Jesenny vecer. Zo zasuvky pracovneho stola vypadli zazltnute listy. Na nich napisane. Kedysi na Ciernom Balogu. Riadky napisal Stefan Lehotsky, dlhorocny ucitel v tejto obci, v osade Kram, ale aj osvetar, vcelar, kronikar obce, dopisovatel do novin, rozhlasu...
Aj v tomto pripade sa zmienuje o tazkej praci drevorubacov - dingovnikov. Spracuvanie gulatiny este za cias, ked dlhe, tazke sekery nahradili pily (J. D. Matejovie). Za povsimnutie stoji rec, kuse vety, s ktorymi oznamuju, hlasia, prikazuju...
Ked kmen stromu zacal praskat, naklanat sa, tak ten, co podtinal zakrical: - Hop, hop, hore hlavy. Olupane kmene spustali do doliny. Nabrali rychlost a zapichovali sa do protilahleho svahu. Kusky dreva z nich tam v ciernobalockych dolinach hniju, uholnateju. Su nemymi svedkami umornej prace drevorubacov. Pri spustani rozostavene hliadky oznamovali: - Varuj na doline...Klaj ho! Stalo sa, ze sa horou ozval i taky hlas: - Habo! - co znamenalo, ze leti "habauz" - skrizene dreva.
Na doline robotnici kmene stromov gelbovali. Davali ho na velke hromady, aby preschlo. Vyrovnavali ho a pritom si skandovali: - Ho, hore ho, ho, este, ho! Ked drevo bolo na mieste, ked licovalo, zaznelo: - Trinast!
Sucha gulatina sa neskorsie nakladala na zeleznaky (uzkokolajka) a dalsi ludia a technika ju rozvazali na pilu v Janosovke, ale i do Hronca, odkial putovala dalej.
Casy sa ale pomenili. Stare nastroje a slovnik nahradili moderne, slovne vyrazy odborne, ba vclenili sa i cudzie slova. Sucasni kronikari to uz maju isto-iste zmapovane, zapisane, ale...
Stefan Lehotsky, tak ako vsetci ti, ktori maju radi pero a papier, zapisovali si heslovite prihody, stretnutia so zaujimavymi ludmi..., a potom to aj ustne podaval dalej...
Raz bol cestoval vlakom z Bystrice do Brezna. Spolucestujuci bol Balocan. Ten pri Nemeckej ukazal na cestu. Odbocovala do hory a povedal, ze ta cesta vedie na C. Balog. Prekrokoval ju za Povstania. Po rokoch ju presiel zas. Nepovedal, ako dlho kracal a kde si na oddych spravil - kolibku z tej hustej ceciny, lebo su to predsa len kilometre.
Mozno, ze sa s prihodou zveril i P. Jilemnickemu.
Neviem, ale...
Hora, kolko piesni ta ospevuje? Dvadsat, patdesiat, sto? Kolko sa ich zrodilo a spievalo davno - davno v ciernobalockych dolinach? Niektore aj dnes ziju.
Zazltnute listy - lucim sa s vami - ale autora vasho si vzdy viem zivo predstavit. Cervene licka, strieborne vlasy, iskrive oci a v nich plno deticiek, vceliciek, popisane stranky kroniky, pripravene clanky do novin, rozhlasu...
Riadky pisane rukou cloveka, ktory poznal mentalitu ludi v udoli C. Hrona.

Blahozelame

V pondelok 2. oktobra sa vyznamneho zivotneho jubilea - devatdesiatich deviatich rokov - dozila obyvatelka Domova dochodcov a Domova - penzionu pre dochodcov v Brezne pani Anna Javorcikova, ktora predtym byvala v Zadnych Halnach

Aj napriek svojmu vysokemu veku a vsetkym uskaliam zivota je to vnutorne silna zena. Prezila smrt manzela, troch deti, vnuka, co iste poznamenalo jej citovy zivot, ale zvladla to.
Na svete je mnoho darov, ktore mozeme dat, ale to najdolezitejsie - zdravie, mozeme iba priat. Pevne zdravie, vela sily oslavenkyni zo srdca zelaju nevesty Lydka a Julka, brat Jan, sest vnucat a sest pravnucat jej posiela sladku pusu a vrucne objatie.
Ku gratulantom sa pripaja aj riaditelka a cely pracovny kolektiv noveho domova pani Javorcikovej i redakcia Horehronia.

Frantisek Kreutz:

(Pokracovanie)

