Moja detska mysel bola plna slov a fantazie...

Myslienku vyslovila Ludmila Podjavorinska, prva, slovenska poetka, ktora, ako sama priznava "zivot som spoznavala iba z knih. K tomu vela samoty a smadnej dychtivosti ..." Skromnost citit z kazdeho slova. Treba povedat, ze pracovala ona kolko jej zdravotny stav dovolil, ved okrem literarnej aj kulturno-osvetovu cinnost vykonavala ci uz v rodisku v Bzinciach alebo v Novom Meste nad Vahom.
Ludmila Podjavorinska (1872 - 1951) mala desat surodencov. Ona bola osma, ale vychovali sa len styria. Dalsi predcasne pomreli. Sama prve dva roky zivota prezila vacsinou v nemocniciach s crevnymi a ocnymi chorobami.
Doma mali bohatu kniznicu. Deti si navzajom citali. Zivotnou radostou jej boli rozpravky a skola. Hravo sa ucila, a tak doma "brusila" jazyk nemecky, rusky a aj madarsky. Z toho, co pocula, videla, zazila, precitala ... zacala svoje myslienky davat na papier. Spociatku do versov, potom sa pustala i do prozy. Spomina: "Ked som patnastrocna napisala svoj prvy lubostny vers, matka len tak, ze ma nedala klacat na polienko." Podjavorinska ma niekolko prvenstiev v slovenskej literature. Prva zena poetka ako patnastrocna casopisecky publikovala crtu Na Stedry den (1887); je zakladatelkou literatury pre deti; je stalicou v zenskom stvorhviezdi narodnej kultury (Soltesova, Vansova, Timrava); je stavitelkou nevycerpatelnej studnice zivej vody - ludovej slovesnosti.
Podjavorinska vela publikovala v casopisoch Slovenske pohlady, Zivena, Dennica, Narodne noviny. Viedla culu korespondenciu. Len v roku 1895 napisala okolo 150 listov. Vacsinou to boli listy tykajuce sa literarneho, kulturneho, narodneho diania (J.Skultety, T. Vansova, M Kukucin, E.Soltesova...). Znacne ju to vycerpalo, ale nevzdavala sa. Aj tak samotu odhanala od seba. Zvlast si spomina na priatela Jana Lesku, evanjelickeho farara z Dolnych Bziniec, dlhorocneho priatela Riznerovcov. S laskou hladela na Karola Salvu (tlaciar a vydavatel v Ruzomberku), ktory jej vydal zbierku basni Z vesny zivota (1895). Vdaku vzdavala aj J. Skultetymu, ktory ju v tvorbe povzbudzoval. Pravda, boli to aj dalsi. L. Podjavorinska, obcianskym menom Riznerova, mala vzory vo Vajanskom, Hviezdoslavovi, ale rada citala aj Somolickeho, Horala, Kycerskeho. Poslednemu venovala i verse. Hned v uvode uvadza o umeleckej spolupatricnosti: "Notili sme s dusou vrelou, slavikom Ty a a ja vcelou".
Literatura (poezia, proza, versiky pre deti) stala sa Podjavorinskej jedinou laskou a istotou. Hovori: ..."verse pisala som obycajne pri vareni. Mala som nachystanu ceruzku, papier a kym som miesila na rezance, zrodila sa myslienka, sypali sa rymy..."
Verse od varesky a od valka cielili na najvyssi stupen slovenskeho basnickeho Olympu. Nedostizne majstrovstvo dosiahla v baladach: Gajdos Filuz, Siroty, Cakanka... Cast balady Filuz v pekle venovala S.Krcmerymu.
V poviedkovej tvorbe, rane obdobie autorkinho vyvinu, roky 1890 - 1900, ide o originalne zobrazenie zivota ludu v jeho socialnom postaveni. Narocnejsie beletricke prace vyplyvali zo stavu slovenskej prozy na konci minuleho a zaciatku dvadsiateho storocia. Citanie jej knih je pozitkom i dnes v case globtelov a internetov. Z mnozstva crt aspon tieto: Slavny cech, Sokovia, Na prievoze, Z domova, Zena...
L. Podjavorinska bola aj na Sliaci (1926,1932). Tam napisala i basne Nemodlenec a Poetova dusa. Podjavorinskej diela si povsimli i hudobni skladatelia. K zhudobneniu ich viedla nielen blizkost k ludovym folklornym zriedlam, ale aj vysoka humannost a poetickost jednotlivych titulov. Napriklad J. L.Bella zhudobnil Gajdosa Filuza, M.Schneider - Trnavsky do vokalnej zbierky Drobne kvety zaradil styri uryvky z diela Podjavorinskej. Dalej to boli V.Figus - Bystry, M.Moyzes...
A kto by nepoznal recnovanky, versiky, prozicky pre deti. Nielen deti, ale aj ucitelia, rodicia si ich citali. Uvedme: Zajko Bojko, Cin - Cin, Carovne skielka, Baranok bozi, Versiky pre malickych...
L. Podjavorinska je na viditelnom mieste v pokore pravdy, v chrame slovenskeho slova ma tiez stale miesto. Jej literarny odkaz je stale zivy a aktualny. Chytme ho do ruk a ocami sa s nim pozhovarajme. A potom porovnavajme. Co sa zmenilo, co sa vylepsilo a v com sme nenapravitelni...

