4. APRIL 2000 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Hlboko oraj - hlboko si chleba krajaj

(Jarne pracovne zvykoslovia ludu Horehronia)

Od nepamati tak byvalo, ze po dlhej a studenej zime do nasich krajov prichadza nova jar. Sem na Horehronie vsak prichadza o cosi neskor, mozno preto ju clovek tohto kraja tak tuzobne ocakava.h0014c.jpg (16834 bytes) No krasa novej jari to neboli len spevy, zvyky ci obycaje, to bol aj cas prace. Ale clovek tohto kraja si aj pri nej zachoval vela pracovnych zvykoslovi.
Pred prvou jarnou orbou sa pripravovalo zbozie na siatie. Vkladali sa don svateniny: omrvinky zo stedrovecerneho stola, skrupinky z vajec, ktore dostali dievky, ked chodili s "Marejnou", kost zo sunky z Velkej noci, ci na Kvetnu nedelu posvatene bahniatka. Potom sa kazde vrece posvatilo svatenou vodou. Rolnik - hospodar sa snazil nic nezanedbat, co ho naucil jeho otec, ci stary otec. Orba a sejba sa mala zacat vzdy vo stvrtok, mesiac mal byt v splne, aby aj klasy boli plne. Prvy sa sial ovos. Orac dostal na ranajky prazenicu alebo vajicko uvarene na tvrdo. Skrupinky z vajicok zaoraval do prvej vyoranej brazdy, ktora mala byt oproti vychadzajucemu slnku. Mnohi gazdovia skor ako vylozili pluh na voz, posvatili ho svatenou vodou a lemes natreli slaninkou, odlozenou od Vianoc. Ked bolo uz vsetko hotove, vzal gazda pod pazuchu maly bochnik chleba alebo aspon cerstvo upeceny posuch "priesnik". Vajickom poutieral kone alebo voly, aby boli okruhle a nakoniec voz aj zaprah obisiel tri razy, kropiac ho svatenou vodou. Medzi predne kolesa voza polozil chlieb, vajce a flasticku so svatenou vodou.
Ked prisiel gazda na pole, pluh aj zaprah obisiel tri razy s chlebom, svatenou vodou a vajickom v rukach. Klaciac sa pomodlil a bicom urobil pred zaprah vo vzduchu kriz, len potom vyoral prvu brazdu. Do vyoranej brazdy vkladala gazdina: smidku chleba, sol, cesnak a veci zo stedrovecerneho stola. V Pohorelej vkladali aj kusok trojkralovej kriedy. Ked bolo uz zrno zasiate,h0014b.jpg (29751 bytes) gazda si klakol tvarou k roli, pomodlil sa a pozehnal ju rukou.
Po navrate domov oblievali oraca aj zaprah vodou, aby boli stale sviezi. Lan mali siat tiez len muzi. Sialo sa v druhej polovici aprila. Byvalo zvykom, ze ked gazda sial lan, mal sa pozerat na hory, aby vraj aj lan bol taky vysoky a cisty. Gazdina, ktora chcela mat biele pradena, mala v tento den dat Ciganke chleba. Zemiaky sadila aspon jedna zo zien vtedy, ked sa v dedine miesali ovce. Verilo sa, ze tak ako pri miesacke je pospolu vela oviec, bude aj na jednom koreni tak vela zemiakov.
No vela zvykov bolo spojenych aj s chovom dobytka a oviec. V Zavadke v utorok po Velkej noci, zohnali kravy a ovce dovedna, aby si vraj na seba zvykli. Riadny vyhon byval v aprili, no skor ako sa tak stalo, pastieri sli do kostola, bice a palice polozili na hromadu a knaz ich posvatil. Kazdemu kusu dobytka davali gazdinky posvatene zeliny a aj dobytok ci ovce vyhanali zo stajne s cerstvo odrezanym prutom. Pred ovcin sa kladla retaz, aby ovce drzali pohromade. V Helpe popred ovce kracala zena, oblecena do kozucha, aby taky mali aj ovce. Zeny sa schadzali v dome soltysa, prinasali pre pastierov "vihonovo".
Do jarneho obdobia spadalo i podsadzanie hydiny. Dbalo sa na to, aby sa v dome najprv vyliahla hus, ako sliepka, lebo "hus sa obklada", kym "sliepka rozhrabava". Kvocka sedela dobre, ak mala pred sebou aj slamu spod vianocneho stola.
Gazdina mala podsypavat vtedy, ked isli hufom ludia z kostola, ci deti do skoly.
A znovu je tu ten cas. Prisla nova jar, len tych zvykov, obycajov z nasich dedin akosi ubuda. Skoda, ved skraslovali vtedajsi zivot, robili ho krajsim a radostnejsim.

