka - uryvok: Chod syn moj vo svet siroky, ked uz raz tak byt musi to nase plema slovenske i tak sa v biede dusi. Chod syn moj! V svete dalekom na mater nezabudni a vrat sa, vrat sa vitazom ak svitne raz den sudny. A siel chlapec belavy a minali sa leta, a naucil sa vo svete ako sa volne lieta. Volne priletel az nad Bratislavu.

(sg)

A. Prepletana

Zamyslajuc sa nad touto otazkou mi spociatku prisli na um len vedomosti z prirodopisu a ekologie. Les je suhrn rastlinstva, zivocisstva a drevnych porastov. Je to domov pre mnohe zivocichy, rastlinky a zvierata, ale aj ukryt cloveka pred mnohymi starostami, trapeniami a civilizacnymi pohromami.

Uvedomila som si, ze je to nedostatocne pre dobru sutaznu pracu, a preto som v rozmyslani pokracovala. A v tom som sa rozpamatala na Jakubiskov film - Sedim na konari... - mimochom velmi dobry film, narocny, znacne alegoricky. Zaroven mi preblesklo myslou aj moje iste zivotne obdobie, kedy som sa skryvala ako dieta do koruny nizkej, divej jablone rastucej blizko lesa za nasou zahradou, kula tu svoje tajne plany a snivala svoje nedosnivane sny.

Jablon uz zostarla a ja som dospela tiez. A pretoze u nas je taky zvyk , ze pri kazdom narodenom dietatku zasadi otec nejaky strom - listnaty ci ihlicnaty - mrzi ma, ze zahrada ci les si este trosku pockaju, kym cakan rozkryje jej vnutro a matka Zem prijme korienky noveho stromu, aby mu dodala zivin a tym dala najavo, ze novorodenec bude tiez zivy a zdravy a bude sa mat k svetu. Ak by nedajboze stromcek vyschol, dietatko bude tiez slabe, neduzive a ktovie, mozno aj...

Vidite, stara skusenost, tradovana v nasej rodine od pradedka, dokaze doplnit v prirode to, na co sama nestaci a naprava to, co clovek, ale aj prirodne katastrofy pokazili. Tychto nedostatkov je strasne vela, ved okrem ekologov, ochrancov prirody, pracovnikov statnych lesov a polovnikov sa touto tematikou zaoberaju aj basnici a ini umelci: "Bolia ma biele bruska mrtvych ryb, ktore som videl plavat na hladine rieky, tej smutnej siahodlhej rakvy, kde odpociva umucena voda." (Milan Rufus) Co strasne musel vidiet tento velikan slovenskej poezie, ked ho to inspirovalo k tymto versom?

Videl cloveka najmocnejsieho prirodneho tvora, ktory si mysli, ze preto ma v prirode aj najviac prava a moze vraj podla svojich potrieb zachovat, nicit alebo si prirodu akokolvek prisposobovat. Vsade drancuje a nici, prirodu povazuje za nekonecneho a nevycerpatelneho Boha.

Priroda a les sa vsak nebrania, stedro otvaraju a vydavaju svoje poklady coraz nenasytnejsiemu cloveku. Ten konecne nasiel dlho utajovany kluc k jej tajomstvam - moderne prirodene vedy - a moze naberat plnymi priehrstiami. Zacalo vykoristovanie prirody!

Objavil sa vsak novy faktor, ekologicka kriza, ktora zasahuje uz vlastne aj existenciu cloveka, a preto sa zacinaju publikovat coraz hlasnejsie vykriky. "A ta zem, bicom hnana k porodnici, vie, kam z nej ziva voda odteka. Tusi, kam jeho pomocnici jedneho dna raz zmietnu cloveka." (Milan Rufus) Iluzie o cloveku po precitani tychto versov ma pomaly prechadzaju. Stavame sa vaznym problemom nielen pre seba, ale takpovediac aj pre prirodu a les. Snivame o surovinach na Mesiaci ci na Marse, ale ak si nechceme podpilit konar, na ktorom sedime, pochopme, ze priroda a jej sucast les, su konecne v case a priestore, nie su vsemohuce, su kvantitativne a kvalitativne vycerpatelne a znicitelne. Clovek nie je bytost, co k nim nepatri, je bytost, ktorej pobyt na Zemi je len docasny, a preto vratme prirode i lesu ich cest, aby sme mohli prezit aj s nasimi potomkami krasne vcasne rana, aby sa naplnili slova basnika: " Tu pre mna rastu jahody, maliny. Nedam za ine stastie domov moj jediny." (Jan Smrek) A aby sa nam pri potulkach v lese neprihovoril stary buk, na ktorom sa zacali prejavovat priznaky smrti od kylych dazdov, tymito slovami: "Vy blazni! Ved sa znicite tym, ze znicite nas a ine stromy zivota. Ale neteste sa. Nepodari sa vam vyhasit vsetok zivot na tejto planete a vobec nie navzdy. Vy ste na Zemi zavisli od rastlin a zivocichov, ale ich zivot nie je zavisly od vas. Mozete vselico znicit, ale zivot rozkvitne v tisicich formach na vasich hroboch. Preto nemusite, ak nechcete robit nic pre zachranu lesa - zachranujte sami seba! Uznajte uz konecne jednotu prirody a cloveka! To, co vy oznacujete za odumieranie lesa, je len jedno z poslednych varovani cloveka. My umierame, aby ste vy mohli zit, lebo stromy, to je vecne usilie zeme rozpravat sa s nebom, ktore rado pocuva."

Potom buk zmlkol, hora zastonala nad stratou jedneho svojho druha a ja som si uvedomila, ze hned musim nieco urobit ak chcem, aby som v buducnosti mala kde dosnivat svoje sny a uskutocnovat svoje plany.