 Mal rad knihy, prirodu, hviezdy ...

"Ak padnem, chcem padnut sam, ale so stastim by som sa delil"

Hvezdar, badatel, matematik, francuzsky general, prvy minister vojnovej CSR, meteorolog, legionar, diplomat, velky Slovak, ktory pochopil, ze ludia musia zit pre ludi, ze "stastie jednotlivca mohutnie tou mierou, ktoru sa mnozi ono zvokol neho." Aj ked ho s nasim regionom spajaju len dramaticke osudy jeho sochy a v sucasnosti priatelske vztahy s Meudonom, patri sa spominat na neho co najcastejsie a vsade na Slovensku. Z monografii, clankov, vedeckych i popularnych publikacii je nam jeho pohnuty zivotny osud teraz uz dostatocne znamy. Dame teda slovo uryvkom zo spomienok na jeho detstvo jeho netere Zory Varsikovej, rod. Izakovej a hodnoteniu jeho osobnosti z pera dalsieho velikana nasej kultury A. Matusku uryvkami z jeho eseje z roku 1946 Stefanik.

Zora Varsikova, rod. Izakova: Doma si spominame. In.: Stefanik 1,2 Praha - Bratislava 1938, s. od 58:

"Vyspovedala som svoju mamicku, pani Elenu Izakovu z rozpomienok na jej brata generala dr. Milana Rastislava Stefanika, doplnila som to trosku, ako som sama este od Babulky - tak sme staru matku Stefanicku nazyvali - pocula rozpravat a ako to v rodine kolovalo... Roku 1880, 21. 7., narodil sa ako sieste dieta Milanko. Tesila sa mu cela rodina, kedze bol od narodenia tichy, pokojny. Bol asi trojrocny, ked hovoril, ako on bude mnoho pracovat. I kupil mu otecko zahradne nacinie, a on skutocne od rana do vecera kopal a hrabal vo svojej zahradocke, az mu z cielka pot tiekol. Vecer si zas pritiahol stolicku k obloku, pozoroval hviezdicky a opytoval sa otecka, preco sa mu niektore z nich schovavaju a nezmurkaju na neho... Na dvore, pod strechou sopy a drevarne viseli prutene "bane" pre holubov. Milanko raz, pozorujuc holuby, chvilku rozmyslal, vzal svoj maly krivak, ostruhal viacero vetviciek, z kolisky vzal mamke plienocky a dlhco cosi privazoval a kumstoval. Robil aeroplan, lebo vraj: "Ked holuby mozu lietat, preco by aj ludia nemohli". Ked bol hotovy, "kridla" si priviazal, vystupil na stol: "A teraz Milanko poleti". "Deti boli zvedave, zatrepotal kridelkami - spadol a prebil si cielko. To bol prvy Milankov pad z lietadla... Na skolach studoval Milanko velmi pilne. Mal rad knihy, prirodu, hviezdy... Nezne miloval svojich rodicov, sestry, ale aj oni mali jeho nadovsetko radi a bol to v celej rodine sviatok, ked Dedenko - ako sme stareho otca Stefanika menovali - oznamil, ze Miminko pride z Pariza...".

