10. MAJ 2000 Strana 7

STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT

...

Mama

Mama - slovo znejuce ako piesen,
ktoru privial vanok v jesen,
aby uspal nou unavene listy.
Mama, stale si v mojej mysli,
som tvoje velke dieta.
Na hlavu dam ti veniec z kvietia
z lasky k tebe, z vdaky...
A hoc neverim na zazraky,
verim, ze tu budes so mnou stale,
budes mi hojit moje ziale
a pofukas mi odrete koleno.
Mama, mozem prist vzdy za tebou?
Napecies mi tvoje dobre kolace?
Uz sa smejem, uz neplacem,
lebo si tu so mnou - mama.

 

Miroslava Majercikova

h0019e.jpg (15656 bytes)

Nezabudame

V majove dni si kazdorocne pripominame oslobodenie nasej vlasti a vitazstvo nad fasizmom. My, odbojari, opat spominame na tazke dni, mesiace a roky, ktore sme vtedy prezivali, na padlych spolubojovnikov i priatelov, co nam pomohli prezit a priniesli za slobodu svojej domoviny a svojich najblizsich obet najvacsiu -svoje zivoty.
V roku 1945 sa na oslobodeni Horehronia podielali vojska druheho ukrajinskeho frontu a stvrtej rumunskej armady. Tazke oslobodzovacie boje v clenitom horskom terene Breznianskeho okresu prebiehali takmer dva mesiace. Dvadsiateho siedmeho januara 1945 oslobodili Telgart, 31. januara Brezno, 21. marca obce Podbrezova, Dolna Lehota, Jasenie, Predajna, Nemecka, 22. marca Raztoku. Pocas frontovych bojov pri oslobodzovani Horehronia zahynuli stovky vojakov oslobodzovacich armad a desiatky miestnych obyvatelov, ktorych mena su vyryte na pomnikoch padlych.
Od ukoncenia druhej svetovej vojny uplynulo uz patdesiatpat rokov. Aj napriek uplynutemu casu sa nestihli zahojit vsetky rany po ludskom utrpeni a ziali nad tymi, ktori sa slobody nedozili. Nasa ucta a vdaka patri nehynucej pamiatke hrdinov, ktori v lone prekrasnej horehronskej prirody oslobodzovali Brezno i obce Breznianskeho okresu, zial i za cenu svojich zivotov.
Kytice kladene k pomnikom a hrobom padlych su prejavonm vdaky. Nezabudame, ako tazko sa rodila nasa sloboda.

Osobnosti maticneho zivota v Brezne
Andrej Mateicka
(24. marec 1874 Brezno - 7. september 1947 Brezno)

