Koncom tohto skolskeho roka Zakladna skola Karola Raposa na Skolskej ulici v Brezne oslavi 90. vyrocie svojej existencie. Zastupcovia tejto skoly sa preto rozhodli s jej historiou v niekolkych pokracovaniach oboznamit aj sirsiu citatelsku verejnost.
(Pokracovanie)

V maji 1966 sa zacalo zavadzat ustredne kurenie, a to vybavenim celej skoly radiatormi s potrubim - bez zapojenia na kotolnu, pretoze kotolna sa musi pristavit. Pocas hlavnych prazdnin mali prace s ustrednym kurenim vo vnutri budovy ukoncit. V troch triedach boli urobene kabinety postavenim priecky. Pracu cez prazdniny nedokoncili. Robili este podlahu a ine dokoncievacie prace. K decembru 1966 prace v budove skoly ukoncili. Do konca skolskeho roka prebiehala oprava budovy zvonku, natery okien a ine. Zacala vystavba kotolne hned pri skolskej budove, dielne, sklenika a satni.
V skolskom roku 1968/69 bolo zavedene ustredne kurenie, ktore ukoncilo starosti s vykurovanim v triedach. V ramci ozdravnych opatreni bola v skole v jednej miestnosti zriadena zubna ambulancia. Stalo sa tak pocas druheho polroka skolskeho roku 1970/71.
Skolsky rok 1971/72 sa zacal zvlast radostne, lebo ziaci dostali do uzivania novu budovu strednej skoly. Vybudovali ju obcania mesta v ramci sutaze Etapa 50 pod vedenim n. p. Mostaren Brezno v uzkej spolupraci s mestskym narodnym vyborom v rekordnom case - za styri mesiace. Budova mala hodnotu 1 428 211 korun. Prveho septembra 1971 ju odovzdal do uzivania predseda mestskeho narodneho vyboru Rudolf Zilinka riaditelke skoly Alzbete Kachnicovej. Na tomto slavnostnom akte sa zucastnili pocetni hostia na cele s riaditelom Mostarne Janom Pikulom a zastupcovia odboru skolstva okresneho narodneho vyboru.
Prvy znamy riaditel skoly bol Karol Peprny v skolskom roku 1919 - 1920. Po nom nastupil Karol Rapos, ktory v tejto funkcii zotrval osem rokov. V skolskom roku 1928-29 riaditelom skoly sa stal Jan Repka, co robil devatnast rokov. V roku 1949 nastupil Jozef Alaksa a funkciu vykonaval dva roky. Potom nastupila prva zena riaditelka Anna Pekarova a funkciu tiez vykonavala dva roky. Po nej tuto funkciu prevzal Adolf Schuster, ktory na tomto poste zotrval osem rokov.
Dna 19. maja 1959 po polnoci vypukol v skolskej dielni poziar. Okolo jednej hodiny ho zbadal strazny vojak z kasarni a telefonoval na poziarnu straznicu. Poziarnici prisli a poziar medzi druhou a tretou hodinou uhasili. Riaditel skoly prisiel na miesto nehody asi o pol tretej. Bezpecnost uz bola na mieste - pri poziari. Zistovala pricinu poziaru a prisla k tomuto zaveru: "V pondelok 18. maja 1959 zastupujuca skolnicka Veronika Koziakova riadila prizemie budovy ako obvykle. V dielni (rohova trieda) zapalila v peci papiere a odisla riadit dalsie triedy. Pred odchodom z budovy, asi o 20. hodine, presvedcila sa spodnymi dvierkami, ci je uz papier zhoreny. Zistila, ze ano, dvierka - spodne nechala otvorene, triedu zamkla a odisla. Pravdepodobne v peci bola vyhoreta diera pri dvierkach, papiere, alebo aj struzliny nad touto vyhoretou dierou tleli, az vyrazili von, ohen padol na naolejovanu dlazku a postupne tlel dalej. Okolo 1. hodiny 19. maja rozhorel sa plamenom, vyrazil obloky a vyvinul sa vysoky poziar (odhad asi 1000°C), takze zhorelo vsetko, niektore zelezne suciastky i sklo sa roztavili. Skoda na zariadeni bola asi 45 000 Kcs, na budove asi 4000 Kcs."