7. aprila uplynie 55 rokov od smrti majora delostrelectva Samuela Sekurisa

Narodil sa 21. novembra 1906 v Radvani pri Banskej Bystrici v rodine garbiara. Do skoly zacal chodit v Radvani a maturoval v Gymnaziu A. Sladkovica v B. Bystrici. Potom sa vyucil za garbiara a pracoval u otca. V rokoch 1932-39
bol uradnikom Riaditelstva post a telegrafov v Bratislave. V rokoch 1939-43 ako dostojnik slovenskej armady pracoval v roznych funkciach v Bratislave, Topolcanoch, Trencine a v B. Bystrici. V rokoch 1943-44 bol v hodnosti majora velitelom odlucenej jednotky delostreleckeho pluku a zaroven velitelom
posadky v Brezne. Tu sa zapojil do protifasistickeho odboja a do priebehu priprav SNP. Spolupracoval s partizanmi na Horehroni, dodaval im municiu, zbrane a iny material. Po vypuknuti SNP ho vymenovali za velitela delostrelectva 2.taktickej skupiny 1.ceskoslovenskej armady na Slovensku. Po jeho potlaceni sa zdrziaval v horach pri Starej doline a Ciernom Balogu. V polovici novembra 1944 prisiel do Radvane, kde bol 20. novembra zatknuty. Do 30. decembra 1944 bol vazneny v B. Bystrici a do 31. marca 1945 v Bratislave. Napokon ho previezli do Mauthausenu, kde 7. aprila 1945 zomrel. In memoriam bol povyseny na plukovnika. V Brezne je po nom pomenovana ulica.
Lit.: SBS,5.zv.,R-S, Martin, MS 1992,s.197
Zajacova, V.: Slovaci v Mauthausene. Bratislava, Epocha 1970,s.164

A. Prepletana

 

Hroncania - zabiari

Breznania su hugani, Valastania butkari, Hornolehotania rasciari a Hroncania zabiari. Kazda obec u nas ma zakonite svoju prezyvku, ktoru uplatnuju predovsetkym susedia. Bolo by velmi zaujimave i poucne hlbsie skumat, ako vznikali tieto familiarne mena, ale to teraz nie je mojim cielom.
V mojom spominani sa budem viac venovat nam - zabiarom. Nemozem fundovane povedat kedy, kto a preco Hroncanov takto pokrstil. Najma ak prihliadnem na to, ze v hroncianskom chotari nie je ani vela mociarov a tak ani vela ziab v nich. Hroncania nevynikali zvlast ani v konzumovani ziab ci zabacich stehienok. A potom, ved tuto specialitu poznaju aj inde, ba najdeme ju aj v niektorych kucharskych knizkach.
Ja, roduverny Hroncan, som nikdy zivu zabu v ruke nemal. Ako deti sme verili, ze zaba nam spocita zuby, preto sme si pevne zavreli usta, ked sme zabu hoci len videli.
Nezaujimalo nas, na co by to zabe bolo, ako by to robila a co by nas v tom pripade stihlo. Na zabacich stehienkach som si ale rad pochutnaval. Do nasej kuchyne ich priniesol obycajne otec alebo zicliva suseda. Rad som pocuval rozpravania "lovcov" - zabiarov.
Zaby sa lovili vzdy vecer, potme. Ked prisla zabiarska sezona, zabiari sa dohovorili a vystrojeni vhodnou obuvou, svietidlom, sekerkou a vrecom sli na lov do vyhliadnuteho reviru. Boli to stale i obcasne mociare v handelskej ci osrblianskej doline alebo vo valastianskej Sihoti bol to potok spajajuci hate na Hrone a Ciernom Hrone, ktory uz nesluzil svojmu ucelu. Ako svietidlo sluzila volakedy karbidova lampa, neskorsie modernejsia baterka. Zabiari chodili popri mociari a zaby - skokan zeleny alebo hnedy - vylakane svetlom vyskakovali z mociara a hned sa ocitli vo vreci. To, ze svetlo bolo pre zaby takym lakadlom, som nikdy nepochopil. Ked uz bola lovecka vasen uspokojena alebo vsetky viditelne zaby vychytane, bolo treba urobit na vhodnom mieste krutu operaciu - odseknutim oddelit dlhe zadne nohy od ostatneho tela. Tym sa uloha lovcov skoncila. Doma bolo potom treba zabacie stehienka - pary - pozvliekat z koze, odrezat "prsty" a kazdy par zviazat do maleho uzlicka. Nasledovala len vhodna uprava na sporaku. Toto bolo pre nas nadmieru zaujimave, lebo sa aktivizovali v ustach deti chutove pohariky a v nose steklila vona nevsedneho jedla.
Aby zeny mladsej generacie vedeli, ako zabacie stehienka nalezite pripravit, uvediem recept, ktory som nasiel v Spankovej Slovenskej kucharke na strane 283:
Treba na to 600 gramov stehienok, 2 vajcia, 2 lyzice mlieka, 80 gramov hladkej muky, 100 gramov struhanky a 200 gramov masti na vyprazanie. Ocistene a umyte stehienka osusime utierkou a potom ich posolime, obalime mukou, vajcom rozslahanym v mlieku a struhankou. Vyprazame v horucej masti. Podavame so zemiakovou kasou. Pravdaze stehienka sa daju pripravit aj inaksie. Kucharskej fantazii sa medze nekladu.
Pamatam sa tiez, ze tuto superspecialitu sme mali obycajne len raz v roku. Prvou (letnou) burkou sa zabacia sezona koncila. Zaby vraj uz potom neboli suce na jedenie. Neviem, ci to bola pravda. Mohla to byt len povera, ako ta so spocitavanim zubov.
Ci tato zabacia tradicia na Horehroni pretrvava, to tiez neviem povedat. Aj priroda sa meni, mozno ochrancovia prirody sa aj do tohto zamontovali, mozno ziab zo dna na den ubuda. Tradicie vsak mavaju hlboke korene a labuznici este nevymreli. Mozno aj valastianske deti v skole este na tie hroncianske zavolaju ako kedysi : Zabiari - kr - kr - kr.