Rolnik, funkcionar verejnej spravy za I. CSR a za tzv. Slovenskeho statu, reziser, funkcionar Matice slovenskej.
Narodil sa zo slovenskych rodicov, otca Ondreja Mateicku (1850 - 1934), rolnika a priekupnika dobytka a matky Zuzany, rodenej Durcikovej (1855 - 1936). Mal troch surodencov - sestru Otiliu a bratov Jana a Jozefa. Manzelstvo zalozil s Frantiskou, rodenou Hriancikovou, narodenou v Dolnej Lehote (1884 - 1962). Ich manzelstvo bolo pozehnane piatimi detmi: dcerami Mariou a Annou a synmi Alexandrom, Eugenom a Vojtechom.
Zakladnu skolu vychodil v Brezne. Mestiansku skolu v Rimavskej Sobote a v Brezne. Vyucil sa kolarskemu remeslu. Zucastnil sa na viacerych kurzoch reziserov konanych ustredim slovenskych ochotnickych divadiel v Martine a Miestnym odbore Matice slovenskej v Brezne.
Svoju funkcionarsku drahu zacal v roku 1918, kedy bol zvoleny do Exekutivneho vyboru Mestianskej rady a neskorsie SNR v Brezne. Zastupoval v nich mestanov. V mestskom zastupitelstve zastaval vyznamne funkcie az do vypuknutia SNP. Okrem toho bol clenom knihovnej rady, predsedom financnej komisie a clenom vyboru Zivnostenskeho spolocenstva.
Jeho srdce od mladosti bilo pre divadlo. Rozvinutie svojich prirodzenych dannosti videl v Divadelnom zdruzeni pri Miestnom odbore Matice slovenskej v Brezne. Prvu divadelnu hru - Marnotratny syn - nacvicil v roku 1926 a v roku 1929 bol zvoleny za rezisera tohto zdruzenia. Na jeho navrh bolo zvolane valne zhromazdenie zdruzenia, kde boli prizvani delegati vsetkych fungujucich spolkov v Brezne. Rozhodovalo sa o rekonstrukcii divadla, o oziveni cinnosti Divadelneho zdruzenia a o dalsich modernizacnych prvkoch cinnosti tohto zdruzenia (1928). V miestnom odbore Matice slovenskej zastaval dalsie dolezite funkcie. Bol revizor uctov, zriadovatel divadelnej kniznice a spolupracovnik divadelneho kruzku pri rimskokatolickej cirkvi.
Ako funkcionar mestskeho zastupitelstva a prvy namestnik starostu podporoval zakladanie spolkov, rozvoj skolstva a obohacovanie kniznic o nove zavazky od slovenskych autorov. Mal radost z dobrej prace TJ, hudobnej skoly a znovu zriadeneho Okresneho osvetoveho zboru v Brezne.
Vo svojom zivote obhajoval vzdy zaujmy naroda a zvysovanie jeho vzdelanostnej, kulturnej a duchovnej urovne.

Oto Baldovsky

Sen

 

Zivot je cakanie na to, kedy sa nase sny premenia na skutocnost... (V. Hugo)

Stale cakame, snivame v tom nasom zivote, ze raz zaklope stastie na dvere bytu a zvola: - Otvorte, nesiem vam milion, lenze...