(Pokracovanie)

Rok 1960/61 bola zaujimavy z niekolkych hladisk: o ziaci zacali dostavat ucebnice a pomocky zadarmo, o bola dobudovana nova skola v meste, s cim suviseli aj zmeny v skole - cast ziakov zostala v skole a cast presla do II. ZDS na Sturovej ulici (byvala JSS), cim sa odstranilo zmenne vyucovanie, ktore bolo od roku 1953, kedy sa zriadila osemrocna stredna skola, o Brezno prestalo byt okresnym mestom.
V skolskom roku 1965/66 sa robila generalna oprava skoly. Pocas letnych prazdnin sa nanovo o prerobila elektroinstalacia skolskej budovy. V jesennom obdobi sa v generalnej oprave pokracovalo. Bola zavedena vodoinstalacia po celej budove, bez umyvadiel a kohutikov. Na prizemi vymienali postupne okna, dvere a podlahu. Pre nedostatok okien sa v januari praca prerusila a do konca skolskeho roku 1965/66 nebola obnovena.

Osobnosti maticneho zivota v Brezne

Michal Matunak, Msgr. (17. jul 1866 Surany - 5. december 1932 Kremnica)
Bol to slovensky historik, archivar, dejepisec, zberatel a teolog.

Otec Imrich Matunak bol vzdelany dedinsky clovek, ktory zastaval v obci richtarsky urad, matka Katarina, rodena Augustinova, viedla domacnost.
Ludovu skolu skoncil v Suranoch, gymnazium v Novych Zamkoch, Banskej Stiavnici a v Egri (1883 - 1887). Teologiu vystudoval na Univerzite v Budapesti. Popri nej studoval aj cirkevnu hudbu a historiu. Ovladal turecstinu a romstinu.
Za knaza bol vysvateny v roku 1891. Ako kaplan posobil vo Zvolenskej Slatine, v Sucanoch a ako katechet vo Vrutkach. Pokracoval ako vychovavatel u zvolenskeho zupana Pavla Kisa vo Viglasi. Potom sa stal riaditelom Ludovej skoly - vyssej v Krupine. Fararom a dekanom bol v Brezne, kde vyucoval aj slovencinu a bol aj skoldozorcom (1902 - 1922).
Venoval sa zbieraniu ludovych piesni z obdobia tureckej okupacie. Pocas kaplanovania v Kremnici sa zacal zaujimat o archivnu pracu, vyvoj miest a obci, v ktorych posobil. Tu rozvinul aj svoju bohatu organizacnu a publicisticku cinnost v oblasti historie. Redigoval tyzdennik Korpona es Videka, publikoval v roznych madarskych, slovenskych periodickych casopisoch. Rozsiahla je jeho literarna cinnost. K najvyznamnejsim dielam patria Kapitoly dejin Kremnice a zbierka piesni Piesne z Dolneho Nitrianska.
V Brezne uverejnil monografie o Viglasskom zamku, o tatarskom pustoseni tekovskej stolice a o vyprave budinskeho pasu proti Hontu. Tu sa zacal zaoberat aj otazkami starsich slovanskych dejin so zameranim na Velkomoravske obdobie a entogenezou Slovakov, ktorej vysledkom bolo dielo Povod slovenskeho naroda. Venoval sa aj botanike, zostavoval herbare a numizmatike. Svoju numizmaticku zbierku venoval Mestianskej skole v Brezne.
Pricinil sa o vznik Miestneho odboru Matice slovenskej v Brezne (1919). Bol jej prvym predsedom. Okrem toho bol clenom Miestneho historickeho odboru, Historickeho a narodopisneho odboru Matice v Martine a Muzealnej spolocnosti v Brezne. V spevokole Svornost bol predsedom.
Svoj zivot obetoval vede, a preto sa vzdava farnosti v Brezne a odchadza za archivara do Kremnice. Precestoval mnoho krajin. Svoje zazitky a skusenosti vyuzil v literarnej a publicistickej cinnosti, ktora ma trvalu hodnotu pre slovensky narod.

Oto Baldovsky

Bolo to davno...