Matuska, Alexander: Stefanik. In.: Dielo 1. Bratislava, Tatran 1990, na s. 266-73.

..."Aj ten, na ktoreho si kazdorocne 4. maja spominame a ktoreho si budeme pripamatuvat na veky vekov, kym len tento narod bude narodom, urobil dielo predovsetkym zo svojho zivota., jeho umeleckym dielom je zivot... Zivot sa mu lahko nepoddaval, a to, o co mu islo, nelezalo na dlani, bolo mu vsak vecou osobnej cti neuhybat, vystavovat sa najostrejsiemu ohnu zivota... Vlastnou silou sa z kopaniciarskeho studentika stal osobnostou europskeho formatu, niekym, kto nazieral na veci z hladiska skutocneho a nepodplatitelneho vzdelanca, vlastnou silou dostal sa medzi prvych v kazdom odbore, do ktoreho sa pustil. A vlastnou silou dostal do Europy vizitku, ktora urobila znamym nielen jeho, ale i nas., ... Jeho zivot je chvat, nediva sa za seba, lez pred seba, nemeria sa tym, co dosiahol, upina sa na to, co ma este vykonat. Takto ho vidime na staniciach, ktorych vypocet vzbudzuje uzas nad tym, kde vsade pochodil, i otazku, kam vlastne nevkrocil... - Vidime ho s kralmi, generalmi, ministrami, velkymi damami., ako civila i vojaka, ako sukromnika i oficialnu osobnost, v elegantnom blesku parizskych salonov i na sirych stepiach ruskych, slahanych svistanim veternych mrazov a osvecovanych sirou putnickou lunou... jeho zivot je vzmach a vzopatie, je to dieta i muz, rojko i realizator, svetak i prosty clovek. Miloval len? Nenavidel aj. Padal i stupal , bol haneny i triumfoval, bol kladivom i nakovou. ...Ake je jeho dedicstvo? Co ucil? Ucil veci proste a velke,... islo mu o podstatne,... navzdory vsetkemu vysoko a priamo zmyslal o cloveku. Je prosty tento odkaz, mnoho vsak od nas ziada a bicuje nas, zenie nas bez milosti smerom hore. Co nam odkazuje? Vseobecne najprv, ze nezalezi na zivote, ale na jeho kvalite, ze nejde o to, ako dlho sme, ale ake sme... A co odkazuje nam Slovakom? Lebo bol Slovak a nikde a nikdy by to nezaprel. Vynutil si este pred vojnou od francuzskej akademie, ze musela pre jeho ucene rozpravy dat osobitne liat pismeno S. Co odkazuje nam Slovakom? Nam, ktori sme nikdy neboli na scene, lebo nas vzdy niekto odstrcil, ktori sme hrali svoje ulohy nie je v jase dni, lez po zalaroch, nie pred tvarou casu, ale po zapadnutych kutoch a dedinkach. Uci nas nebat sa malosti zemepisnej, zavazuje nas k sluzbam rodu, za ktore sa neplati., zdoraznuje, ze niet slobody, kde niet vzdelania a charakterov.., zaklina nas bdiet nad tym, aby neprisli nazmar znoj a krv tych pred nami., prosi nas milovat rod...
... Kristus - ci Dzingischan? Pravda - ci podvod? Clovek - ci bestia? Zakon - ci nasilie? Bezpochyby a naveky vekov: Kristus, pravda, clovek, zakon. Narod, ci ludstvo? Mravnost - ci krasa: Casnost - ci vecnost? Oboje a vzdy na veky vekov. Ktore pomniky? Tie v nas. Ktore slovo? Nikdy. Ktory kvet? Vavrin."

Vybrala A. Prepletana

Ach ta nasa mladez... aka je pekna! Vystupenie sa uz-uz skoncilo. Len zopar rezkych taktov, preberanie dievcenskych nozok, sukne rozprestrete ako motylie kridla, naskrobene cudnice, virenie vrkocov a stuziek, sibalske usmevy chlapcov, klobuciky s pierkom, zvonenie hrkalok na cizmach a posledne sprsky potu. Potlesk zatriasol salou a prudko sa stupnoval. Len jedna starenka sedela bez hnutia, netlieskala, v ociach jej hrali vsak slzy a vrucnym hlasom sepkala: Ta nasa mladez je veru krasna..."