Je pravda, ze v sne prekonavame obrovske vzdialenosti, obcas aj lietame, usedavo placeme, chystame do pece drevo, vasnivo diskutujeme, alebo sa len tak, pravda v spanku, stretneme so zenami (treba ocakavat prijemne veci), ktore pre povznesenie kulturnosti slovenskych obcanov, najma zien, pre ich vzdelanost v minulosti urobili viac nez dost.
Zeny, o ktorych par viet stratime navzajom, sa myslienkovo doplnali, inspirovali v tom, ako vymanit bojazlivu poslusnost zien spod " nadvlady" muzov - panov, aby sa odstranili ubolene pozdravy "ponizene prosim" alebo ako sa zdravila Tajovskeho mama "ponizena sluzobkyna". Je koniec 19. a zaciatok 20. storocia a pred ocami su odvazne, dobre zeny, ktore nepotrebuju ani "vena" pre svoje uspokojenie, ale lubozvucnu rec a knihy pre tych ponizenych (sluzky, sluhovia, drobni dedinski vsetkorobici...).
Poviete si, vsetko pozname, ale nemusi to byt pravda uplna, lebo s tymito zenami sme sa od skolskych lavic nestretli. Nebolo kedy a ani kde, lenze prave i tieto dni by sme si mali zobrat do ruk ich knihy a porovnavat tu biedu s tou, ktora vraj hrozi.
Hovori sa, neber si zenu zdaleka, lebo nevies, co sa v nej skryva. Aj tato zena je uzko spojena s nasim regionom a vola sa Hana Gregorova (1885 - 1958). Manzelka Jozefa Gregora-Tajovskeho. Manzelsky par. Obidvaja ducha slovenskeho. Nie, nemaju to lahke, ved spolocny zivot zacinali v obdobi tazkej madarizacie, ktora ubijala Slovakov na celom uzemi, a tak pani Gregorova sa zapojila do narodnobuditelskej prace. Rozsirovala slovensku tlac, knihy po vychodoslovenskych dedinach (pobyt v Presove) a zbierala pre Maticu slovensku i martinske muzeum ludove vysivky a ine cennosti. A ake to bolo tazke. Ludia sa bali ci to... "nezhanam na carovanie a kuzla..."
Teta Hana, ako ju doverne oslovovali znamy, v zivote toho dost pretrpela. Trapila ju, okrem ineho, zaostalost zien. Svojimi prednaskami (v Martine, Bratislave, Prahe...), ale i literarnymi crtami, novelami, poukazovala na biednu biedu (Slecinka a sluzka, Apoliena, U Kolesarov...). Jej prace neboli prijimane s otvorenou narucou. Jedni ich brali do ruk, druhi ich zavrhovali, ako keby sa boli hanbili za vlastnu nemohucnost. Najlepsie sa to vykrystalizovalo pri knihe Zeny. Iba Narodnie noviny napisali, ze Gregorovej Zeny vedeli zaujat, rozhybat vodami slovenskych a spolocenskych pomerov. Veru, okolo knizky sa narobil na slovenske pomery velky sum.
Hana Gregorova vo svojich Spomienkach si spomina, ze prave v tom "sume" ju navstivil farar z Boce. Hovorili o Zenach a ze aj on, Jan Lajciak, pracuje na diele Slovensko a kultura, ale zapadnuty daleko v horach, naraza na prekazky, lebo cirkevnici ho nemaju radi. Oni nepotrebuju ucenca a filozofa. A aky to bol vzdelany clovek! Narodovec. Madarskou vladou prenasledovany len preto, ze si z mena neodstranil makcen. Dva doktoraty mal. Jeden z nich, za pracu o prorokovi Ezechielovi, skladal na parizskej teologickej fakulte. Ta pracu hodnotila velmi kladne, a tak Jan Lajciak ziskal slovenskej krajine cest v kruhu francuzskych ucencov (ako M. R. Stefanik).
Tajovskovci sa "konecne" udomacnili v Bratislave. Dvere na ich byte nezatvarali pred pokrokovo-zmyslajucimi priatelmi. Pani Hana sledovala cinnost, literarnu tvorbu spoluputniciek Soltesovej, Timravy, Podjavorinskej, Vansovej. Tajovsky (vieme, ze kratko posobil ako ucitel v Hornej Lehote, v Lopeji, v Pohorelej) dumal, napisal divadelne hry (Bluznivci, Hrdina, Jej prvy roman...) a viedol disputy s J. Jesenskym. .. Zomrel v majovom dni roku 1940, ked ich zahrada hyrila pestrofarebnymi kvetmi. Zomrel ten, ktory mal rad ludi. Tajov prijal dostojne svojho velkeho rodaka.
Pre Babenku (tak nezne oslovoval Tajovsky manzelku) nastali tazke casy. Sama v Bratislave, vojnove ovzdusie, dcera Dasenka v Prahe, co s domom... Ako zacat, kde ist? Rozhodla sa pre Prahu. Tam, po rokoch, teta Hana, spisovatelka, dobry a socialne citiaci clovek, starostliva matka a stara mama, zomrela 11. decembra 1958. Medzi smutocnymi hostami bol i basnik L. Novomesky. Zo zialivej chvile zaznamenal tieto verse: - Tak teda zbohom, teta! Rosou pada echo / organu smutocneho pri vas na kvety. / Az by ste uja hladali, ja myslim, najdete ho / pod viechou "Na vecnosti", niekde v zasveti s priatelmi pri mlcam... (Stamodtial)
Urnu s popolom si zelala ulozit v hrobe svojho manzela v Tajove. Tak sa i stalo.
Sen navzdy na dobre vyjde. Ak je pekny, aspon sa clovek potesi. Nedbam, dalsi moze prist o Terezii Vansovej.

 


STRANA :1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 ARCHIV TIRAZ KONTAKT