Coskoro bude sedemdesiat rokov odvtedy, co v jedno junove rano sa uzkou skalnatou cestou hore dolinou Kamenisteho potoka v Rudohori pohybovala cudna, dost hlucna "husenica". Asi stovka desatrocnych deti mala namierene k tajchu v Hroncoku. Boli to chlapci a dievcata zo stvrtej a piatej triedy hroncianskej ludovej skoly so svojimi ucitelmi. Aj ked bola moznost, aby tam tychto malych turistov vyviezla "masinka" lesnej zeleznice, pani ucitelia dali prednost pesiemu asi dvanastkilometrovemu pochodu. Iste mudro zvazili, ze tymto vrcharskym detom bude osoznejsia pesia turistika, ako pohodlne vozenie. A mozno, ze to bolo predpisane branne cvicenie, take oblubene vsetkymi skolakmi.
Jednym z tych putnikov som bol aj ja. Bola to jedna z mojich dlhsich ciest do nasich krasnych hor a prva do tejto krasnej doliny. Naviac aj ja som bol zvedavy, odkial do hroncianskeho Cierneho Hrona prichadza obcas ta velka voda, ktora dokaze niest velke plte a tazke polena az do Bystrice a ktora nam v nejedno letne predpoludnie pokazila nasu letnu detsku zabavu, kupanie, lovenie hlacov a rakov. Mamka aj mna zaopatrila nalezitou, dost skromnou dennou stravou pozostavajucou z mlieka, lekvaroveho a masloveho chleba a vajicok.
V druznom dzavote nam z cesty ubudalo. Uzka dolina, ktorou sa len velmi tazko a v tesnej blizkosti predierali potok, cesta a "streka", nevyzadovala od nas nejake orientacne umenie. Zabavali sme sa aj ozvenou z pravej strany doliny, tiez vyzeranim jelenov a srniek v rannym slnkom osvietenych banoch. Veru sme este nechapali, ze nasa hlucnost im nedovoli pokojne sa past. Postupne sme minuli kaplnku sv. Jana, horaren na Kramiskach, zaujimave Tesne skaly, vysoko nad cestou horaren na Endreske. Ked uz slniecko bolo hodne vysoko a zacinalo dobre pripekat, zazreli sme pred sebou mohutny mur a filagoriu tajchu. Boli sme v cieli.
Cely krasny slnecny den sme vyuzili na santenie po blizkom okoli tajchu. Raz sme boli hore na hradzi, o chvilu dolu vo vypustnych tuneloch, alebo sme sa clapkali vo vode pod tajchom, zbierali sme jahodky. Do vody nad priehradou sme nesmeli vojst. Bolo to pre nas nebezpecne. Mohli sme vsak obdivovat plavecke umenie nasej stvrtackej pani ucitelky. S niektorymi chlapcami som sa vybral aj ku "kyslej" nedaleko tajchu, aby sme ochutnali zdravu horsku specialitu.
Ked sa slniecko zacalo sklanat za stare jedle ci smreky, pani ucitelia nas vsetkych pozhanali a spocitali. Dali sme sa na cestu domov. Aj ked to boli tie iste kilometre, pripadalo nam ich zdolavanie ovela tazsie. Sil nam ubudalo celodennym santenim a hlasil sa aj zdravy hlad. Este dobre, ze z kazdej dolinky vytekali potociky studenej vody a mohli sme sa obcas dochuti osviezit. Ani slnko nam uz nesvietilo na cestu, ba cim dalej tym viac sa do doliny zakradala tma. Boli sme este daleko od domova, ale nemali sme ine vychodisko, len kracat a kracat... Nasli sme si vsak zaujimavu zabavu. Pod nohami sme nachadzali vhodne skaly, zabice a vykresavali sme si iskru za iskrou. Cesty nam tak ubudalo, az sme sa pred dedinou stretli s ustarostenymi rodicmi. Niektori nam uz isli naproti. Potesil ich nas spev: Slava nasmu vyletu, nezmokli sme uz sme tu.
Na tento moj prvy celodenny vylet a vzdialenie sa z domu bez rodicov som ani po tolkych rokoch nezabudol. Musel to byt naozaj hlboky zazitok.

Koloman Weiss

Cesta zo stavnatej pase