Majster Marcek, ud poctiveho platennickeho cechu jelsavskeho, poukladal vacsie mnozstvo pripraveneho platna a za bieleho rana 13. augusta 1739 sa pobral s nalozenym vozom i kocisom na jaromk do Brezna. Hned, ako sa vybral z domu, premyslel si bezpecnost furmanky. Z Tisovca do Brezna sa nepohne, kym nestretne viacerych jarmocnikov, a s nimi spolocne preklzne cez temravu lesov, co bola priam stvorena na zbojnicke prepady.
Cesta ubiehala, ako majster predpokladal. Bez akejkolvek prekazky presli za bieleho dna obavany usek cesty. Nocou sa dalej nehybali. Ostali v halasi - priestrannom drevenom humne pre sest furmanskych vozov - pri polhorskej krcme. Na svitani 15. augusta sa jarmocnici pohli dalej do Brezna. Pravdaze, pri Kosickej brane, kde Breznania vyberali naraz jarmocne i mostove myto, sa zdrzali, ale i tak medzi prvymi vtiahli s vozmi na velky rinok. Majster Marcek zasmeroval na stare miesto za radnicou. Platennici sa navzajom zdravili a v svornosti zvitali. Sotva sa vsak zjavili prvi kupujuci, ozval sa cvengot penazi, poskulovali a ganili po sebe chyrni majstri bez ohladu na remeselnicku pribuznost.
Ten isty jarmok jedni chvalili, druhi hanili. S jarmokmi to tak bolo odpradavna. Majster Marcek nehanil, darilo sa mu. Meral na lakte, meral na rify a vrecka na belasej zastere otazievali utrzenymi peniazmi. Predaj platna ho celkom zaujal. Len tak uchytkom si spomenul na Durindu z Dlhej luky, ktory ho prevracal na cene. Keby len videl brezniansky jarmok!
Ked kupujuci platili striebornymi dvadsiatnikmi alebo sedemnastnikmi, bralo majstra do figlov. Ak niekto otrcil poltoliar, majster prajne pridal natiahnutejsi rif. Platno rozpredal pred poludnajsim zvonenim. V dobrej voli podal kocisovi polturak, aby si kupil jarmocne, a on sa vtiahol pod staru vysedivenu vozovu plachtu. Do starootcovskeho klobuka vysypal utrzene peniaze a naruzivo vyberal strieborniaky. Rozopal si pod zasterou koselu a do vrecuska so snurkou na krk vysypal "biele", ktore mohli predstavovat tak zo tridsat toliarov. Cervene medene polgrajciariky, grajciare i polturaky putovali naspat do vreciek zastery. Pod sedadlom nahmatal kozenu kapsu, prevesil ju cez plece a poziadal jarmocneho suseda, aby mu dozrel na voz i zaprah.
V mestskej krcme objednal holbu vina, vybral z kapsy slaninu a jelsavsky chlieb. Naponahlo ujedal i popijal. Ked sa zjavil kocis, aj toho pocastoval.

...

Polhorsky krcmar zdrziaval majstra Marecka na noc, ale ten nie a nie. Zdrzal sa len velmi kratko. Kocis odskocil po vodu a kone sa trochu pomaznali novym senom.
Od krcmy sa krokom pohli na Diel. Ked uz mali strminu za sebou, ze sa spustia na tisvosku stranu, zahrmel vystrel. Splasene kone sfrkali, roztancovali sa na zadnych nohach, a dalej ani krok. Priam zo zeme vyrastol zavality parobok s cervenymi vlasmi, ciernymi fuzmi a tisil kone. Dvaja dalsi sa rozdelili. Taky chatrnejsi si zobral na starost majstra Marecka. O co bol slabsi na postave, o to sa smelsie nacahoval do platennikovej kapsy.
Treti parobok s pistolou v ruke sa zaliecal kocisovi.
- Rob si so mnou, co chces, ale neotrcaj na mna tu skazu,
- ozval sa traslavym hlasom prelaknuty pohonic.
- Jano, a ci ty nevies, co je tvoja povinnost, ked ti je gazda v nebezpecenstve? - obratil sa prelaknuty aj bezradny majster Marcek.
- Takto sa my nepojedname, pan majster! Kocis, ty zabehni do hory! Nemusis vidiet druhu jarmocnu jednacku! Vratis sa len na druhy vystrel! - panovacne sa ozval ten najchatrnejsi z parobkov.
- Chlapci, dajte mi pokoj, ak mate boha pri sebe!
- Pan majster, a ci ho vy mate?
- Pravdaze!
- No vidite, toto vam my neberieme! Lenze uznajte, nesmierne vela nespravodlivosti sa nazbieralo na tomto svete. Vy mate aj boha, aj peniaze, vam nic nechyba. Nuz a nam veru pochybelo, pan majster. Pochybeli nam peniaze!
Majster Marcek bez slova, bez odporu vysypal cervene i spinave medenaky, ktore mal vo vreckach belasej zastery. Vysypal ich do podstrcenej tanistry toho chatrneho.
Ej, musel to byt nanichodny jarmok, pan majster, ze ste len taky drobizg utrzili. Ba ci ste to vy v Brezne nepredavali metly, ked ste tolko cervenakov naodkladali? - obratil sa cervenovlasy posmesne a hrabol do penazi rukou ako lopata.
- Neurazaj poctive remeslo! Som predsa majster platennik a mangliar! - podrazdene odsekol Marcek. Pravdaze, na vlastnu skodu. Zbadal sa len vtedy, ked ho zacali potlapkavat. Parobok s tanistrou medenakov na chrbte zrazu volaco nahmatal.
- No tuto by uz mohlo byt volaco hodne majstra platennika!
Rozopol pekne-krasne pod zasterou majstrovu koselou a vytiahol starostlivo schovane vrecusko s tvrdymi strieborniakmi.
Ked videl majster Marcek v parobkovych rukach lepsiu cast jarmocneho zarobku, zaklial:
- Bodaj vam nikdy nebolo dost! A teraz ma mozete aj zahlusit!
- Ba nie, pan majster. Len vy chodte pekne v pokoji domov. Nepoviem, dnes - zajtra do truhlice neprisypte, lenze my sme nemali nic, boli sme na dne. Veruze takto ste vykonali skutok milosrdenstva. A zabit vas? To veru nie! Vari preco? Len si vy sami noste po Jelsave hriechy, vozievajte si ich po jarmokoch.
Len co parobok dohovoril, ozval sa druhy vystrel a traja parobci zmizli v hustom lese.
Ked sa zjavil strpnuty kocis pri voze, cakal vsetko mozne i nemozne. Cakal to najhorsie, len to nie, ze majster rozkaze obratit naspat do Brezna.