V piatok 25. augusta v popoludnajsich hodinach na Sekurisovej ulici v Brezne pri cintorine a kasarnach zautocil a zabil vlciak maleho, nevinneho a bezbranne psika. Majitelom vlciaka je rodina S. z Vranskej ulice.
Clapec, ktory sa vracal s nim z pola porusil vsetky predpisy, ktore platia pre majitelov psov. Nedrzal ho na vodidle, ba dokonca nemal zalozeny ani kosik na hlave. Rutil sa ako divy na cestu ku plotu rodinneho domu. V zurivosti vyrazil latky na plote, kde na nasom vlastnom pozemku, uplne pri nasom doma bola na Mikinka - bila Bisonka, milacik celej rodiny, ba dokonca kazdeho, kto je uvidel a poznal. nikomu neublizila, nikoho nepohryczla, nebola v nicom naepriadna. bola vychovana, posluchala na slovo, ba na pokyn a staly spolocnik - milaci hlavne mna. bol to bytovy psik, ktory sa vedel so mnou tesit, ale aj smutit. mimoriane chapavy a pritulny, ktory poskytoval radost a potesnei vsetkym v rodine, detom nasim najblizsich rodin a znamym.
Jedinu chybu urobila, ze brechala na vlciaka - zabijaka. Schmatol ju za krk cez dieru v plote, ktoru urobil, vytrhol na chodnik pred mojimi ocami za par sekund nou hadzal z boka na bok, udieral o zem, az zostala lezat bezvladne na chodniku. Bolo to ako blesk z jasneho neba. Nestihla som vybehnut na cestu, odomknut branu a svojim telom zabranit tomuto strasnemu obrazu. Po okamzitom odvezeni autom na osetrenie na veterinarnu stanicu bola v takom soku, ze uz nevnimala nic. Hoci pani doktorka po zositi ran nas povzbudila, ze "mozno prezije", bola len mala nadej, jej smutne cierne ocka prezradzali, ze strasne trpi. Okrem trznych ran musela mat urcite otras mozgu a vnutorne krvacania. hoci velmi rychle dychala a z injekcnej striekacky pila vodu s vitaminmi, prisli posledne chvilejej zivota. ozvalo sa stasne kvilenie, ktore pripominalop plac dietata. To sa jednoducho nedalo pocuvat a myslela som, ze sa zblaznim. Jej srdiecko pracovalo cim dalej tym slabsie. Rychlo sme sadli do auta a znova sme isli na pohotovost, kde konstatovali - smrt.
Vyhaslo zivot jedneho milacika - psika. Mozno si poviete - ved to bol len pes! Pre mna to bol viac, ako obycajny pes. sedela pri mne, ke´d som pila kavu, sledovala televiziu ako clovek, poznala na obrazovke konikov, neznasala nasilie, bitky a vrazdy na obrazovke, sledovala lietadla na oblohe a velmi rada cestovala v aute vzadu na svojom vankusiku. Bola naozaj ako dalsi clen rodiny, nikdy do konca zivota nezabudnem na jej utrpenie. Nicim sa neda vyjadrit moj zial nad jej stratou. v skole som ucila svojich zkaov, ze "Kto nema rad zvierata, nema rad ani ludi." Teraz, ked sa zacina novy skolsky rok, ja zostavam domas bez svojich ziakov, ale aj bez mojho milacika - spolocnika. Je to krute v zivote. byt je prazdny, smutny a aj, ked by som ju najviac potrebovala, tak ju nemam. Pozbnali ju vsetci byvali moji ziaci , by ocakavala ma aj v aute presd skolou. Zly clovek ublizi slvom, skutkom konanim. taketo mile stvorenie neublizi nikomu.
Pozeram na jej hrobcek, kde tisko spi so svojou babikou a kostickou, ktory mala tak rada. Uz ju nic neboli, netrpi a mne zostane len velmi smutna spomienka.
Obraciam sa najprv na majitelov velkych, drsnych psov, aby brali ohlad na vsetkych mensich psikov, ktori su uplne bezmocni proti zabijakom. Nech sa vziju do zialu tych, ktlori su zasiahnuti ich neporiadnostou a bezohladnostou.
vy, ktori mate drobcekov, strazte a chrante si cih pred utokmi zurvalcov, aby zial a smutok po niekolkorocnom spoluziti nezasiahol aj vase srdcia.
Najde sa niekto, kto pochopi a poradi najst si malu Bisonku?

Mgr. Lickova

Polovnici si uctili pamiatku padlych v SNP

Niektori ludia u nas tvrdia, ze vyrocie SNP v zivote slovenskeho naroda nemusime pripominat tak velkolepo ako v minulosti. Aspon trochu pozornosti si vsak rozhodne zasluzi.
Aj polovnici Polovnickeho zdruzenia Bukovinka so sidlom v Benusi, ktori maju v prenajme polovny revir Jasienok, kde sa nachadzaju pamatne miesta z cias SNP (zanedbane a takmer zabudnute), sa rozhodli ozivit pamiatku na ucastnikov SNP a na miestach tragickych udalosti postavili symbolicke pomniky. Jeden z nich v doline Zubra, kde bola popravena francuzska misia, pri com zahynula aj ucastnicka SNP - francuzska obcianka Elizabeth Blahova. Tieto udalosti su podobne opisane v obecnej kronike obce Benus. Druhy pomnik je v lokalite Junciarky nad Bravacovom, kde pocas SNP spadlo slovenske lietadlo, pri com zahynul neznamy pilot.
Tieto udalosti v kronike nie su zaznamenane, ale dodnes ziju ociti svedkovia, ktori obhorene telesne pozostatky pilota zniesli do Bravacova, potom boli prenesene do zvonice v Benusi, odial si ich odviezli jeho rodicia. Polovnikom Polovnickeho zdruzenia Bukovinka so sidlom v Benusi sa napriek maximalnemu usilu nepodarilo zistit meno zahynuteho pilota. Na tychto miestach sa dodnes nachadzaju este rozne kovove pozostatky z havarovaneho lietadla.

Elena Luptakova

Kto si nevazi svoje, nemoze si ani ine

Vase noviny na internete su velke plus pre mesto a cele Horehronie. Informuju, priblizuju, propaguju a hoci su regionalne, svojou kvalitou, urovnou znesu porovnanie s celonarodnymi novinami.
Dnes sa chcem venovat teme, ktora je podstatna v zivote, teme, ktora absentuje na Slovensku, ktorou sme sa zas nepochopitelne nepekne zviditelnili. Je nou narodne povedomie. Plod minulosti, ked slovensky narod po generacie utlacala oficialna politika Uhorska, mal byt vygumovany. Ked aj spoluzitie s Cechmi bolo len na papieri, ked "izmy", cize ideologie isli proti logike, ceste zivota, v hodine dvanastej sme sa dockali 1. januara 1993. Ozaj krasny den. Pre tento den generacie predkov trpeli, zili, prinasali obete, boli zatvarani, bicovani, prenasledovani.
Kto si nevazi svoje, nemoze si ani ine! Stara pravda ako svet. Vieme, ze ti, co tlacia "izmus" v prehnanej podobe, su sarlatani. Sami sebe sliapu po cieli. Je zname, ze ked je vztah citovy, srdcovy k niecomu, clovek dokaze zazraky. Ci je to v zivote partnerskom ci v inom spolocenstve zalozenom na pravych hodnotach, lepsie, lahsie sa tvori, dokaze sa priniest obet.
Je to zamer, ciel, brat, co je ludu, narodu svate? Kniha je ozaj velka vec, zriedlo mudrosti, ovsem poucna, kvalitna. Casto som pri stykoch s ludmi z celeho sveta pouzil, pochvalil sa knizkami o Slovensku. Mame stale kvalitne, svetove publikacie. Zial, aj kniha sa stava drahym tovarom. Je to vystrazne memento. Kazdy po nahliadnuti do tychto knih s fotografiami sa zacal zaujimat o Slovensko s konstatovanim: krasne, neuveritelne, nadhera: hrady, zamky, jaskyne, Tatry, priehrady, hory, jazera. Slovensko je perla, prava perla Europy. Ved slovensky narod patri medzi najstarsie v Europe, starosloviencina bola stvrta liturgicka rec na svete, prvy chram v Nitre! Cervenal som sa pred tymi, co sa zacali vaznejsie zaujimat o Slovensko. Preco? Hoci beriem prieskumy s rezervou, je presmutne, ked jedna americka organizacia zverejni vysledky statisticko-vyskumneho prehladu o narodnom povedomi. Bum - bac! Slovensko je na poslednom mieste. Da sa to chapat, ovocie minulosti, no po desiatich rokoch samostatneho statu to zaposobilo ako facka. Nepochopitelne. Varujuce. Nie je prijemne cervenat sa. No viem, ze na Horehroni v tejto otazke nie su az take absencie. Chvalabohu

Vas internetovy citatel
Pavol Datko z Kanady

Na fotografiu v minulom cisle (s jamou na chodniku) reaguje riaditel Technickych sluzieb mesta Brezna Ing. Tomas Gabon:

Len sa na mna lepsie pozrite. Lahko zistite, kto a preco povodne rozkopal a potom neopravil chodnik, takze som tu teraz ja a dari sa mi cim dalej tym lepsie. A vobec nie som sama, je nas v meste Brezne velmi vela a budeme tam este velmi dlho - minimalne dovtedy, kym budu v tomto meste taki "zodpovedni" ziadatelia o rozkopavky, ktorym pri ziadosti nerobi ziadny problem podpisat, ze chodnik nasledne nalezite upravia. Len so skutocnou opravou je to uz akesi horsie..?

Fotografovi Horehronia prajem vela obrazkov, ale hlavne vela stastia, aby si nohy nepolamal, kym nas vsetky nafoti.