Koloman Weiss

SEN O SNIVANI

Musi to byt zvlastny pocit, ked sa v spanku stretavate s ludmi, ktori snivali, snivaju slovami. Zvlastnost je to ozaj zriedkava, ale ked sa objavi, hodiny s kukuckou kukaju nocnych dvanast.
Moj znamy, ktoreho prijemna "mora" navstivila, vedel si aj po dvoch dnoch, pri kave, spomenut, s kym viedol besedu. Zacal s basnikom, lyrikom Jankom Silanom. Zil vo Vazci, ale svoje verse pisal pre vsetkych. A pisal ich bozsky. Z basne Sen ako anjel aspon tieto verse: - Dnes prisiel ku mne anjel. Prave ked som spal. Bol vecer dlhocizny. Zimny. A ja som spieval, chvel sa, ked mi povedal: Noc neskratim ti, len ma prijmi!
V Brezne posobil Martin Razus. Boli to vari najplodnejsie jeho literarne roky. Rozhovor matky s dcerou takto zachytil: - O com si snila, dcera moja, o com si snila? Sladucko si sa usmievala, ako som lampu rozsvietila. Zvidali sme sa, mati moja, zvidali sme sa s klobukom mojim, s muzom mojim pozerali sme sa na nebesa... (Sen).
Prve krociky lasky, nesmele dotyky, kratucke bozky, nezne objatia chlapca a dievcata nam Pavol Buncak v basni Vidina pripomina: - Mlady a este mladsia idu v objati polom zoranym, lanom zasiatym, cestou - necestou, buducim obilim ako zajati...
V takomto objati sa ozaj dobre sniva o buducnosti, o modrom z neba, lenze zivot tie predsavzatia akomak postupne upravuje.
Vojna vela snov popretrhavala. Vela nespokojnych noci sme prezili. Medzi nami bol, a versami este aj je, basnik Jan Kostra. Na tie krusne dni i po rokoch spomina: - Prisnilo sa mi nad ranom, ze bombarduju nase mesto. Skocil som zo sna holou pastou oproti ozbrojenym oplanom. - Snivalo sa mi ...bodaj ta! A to sa sniezik z vysky prasil (Prisnilo sa mi).
Pavel Koys, vynikajuci versotepec, sa ku Kostrovi pridava z ineho pohladu. Posudme: - Prisnilo sa mi o smrti. Pomaly klesam do zeme. A nikto, nikto nesmuti, nevidno oci zrosene (Sen).
Sen o snivani je na papieri. Kavu sme dopili studenu. Predpoklad je, ze dalsi sen bude stastny. Mozno nam pomoze dostat sa do Zlatej bane a ... Bol by to zazrak!


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT