Tri rodiny zili na jednom dvore. Dvanast ludi. Medzi nimi iba jeden chlap. Ujo Pohorelko. V dnoch SNP mal na pleciach vyse sestdesiat, ale robotu si nedal vziat z ruk. Volali sme ho veducim dvora. Nehneval sa. Skor to bral vazne. Pravda, priatelka fajka vela o nom napovie. Ked sedi a pokojne bafka, rozmysla. Ak fajka nedymi, je zaujaty robotou. Vtedy ho neradno vyrusovat...
Teraz ujo Pohorelko sedi a dymi. Obsmietam sa okolo neho. Lieskovym papeckom prenasledujem mravce. Cesticku mali popri muriku, tratili sa do steny, za ktorou bola komora. Usi mam v strehu. Cakam. Viem, ze sa zdoveri. Niekedy to trva dlhsie, rad ludi pozoruje, usmieva sa a dymi, inokedy reaguje rychlo. Cloveka prekvapi otazkou, napadom.
- Bunker postavime. Vo svahu za potokom. Co-to don ukryjeme, aby vsetko nespalili a aby sme nezostali holi, ked to prehrmi. Bunker, hrozostrasne slovo. Zasklbalo mi v usiach.
- Vies, nie velky. Len par veci odlozime. Dobre budu. Suhlasim.
Navrh predlozil aj zenam. Tym sa tak zapacil, ze okamzite zmobilizovali pracovnu pohotovost: lopaty, cakany, motyky, furik. Uz by habocky, zemiaciky, fazulu i hrach odlozili.
- Nieze tak hrr, - ohlasil sa ujo Pohorelko. - Vec treba zvazit. Drevo, klince, kramle, dosky. To vsetko treba pripravit a tak... Zeny ako zeny. Bunker si zobrali do hlavy a ani par koni by im ho nebol z hlavy vytiahol. Ujo musel este v ten den vykolikovat metre a lopaty si nevydychli do vecera. Na druhy den prace pokrocili. My, deti, tiez pomahame. Neprekazaju nam ani usmevne slova susedov, ktori sa pristavuju, krutia hlavami, usmev im rozsiruje usta. Isto-iste si mysleli, ze nam preskocilo.
Pohorelkovi fajka nedymi. Hompala sa mu v ustach len tak. Ujo chodi krizom-krazom po dvore, zhromazduje gulatinu, rozmeriava, pili, krese, brigada kope a kope. Mocuje sa so zeminou. Druhy vecerny sumrak liha na dedinu. Spim ledabolo. Mocuje mnou strasny sen. Nemci prisli do dvora. Nezaklopali na dvere, ale ich kroky smerovali k bunkru. Tam sa smiali, az im brucha nadskakovali. Otvorim oci, pri posteli mama.
- Prehadzoval si sa. Vstala som, ci nemas horucku, ale vsetko je v poriadku. Neboj sa, - sepka mama.
- Nemci nam robotu znicli a potom sa smiali, a... - hovorim.
- Vidis, vidis. Si len dieta a take sny. Neviem, co nas caka. Zdriemni si este. Rozprsalo sa.
- Prsi?
- Veru.
- Ujo Pohorelko s dazdom neratal.
- Zatvor oci. Prsi.
Rano je tiez placlive. Pohorelko chodi po gangu. Fajka mu dymi. Celo zachmurene. Na dobre rano len hlavou odpovedal. Bunker, dvojdnovu pracu, zasuchla zemina.
- Skoda roboty, - poviem.
- Skoda, - prisvedcili zeny. V rukach zmolili rozky zaster. Ked Pohorelko nic nepovedal, vratili sa do pitvorov. Krutili sa okolo sporakov. Myslienka o bunkri zanikla, aj ked sa front blizil. Pohorelko nevykladal fajku z ust. Chodil po dvore, ba sa aj na hodinku dve stratil. Vratil sa a zas, raz sem, potom ta a rozmyslal.
V nedelu popoludni sedime pri teplej peci. Zena mu v nej zakurila. Chystala sa piect chlieb. A aj do tejto pohody pocut dunenie. Vzdy, ked to stenami zatrasie, prestanem listovat stary kalendar, v ktorom ma ujo vselijake znacky. Nerozumiem vsetkym.
- Jamy vykopeme. Take, ako na zemiaky. Zapravka je na to idealnym miestom, - povie ujo z nicoho-nic. Opat sa hrabeme v zemi. Piescita je, hreje. Naviac uja Pohorelku, ani sukeniaky neposluchaju. Padaju mu pod pas.
- Nenajdu. Urobime striesky. Zakryjeme hrubou brlinou, - hovori Pohorelko. Dva dni sme krtmi. Zeny doma triedili. Do plachiet ukladali.
- Vyskusame, kolko vojde. Dva-tri dni nechame a uvidime, - hovori ujo a opat si napchava fajku. Zeny vyniesli batohy. Pohorelko poukladal, pozakryval a dodal, ze najlepsie by bolo, keby do rana posnezilo. Doteraz obdivujem jeho predpoved, lebo do rana napadlo dvadsat centimetrov snehu.
- Tak a mysi maju hody, - myslim si. Pohorelko len dymi a dymi. Dalsie dni sa kruti v drevarni. Obcas odbehne na notarsky urad. Chodi tam na priezvedy. Aj dnes isiel. Vratil sa k veceru. Rano na druhy den bol prvy na nohach z nasho dvora. Ruksacik na chrbte. Na pleci pila, v rukach sekera. Vravi cosi zene. Ta mavla rukou a vosla do pitvora. Vybehnem na dvor, chcem sa prihovorit, ale... Vratil sa v odpoludnajsich hodinach. Naradie uklada do drevarne. Ja rezem v humne secku. Odbieham k nemu.
- Uz to nebude dlho trvat. O par dni to cez nas chotar bud prefrci, alebo sa zdrzi, - sepka mi. - Zatali sme cestu pri Kriznom. Prikaz je byt v pohotovosti. Dunenie kanonov pocut celkom blizko. Hovorime o mestach na juhu. Mne sa zda, ze ma ujo skusa zo zemepisu. Asi to tak bolo, lebo skonstatoval, ze neviem urcit, kde lezi Sobota, kde Lucenec.
Nadisiel cas. Drevenice zacali stenat, odrazali ozvenu automatov, pusiek, gulometov. Partizani, chlapi z dedin a Nemci. Smrtonosne gulky. Kuse spravy. Noc sa blizi. Strelba neuticha. Ohnive lienky lietaju. Prestali len nad ranom. Svitol den a s nim prisla novina. Rusi su tu! Mam ich pred ocami. Ustatych, milych, kracajucich dopredu. Aj tych, ktori docvalali na konoch. Priniesli radost, len zena uja Pohorelku sa netesi. Muz sa jej nevratil od rana predosleho dna. Bedaka. Hromzi na vojnu. Co si sama, stara zena, pocne. Ujo Pohorelko pricupkal. V nalade. Snazil sa zene vysvetlit, ze cestu uvolnovali, spristupnit ju bolo treba. Ona len hladela, hladela ako na zjavenie. Nechava na nom oci. Je pri nej, je zdravy.
- No, co cumis? Urob teplej vody! Hlad ma presiel, - pobada zenu do roboty. Zasmiali sme sa. Ujo chcel teply caj a zena mu pripravila do saflicka takmer vriacu vodu, aby si nohy vymocil.
- Ej, zena, zena. Dobre mi tak. Rano odkryjeme jamy, - zveruje sa a kladie nohy do vody. Osrka. Voda je ozaj tepla.
Svitol dalsi den. Odkryvame jamy. Zasoby presli vlhokostou, ale mysi sa k nim nedostali. Nemali kedy. Zasoby. Cast z nich aj dnes este opatrujeme. Pripominaju krusne dni vojny a SNP. Aj uja Pohorelku. Zial, uz nie je medzi zivymi.

Stefan Giertli

Pranostiky na september

V septembri konci leto a zacin jesen. Blizi sa koniec vegetacie, koncom mesiaca nie su zvlastnostou prizemne mraziky. Pomerne rovnomernu teplotu si zachovava este poda, co je priaznie pre klicenie jesennych vysevov a rast korenov. Koncom mesiaca nastava v pode tepelna inverzia - hlbsie vrstvy su teplejsie ako horne. Zrazky su nizsie, ale pri nizsich teplotach je i narok rastiln na vodu nizsi. Na lahsich a suchsich podach sa vsak moze prejavit sucho predcasnym odpadom ovocia. Dlzka dna sa nadalej skracuje, v tretej dekade, pri rovnodennosti sa vyrovnava s dlzkou noci.

Dvadsiateho prveho augusta sme si pripomenuli 32. vyrocie okupacie byvaleho Ceskoslovenska spojeneckymi vojskami Varsavskej zmluvy. Podla udajov ceskeho Uradu pre dokumentaciu a vysetrovanie zlocinov komunizmu v CSSR v prvych tyzdnoch zahynulo v dosledku invazie asi 80 ludi a 280 bolo tazko zranenych. Podla inych zdrojov zahynulo dokonca az 150 osob a 800 utrpelo vazne zranenia. Prieskumy medzi mladymi ludmi ukazali, ze pre 43 percent z nich august 1968 neznamena nic a kazdy svrty ani nevie, ze sa vtedy odohrala nejaka historicky vyznamna udalost. Snimka Daniela Rakytu je z Brezna, kde sovietski vojaci "zavitali" vo vecernych hodinach. Ich velitelom bol mjr. Sokolcik a "zdrzali" sa tu tri dni. Vystriedali ich bulharske vojska pod vedenim mjr. Lazarova, ktore z mesta odisli koncom septembra.